Putin a Rusko sa nechytá. Prečo USA predáva a vyrába najviac ZBRANÍ?

Tieto zábery majú jedno spoločné – okrem toho, že zachytávajú používanie zbraní, všetky pochádzajú zo Spojených štátov amerických. Americké zbrane sa dnes používajú prakticky po celom svete. Od roku 1980 putoval nejaký typ zbrane či vojenskej výzbroje z USA v rôznom čase až do 160 krajín. Len v posledných rokoch dodávali Američania výzbroj do viac než stovky štátov.

Hoci môžeme mať zafixované, že najväčším výrobcom a obchodníkom so zbraňami je Rusko alebo Čína, realita je iná. Sú to práve Spojené štáty, ktoré si v tejto oblasti držia prvenstvo s výrazným odstupom. Navyše na obranu vynakladajú najväčšiu časť štátneho rozpočtu. Americký priemysel produkuje prakticky všetko: transportéry, ľahké i ťažké zbrane, lode, ponorky, rakety, lietadlové lode a všetky možné typy lietadiel. Tieto technológie sú pritom považované za svetovú špičku.

V rebríčku 100 najväčších zbrojárskych firiem sveta má sídlo v USA až 41 spoločností, pričom v prvej desiatke obsadzujú americké firmy prvých päť miest. Samotný obchod so zbraňami je v istom zmysle typickým produktom kapitalizmu a priemyselnej revolúcie. Kým v minulosti bol tento trh takmer neregulovaný, dnes podlieha prísnym pravidlám.

Historickým príkladom je Hiram Maxim, tvorca guľometu, ktorý sme mohli v akcii vidieť ešte aj na nedávnych záberoch z Ukrajiny. Hoci dnes už táto zbraň stráca uplatnenie, vo svojej dobe išlo o revolučný vynález s kadenciou 666 rán za minútu. Maxim bol prefíkaný obchodník – licencie na výrobu a samotné guľomety predával po celom svete. Prijal ho ruský cár, čínski predstavitelia a britské impérium bolo samozrejmosťou. Briti ako koloniálna veľmoc tieto zbrane následne masívne využili v Afrike. V tom čase to pôsobilo ako súboj dvoch storočí – jedna strana disponovala guľometmi, zatiaľ čo druhá proti nej stála na koňoch s mečmi.

Iným príkladom je Basil Zaharoff, ktorý predával zbrane obom bojujúcim stranám súčasne. Argumentoval tým, že ak si ich od neho nekúpia, budú výrazne strácať voči protivníkovi – ktorý však už zbrane vlastnil práve od neho. Často išlo práve o guľomet Maxim. Nie náhodou si Zaharoff vyslúžil prezývku „obchodník so smrťou“. Začiatky zbrojného biznisu sa skrátka odohrávali na voľnom trhu s minimálnou reguláciou, kde vyhrával ten najšikovnejší obchodník.

Keď už hovoríme o obchodovaní, sponzorom tohto videa je platforma eToro, kde môžete nakupovať ETF či akcie bez poplatkov. Podrobnejšie som sa tejto platforme, jej aspektom a poplatkom venoval v inom videu, ktoré vám pripnem do rohu obrazovky.

V priebehu 20. storočia sa trh začal regulovať po tom, čo neregulovaný predaj zbraní prispel k militarizácii Európy a vypuknutiu prvej svetovej vojny. Po jej skončení sa obmedzil predaj chemických zbraní a po druhej svetovej vojne sa začala diskusia o jadrovom arzenáli. Dnes je väčšina výroby a predaja pod kontrolou samotných štátov. O tom, kam budú vyrobené zbrane smerovať, rozhodujú vlády.

USA sú na vrchole exportérov už niekoľko desaťročí. Tento trend začal počas studenej vojny, kedy sa USA a Sovietsky zväz predbiehali v dozbrojovaní svojich spojencov v tzv. proxy konfliktoch. V praxi to znamenalo, že hoci bojovali dva cudzie štáty, jednu stranu vyzbrojovali Američania a druhú Sovieti. Výdavky USA na obranu neskôr poklesli, no opäť prudko vzrástli po roku 2001 v rámci boja proti terorizmu. V tomto období je zaujímavé sledovať, že hoci výdavky rástli, samotný export zbraní bol dočasne nižší.

Ak chcete zistiť, kam a ako USA predávajú zbrane, existujú dve hlavné cesty. Prvou je program Foreign Military Sales (FMS), čo je priama pomoc vlády inému štátu. Príkladom je Ukrajina, ktorej USA pomáhali práve touto formou. V tomto prípade je možné presne dohľadať hodnotu aj obsah zbrojných balíkov. Druhou možnosťou je Direct Commercial Sales (DCS), teda priamy predaj zo zbrojoviek iným štátom, ktorý však musí odobriť americká vláda formou vývozných licencií. Tu sú detaily ťažšie dohľadateľné, pretože ide o komerčné obchody chránené obchodným tajomstvom.

Podľa oficiálnych dát z roku 2023 dosiahli FMS kontrakty na zbrane a služby objem 80 miliárd dolárov, zatiaľ čo cez DCS sa predala technika za vyše 157 miliárd dolárov. Najrelevantnejším zdrojom informácií v tejto oblasti je inštitút SIPRI (Štokholmský medzinárodný inštitút pre výskum mieru). Ten z verejných zdrojov analyzuje toky zbraní medzi štátmi. Keďže rôzne krajiny majú odlišnú úroveň transparentnosti, SIPRI neuvádza len tržby, ale používa vlastnú jednotku, ktorá zohľadňuje produkčné náklady a priraďuje zbraniam určitú „váhu“ na porovnanie v čase.

Väčšinu amerických zákaziek pokrývajú štyri giganty: Lockheed Martin, Boeing, Raytheon a General Dynamics. Lockheed Martin je známy najmä výrobou stíhačiek F-35, systémov HIMARS a rakiet Javelin. Raytheon vyvíja pokročilé raketové systémy, Boeing (vojenská divízia) produkuje lietadlá a rakety, a General Dynamics vyrába obrnenú techniku, vrátane tankov Abrams. Všetky tieto firmy pôsobia aj v iných oblastiach a majú rozsiahlu sieť subdodávateľov.

Prečo však USA predávajú zbrane takému vysokému počtu štátov? Odpoveď je geopolitická – zbrane sú diplomatickým a obchodným nástrojom. Najväčšími importérmi sú zvyčajne spojenci alebo krajiny, ktoré si USA chcú nakloniť. O partneroch ako Japonsko, Spojené kráľovstvo, Taiwan, Izrael či Austrália niet pochýb. Kontroverznejšie však pôsobia dodávky pre Saudskú Arábiu či Spojené arabské emiráty.

Existuje na to niekoľko dôvodov. Tieto krajiny tvoria protiváhu Iránu, ktorý dlhodobo destabilizuje región a vyhráža sa jadrovými zbraňami. Irán je zároveň nepriateľom Izraela, kľúčového partnera USA. Saudská Arábia a SAE sú navyše strategickými dodávateľmi ropy a ich poloha pri Perzskom zálive a Červenom mori je kritická. USA tu majú svoje základne a predaj zbraní je tak prirodzenou súčasťou upevňovania týchto vzťahov.

Pre importérov ide o dlhodobý záväzok, pretože technika ako vrtuľníky či stíhačky si vyžaduje servis, náhradné diely a školenia personálu. Príkladom je aj Slovensko – nákup stíhačiek F-16 je dlhodobým záväzkom voči USA, zatiaľ čo vyradenie strojov MiG-29 predstavuje definitívny odklon od ruskej techniky.

Postavenie USA ako najväčšieho dodávateľa prirodzene vyvoláva kontroverzie. Washington býva kritizovaný za zahraničnú politiku a možnú eskaláciu konfliktov. Pentagon tieto dodávky obhajuje snahou o zaistenie medzinárodnej bezpečnosti a stabilizáciu regiónov. Kritici však namietajú, že hromadenie zbraní bezpečnosť nezvyšuje. Zástancovia súčasnej politiky zasa argumentujú, že ak by zbrane nedodali USA, zaplnilo by toto vákuum Rusko alebo Čína. Ruský vplyv je už dnes jasne viditeľný v Afrike či v Sýrii (viac o tom nájdete v mojom videu o Wagnerovcoch).

Ďalšou kontroverznou témou je zneužitie dodaných zbraní. Zbrane, ktoré dnes predáte spojencovi, sa môžu o desaťročia neskôr obrátiť proti vám. Príkladom je Afganistan, kde USA kedysi dodávali rakety Stinger mudžahedínom na boj proti Sovietom. Po začiatku invázie v roku 2001 však boli tieto zbrane pravdepodobne použité práve proti americkým silám.

Podobne problematická bola vojna v Jemene. USA čelili kritike za dodávky zbraní saudskej koalícii, keďže rakety od firmy Raytheon zasiahli aj civilné ciele. Hoci sa zbrane predávajú s podmienkou, že nesmú byť použité proti civilistom či ďalej predávané, prax ukazuje, že tieto pravidlá sa nie vždy dodržiavajú. Aktuálnym príkladom je Izrael, kde USA pokračujú v dodávkach zbraňových systémov aj napriek silnej medzinárodnej kritike za situáciu v Pásme Gazy.

Predaj zbraní bol a bude kontroverzným biznisom. Pre Európanov môže byť šokujúce aj to, že v USA je tento obchod predmetom legálneho lobingu. Spoločnosti investujú milióny dolárov, aby ovplyvnili politikov – čo my v Európe často vnímame skôr ako korupciu, je v USA regulovaným nástrojom presadzovania záujmov.

Na jednej strane ide o obrovský biznis, no na konci každej hlavne sú zmarené životy a rozvrátené rodiny. Zostáva však otázka: ak by zbrane nepredávali USA, naozaj by svet bol bezpečnejší, alebo by ich jednoducho dodal niekto iný?