Stať sa členom
Podpor ma kávou
Zo slovenskej ekonomiky sa stáva zdochnutý tatranský tiger
Sociálny Systém
Prečo slovenská ekonomika stráca dych a čo sa s tým dá spraviť?
Tip: Tento článok obsahuje len časť grafických prvkov. Celý vizuálny obsah nájdete vo videu.
Pozrieť si video
Slovenská ekonomika stráca dych. Už to nie je ten rýchlo rastúci a dravý „ekonomický tiger“ ako pred dvadsiatimi rokmi, kedy sme z domova i zo zahraničia počúvali na jej adresu prevažne superlatívy. Dnes je realita presne opačná – čoraz viac sme zviazaní vlastnou neschopnosťou realizovať potrebné reformy.
Výhodou aj nevýhodou ekonómie je, že zasahuje do mnohých oblastí spoločnosti. Aj preto môžeme chradnutie tohto tigra sledovať v priamom prenose – cez tvrdé dáta a desiatky grafov.
Slovensko prakticky nikdy vo svojej histórii nemalo vyrovnaný štátny rozpočet a vždy hospodárilo s deficitom. Od roku 2014 sme navyše nezaznamenali prílev žiadnych zásadných reforiem, ktoré by výraznejšie pritiahli nové investície. Po roku 2019 síce prišlo niekoľko kríz za sebou, ktoré verejné financie tvrdo zasiahli, no na vine nie sú len vonkajšie okolnosti.
Výrazný podiel na súčasnom stave má rozšafnosť politikov v sociálnom systéme – stačí si pripomenúť plošné zvyšovanie daňových bonusov, 13. dôchodky, obedy zadarmo pre všetkých či masívne energodotácie. Ak dnes niekto povie, že sa nachádzame na „gréckej ceste“, nie je vôbec ďaleko od pravdy. Keď sa raz krajina dostane do dlhovej špirály, návrat býva mimoriadne bolestivý.
Vláda síce v poslednom období zrealizovala niekoľko konsolidačných balíčkov, no tie v praxi nesplnili svoj hlavný účel. Nedoniesli do rozpočtu dostatok peňazí na to, aby dokázali kompenzovať vysoký deficit, a ako bonus navyše pridusili ekonomický rast.
Najlepšie to zrkadlí rating Slovenska, ktorý práve počas týchto konsolidácií klesal. Rating agentúr pritom jasne vyjadruje, nakoľko je krajina atraktívna pre investorov na základe stavu verejných financií, makroekonomických faktorov, fungovania inštitúcií a právneho štátu. Summa summarum, náš priemerný rating je momentálne najhorší za posledných 20 rokov.
Stav našich verejných financií je žalostný. Výsledkom sú chronicky vysoké deficity a rýchlo rastúci dlh verejnej správy. Kým v roku 2008 bol náš verejný dlh na úrovni 30 % HDP, dnes prekračuje hranicu 60 %. V rámci krajín V4 ide o suverénne najrýchlejší rast. A to aj napriek tomu, že Maďarsko má celkový dlh vyše 70 %, kým Poľsko necelých 60 % a Česko len 44 % HDP.
Súčasné konsolidácie v skutočnosti štátnu kasu neuzdravili, iba finančne viac zaťažili pracujúcich ľudí a firmy. Práve preto ratingové agentúry v čase prijímania týchto opatrení náš rating zhoršovali. Čo to znamená pre bežnú prax? Slovensko si na krytie svojho deficitu bude na trhoch požičiavať drahšie, čo len ďalej zhorší hospodárske vyhliadky.
Z rastúceho dlhu vedú len dve cesty – buď zvýšite príjmy, alebo znížite výdavky štátu. Našej vláde sa do škrtania výdavkov veľmi nechce, a preto sa vybrala cestou zvyšovania príjmov cez vyššie dane. Tento koncept má však jasné limity. Podľa Lafferovej krivky platí, že od určitej hranice vyvolávajú vyššie dane nižšiu motiváciu ich platiť, čo už vidíme aj v praxi. Navyše sa tým stávame neatraktívnymi pre svetových investorov. Nikto nechce investovať v krajine, kde nefungujú inštitúcie, vládne vysoká byrokracia a dane neustále rastú. Vláda sa tak dostáva do pasce, kedy podpiľuje konár sama pod sebou a von z nej vedú už len drastické škrty – presne tak, ako to zažilo Grécko. To však žiadny politik pred voľbami neurobí.
Všetky tieto problémy sa naplno prejavujú na kondícii hospodárstva. Slovenská ekonomika v reálnom vyjadrení (po očistení o infláciu) v poslednom období prakticky nerastie a v dlhodobom horizonte sa očakáva jej spomalenie k úrovni 1 %. Výrazne sa oslabuje aj naša konvergencia – teda približovanie sa k priemeru životnej úrovne Európskej únie. Kým ostatné krajiny V4 sa k priemeru EÚ približujú, Slovensko v posledných rokoch stagnuje a doslova hibernuje. Súčasné predikcie ukazujú, že kým Česko sa v najbližších rokoch dostane nad priemer EÚ, Slovensko zostane zakliate hlboko pod ním.
Netreba zabúdať, že ekonomický rast stojí na dvoch pilieroch: demografii a produktivite. Teda na tom, koľko máte ekonomicky aktívnych ľudí a akú hodnotu dokážu vygenerovať za hodinu práce. Pravda je taká, že spomedzi európskych krajín starneme vôbec najrýchlejšie. V produktivite práce (pridanej hodnote za jednotku času) zase viditeľne zaostávame za našimi susedmi.
Ekonomické výskumy jasne potvrdzujú, pridaná hodnota stúpa s komplexnosťou a náročnosťou výroby, čo priamo súvisí s úrovňou vzdelania a investíciami do vedy a výskumu. Dlhodobý udržateľný rast je bez inovácií nemožný, no my v tejto oblasti investujeme sotva 1 % HDP. Najvyspelejšie ekonomiky sveta pritom do vedy dávajú vyše 5 %, naši susedia z V4 vyše 1 % a Česko dokonca 2 % HDP. Ruka v ruke s tým upadá aj pripravenosť najmladšej generácie, čo pravidelne ukazujú nelichotivé výsledky v medzinárodných testoch.
Podľa Rady pre rozpočtovú zodpovednosť (RRZ) sme dnes o 15 % drahší ako iné krajiny s porovnateľnou produktivitou práce. Pre zamestnávateľa to znamená, že inde dostane za rovnaké peniaze vyššiu hodnotu, alebo ho rovnaká práca vyjde lacnejšie. Koncept postavený čisto na montovaní automobilov sa na Slovensku vyčerpal. Automobilky u nás samozrejme platia dobre, prinášajú prácu do regiónov a plnia štátnu kasu, no ako vyspelá krajina sa už musíme posunúť ďalej.
Pre zahraničný kapitál prestávame byť konkurencieschopní, čo ideálne ilustruje cena práce. Podľa dát OECD máme v rámci V4 suverénne najvyššie daňovo-odvodové zaťaženie, pričom gro tohto zaťaženia tvoria práve vysoké odvody. Tento mix dlhodobo odrádza zamestnávateľov a zároveň znižuje čisté príjmy zamestnancov, ktorí musia odovzdávať obrovskú časť svojej mzdy do sociálneho a zdravotného systému. Na Slovensku tvorí takzvaný klin (daňovo-odvodové zaťaženie) približne 43 % z celkovej ceny práce. V Poľsku je to o 8 percentuálnych bodov menej, v Česku o 2 p. b. menej a v Maďarsku o 1 p. b. menej.
Zamestnávanie na Slovensku navyše neustále predražujú populistické balíčky z dielne politikov. Za všetky stačí spomenúť rekreačné poukazy, ktoré po novom môže uplatniť už aj rodič zamestnanca, ak ich dotyčný sám nevyužije. Slováci sú taktiež premiantmi v počte návštev u lekára, k čomu prispieva aj nastavenie Zákonníka práce, ktorý garantuje nadpriemerný počet dní, kedy môžete legálne chýbať v práci kvôli vyšetreniu. Všetky tieto opatrenia zvyšujú náklady firiem, ktoré ich následne musia premietnuť do nižšieho rastu základných miezd.
To, že slovenské domácnosti nedokážu efektívne kumulovať majetok, potvrdzujú aj každoročné dáta spoločnosti Allianz, ktorá monitoruje čisté finančné aktíva. Pred dvoma rokmi sme v tomto ukazovateli padli dokonca pod úroveň Rumunska – priemerný čistý finančný majetok na hlavu bol u nás nižší ako tam. Pre ilustráciu, priemerný Čech vlastní až trojnásobne vyšší finančný majetok.
Čiastočne za to môže naša posadnutosť nehnuteľnosťami. Ak by sme do majetku započítali aj nehnuteľnosti, tie tvoria až 80 % celkového bohatstva Slovákov. Otázne však je, aký to má reálny prínos. Vlastný byt či dom síce v čase získava na hodnote, no vy v ňom bývate. Ide o nelikvidný majetok – málokto totiž predá svoju strechu nad hlavou, aby odišiel žiť do komerčného podnájmu.
Zároveň sú nehnuteľnosti a hypotéky hlavným dôvodom, prečo sú slovenské domácnosti podľa dát Medzinárodného menového fondu (MMF) najzadlženejšie v celom regióne. Kým na prelome milénií mali krajiny V4 dlh domácností voči HDP hlboko pod 10 %, dnes sú rozdiely priepastné. Slovensko vedie s dlhom na úrovni 43 % HDP, kým Česko má niečo vyše 30 %, Poľsko 22 % a Maďarsko iba 17 %.
Osobitnou kapitolou zlyhávania štátu sú obrovské regionálne rozdiely. Samotné HDP môže byť ako ukazovateľ mierne skreslené, no aj z neho jasne vyplýva, že západ krajiny uteká zvyšku Slovenska. Oveľa presnejší obraz však dáva miera rizika chudoby a sociálneho vylúčenia.
Pri porovnaní dát z rokov 2015 a 2025 vidíme, ako na východnom a strednom Slovensku dramaticky rastie miera rizika chudoby. V Prešovskom kraji je v roku 2025 ohrozených chudobou až 30 % obyvateľov. Podstatnú časť tohto čísla síce tvorí marginalizovaná rómska komunita, no vo vysokých číslach je zastúpená aj majoritná populácia.
Tieto štatistiky dokonale odkrývajú neefektivitu a rozšafnosť vládnych opatrení z posledných rokov. Štát uzákonil masívne 13. dôchodky, ktoré stoja rozpočet miliardy eur. V dátach sa to prejavilo tak, že domácnosti dôchodcov sú po sérii kríz paradoxne v lepšej situácii ako pred pandémiou v roku 2020 – miera rizika chudoby u nich klesla z 12 % na 11 %.
Keď sa však pozriete na domácnosti osamelých rodičov (najčastejšie matky s deťmi po rozvode), za posledných desať rokov u nich stúpla miera rizika chudoby o priepastných 10 percentuálnych bodov. Dnes je chudobou ohrozená takmer polovica z nich (skoro 50 %). Náš sociálny systém je jednoducho deravý. Adresne nepomáha tam, kde je to najviac potrebné, ale smeruje peniaze plošne tam, kde politické strany vidia najväčší rezervoár voličských hlasov.
Väčšina ekonómov sa zhoduje na tom, že ak chceme opäť naštartovať zdravý rast, štát musí urýchlene zatraktívniť podnikateľské prostredie a zásadne okresať svoje vlastné prevádzkové výdavky. Ide však o politicky nepopulárne kroky, do ktorých sa nikomu z politikov nechce.
