Extrémna chudoba a korupcia. Ako politici ROZDALI VENEZUELU a ako ju socializmus zničil?

Len pred pár dňami američania spustili bezprecednnú operáciu v hlavnom meste Venezueli v Caracase počas ktorej špeciálne jednotky delta force zatkli prezidenta Venezueli Nicolasa Madura a exportovali ho do spojených štátov amerických na súd.

Tomu predchádzalo Trumpovo divadlo s 15-tisíc vojakov, množstvo lietadlových lodí a torpédoborcov s riadenými strelami. Ide o najväčšie nasadenia amerického námorníctva v regióne od americkej invázie do Panamy v roku 1989. Trump obviňuje Madura z vedenia drogového kartelu Cardel Des Los Soles no a Maduro popiera, že je vodcom kartelu, a obvinil Američanov, že zneužívajú takzvanú „vojnu proti drogám“ ako zámienku na pokus o jeho zosadenie a získanie rozsiahlych venezuelských ropných rezerv.

Nebudeme sa v tomto videu prioritne venovať geopolitickým kontextom a dôsledkom či príčinám, keďže medzinárodné vzťahy nie sú úplne moja šálka kávy a skôr by to bolo tak na debatu pri pive, ale povenujeme sa naopak ekonomickému príbehu venezuely resp jej úpadku, ktorý je doslova fascinujúci, kedže je to krajina s nesmiernym nerastným bohatstvom.

Perspektívna krajina

Venezuela sa môže pochváliť obrovskými zásobami vzácnych zemín, rozsiahlymi plochami ornej pôdy a najmä krásnymi karibskými plážami, ktoré môžu lákať zahraničných turistov. Na prvý pohľad má táto juhoamerická krajina všetko, aby sa v nej dalo žiť ako v raji. V skutočnosti ide o príklad ekonomického diletantizmu.

V krajine s najväčšími zásobami ropy na svete, je, žiaľ, politika prepletená so systémovou korupciou. Venezuela je po Haiti a Hondurase

treťou najchudobnejšou krajinou Latinskej Ameriky

podľa HDP na hlavu. Nie je to ideálna metrika a štatistík rôznych organizácií je kopec, ale všetky potvrdzujú jedno - Venezuela patrí medzi najchudobnejšie krajiny sveta. V roku 2023 žilo

podľa Svetovej banky

v krajine až 15 z 28 miliónov obyvateľov v chudobe. To znamená, že museli prežiť s denným zárobkom 3,65 dolára na deň.

Je to paradox, pretože Venezuela má vôbec najväčšie ropné zásoby na celom svete. Podľa štatistík disponuje viac ako 18 percentami svetových ropných rezerv, čo predstavuje približne 303 miliárd barelov (

tu je pekný graf

). Druhé miesto patrí Saudskej Arábii so zásobou 267 miliárd barelov, teda približne 16 percent zo svetového podielu. Problémom je, že Venezuela opakovane čelí sankciám, a ak niečo aj zarobí, k peniazom sa dostane len malá hŕstka skorumpovanej smotánky.

Za uplynulých desať rokov z krajiny

emigrovalo

takmer osem miliónov obyvateľov, čo spôsobilo demografickú krízu, keďže krajina stratila v relatívne krátkom čase viac ako 20 percent obyvateľov (v súčasnosti žije vo Venezuele 28 miliónov ľudí).

Začiatok v 70.rokoch

Venezuela to mala v 70.rokoch naštartované veľmi dobre. V volebnej kampani v roku 1973 právnik a bývalý minister vnútra Carlos Andrés Pérez načrtol víziu „Veľkej Venezuely”, ktorá bude bohatá, sebestačná a suverénna, a voliči mu uverili. Súčasne uspela aj Pérezom vedená strana Acción Democrática, ktorá získala väčšinu v Národnom kongrese a silnú pozíciu v regionálnych zastupiteľstvách. Cesta k znárodneniu ropných zdrojov bola otvorená.

V roku 1975-1976 Venezuela znárodnila ropný priemysel, ktorý bol v majetku zahraničných ťažobných spoločností, ako je americký Exxon, Shell či Mobil Oil. (

tu je historický článok o tom

). Hlavným dôvodom bola snaha o takzvanú ekonomickú suverenitu a maximalizáciu ziskov z ropy a blížiaci sa koniec platnosti starých ťažobných koncesií, ktoré mali zahraničným ťažiarom pôvodne vypršať v rokoch 1983 až 1984.

Štát sa rozhodol proces urýchliť, aby získal kontrolu skôr. Všetko bolo starostlivo pripravené a zahraničné ťažobné spoločnosti boli vyplatené relatívne férovo, takže nenasledovali spory ani arbitráže. V 70. rokov počas dvoch ropných kríz cena ropy vystrelila nahor až štvornásobne. Z toho sa mali stavať školy, nemocnice, diaľnice a budovať priemysel, aby krajina nebola závislá len na rope.

Prezident Pérez ropný sektor zveril zo zahraničných firiem pod novo vytvorenú štátnu spoločnosť PDVSA (Petróleos de Venezuela). Do vedenia boli dosadení jemu blízki ľudia, ale časť zamestnancov pochádzala aj z USA, čím sa zaistila odborná kontinuita. Produkcia sa držala nad tromi miliónmi barelov denne. Venezuela bola vtedy jedným z najvýznamnejších členov ropného kartelu OPEC a darilo sa jej.

Zo všeobecného nadšenia z „ropnej nezávislosti Venezuely“, sa však stal postupný úpadok. Po znárodnení v roku 1976 fungovala štátna firma PDVSA (Petróleos de Venezuela) veľmi efektívne, pretože jej bolo dovolené ponechať si značnú časť ziskov na reinvestície, ako je údržba vrtov či prieskum nových ložísk. Lenže po čase ropná spoločnosť schytala rany a profitabilita začala trpieť. Štátnemu podniku dávali politici ďalšie a ďalšie úlohy v oblasti „sociálnej spravodlivosti“.

Z firemných peňazí sa stavali spomínané cesty, nemocnice či vodovody a PDVSA  fungovala aj ako regionálna rozvojová agentúra aj v zahraničí, čím si Venezuela snažila vydobyť vplyv. Politici mali z firmy doslova bankomat.

Venezuela mala napriek tomu kopec peňazí a za Péreza sa rozpočtové príjmy strojnásobili, ale súčasne explodovali aj štátne výdavky. Aj v dobách vysokých cien ropy sa deficit rozpočtu vyšplhal k štyrom percentám HDP a rýchlo rástol aj zahraničný dlh. Import prudko rástol, ale Venezuela prakticky všetko dovážala - dokonca aj potraviny, ktoré si mohla vyrobiť. Obyvateľov trápila inflácia a z Venezuely sa stávala drahá krajina.

Pád Venezuely

Ďalšia vláda síce ešte zažila rekordné ceny ropy po islamskej revolúcii v Iráne (druhá ropná kríza v 70.rokoch), ale na obzore už sa rysovala hrozba v podobe konkurencie nových ťažiarov mimo OPEC. To viedlo k výraznému poklesu cien. Pre Venezuelu to bola pohroma. Už v roku 1983 sa rozpočet znížil o tretinu a to bol stále len začiatok.

Nižšie ceny Venezuela nemohla kompenzovať väčšou produkciou. Ako jeden zo zakladajúcich členov OPEC ani nechcela, aby ropu nezaplavila trh, čo by jej cenu tlačilo nadol. Problém bol ešte inde. Štátna ropná spoločnosť PDVSA bola vybrakovaná a začali jej chýbať financie na rozšírenie ťažby. Jej investície mierili predovšetkým do spracovania a skladovania ropy. Po „čiernom piatku“ 18. februára 1983, keď ropa prudko klesla, musela vláda prudko devalvovať menu. Ropný sen sa zrazu skončil.

V roku 1970 sa vďaka exportu ropy stala Venezuela najbohatšou krajinou v Latinskej Amerike a jednou z 20 najbohatších krajín na svete, s vyšším HDP per capita ako Španielsko, Grécko, alebo Izrael. Venezuelskí zamestnanci mali najvyššie príjmy v Latinskej Amerike. Kolaps trhovej ceny ropy v 80. rokoch spôsobil prudký prepad HDP pokleslo a inflácia dosiahla 6 – 12 percent v rokoch 1982 -1986. V roku 1989 inflácia vyskočila na 81 percent, na čo prezident Carlos Andres Perez reagoval znížením vládnych výdavkov a otvorením trhu. Výsledkom boli rozšírené protesty v meste Caracas, známe ako „Caracazo“.

V roku 1975 Venezuela síce zakázala súkromné vlastníctvo v ťažbe a obchode s ropou, ale už nejakých 15 rokov nato sa ukázalo, že by sa zahraničný kapitál zase hodil. Ako inak zvýšiť produkciu ropy a modernizovať sektor? Privatizácia PDVSA síce bola tabu, ale zahraničné firmy mohli ťažiť v spolupráci s ňou. Ropné koncerny ako Chevron, ExxonMobil či BP opäť v krajine investovali a ťažba rástla až tesne nad úroveň pred znárodnením.

To sa zmenilo čoskoro po nástupe Huga Cháveza v roku 1998. Najprv vymenil vedenie PDVSA a po potlačení generálneho štrajku vykonal masívne čistky. Prepustených bolo

19-tisíc zamestnancov

, teda zhruba polovicu zamestnancov tohto štátneho gigantu. Nahradili ich Chávezovi priaznivci. Vláda pumpovala peniaze z ropy do sociálnych projektov, ku ktorým sa však prisali posluhovači režimu a peniaze si dávali bokom.

Štátny ropný gigant sa stal nástrojom jeho „revolúcie“, ale prišiel o profesionálne vedenie. Investície do ťažby a údržby ďalej klesali a za Chávezovho nástupcu Madura spolitizovaná PDVSA nezvládala ani bežnú prevádzku.

Štátna firma PDVSA sa stala odkladiskom neschopných režimových kádrov. Viedlo to k postupnému odchodu žiadaných profesionálov do zahraničia a úpadku PDVSA.

V roku 1998, keď Chávez vyhral voľby, Venezuelčania ťažili 3,1 milióna barelov ropy denne. Keď bývalý dôstojník v roku 2013 umieral na rakovinu, boli to už len 2,3 milióna barelov. Za Madura “zošup” pokračoval ešte radikálnejšie – v najhoršom roku 2020 sa ťažba dostala na iba 336-tisíc barelov denne, čo je úroveň, ktorú krajina dosahovala v 40. rokoch.

Vďaka technickej pomoci zo spriatelených štátov z Ruska, Iránu a Číny ťažila v roku 2024 Venezuela 900- tisíc barelov, ale aj tak musela časť pohonných hmôt dovážať, predovšetkým z Iránu. Venezuela napriek tomu extrémne dotuje ceny pohonných látok a má jedny z najlacnejších cien benzínu na svete vďaka rozsiahlym vládnym dotáciám. V septembri 2025 bola cena 95-oktánového benzínu

0,84 venezuelských bolivarov

za liter, čo je menej ako jeden cent u nás.

V roku 2025 sa ťažba ropy oproti predošlým rokoch zlepšila a Venezuela ťaží

viac ako 1,1 milióna barelov denne

. Pomohlo k tomu aj obnovenie licencie americkej ťažiarenskej spoločnosti Chevron v lete, čo

schválila

Trumpova administratíva.

Chevron loboval za obnovenie licencie s argumentom, že pokiaľ bude nútený odísť, získajú v ropnej krajine ešte väčší vplyv Čína a Rusko. Ťažba Chevronu aktuálne predstavuje takmer štvrtinu venezuelskej produkcie ropy. Aj keď Trumpova administratíva ešte pred zatknutím zintenzívnila svoju vojenskú aktivitu zameranú na Madura, americké vojnové lode umožňujú tankerom prepravujúcim ropu spoločnosti Chevron dostať sa do Spojených štátov.

Ďalšie problémy

Dôvodom venezuelského pádu sú predovšetkým vlády ekonomických diletantov Cháveza a Madura. Počas vlády Cháveza dosiahla ropa historicky najvyššiu hodnotu, viac ako 100 dolárov za barel. Miliardové príjmy z exportu ropy umožnili vláde financovať sociálne programy a dotácie na potraviny.

S poklesom trhovej ceny ropy sa stali tieto programy neudržateľné. Chávez reagoval znárodnením súkromných spoločností a stanovením fixnej ceny na kľúčové výrobky, potraviny a lieky, čo je v podstate to najhoršie čo môžete v kríze spraviť. Tieto produkty sa síce stali oficiálne lacnejšími, avšak až pod cenu výroby alebo nákupu. Výsledkom bolo, že tieto produkty sa vytratili z obchodov a objavili sa na čiernom trhu, za ceny o mnoho vyššie.

Od roku 2013 sa prezidentom Venezuely stal Nicolás Maduro, ktorý pokračuje v ľavicovej politike Huga Cháveza. Od roku 2014 vláda odmieta poskytovať ekonomické údaje, čo komplikuje ich sledovanie. Inštitúcie monitorujúce finančnú situáciu tak závisia na údajoch z externých zdrojov.

Maduro v politike Cháveza pokračoval, čím krajinu priviedol k hospodárskemu kolapsu, keď v obchodoch chýbajú základné produkty spotrebného koša ako mäso, mliečne výrobky alebo toaletný papier.

V roku 2013 so začiatkom Madurovho mandátu začal trvalý ekonomický pokles, s ktorým sa rapídne zhoršovalo zdravotníctvo, školstvo a bezpečnosť. A začal extrémne rásť aj dlh krajiny. Krajina je v bankrote od konca roka 2017, keď nezaplatila investorom za emitované štátne dlhopisy a dlhopisy vydané štátnou ropnou spoločnosťou.

Analytici odhadujú, že Venezuela má približne 60 miliárd dolárov nesplatených dlhopisov, zatiaľ čo celkový zahraničný dlh vrátane záväzkov PDVSA, bilaterálnych úverov a arbitrážnych rozhodnutí predstavuje zhruba 150 až 170 miliárd dolárov v závislosti od toho, ako sa počítajú úroky a rôzne súdne rozhodnutia. MMF odhaduje nominálny HDP Venezuely na približne 82,8 miliardy dolárov za rok 2025, takže pomer dlhu k HDP je medzi 180 až 200 percent.

Na zozname veriteľov je množstvo zahraničných fondov ale aj skupina spoločností, ktorým bola priznaná kompenzácia prostredníctvom medzinárodnej arbitráže po tom, čo vláda Huga Cháveza

vyvlastnila ich aktíva

.

Holandská choroba

Venezuelu sužuje to, čo ekonómovia nazývajú „holandská choroba“, pri ktorej si vláda vytvára nezdravú závislosť od vývozu prírodných zdrojov na úkor iných sektorov.

Holandská choroba je ekonomický jav, pri ktorom náhly boom v jednom sektore (často ťažba prírodných surovín) vedie k posilnení domácej meny, čo poškodzuje ostatné exportné sektory od priemyslu cez poľnohospodárstvo) dôvodom je fakt, že drahšia mena voči zahraničným menám znevýhodňuje exportné produkty a zvýhodňuje import.

V konečnom dôsledku zvyšuje nezamestnanosť a robí ekonomiku závislou od cien jednej komodity. Tento termín zaviedol časopis The Economist v 70. rokoch 20. storočia, keď opísal problémy holandskej ekonomiky po objavení veľkých ložísk zemného plynu v 50. rokoch.

Venezuela financuje väčšinu svojho vládneho rozpočtu z príjmov z ropy. V roku 2024 sa odhadovalo, že príjmy z vývozu ropy a dane platené štátnou ropnou spoločnosťou tvorili približne 58 percent štátnych príjmov (

tu je pekný graf

). Zvyšok tvorí ropný koks alebo kovový šrot. Z potravín vyváža ryby, morské plody najmä krevety či tropické ovocie ako ananás či avokádo.

Ekonomika krajiny je už viac ako štyri desaťročia veľmi turbulentná a jej HDP sa od roku 2014 do roku 2024 znížil

o viac ako 70 percent

. V roku 2023 však administratíva amerického prezidenta Joea Bidena zmiernila niektoré sankcie na ropu, čo viedlo k rastu HDP v ostatných troch rokoch na úrovni

okolo piatich až ôsmich percent HDP

.

Historicky boli Spojené štáty najväčším odberateľom venezuelskej ropy. Tento vzťah bol vybudovaný na relatívnej geografickej blízkosti a špecifických potrebách amerických rafinérií. V súčasnosti až

80 percent venezuelskej ropy končí v Číne

. Aby sa však venezuelská ropa dostala do Číny, náklad prechádza nepriehľadnou sieťou, ktorá sa snaží vyhnúť sankciám, a zahŕňa obchodníkov, sprostredkovateľov a tankery. Každý zaistený tanker alebo stupňujúci spor s Trumpovou administratívou znižuje príjmy štátu potrebné na dovoz potravín a liekov.

Orientácia Venezuely na Čínu môže byť pre Trumpa najväčšou hrozbou z geopolitického hľadiska. Venezuela v súčasnosti exportuje ropu aj na Kubu, čím pomáha podporovať ekonomiku ďalšieho karibského štátu, ktorý Washington považuje za nepriateľský voči záujmom USA. Ďalším problémom pre Američanov je, že Maduro sa opakovane vyhráža prevzatím regiónu bohatého na ropu v susednej Guyane, kde americký ropný gigant ExxonMobil prevádzkuje konzorcium, ktoré má pod sebou nedávno objavené zásoby. USA majú záujem na tom, aby tieto hrozby zastavili v počiatku a zároveň si zabezpečil vplyv nad ropnou veľmocou.

Trump, možno viac ako ktorýkoľvek iný americký prezident v nedávnej histórii, totiž vníma zahraničnú politiku optikou zabezpečovania strategických prírodných zdrojov. Američania môžu tvrdiť, že budovanie ich vojenskej sily v okolí Venezuely je primárne o riešení drogových problémov, ale ropa môže byť pre Trumpa ešte perspektívnejšia. Tak tomu bolo aj pri Ukrajine, kde sa chcel dostať k nerastným bohatstvám a podobne to bolo aj pri Grónsku.

Politická kríza so Spojenými štátmi sťažuje Venezuelčanom už tak ťažký každodenný život. Venezuelská mena stráca na hodnote v dôsledku politickej neistoty. Rozdiel medzi oficiálnym kurzom (270 bolívarov za dolár), ale reálny kurz je až 1: 480. Bolívar v roku 2025 znehodnotil o 80 percent. Slovo „inflácia“ v slovníku vlády podľa

denníka El Pais

neexistuje, ale Venezuelské finančné observatórium, čo je think tank koordinovaný skupinou opozičných ekonómov – odhaduje, že inflácia dosiahne do konca roka medziročne 590 percent. MMF

hovorila

v októbrovom výhľade o inflácii vo Venezuele na úrovni 270 percent.

Všetko ale v súčasnosti zmenilo zatknutie prezidenta a v súčasnosti je zbytočné predikovať čo bude nasledovať. Neostane nám nič iné ako čakať.