Ako vyzerá ekonomika Iránu?

Kým v 70. rokoch bol Irán vnímaný ako ázijský tiger, tak o 50 rokov neskôr majú Iránci problém s fungovaním v bežnom živote. Inflácia im doslova žerie úspory a redukuje nákupný zoznam. A aj vlastným deťom majú problém kúpiť základné veci potrebné v škole. Krajina bojuje s infláciou, nezamestnanosťou mladých a odlivom mozgov, kvôli nedostatku kvalifikovaných pracovných miest. A po poslednom konflikte medzi Iránom a Izraelom budúcnosť nevyzerá o nič pozitívnejšie.

V tomto videu sa pozrieme na ekonomický príbeh Iránu.

Ešte v 60. a 70. rokoch 20. storočia bol Irán vnímaný ako rýchlo rastúca ekonomika a ázijský tiger. Na čele krajiny stál Šáh Muhammad Rezá Pahlaví. Rýchly rozvoj krajiny bol navyše podčiarknutý veľkým nerastným bohatstvom. Irán bol spomedzi arabských krajín relatívne otvorenou spoločnosťou. Darilo sa napríklad zvyšovať počet iránskych žien na univerzitách a to dokonca aj ďalej od domova. Ženy dokonca nosili západné oblečenie, vrátane minisukní, či krátkych rukávov.

Vláda šáha Pahlavího

Počas vlády šáha Pahlavího prechádzal Irán zásadnom modernizáciou aj v ekonomickej oblasti. Orientácia ekonomiky, tradične zameraná najmä na poľnohospodárstvo sa postupne začala meniť a ekonomika sa industrializovala a zamerala na export do zahraničia. Modernizačné úsilie bolo zamerané na reformy, ako napríklad zníženie nákladov na úrokové platby či privatizáciu majetku.

Ďalšie opatrenia boli zamerané na sociálnu oblasť, ako napríklad vzdelávanie a zdravotníctvo.

Väčšina ekonomiky bola už vtedy založená na exporte ropy. Keďže v roku 1973 vypukla ropná kríza a ceny ropy dramatický vzrástli, vzrástli aj príjmy Iránu z ropy. To pomohlo rastu strednej triedy v Iráne, ale tiež nárastu verejných investícií. Prvé náznaky ekonomickej krízy sa však už začali prejavovať, pričom šáh pokračoval v budovaní infraštruktúry ale tiež armády, čo odčerpávalo značnú časť ľudských ako i materiálnych zdrojov. Spolu s korupciou, rastúcou infláciou a narastajúcimi príjmovými rozdielmi došlo k všeobecnej nespokojnosti. Ako odpoveď na túto nespokojnosť vláda zaviedla nové výhody pre obyvateľstvo. Taktiež znárodnila dovtedy súkromné stredné školy a komunitné kolégiá, zaviedla bezplatné školstvo pre všetkých Iráncov, poskytla program jedla v školách zadarmo, či rozšírila možnosti finančnej podpory univerzitných študentov.

Taktiež znížila daň z príjmu, predstavila plán zavedenia zdravotného poistenia a rozšírila implementáciu programu zamestnaneckých akcií. Programy však neboli dostatočne pripravené a implementácia zlyhala. Aby vláda dokázala bojovať s rastúcou infláciou, predstavila tiež rozsiahle regulácie bývania. Zároveň v krajine bolo veľké množstvo cudzincov a prekvapivo v roku 1978 v krajine pôsobilo 45 000 Američanov. Tí boli zapojení predovšetkým v obchode ale tiež v pozícii vojenských poradcov. V tradične moslimskej krajine ich prítomnosť v niektorých kruhoch vyvolávala nespokojnosť a rástli obavy, že ich prítomnosť ohrozuje tradičné hodnoty Islamu.

Reformy a nerastné bohatstvo priniesli Iránu želané ovocie, aj keď nebolo všetko dokonalé. Pred rokom 1970 bol priemerný rast iránskej ekonomiky dvojnásobný oproti iným porovnateľným krajinám. Ročné tempo rastu HNP resp. HND medzi rokmi 1964 a 1978 dosahovalo 13 %.

Iránska revolúcia

Všetko zmenila iránska revolúcia, ktorá vypukla už v roku 1978. Skončila víťazstvom revolučných síl, pričom šáh z krajiny ušiel v januári 1979. Počet obetí iránskej revolúcie sa nakoniec vyšplhal na vyše 2700. Krvavé zabíjanie však týmto neskončilo. Revolúcia prioritne necielila na zavedenie islamskej teokracie, ale zameriavala sa skôr na zvrhnutie šáha. Islamisti verní vodcovi Ayatollahovi Khomeinimu však boli zjednotení v rámci rôznych prúdov, ako napríklad liberáli, nacionalisti, komunisti ale tiež islamskí radikálni marxisti. Často protichodné názory zjednocovala len vzájomná nenávisť voči šáhovi. Po odchode šáha preto krviprelievanie neskončilo a odhaduje sa, že vzájomná nenávisť mala za následok 12 000 obetí. Nástrojom režimu sa stali najmä v máji 1979 novovzniknuté radikálne jednotky, plne oddané teokratickému režimu s názvom Revolučné gardy.

Víťazstvo revolucionárov postavilo Irán aj pred inú ekonomickú situáciu. Navyše, krátko po nástupe nových vládcov k moci vypukla tzv. Prvá vojna v Perzskom zálive, kedy vyvrcholila vzájomná nevraživosť medzi Irakom a Iránom. Táto vojna, ktorej intenzita bojov bola rôzna trvala dlhých osem rokov a aj vďaka pomoci najmä USA skončila víťazstvom Iraku.

Krátko po nástupe k moci došlo tiež k zavedeniu tvrdého islamského práva šariá. Nový zákon prikázal ženám nosiť hijab a obmedzil aj ďalšie slobody žien.

Revolucionárov nespájal silný spoločný pohľad na to, ako má byť riadená ekonomika, ako tomu zvykne pri podobných revolúciách byť. Jednoznačne určiť, že išlo o marxistov, ktorí by sa snažili o znárodnenie celej ekonomiky sa dnes nedá. Avšak v ústave bolo určené, že ekonomika má byť sebestačná a ak chcú byť občania poslušní k Bohu, tak im ich vodcovia musia na to poskytnúť ekonomické prostriedky. Takto vznikol nápad teokraciou riadeného priemyslu, v ktorom vláda poskytuje občanom prácu, vzdelanie, zdravotnú starostlivosť.

Vznikla tiež tzv. Mostazafanská nadácia islamskej revolúcie. Organizácia mala spočiatku prevziať aktíva šáhovej filantropickej Pahlaviho nadácie a prerozdeliť ich medzi najchudobnejších, no postupom času sa z nej stal jeden z najvplyvnejších podnikov v krajine, kontrolujúci stovky znárodnených podnikov, obchodných firiem, fariem, rezidenčných nehnuteľností ale tiež vplyvných médií.

V 80. rokoch v Iráne prevládli silné protitrhové politiky, ktoré Irán nasmerovali cestou autoritárskej ekonomiky. Vláda postupne získala vplyv nad bankovníctvom ale aj veľkými podnikmi, pričom však nešlo o výsledok nejakej spoločenskej objednávky, ale skôr o to, že vláde sa míňali zdroje, pričom situáciu zhoršovala aj vojna so susedným Irakom. Zoštátňovanie sa okrem bánk dotýkalo veľkých podnikov, výroby ale aj časti poľnohospodárstva, pozemkov a obchodu. Teokratická vláda vytvorila sociálny systém, ktorý bol zameraný najmä na pomoc tým, ktorí žili v chudobejších a rurálnych územiach Iránu. Išlo o odklon politiky od Šáha, ktorý sa naopak zameriaval na urbanizáciu centier.

Navyše, do roku 1979 siahajú aj prvé ekonomické sankcie, ktoré USA uvalili na Irán po útoku na americkú ambasádu. USA prvýkrát zmrazili iránske účty, ktoré mali v dosahu a  uvalili embargo na dovoz iránskej ropy. No už v roku 1981 došlo k zrušeniu sankcií.

Prekvapivo však po skončení vojny s Irakom a smrti prvého revolučného vodcu Khomeiniho sa iránska vláda zamerala na otvorenie ekonomiky. Krajinu na začiatku 90. rokov navštívili odborníci Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu a oficiálna vládna rétorika a politika sa radikálne posunula k trhovému prostrediu. Administratíva prezidenta Ali Akbara Hashemi Rafsanjaniho implementovala štrukturálne reformy. Došlo k ustanoveniu voľných ekonomických zón, niekoľko stoviek spoločností bolo pripravených na privatizáciu. Vláda sa zaviazala znížiť vlastnú úlohu v ekonomike.

Liberalizačný program sa však čoskoro dostal do krízy, privatizácia čelila protitlaku od Mostazafanskej nadácie, ktorá sa bála narušenia svojho vplyvu. Snaha vlády presvedčiť utečencov z Iránu, aby sa do rodnej vlasti vrátili investovať sa tiež minula účinku. Vláda sa dostala do výrazných problémov a musela reštrukturalizovať svoj dlh. Hodnota iránskej meny rial na voľnom trhu klesla o 60 % a obmedzilo sa úverovanie súkromného sektora. Obmedzil sa dovoz a mnohé továrne nemali náhradné diely na pokračovanie vo výrobe. V krajine sa zvýšila inflácia a vláda opätovne zaviedla viaceré pevné výmenné kurzy.

Napriek tomu sa však aj iránskemu revolučnému režimu podarilo niektoré časti života v krajine zlepšiť, napríklad prístupom chudobnejších častí Iránu k čistej vode. Klesla aj miera chudoby, ktorá ešte začiatkom 70. rokov dosahovala 25 %. V roku 2014 to bolo už iba asi 10 % populácie. Zlepšil sa aj prístup obyvateľstva k zdravotnej starostlivosti. Iránu sa v nultých rokoch dokonca podarilo dosiahnuť, že HDP na obyvateľa v parite kúpnej sily bolo vyššie ako v Turecku.

Irán v súčasnosti a sankcie

V zahraničnej politike od nástupu novej moci došlo k zostrovaniu vzťahov najmä s dvoma krajinami a to Izraelom a USA. Irán začal podporovať niektoré radikálne moslimské združenia, ako napríklad libanonský Hizbálláh, Hamás alebo Al Káida. Za viacerými teroristickými útokmi od 80. rokov možno hľadať práve iránsku stopu.

Po krátkodobých sankciách na prelome 70 a 80. rokov USA uvalilo na Irán opäť sankcie a to v 87 práve kvôli podpore terorizmu.

Ďalšiu ranu smerovaniu zahraničnej politiky zasadil iránsky jadrový program. Je pravdou, že už z čias šáha bol Irán upodozrievaný z toho, že jadrový program môže byť využitý aj na iné, ako len mierové účely. Avšak v 90. rokoch sa práce na iránskom jadrovom programe obnovili a podozrenie stúplo v roku 1996 nákupom rakiet stredného doletu od Severnej Kórei.

V nadväznosti na to USA v roku 1996 sprísnilo sankcie voči Iránu. Boli napríklad zakázané všetky zahraničné investície v krajine ako i vývoz ropy a celkovo obchod s Iránom. Irán však časť svojej produkcie viac menej úspešne umiestnil na iných trhoch.

Sankcie prijala aj Európska únia. Od roku 2011 obmedzila vývoz vybavenia, ktoré by mohlo byť použité na vnútorné represie. Neskôr sankcie sprísnila, zakázala napríklad prístupu iránskym nákladným lietadlám k letiskám krajín EÚ, či zakázala dovoz ropy, zemného plynu, ropných produktov a obmedzila aj predaj a dodávku iných produktov, či softvéru. V tom čase to boli najtvrdšie sankcie aké kedy Európska únia uvalila.

V súvislosti s iránskou podporou ruskej agresie na Ukrajine v roku 2023 Únia obmedzila aj predaj ďalších komponentov, ktoré sa dajú využiť pri konštrukcii dronov. Irán totiž svoje drony šahíd posiela ruskej armáde.

So sankciami to chvíľu vyzeralo ružovo, keď v roku 2016 sa organizácia spojených národov, teda aj USA dohodli s Iránom na zrušení väčšiny sankcií výmenou za pozastavenie iránskeho jadrového programu. Dohoda nakoniec platila len dva roky kým ju USA po nástupe Donalda Trumpa nezrušilo a opäť USA uvalilo sankcie. V súčasnosti sú v platnosti len sankcie zo strany USA a Európskej únie.

Práve uvalené sankcie mali zásadný dopad na Irán v posledných rokoch. Ekonomiku oslabili a oslabili aj jej hlavnú časť a to výrobu a predaj ropy. Kvôli odrezaniu príjmov z ropy začal iránsky riál oslabovať čo spôsobilo infláciu, ktorá je vo výške približne 40% doteraz. Aj keď potravinová inflácia je zásadne vyššia.

Iránska centrálna banka dokonca vyškrtla 4 nuly zo svojej meny a 10-tisíc rialov je jeden toman.

Sankcie uvalené na petrochemický priemysel v postate spôsobili odchod zahraničných investorov a Irán sa musel viac sústreďovať na záchrancov v podobe číny, indie a Ruska. Tieto krajiny zároveň pomáhajú vykrývať iránsky odbyt ropy.

Nominálne HDP Iránu predstavovalo v roku 2022 asi 400 miliárd dolárov. HDP v parite kúpnej sily je samozrejme vyššie. Problém je, že Irán sa od roku 2012 zásadne neposunul a len v posledných rokoch je výkonom svojej ekonomiky niekde na úrovni roka 2011 a 2012. A to je Irán krajinou s nezanedbateľnou produkciou a zásobami ropy či zemného plynu.

Dlhodobým problémom Iránu je odliv mozgov a nedostatok kvalifikovaných pracovných miest. Miera nezamestnanosti dosahuje viac ako 10 %. Nezamestnanosť mladých ľudí vo veku 25 – 29 rokov je vysoká, na úrovni vyše 20% u mužov a dokonca vyše 40% u žien. Iránske štatistiky počtu nezamestnaných sú navyše značne skreslené, keďže pracuje len asi 27 % iránskej populácie. Po rôznych sociálnych a populistických balíčkoch teokracie sa stalo, že veľká časť populácie sú ľudia, ktorí sú dôchodcovia, poberajú nejaké dávky alebo pracujú v tieňovej ekonomike.

Aj keď sa počas nástupu teokracie Chomejní zastrájal, že skoncuje s rozdielmi medzi bohatými a chudobnými, opak je pravdou a príjmové rozdiely v Iráne sú vysoké. Navyše, v krajine je rozvinutá korupcia, ktorá je dlhodobo bežným obyvateľstvom kritizovaná.

Najhoršie je, že nijak priaznivo to pre Irán nevyzerá, keďže teroristické organizácie dlhodobo podporuje a navyše sa medzi ním a Izraelom a de facto aj USA to pomaly tlie a tak západ nebude úplne motivovaný sankcie uvoľniť. A tak je budúcnosť Iránskej ekonomiky a bežných Iráncov otázna.