Chudoba, regulácie a kontrola pohybu. Ako Izrael ničí ekonomiku Palestíny?

Nezamestnanosť, slabo platené práce, a zápchy a kontrola. Takto nejak by sa dala charakterizovať palestínska ekonomika, ktorá je oproti tej izraelskej výrazne chudobnejšia a už niekoľko rokov sa v zásade nikam výraznejšie nepohla. Na to prečo tomu tak je sa pozrieme v tomto videu.

Keď chceme pochopiť súčasný stav či vývoj palestínskej ekonomiky, tak musíme načrieť aj do minulosti, ktorá nevyhnutne formovala súčasný stav palestínskej ekonomiky. Keď sa vrátime do roku 1948, tak v tom čase sa organizácia spojených národov spolu s Veľkou Britániou počas rastúcich nepokojov v tejto oblasti rozhodli, že územia rozdelia medzi novovznikajúci Izrael a Palestínu. S tým síce židia súhlasili z čoho vznikol Izrael, avšak Araby veľmi nie. To vyústilo v prvú vojnu, ktorá sa skončila víťazstvom Izraela, ktorý značne stlačil hranice vychádzajúce z plánu OSN. Počas mierových rokovaní sa ustanovila tzv. zelená línia, čo bola v podstate hranica až do roku 1967. Dovtedy ovládal Pásmo Gazy v podstate Egypt a Západný Breh Jordánu ovládalo Jordánsko. V roku 1967 vypukla 6-dňová vojna, počas ktorej Izrael obsadil tieto územia plus Golanské výšiny a Sinajský poloostrov. Odvtedy v zásade Izrael nevedel čo s územiami Gazy a Západného Brehu Jordánu a tak ich naďalej okupoval.

Až do 90. rokov bola situácia nejasná v 50. rokoch vznikla síce organizácia pre oslobodenie Palestíny, tá ale odmietala existenciu štátu Izrael a naopak Izrael ju považoval za teroristickú organizáciu. Izrael bol za prístup k Palestíne kritizovaný aj samotnou organizáciou spojených národov, ktorá tlačila začatie mierových rokovaní a hovorila o práve Palestínčanov na sebaurčenie, suverenitu a návrat.

Rozhodujúcou udalosťou, ale bola prvá intifáda z konca 80. rokov, počas ktorej vypukli nepokoje, ktoré nakoniec viedli k tzv. dohodám v Osle, ktorých výsledkom bola palestínska nezávislosť a uznanie štátu Izrael. Aj keď to spočiatku vyzeralo ako úspech, nakoniec sa radosť z mierových rokovaní rýchlo skončila a tie aj kvôli ďalším udalostiam v Pásme Gazy či teroristickým útokom zamrzli.

V ekonomickej rovine malo na Palestínu a jej fungovanie vplyv niekoľko faktorov.

Od roku 1967 odkedy bol ZBJ a Pásmo Gazy okupované Izraelom tu vznikali židovské usadlosti či obce. V preklade sú to malé mestá či dediny, kde obyvatelia žijú, majú tu občiansku vybavenosť a zakladajú si tu rodiny. V roku 1967 na západnom brehu Jordánu prakticky židovské obce neboli a vznikali len postupne. Prvých 32 usadlostí vzniklo v jordánskom údolí a v

blízkosti Jeruzaléma.

Postupne vznikali aj v husto obývaných oblastiach na západe Judei a Samárie, kde žijú Palestínčania. Za desiatky rokov populácia vzrástla až na vyše 465-tisíc židov v 132 usadlostiach v ZBJ. Tieto udalosti vznikali aj na ďalších izraelských územiach, avšak nakoniec sa Izrael z nich stiahol. Príkladom je Sinajský poloostrov, ktorý opustil v roku 1982 a Pásmo Gazy v roku 2005.

Tieto osady odobruje samotný Izrael a v zásade potichu toleruje aj tie, ktoré tam vznikli na čierno. Bez štátneho povolenia. Navyše štát tieto usadlosti finančnej podporuje vo väčšej miere ako podporuje usadlosti v samotnom Izraeli, nehovoriac o tom, že asi 60% zamestnaných dochádza za prácou priamo do Izraela. Nehovoriac o tom, že izraelské sily IDF musia tieto usadlosti strážiť. Okrem toho tu vznikla cestná sieť s vysokým počtom checkpointov, ktoré síce pre Izraelčanov nie sú problémom ale Palestíncom celkom zásadne brzdia ekonomiku a ich každodenné fungovanie, o čom si ešte povieme.

Mimochodom samotné OSN v 60 až 70. rokoch rozširovanie osád označilo za nelegálne a vnímalo ich ako potenciálny problém, z ktorého bude vznikať v regióne len napätie. Čo sa v konečnom dôsledku aj potvrdilo.

Od roku 1967 do podpísania dohôd v Osle v roku 1993 držal Izrael pevnú ruku nad palestínskym ekonomickým životom. Samotná Organizácia Spojených Národov označuje prvých 25 rokov okupácie Izraelom ako hlavnú príčinu vzniku štrukturálnych problémov a nerovností, ktoré sa nevyriešili dodnes. Nehovoriac o tom, že od začiatku ide o defacto oddelené celky časti Jeruzaléma, Západného Brehu Jordánu a Pásma Gazy.

V zásade sa jednalo o mix ochranárskych opatrení a regulácií v oblasti pohybu ľudí, či tovaru.

V prípade obchodu sa jednalo o ochranárske opatrenia, ktoré mali zabezpečiť Izraelský odbyt a nerušené podnikanie, kedy im palestínske produkty nemali konkurovať. Ako som spomínal v minulom video o Pásme Gazy, tak sa jednalo o rôzne dotačné schémy napríklad pre izraelských pestovateľov a farmárov, ktorí vďaka nim mohli predávať a vyrábať lacnejšie, v čom im Palestínci nevedeli konkurovať. Tí boli súčasne zaťažení povoleniami rôzneho druhu. Špeciálne povolenia na prechod cez hranice či checkpointy, povolenie podnikať povolenie niečo vyvážať a tak ďalej. Špeciálne povolenie bolo potrebné aj na dovoz technológií. Z toho dôvodu ostala ekonomika palestínskych území do veľkej miery nerozvinutá založená na službách a poľnohospodárstve a závislá na izraelských či medzinárodných peniazoch. To je veľmi dobre vidieť na importe a exporte do krajiny.  OSN v rámci reportov spomína aj nie úplne kóšer narábanie s nepriamymi daňami, ktoré síce vyberal Izrael, ale mali byť prevedené a investované do Palestínskej infraštruktúry. Z dôvodu rozrastania spomínaných izraelských usadlostí klesla aj rozloha obrábanej pôdy Palestínou a to z 37 percent na 31 percent v priebehu dvadsiatich rokov. Kvôli tomu klesol podiel poľnohospodárstva zo štvrtiny na v roku 1967 na 15% v roku 1993.

Tieto podmienky sa mali zmeniť práve po dohodách v Osle, kedy Izrael uznal Organizáciu pre oslobodenie Palestíny ako partnera a zástupcu palestínskeho ľudu. Okrem toho dohody z osla vytvorili palestínsku samosprávu a vymedzili jej právomoci v Pásme Gazy a Západnom Brehu Jordánu. Navyše sa územie západného brehu Jordánu rozdelilo na 3 oblasti a to oblasť A, B a C, ktoré tvorili 18% a 22% resp. 60% územia.

Oblasť A plnohodnotne ovláda doteraz Palestína a má tam kontrolu nad samosprávou aj bezpečnostnými zložkami. Rovnako tak ovláda aj oblasť B, kde už bezpečnostné zložky pôsobia spolu s Izraelskými. No a oblasť C má v plnej moci Izrael, kde sa stará prioritne o svojich ľudí.

Politicky aj keď dohody z Osla boli nádejou a snahou postupne dojednať mier a vyriešiť kľúčové otázky, tak to nakoniec nedopadlo dobre a rokovania viac menej zamrzli. Niečo podobné sa stalo aj v ekonomickej oblasti. Politicky sa už niekoľko rokov v Západnom Brehu Jordánu nekonali voľby a defacto o všetkom rozhoduje prezident cez prezidentské dekréty. Od roku 2007 defacto nemá Palestína moc nad pásmom Gazy, keďže ho ovládajú teroristu z Hamasu. Prakticky je politická situácie v ZBJ zamrznutá a voľby sa tam nekonajú aj z obáv, že by vyhral Hamas alebo iné radikálne hnutie.

Medzinárodný menový fond spomína vo svojich analýzach nepriaznivý stav palestínskej samosprávy a jej ekonomiky. Aj keď je na tom ZBJ čo sa týka HDP na hlavu lepšie ako pásmo Gazy, stále to ani zďaleka nedosahuje napríklad HDP Izraela. Nezamestnanosť je vyše 10% a v Gaze 30% podľa dát MMF.

toho, MMF spomína zlé hospodárenie palestínskej administratívy, ako napríklad vysoké dôchodky a s nimi súvisiace výdavky v rozpočte či vysokú zamestnanosť v štátnej správe.

Svetová banka či MMF označujú Izraelské regulácie voči Palestíncom v ekonomickej sfére za najhlavnejší štrukturálny problém, ktorý bráni silnejšiemu rozvoju. Príkladov opatrení je niekoľko.

Existuje je zoznam produktov, ktoré môžu mať tzv. dvojité použitie, teda aj na vojenské účely. Import z Izraela ako hlavného obchodného partnera Palestíny je veľmi prísne kontrolovaný a často až nemožný. Na západný breh sa tak nedostanú napríklad hnojivá či iné chemikálie potrebné v poľnohospodárstve alebo niektoré medziprodukty priemyslu. V samotnej Gaze je tento zoznam ešte dlhší.

Izrael okrem toho kontroluje aj palestínsky obchod, kde Palestínci sa musia vysporiadať a administratívnymi a logistickými prekážkami, keďže hlavne v oblasti C je kopec checkpointov a kontrol, kde sa tvoria zápchy a celú dopravu to sťažuje. Cena transportu je pre palestínsku firmu trikrát vyššia ako pre izraelskú firmu a trvá štyrikrát dlhšie. Navyše existuje zoznam z roku 1994, kde sú zapísané konkrétne tovary ktoré môžu byť dovážané do Palestíny z arabských štátov bez toho, aby na nich boli uplatňované clá a kontrola zo strany Izraela. Problémom je, že tento zoznam sa za skoro 30 rokov nemenil a už neodráža realitu. V konečnom dôsledku má Palestína horší prístup k produktom.

Okrem toho MMF aj svetová banka spomínajú problematickú oblasť C, ktorá zaberá vyše 60% územia ZBJ. V tejto oblasti sa nachádzajú ložiská nerastných surovín a poľnohospodárska pôda ku ktorej majú palestínske podniky sťažený prístup a niekedy doslova nemožný. Nehovoriac o tom, že oblasť C je akousi križovatkou kadiaľ vedú kľúčové obchodní a migračné trasy naprieč západným brehom Jordánu. Svetová banka v analýzach hovorí, že by ekonomika vzrástla o tretinu, keby tieto

obmedzenia v oblasti C boli zo

Svetová banka či medzinárodný menový fond obsiahlo kritizujú aj výber daní a poplatkov zo strany Izraela, ktorých časť má smerovať do rozpočtu palestínskej správy. Príkladom sú poplatky za prechod cez Allenbyho most, ktorý prepája Izrael s jordánskom. Izrael vyberá poplatky a takmer pol na pol ich zdieľa s Palestínou. Prakticky sa tak nedeje a výška poplatku v kombinácií s počtom ľudí, ktorý most prekročili za rok nekorešponduje so sumou, ktorá pristane v Palestínskom rozpočte. Mimochodom tieto vyrovnávacie poplatky a dane, ktoré vyberá síce Izrael, ale časť z nich posiela do Palestíny tvoria približne polovicu palestínskeho rozpočtu.

Navyše Izrael vyberá aj poplatky a clá za dovoz tovarov do Palestíny. Svetová banka hovorí, že 3% tzv. handling fees tvorí v rozpočte ciel a dani z pridanej hodnoty Izraela asi tretinu, napriek tomu, že Palestínsky import tvorí na celkovom importe len 6%.

Palestínsky rozpočet je navyše okrem transferov z Izraela závislý aj na medzinárodnej a izraelskej pomoci, teda bol. V súčasnosti tvorí zahraničná pomoc už len minimum rozpočtu Palestíny.

Ekonomická realita Palestíny v podstate dôsledkom ochranárskych a bezpečnostných opatrení zo strany Izraela na jednej strane a zamrznutej politickej situácie v Palestíne na strane druhej. Jediným riešením je súčinnosť oboch strán. Lepšie hospodárenie zo strany Palestíny a menej regulácií zo strany Izraela. K tomu je ale potrebná politická vôľa. Otázne je, či to je po posledných a predchádzajúcich teroristických útokoch a nejasnej politickej situácii v Pásme Gazy a Západnom Brehu Jordánu vôbec možné, ale to už je téma pre iný kanál.