Chudoba, teroristi a vojny. Ako sa z Izraela stala jedna z najvyspelejších ekonomík?

Ekonomika Izraela od svojho vzniku v roku 1948 až doteraz bola prakticky nonstop sprevádzaná konfliktami. Prešla si niekoľkými vojnami a prakticky vždy bola v nejakej miere v ohrození. Napriek tomu, za vyše 70 rokov sa z Izraela stala jedna z najvyspelejších ekonomík so svetovými firmami a vlastným Sillicon Valley. A tušíte dobre, v tomto videu sa na ekonomickú históriu Izraela pozrieme bližšie.

Od vzniku štátu Izrael išlo o jednu z najchudobnejších krajín sveta. A navyše prakticky hneď od jeho vzniku bojoval s arabskými susedmi. Ruka v ruke s tým prišli aj ekonomické problémy. Na jednej strane štát bojoval s veľkým

množstvom imigrantov

, ktorí prichádzali v státisícoch najmä z Európy po skončení druhej svetovej vojny, ktorým bolo potrebné zabezpečiť základné potreby. Aj keď je pravdou, že imigranti boli často vysoko vzdelaní. Na druhej strane, štát musel financovať vojnu so svojimi susedmi, čo znamenalo vysoké výdavky na obranný priemysel a armádu. No a v neposlednom rade, čelil problému so samotným štátom. Štát musel zriaďovať úrady, sociálny program či banky a keďže je to blízky východ musel investovať do rozvoja poľnohospodárstva a projektov vodného hospodárstva. Izrael prakticky hneď zaviedol úsporný program v podobe prídelového systému či kapitálových obmedzení. Izraelčania mohli vlastniť len obmedzené množstvo zahraničnej meny.

Prvé reformy 50. rokov

Ekonomická reforma, jedna z prvých po vzniku štátu bola predstavená v úvode roka 1952. Znamenala nielen devalváciu výmenného kurzu, či cenovej liberalizácie, ale tiež zmiernenia monetárnej expanzie formou obmedzenia rozpočtových výdavkov. Tiež sa obmedzilo tempo imigrácie, aby bol štát schopný absorbovať skoršie vlny masovej migrácie do krajiny.

Okrem tejto reformy krajine výrazne pomohli aj zdroje zo zahraničia. V podobe repatriácií pritieklo zo Západného Nemecka od roku 1952 do roku 1964 približne 850 miliónov dolárov, ktoré boli obratom použité na financovanie importu do krajiny či financovanie rozvoja poľnohospodárstva a priemyslu formou grantov a subvencií. Rovnako výrazne Izraelu pomohli pôžičky často za nulový alebo symbolický úrok zo židovských diaspór vo svete. No a v neposlednom rade

Izraelu pomohli aj zdroje z USA

.

V rokoch 1950 – 1968 ekonomika Izraela rástla priemerným ročným tempom o viac ako 9%. Vo svete to bol v tomto období druhý najvyšší rast hneď po Japonsku, ktoré v priemere rástlo ešte o pol percentuálneho bodu rýchlejšie.  Avšak, v tomto období sa prejavili aj veľké zásahy štátu do ekonomiky a rast bol poháňaný do značnej miery aj veľkými verejnými investíciami, financovanými práve zo zahraničných zdrojov. Medzi rokmi 1950 – 1970 sa izraelská ekonomika z pôvodne dosahovaného výkonu asi 25 % HDP na hlavu v porovnaní s USA dostala na 60 % HDP na hlavu v porovnaní s USA. Svetová banka v roku 1968 označila vývoj ekonomiky Izraela za “ekonomický zázrak”.

V tejto súvislosti je potrebná malá odbočka. Je otázne, do akej miery majú na zásadný rozvoj krajiny vplyv tzv. kibucy. Ide o zvláštnu formu hospodárstva, ktorá veľmi pripomína idei socializmu – kolektívne vlastníctvo, výchova detí, rovnaké finančné ohodnotenie jednotlivých členov kibucu. V tomto videu nepôjdeme do podrobností, no je fakt, že v období 50.  – 60. rokov mali kibucy zásadnejší vplyv. Napríklad zastúpenie poslancov parlamentu ale i členov armády pochádzajúcich z kibucov v roku 1967 počas šesťdňovej vojny je neúmerne väčšie ako je zastúpenie kibucov v populácii. V súčasnosti sa síce kibuce značne transformovali a akceptovali trhové princípy, no i tak sa odhaduje, že 2 %, ktoré v kibucoch v súčasnosti žijú produkuje 12 % exportu Izraela.

Koncom 60. rokov začal izraelskej ekonomike dochádzať dych a začala čeliť problémom s ekonomickým rastom. Do značnej miery sa model, ktorý bol založený na veľkých infraštruktúrnych vládnych projektoch vyčerpal a Izrael musel nájsť nové zdroje ekonomického rastu. Do ekonomického vývoja však zasiahla tzv. šesťdňová vojna a počas jedného týždňa Izrael obsadil nielen Pásmo Gazy, západný breh Jordánu, či Golanské výšiny ale dokonca Sinajský polostrov. Výsledkom bolo, že Izrael spustil ďalšie veľké infraštruktúrne projekty, ktoré mali posilniť jeho postavenie na novo dobytých územiach.

Ako som už ale hovoril, tento model bol do značnej miery vyčerpaný a skôr či neskôr sa musel prejaviť v ekonomike. Ďalšie roky boli charakterizované nižšou mierou ekonomického rastu, pričom do života Izraelčanov zasiahla ďalšia vojna. Jomkipurská vojna z roku 1973 síce znamenala vojenský úspech Izraela, no na politickom a ekonomickom poli šlo skôr o porážku. Ekonomika trpela a ekonomický rast bol slabý. Jednou z príčin mal byť zbrojný priemysel, ktorý mal odčerpať iné efektívnejšie investície z ekonomiky. Kým v roku 1967 tvorili výdavky na zbrojný priemysel asi 10% hrubého národného produktu, tak v roku 1970 to už bolo vyše 25%, neskôr v priebehu 70. rokov to bolo vyše 30%. Okrem toho mali negatívny vplyv na vývoj aj Izraelské odbory menom Histadrut.

Inflácia a ďalšie reformy

Ku koncu 80. rokov sa k všeobecným ekonomickým problémom Izraela pridala ešte raketová inflácia, ktorá vyústila do doslova hyperinflácie vo výške stoviek percent. Príčinou podľa ekonómov bola aj izraelská banková kríza v roku 1983, kedy ceny akcií 4 najväčších bánk skolabovali. A moc nad finančným sektorom do veľkej miery prebral štát. Ale táto banková kríza, ktorú spôsobili banky a štát svojim laxným prístupom by

bola na iné video.

V tom čase koloval vtip, že z Tel Avivu do Jeruzaléma je lepšie ísť taxíkom ako autobusom, pretože kým dôjdete do Tel Avivu tak kvôli vysokej inflácii budete platiť menej ako keby ste na začiatku zaplatili za lístok na bus.

K prehĺbeniu inflácie paradoxne prispelo to, čo malo obyvateľstvo pred dosahmi rastúcich cien chrániť – indexácia na základe vývoja inflácie, či rast miezd nastavený na rast inflácie. Všetky tieto faktory roztočili inflačnú špirálu. V otrasnom stave boli aj izraelské verejné financie. Deficit štátneho rozpočtu dosiahol v r

oku 1984 vyše 15% HDP.

Z krajiny odchádzal kapitál, zahraničné investície sa zminimalizovali, geopolitická situácia ostala nestabilná a s Izraelom to v tomto čase vôbec nevyzeralo dobre.

V týchto ekonomicky búrlivých časoch pre Izrael nastúpil na post predsedu vlády Simon Peres a jeho vláda. Peres predstavil top ekonomický tím, ktorý mal Izraelu vrátiť predošlé pozície a ekonomický rast. Nový začiatok pre Izrael dostal názov „Ekonomický stabilizačný program“ z roku 1985. Pozostával z troch hlavných komponentov: 1. razantným znížením deficitu štátneho rozpočtu 2. devalvácie izraelského šekelu 3. zmrazeniu rôznych dávok a miezd. Spoločne so zvýšením úrokových sadzieb to znamenalo hlbokú recesiu pre celú krajinu. Krajina navyše prijala zahraničnú pomoc, pričom sa však musela zaviazať uskutočniť hlboké ekonomické reformy. Zároveň v krajine sa zásadnejšie obmedzila moc spomínaných odborov Histadrut.

Postupne sa podarilo

znížiť mieru inflácie

, či vládne deficity a Izrael sa nadýchol k novému hospodárskemu úspechu. V 90. rokoch mu predchádzali zložité reformy. Zásadná reforma sa týkala napríklad kapitálových trhov, ktoré boli značne v rukách štátu. Ich liberalizáciou sa podarilo do krajiny dostať prílev nového kapitálu. Znížili sa miery rôznych dotácií pre ekonomiku a započala aj masívna vlna privatizácie, ktorá sa dotkla napríklad bánk, aerolínií, telekomunikácií,

či chemického priemyslu

. V 90. rokoch navyše Izraelu pomohla ďalšia masívna vlna imigrácie, spojená s pádom Sovietskeho zväzu a prílevom skoro milióna Židov z bývalých sovietskych republík. Títo imigranti boli vysoko vzdelaní a viac ako polovica z nich pôsobila predtým vo vedeckých či riadiacich funkciách. V 90. rokoch sa navyše čiastočne podarilo stabilizovať aj geopolitickú situáciu vďaka dohodám v osle a v regióne definitívne ustali konflikty Izraela so susednými krajinami, pričom konflikt sa transformoval na miestnu úroveň hlavne s Palestínou. V prvej polovici 90. rokov dokázala ekonomika rásť v priemere vyše 6% ročne. Aj keď neskôr sa jej vývoj mierne spomalil. Rozhodným bol prelom milénia kedy praskla Dotcom bublina a doplatil na to aj Izrael, ktorý už v tom čase mal značne pokročilí technologický sektor a oblasti okolo Tel Avivu sa začalo hovoriť Sillicon Wadi. A samozrejme čiastočne v tom zohrala rolu aj prvá intifáda, ktorá priniesla do ulíc nepokoje a paralyzovala najmä priemysel a poľnohospodárstvo kde prevažne pracovali Palestínci. Avšak analytici sa zhodujú, že hlavnou príčinou bolo prasknutie Dotcom bubliny.

Vyspelá ekonomika so svetovými firmami

Napriek tomu Izraelu netrvalo dlho a z problémov sa povzliechal aj napriek ďalším bezpečnostným problémom a neustálym nákladom súvisiacich s konfliktami. V posledných 20 rokoch sa ekonomike darilo rásť v reálnom vyjadrení o

približne 3 až 5% ročne.

Výnimkou bola len kríza v roku 2009 a pandémia covidu od roku 2020.

V rovnakom období prilákal Izrael veľký objem priamych zahraničných investícií, ktoré smerovali najmä do technologického sektora. Mimochodom ten je jedným z najvyspelejších na svete a svoje centrá výskumu a vývoja tu majú spoločnosti ako  Intel, IBM, Google, Facebook, Hewlett-Packard, Philips, SAP, alebo Microsoft. Okrem týchto spoločností majú v Izraeli zastúpenie aj firmy venujúce sa dizajnu a výrobe čipov. No a v neposlednom rade je tu stále silný zbrojársky priemysel, ktorého produkty Izrael vyváža do sveta.

Zároveň je Izrael jedným z najväčších startupových hubov spolu so spojenými štátmi americkými. A to aj vďaka vyspelému školstvu, v Šangajskom rebríčku univerzít sa v prvej stovke umiestňujú až tri Izraelské univerzity.

Svoje nám o ekonomike Izraela povie aj zloženie exportu. Skoro 40% tvoria produkty priemyslu s vysokou pridanou hodnotou zo sektora zdravotníctva a elektroniky. Ďalších vyše 12% tvorí export drahokamov, keďže Izrael je jednou z krajín s najviac rozvinutým spracovaním diamantov. Väčšina Exportu smeruje do USA a Európskych krajín, avšak rovnako do Ázie. Naopak Izrael importuje prevažne vstupy z ktorých vyrába koncové výrobky a následne ich s vysokou pridanou hodnotou exportuje.

V neposlednom rade Izrael sa v posledných 20 rokoch čistým exportérom fosílnych palív. Pomohli tomu najmä objavy zásob zemného plynu, ktoré v súčasnosti Izrael vyváža a to napriek tmu, že jeho spotreba najmä v izraelskom energetickom sektore rastie. Izrael tak dováža len ropu a uhlie, ktorého podiel na energetickom mixe Izraela klesá, keďže sa krajina viac zamerala na rast spotreby plynu a výstavbu obnoviteľných zdrojov.

Summa sumarum, v súčasnosti patrí Izrael medzi najrozvinutejšie krajiny sveta. HDP Izraela na hlavu je v súčasnosti na úrovni Cypru, či Kóreii, samozrejme tej južnej.  V rámci regiónu ide o najvyspelejšiu krajinu, ktorá navyše disponuje nezanedbateľnou vojenskou silou. Mimochodom z pohľadu ekonómie je to tak trochu paradoxom, že krajina dokázala v tak nehostinnom prostredí za neustáleho externého ohrozenia vyrásť do tak rozvinutej ekonomiky.