Z nemeckej baníckej pýchy Gemera čierna diera. Príbeh Dobšinej

Toto video je tak trochu pre mňa špeciálne, pretože do Dobšinej som chodil 4 roky na strednú školu a 4 roky sledoval úpadok mesta, ktoré niekedy bolo jedným z centier baníctva na Gemeri a ktoré na rozdiel od ostatných zakladali hlavne nemeckí baníci. Stretol ho však osud, ktorý stretol aj ostatné mestá či obce na Gemeri alebo na Spiši a ktorý stretne ešte mnoho iných miest na Slovensku, ktoré živí len jeden typ priemyslu. Toto video bude tak trochu historicko-ekonomické a rozpovie príbeh kedysi bohatého mesta, ktoré zakladali nemeckí imigranti a ktoré je v súčasnosti v úpadku s chátrajúcimi pamiatkami po rodákoch či slávnych rodoch len malou šancou zvrátiť svoj osud. 

Dobšiná a jej nechvalne preslávený Dobšinský kopec, leží na spojnici medzi Gemerom a Spišom resp. Horehroním. Keď ste niekedy išli z Rožňavy na Palcmanskú mašu či do Popradu alebo na Horehronie, tak ste prešli priamo cez mesto. 

Prvé zmienky o Dobšinej siahajú až

na začiatok 14. storočia,

kedy ju nezvyčajne na miestne pomery zakladali nemeckí osadníci ešte na želanie uhorského rodu Bubekovcov, ktorým patrili tunajšie územia a ktorí napríklad začali stavať opravovaný hrad Krásna Hôrka. Pôvodne dedina a

o sto rokov

mesto bolo od začiatku spojené s baníctvom, ktorého charakter sa postupne menil podľa dostupných technológii a trhových cien. Dobšinú v podstate vybudovali nemeckí baníci – prisťahovalci pravdepodobne z oblastí ako Bavorsko, Štajersko či Sasko. Dobšiná tak bola dlhodobo najväčšou enklávou Nemcov na Gemeri. Samozrejme o dolinu ďalej na Spiši boli Nemci oveľa bežnejšími obyvateľmi, ale to si nechám na iné video.

Banícka minulosť

Osady postupne vznikali v okolí

vodných tokov

, kde sa spracúvali rudy z ktorých sa vyrábalo napríklad

železo či oceľ. To, že išlo o nemecké mesto hovoria aj názvy ložísk a kopcov. Keď si otvoríte napríklad vojenské mapovanie z roku 1839 tak všetky názvy v okolí, ktoré sú dnes už poslovenčené sú v nemčine. Napríklad železné rudy sa nachádzali v ložiskách s názvami ako Biengarten, Massörtet, Altenberg, Gugel ktorý sa nachádza neďaleko pôvodných osád Mlyniek a vtedy ešte neexistujúcej vodnej nádrže palcmanská maša a prečerpávacej elektrárne

. 

V okolí Dobšinej sa nachádzali rôzne ložiská od železných rúd ako siderit a limonit až po meď, nikel, kobalt striebro a v niektorých zdrojoch sa spomína aj zlato. 

Tie sa spracúvali v spomínaných osadách, kde sa nachádzali hámre a maše, alebo inak nazývané huty. Teda technicky to boli často jeden celok a práve v oblasti slovenského rudohoria vznikali ako prvé v 14. storočí. Skrátka na spracovanie rúd ste potrebovali pece, ktoré ste

poháňali

dreveným uhlím, ktoré ste získavali z hustých lesov a zároveň vodu, ktorá poháňala hámor. Takto ste mohli vyrábať napríklad železné tyče na ďalšie spracovanie. Do týchto malých osád neprúdila ruda len z baní z okolia Dobšinej, ale z celého Gemera a samozrejme aj zo Spiša, tak ako aj tieto produkty prúdili opačným smerom. Napríklad známa Andrášiovská železiareň v Lipovníku, ktorá napríklad vyrábala časti Budapeštianskeho mosta mala v 19. storočí materiál práve aj z okolia Dobšinej.  

Tieto malé osady zvyčajne spravovali rôzni obchodníci a bohatší mešťania z Gemera či zo Spiša a medzi sebou si často konkurovali a viedli spory o pozemky na ktorých ťažili. Ich ziskovosť do veľkej miery záležala od spoločenskej situácie a od aktuálnych cien kovov a výrobkov na trhoch. Z ťažby a prieskumov malo peniaze aj mesto, kvôli rôznym platbám a poplatkom, ktoré s povoleniami a užívaním súviseli.

V 16. storočí rozvoj zastavili Turci, ktorí mesto vyrabovali a vypálili a vyše 300 ľudí odviekli do zajatia. Odvtedy až dodnes tam funguje tzv. turecký zvonček, ktorý počuť o 9 večer a 3 ráno , ktorý túto udalosť pripomína. Nápadne môže pripomínať Banskú Štiavnicu. 

Historické pramene sú na presné štatistiky nebodaj mapy skúpe, niečo zničili požiare a čas a niečo stále leží v archívoch neraz mimo okresu či Slovenska písané v nemčine,

latinčine

či maďarčine. Pramene len stroho uvádzajú, že približne v polovici 17. storočia tu bolo viacero maší a 7 hámrov. 

"Prvé" oceliarske mesto v Uhorsku

V niektorých archívoch sa spomína Dobšiná ako prvé oceliarske mesto v Uhorsku, kvôli tomu, že tu bola postavené prvá vysoká pec pri rieky Hnilec v Dobšinskej maši. Iné dokumenty spomínajú, že to bolo trochu neskôr začiatkom 18. storočia a fakticky bola druhá v poradí. Výstavba druhej vysokej pece zároveň dobre ilustruje vlastnícku rozdrobenosť baníckeho priemyslu. Kapitálovo za vysokou pecou stál miestny obchodník a politik Pál Lányi. Okrem asi druhej vysokej peci v Uhorsku vlastnil v Dobšinej aj nemalú časť baní na meď a železo spolu aj so súvisiacimi hámrami či mašami. Navyše niektoré zdroje uvádzajú, že vlastnil aj ďalšiu vysokú pec priamo v Dobšinej na rieke

Slaná.

Historici venujúci sa ekonomickej stránke baníctva píšu, že Lányi mal vďaka vysokej peci a štátnemu výkupu medi v 17 až 19. storočí až 70% ziskové marže. V preklade do dnešných pomerov na jedno euro výnosov mu ostalo vo forme čistého zisku až 70 centov, čo je na dnešné pomery neuveriteľný podiel. 

Po Lányim je doteraz pomenovaná jedna časť Dobšinej, kde stála Lányiho Huta. V súčasnosti tam nájdete pár domov a chát, po hute a ostatnej infraštruktúre tu nenájdete ani stopy. 

Najsvetlejším obdobím pre Dobšinú bolo objavenie Kobaltovo-niklových rúd koncom 18. storočia, ktorých ťažbu sa ujala rodina Paltzmanovcov. Najbližších 100 rokov sa ťažba rozvinie a tieto rudy sa dostávajú do Saska, Anglicka či Belgicka. Bohatne z toho celé mesto a obdobie od začiatku do konca 19. storočia je považované za zlatý vek mesta. Po 200 ročnej činnosti rodiny Paltzmannovcov v oblasti baníctva si meno Paltzman odnesie aj súčasné vodná nádrž Palcmanská maša, ktorú po zatopení malej osady postavili komunisti a ktorá doteraz slúži ako prečerpávacia vodná nádrž so začiatkom na rieke Hnilec a s prepadom do Dobšinej do rieky Slaná. 

Zlaté obdobie

V tomto období bola v meste realizovaná stavba kanalizačnej siete, vydláždenie ulíc, budova radnice,

budovy troch škôl, materská škola

a pod., všetko akcie, ktoré si vyžadovali veľké výdaje. Účastinárom banského podnikania bola aj miestna evanjelická cirkev, ktorá zo zisku viacerých účastín financovala učiteľov a kňazov, ako aj zakladala fondy. Nie jedna súkromná budova v meste z tohto obdobia bola postavená preto, že viacerí baníci, si to  zo svojho mesačného zárobku mohli dovoliť.

Zlaté obdobie Dobšinej pokračovalo aj v 19. storočí kvôli objaveniu Dobšinskej ľadovej jaskyne Eugenom Ruffínyim, čo mestu prinieslo turistov s peniazmi. 

Koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa ale zlatý vek Dobšinej končí, keďže cena spomínaných rúd na trhoch klesá a aj samotné ložiská sa v okolí Dobšinej vyčerpávajú.

S ekonomickým úspechom a neúspechom Dobšinej koreluje aj početnosť obyvateľstva. V prvom sčítaní ľudu v roku 1785 malo mesto vyše 3400 obyvateľov. O sto rokov neskôr 5 a pol tisíca. Koncom 90. rokov s príchodom úpadku už len 4,6 tisíca. Až do konca 19. storočia bola

bežným

jazykom Nemčina, neskôr kvôli vývoju v spoločnosti maďarčina. Samotní Slováci sa začali do Dobšinej sťahovať niekedy v polovici 18. storočia

v súvislosti s rekatolizáciou, keď bolo do mesta dosídlených niekoľko katolíckych rodín zo Spiša

. Nemecká publikácia z 50. rokov

20. storočia

o Dobšinej eviduje v meste v roku 1900 vyše 2700 Nemcov a 1500 Slovákov a 700 Maďarov. Od roku 1900 je zloženie obyvateľstva len ťažko dešifrovateľné, keďže vrcholila maďarizácia a neskôr zase vznikla Česko-Slovenská republika. Medzi týmito troma skupinami obyvateľstva sa tak ľudia prelievali z pragmatických dôvodov. No a svoju rolu zohralo aj vysťahovalectvo.  

Zaujímavosťou je, že v priebehu storočí sa

kapitál

v baníctve značne koncentroval. Kým v stredoveku bolo vlastníctvo resp. kapitál rozdrobené medzi rodiny obchodníkov, ktorí odvádzali formu dane zemepánom,

tak neskôr od 18. do 20. storočia sa

zisky z baníctva

koncentrujú do rúk najprv známych rodov ako Andrášiovci či Coburgovci a neskôr do tzv. účastinných spoločností, ktorým by sa dnes hovorilo akciové spoločnosti. 

Tieto známe rody rovnako vlastnili majetky v samotnom meste a jeho okolí a v podstate sú jedny z posledných, ktoré ešte stále stoja.

Hutu Karol, ktorá patrila Andrášiovcom stále nájdete kilometer od mesta Dobšiná. Vedľa bývalej huty stoja ťažké stroje a drevo a samotná budova len dožíva. Podobným scenárom je o niekoľko kilometrov ďalej huta Etelka. Severne od Dobšinej v Stratenej mal svoju železiareň knieža Coburg do ktorej sa dovážal materiál po lanovke, ktorej miestny nepovedia inak ako šodronka. Kvôli prepojeniu coburgovských majetkov na Horehroní a železiarne vznikol dnes už tunelom nahradený prírodný stratenský kaňon resp. cesta, ktorá ním viedla a ktorá pretínala niekoľkokrát meandre Hnilca. Vďaka Coburgovcom patrí Slovenský raj medzi najstaršie chránené územia Európy. Zo železiarne ostalo pár zabudnutých múrov medzi domami v Stratenej. Šodronka spájala so železiarňami aj súčasnú už spomínanú dedinu Mlynky, pôvodne 7 baníckych osád, ktoré sa spojili do dnešnej dediny. Coburgovci jej rudnú produkciu spojili šodronkou so železničnou stanicou v Dobšinej a so Stratenou. 

Pozostatky baníctva na Mlynkách sú stále hmatateľné už len cez gugel a tzv. komín, kde je výstupisko lyžiarskeho vleku. Niekedy tu bola malá úpravovňa, ktorú postavili Dobšinské medenorudné závody začiatkom 20. storočia. Pod kopcom sa nachádzala železnička a splodiny prúdili kanálom a komínom, ktorý vychádzal na kopci gugel. Posledné rudy sa na Mlynkách prestali ťažiť koncom 60. rokov 20. storočia. 

Postupný úpadok v 20. storočí

V 20. storočí nastanú jedny z najzásadnejších zmien v histórii baníctva na Gemeri a v Dobšinej. Viaceré zdroje uvádzajú, že už začiatkom storočia nebolo baníctvo rentabilné a tak bolo potrebné sa orientovať iným smerom. To ale prekazila prvá a druhá svetová vojna. Po druhej svetovej vojne slávny rod Andrášiovcov príde kvôli benešovým dekrétom o majetky. 

Časť Dobšinčanov, ktorá mesto v podstate vybudovala, sa mesiac po konci druhej svetovej vojny vracala z českého pohraničia kam ich násilne evakuovala nemecká armáda rok predtým. Vlak síce vypravený bol, ale na Slovensko nikdy nedošiel. Spolu s ostatnými karpatskými Nemcami boli zavraždení pri českej obci Přeřov a až do pádu železnej opony sa veľa o skoro 300 obetiach nevedelo.

Zo skoro 300 obetí boli 112 Dobšinčania.

Veliteľ vojakov bol za to odsúdený len na krátko a následne režimom amnestovaný.

Dobšiná sa od začiatku 20. storočia potápala do svojho čoraz väčšieho úpadku. Bane postupne zanikali pre nízke ceny surovín a nerentabilitu a vyťaženosť ložísk. Socializmus ešte udržoval ťažbu železnej rudy,

ktorá začala v 20. rokoch. Aj keď sa o nej píše ako o jedinom hospodársky významnom ložisku, jeho ekonomickú návratnosť skôr vystihuje fakt, že podnik, ktorý železnú rudu ťažil padol spolu so socializmom v 89‘. Aj po krátkom pokuse v 90. rokoch ťažbu obnoviť sa bane definitívne zavreli. Doteraz je pýchou a hanbou mesta zároveň, škaredá halda zvyškov na ktorej v súčasnosti stojí fotovoltická elektráreň a ostatná časť pomaly zarastá. 

Posledných 30 rokov od pádu socializmus mesto postupne upadalo. Pre baníkov bolo posledným miestom, kde sa mohli zamestnať bane Siderit v neďalekej Nižnej Slanej, ktoré napokon v roku 2008 po niekoľkoročných problémoch ťažbu definitívne ukončili a s podnikom sa definitívne ukončila aj ťažba železných rúd v Rožňavskom okrese.

Schátrané pamiatky

Dobšiná má aj nešťastnú polohu, keďže je približne polhodinu od okresného mesta Rožňava a 50 minút od Popradu. Navyše sa nachádza na hranici Slovenského raja a Horehronia, kde rovnako neexistuje väčší zamestnávateľ. Aj Finstat vám napovie, že v a okolí Dobšinej toho veľa neostalo. Funguje tam ešte Kovostroj Dobšiná prípadne mestské lesy Dobšiná či píla ktorá so spracovaním dreva nevyhnutne súvisí. Pobočky bánk, ktoré tam ešte niekedy v období prelomu milénii boli, tam už nie sú a samotné mesto a mestské budovy postupne chátrajú. Nie je výnimkou, že nie sú vôbec

využívané.

Gymnázium, ktoré bolo niekedy pýchou mesta a ktoré som navštevoval, sa rovnako postupne vyludnilo. Najprv sa spojilo so strednou odbornou školou a neskôr pred pár rokmi úplne zaniklo. 

Po baniach okrem haldy, zvyškov banského podniku zo socializmu a chátrajúcej medenej huty z prvej svetovej vojny či domčeku banskej správy už veľa nenájdete. Po Ruffínyim, ktorý je aj teraz označovaný ako najväčší Dobšinčan, ostala v centre Dobšinej vila, ktorá je tak ako zvyšky baníckych budov v rovnakom stave. Aj keď po niekoľkých rokoch ju mesto odkúpilo. 

Témou Dobšinej a Dobšinčanov je aj Rómska časť obyvateľstva okolo ktorej obydlí takmer určite prejdete, keď budete cestovať od Rožňavy cez Dobšinský kopec. Rómovia sú tu ešte od začiatku 19. storočia, kedy im postavila domy jedna z rodín, ktorá tu vlastnila bane, a to Szontágovci. Kočovní Rómovia sa tak v Dobšinej usadili a pracovali ako kováči a sami o sebe hovorili, že sú

Szontágovskými veriacimi.

  Rómske domy stáli práve na mieste, kde ešte nedávno bola rómska osada a v súčasnosti tu stoja nové bytovky,

kde býva asi 500ka Rómov.

Podľa Atlasu rómskych komunít z roku 2019, ktorý zo zdrojov na Slovensku najpresnejšie odhaduje počet Rómov v jednotlivých obciach by malo byť celkovo v Dobšinej asi 1500 až 2000 Rómov z celkového počtu vyše 5100 obyvateľov Dobšinej.

Rómsku problematiku v Dobšinej „preslávil“ otvorený list učiteliek z Dobšinej, ktoré v roku 2012 napísali o tom, aké to je pre učiteľov najmä na základných školách vzdelávať Rómov v Dobšinej či inde, ktorí nemajú základné hygienické návyky, pomôcky, motiváciu a pozitívny príklad či výchovu od rodičov. Nehovoriac o tom, že nedokážu kvôli tomu spĺňať štandardy, ktoré sa od nich v jednotlivých školských rokoch vyžadujú. 

Učiteľky z Dobšinej dostali uznanie a pochopenie verejnosti, avšak na úrovni štátu a školstva sa v podstate veľa nezmenilo. Tak ako vtedy, tak aj teraz sú problémy v školstve veľmi podobné. 

Aj spomínané bytovky sú v podstate hmatateľným dôkazom nezáujmu štátu a politikov a povedzme si otvorene aj širokej verejnosti. Bytovky sa síce postavili a šikovne si poradili aj s neplatičmi, avšak napriek tomu sú v nelichotivom stav. Pritom ľudia, ktorí majú v oblasti väčšie skúsenosti pripomínali, že najlepšie by bolo, keby si to Rómovia postavili sami, alebo sa na výstavbe a starostlivosti o svoje obydlia aktívne podieľali. Navonok sa síce problém vyriešil, ale v realite sa jeho riešenie len odsunulo.  

Tak ako v iných regiónoch aj v Dobšinej je to rovnaký scenár. Množstvo Rómov je závislých od sociálneho systému, niektorým to môže vyhovovať a iný štandard v podstate nepoznajú. Ostatným to nevyhovuje a snažia sa s tým niečo spraviť. Problémom je, že v Dobšinej veľa pracovných príležitostí nie je. A dostať sa z chudoby, v ktorej ste či už vlastným alebo cudzím pričinením, jednoduché nie je. 

Učiteľky z Dobšinej si kvôli alibizmu zo strany štátu o rok na to ako napísali list založili združenie Detstvo deťom a svojpomocne a vďaka donorom zabezpečili priestory v ktorých sa venujú rómskym matkám a učia ich starať sa o svoje deti, keďže neraz platí, že deti majú deti. Fakticky je ich model nádejou, ktorá pomôže začleniť Rómov do bežného života, aby sa životný scenár rodičov neopakoval rovnako aj pri ich deťoch. 

Nádej, ktorá sa medzičasom rozšírila aj medzi iné neziskovky v ostatných kútoch Slovenska, ale naráža na realitu. Štátu a politikom sa nechce, pretože to stojí peniaze a v podstate ani nemusia, pretože väčšina obyvateľstva by aj tak hromžila. Keď sa spýtate obyvateľov miest ako je Dobšiná, v ktorých je veľký podiel Rómov, tak rýchlo pochopíte, že ich to názormi ťahá niekde ku krajnej pravici. Na jednej strane zarážajúce na strane druhej aj celkom pochopiteľné. 

Faktom je, že Slovensko so svojim nafúknutým sociálnym systémom, ktorého väčšinu skonzumuje majorita, bude o pár rokov potrebovať čoraz viac pracujúcich, ktorí budú platiť odvody. Čím neskôr sa začnú podporovať občianske združenia ako Detstvo deťom, tak tým viac to bude stáť a tým polarizovanejšia bude spoločnosť. 

A medzitým banícke mesto, ktoré vybudovali nemeckí prisťahovalci spolu so Slovákmi a Maďarmi bude postupne chátrať a vyludňovať sa. A aj kedysi početné sprievody baníkov na Turičné slávnosti, ktoré spievajú nemecké banícke piesne a spomínajú na slávnu banícku minulosť, budú postupne rednúť. No a zostávajúcim Dobšinčanom ostane len viera v krajšie zajtrajšky, v ktorých by bývalé banícke mestá našli aj iný scenár ako úpadok a biedu.