Len pred pár dňami američania spustili bezprecednnú operáciu v hlavnom meste Venezueli v Caracase počas ktorej špeciálne jednotky delta force zatkli prezidenta Venezueli Nicolasa Madura a exportovali ho do spojených štátov amerických na súd.

Tomu predchádzalo Trumpovo divadlo s 15-tisíc vojakov, množstvo lietadlových lodí a torpédoborcov s riadenými strelami. Ide o najväčšie nasadenia amerického námorníctva v regióne od americkej invázie do Panamy v roku 1989. Trump obviňuje Madura z vedenia drogového kartelu Cardel Des Los Soles no a Maduro popiera, že je vodcom kartelu, a obvinil Američanov, že zneužívajú takzvanú „vojnu proti drogám“ ako zámienku na pokus o jeho zosadenie a získanie rozsiahlych venezuelských ropných rezerv.

Nebudeme sa v tomto videu prioritne venovať geopolitickým kontextom a dôsledkom či príčinám, keďže medzinárodné vzťahy nie sú úplne moja šálka kávy a skôr by to bolo tak na debatu pri pive, ale povenujeme sa naopak ekonomickému príbehu venezuely resp jej úpadku, ktorý je doslova fascinujúci, kedže je to krajina s nesmiernym nerastným bohatstvom.

Perspektívna krajina

Venezuela sa môže pochváliť obrovskými zásobami vzácnych zemín, rozsiahlymi plochami ornej pôdy a najmä krásnymi karibskými plážami, ktoré môžu lákať zahraničných turistov. Na prvý pohľad má táto juhoamerická krajina všetko, aby sa v nej dalo žiť ako v raji. V skutočnosti ide o príklad ekonomického diletantizmu.

V krajine s najväčšími zásobami ropy na svete, je, žiaľ, politika prepletená so systémovou korupciou. Venezuela je po Haiti a Hondurase treťou najchudobnejšou krajinou Latinskej Ameriky podľa HDP na hlavu. Nie je to ideálna metrika a štatistík rôznych organizácií je kopec, ale všetky potvrdzujú jedno – Venezuela patrí medzi najchudobnejšie krajiny sveta. V roku 2023 žilo podľa Svetovej banky v krajine až 15 z 28 miliónov obyvateľov v chudobe. To znamená, že museli prežiť s denným zárobkom 3,65 dolára na deň.

Je to paradox, pretože Venezuela má vôbec najväčšie ropné zásoby na celom svete. Podľa štatistík disponuje viac ako 18 percentami svetových ropných rezerv, čo predstavuje približne 303 miliárd barelov (tu je pekný graf). Druhé miesto patrí Saudskej Arábii so zásobou 267 miliárd barelov, teda približne 16 percent zo svetového podielu. Problémom je, že Venezuela opakovane čelí sankciám, a ak niečo aj zarobí, k peniazom sa dostane len malá hŕstka skorumpovanej smotánky.

Za uplynulých desať rokov z krajiny emigrovalo takmer osem miliónov obyvateľov, čo spôsobilo demografickú krízu, keďže krajina stratila v relatívne krátkom čase viac ako 20 percent obyvateľov (v súčasnosti žije vo Venezuele 28 miliónov ľudí).

Začiatok v 70.rokoch

Venezuela to mala v 70.rokoch naštartované veľmi dobre. V volebnej kampani v roku 1973 právnik a bývalý minister vnútra Carlos Andrés Pérez načrtol víziu „Veľkej Venezuely”, ktorá bude bohatá, sebestačná a suverénna, a voliči mu uverili. Súčasne uspela aj Pérezom vedená strana Acción Democrática, ktorá získala väčšinu v Národnom kongrese a silnú pozíciu v regionálnych zastupiteľstvách. Cesta k znárodneniu ropných zdrojov bola otvorená.

V roku 1975-1976 Venezuela znárodnila ropný priemysel, ktorý bol v majetku zahraničných ťažobných spoločností, ako je americký Exxon, Shell či Mobil Oil. (tu je historický článok o tom). Hlavným dôvodom bola snaha o takzvanú ekonomickú suverenitu a maximalizáciu ziskov z ropy a blížiaci sa koniec platnosti starých ťažobných koncesií, ktoré mali zahraničným ťažiarom pôvodne vypršať v rokoch 1983 až 1984.

Štát sa rozhodol proces urýchliť, aby získal kontrolu skôr. Všetko bolo starostlivo pripravené a zahraničné ťažobné spoločnosti boli vyplatené relatívne férovo, takže nenasledovali spory ani arbitráže. V 70. rokov počas dvoch ropných kríz cena ropy vystrelila nahor až štvornásobne. Z toho sa mali stavať školy, nemocnice, diaľnice a budovať priemysel, aby krajina nebola závislá len na rope.

Prezident Pérez ropný sektor zveril zo zahraničných firiem pod novo vytvorenú štátnu spoločnosť PDVSA (Petróleos de Venezuela). Do vedenia boli dosadení jemu blízki ľudia, ale časť zamestnancov pochádzala aj z USA, čím sa zaistila odborná kontinuita. Produkcia sa držala nad tromi miliónmi barelov denne. Venezuela bola vtedy jedným z najvýznamnejších členov ropného kartelu OPEC a darilo sa jej.

Zo všeobecného nadšenia z „ropnej nezávislosti Venezuely“, sa však stal postupný úpadok. Po znárodnení v roku 1976 fungovala štátna firma PDVSA (Petróleos de Venezuela) veľmi efektívne, pretože jej bolo dovolené ponechať si značnú časť ziskov na reinvestície, ako je údržba vrtov či prieskum nových ložísk. Lenže po čase ropná spoločnosť schytala rany a profitabilita začala trpieť. Štátnemu podniku dávali politici ďalšie a ďalšie úlohy v oblasti „sociálnej spravodlivosti“.

Z firemných peňazí sa stavali spomínané cesty, nemocnice či vodovody a PDVSA  fungovala aj ako regionálna rozvojová agentúra aj v zahraničí, čím si Venezuela snažila vydobyť vplyv. Politici mali z firmy doslova bankomat.

Venezuela mala napriek tomu kopec peňazí a za Péreza sa rozpočtové príjmy strojnásobili, ale súčasne explodovali aj štátne výdavky. Aj v dobách vysokých cien ropy sa deficit rozpočtu vyšplhal k štyrom percentám HDP a rýchlo rástol aj zahraničný dlh. Import prudko rástol, ale Venezuela prakticky všetko dovážala – dokonca aj potraviny, ktoré si mohla vyrobiť. Obyvateľov trápila inflácia a z Venezuely sa stávala drahá krajina.

Pád Venezuely

Ďalšia vláda síce ešte zažila rekordné ceny ropy po islamskej revolúcii v Iráne (druhá ropná kríza v 70.rokoch), ale na obzore už sa rysovala hrozba v podobe konkurencie nových ťažiarov mimo OPEC. To viedlo k výraznému poklesu cien. Pre Venezuelu to bola pohroma. Už v roku 1983 sa rozpočet znížil o tretinu a to bol stále len začiatok.

Nižšie ceny Venezuela nemohla kompenzovať väčšou produkciou. Ako jeden zo zakladajúcich členov OPEC ani nechcela, aby ropu nezaplavila trh, čo by jej cenu tlačilo nadol. Problém bol ešte inde. Štátna ropná spoločnosť PDVSA bola vybrakovaná a začali jej chýbať financie na rozšírenie ťažby. Jej investície mierili predovšetkým do spracovania a skladovania ropy. Po „čiernom piatku“ 18. februára 1983, keď ropa prudko klesla, musela vláda prudko devalvovať menu. Ropný sen sa zrazu skončil.

V roku 1970 sa vďaka exportu ropy stala Venezuela najbohatšou krajinou v Latinskej Amerike a jednou z 20 najbohatších krajín na svete, s vyšším HDP per capita ako Španielsko, Grécko, alebo Izrael. Venezuelskí zamestnanci mali najvyššie príjmy v Latinskej Amerike. Kolaps trhovej ceny ropy v 80. rokoch spôsobil prudký prepad HDP pokleslo a inflácia dosiahla 6 – 12 percent v rokoch 1982 -1986. V roku 1989 inflácia vyskočila na 81 percent, na čo prezident Carlos Andres Perez reagoval znížením vládnych výdavkov a otvorením trhu. Výsledkom boli rozšírené protesty v meste Caracas, známe ako „Caracazo“.

V roku 1975 Venezuela síce zakázala súkromné vlastníctvo v ťažbe a obchode s ropou, ale už nejakých 15 rokov nato sa ukázalo, že by sa zahraničný kapitál zase hodil. Ako inak zvýšiť produkciu ropy a modernizovať sektor? Privatizácia PDVSA síce bola tabu, ale zahraničné firmy mohli ťažiť v spolupráci s ňou. Ropné koncerny ako Chevron, ExxonMobil či BP opäť v krajine investovali a ťažba rástla až tesne nad úroveň pred znárodnením.

To sa zmenilo čoskoro po nástupe Huga Cháveza v roku 1998. Najprv vymenil vedenie PDVSA a po potlačení generálneho štrajku vykonal masívne čistky. Prepustených bolo 19-tisíc zamestnancov, teda zhruba polovicu zamestnancov tohto štátneho gigantu. Nahradili ich Chávezovi priaznivci. Vláda pumpovala peniaze z ropy do sociálnych projektov, ku ktorým sa však prisali posluhovači režimu a peniaze si dávali bokom.

Štátny ropný gigant sa stal nástrojom jeho „revolúcie“, ale prišiel o profesionálne vedenie. Investície do ťažby a údržby ďalej klesali a za Chávezovho nástupcu Madura spolitizovaná PDVSA nezvládala ani bežnú prevádzku.

Štátna firma PDVSA sa stala odkladiskom neschopných režimových kádrov. Viedlo to k postupnému odchodu žiadaných profesionálov do zahraničia a úpadku PDVSA.

V roku 1998, keď Chávez vyhral voľby, Venezuelčania ťažili 3,1 milióna barelov ropy denne. Keď bývalý dôstojník v roku 2013 umieral na rakovinu, boli to už len 2,3 milióna barelov. Za Madura “zošup” pokračoval ešte radikálnejšie – v najhoršom roku 2020 sa ťažba dostala na iba 336-tisíc barelov denne, čo je úroveň, ktorú krajina dosahovala v 40. rokoch.

Vďaka technickej pomoci zo spriatelených štátov z Ruska, Iránu a Číny ťažila v roku 2024 Venezuela 900- tisíc barelov, ale aj tak musela časť pohonných hmôt dovážať, predovšetkým z Iránu. Venezuela napriek tomu extrémne dotuje ceny pohonných látok a má jedny z najlacnejších cien benzínu na svete vďaka rozsiahlym vládnym dotáciám. V septembri 2025 bola cena 95-oktánového benzínu 0,84 venezuelských bolivarov za liter, čo je menej ako jeden cent u nás.

V roku 2025 sa ťažba ropy oproti predošlým rokoch zlepšila a Venezuela ťaží viac ako 1,1 milióna barelov denne. Pomohlo k tomu aj obnovenie licencie americkej ťažiarenskej spoločnosti Chevron v lete, čo schválila Trumpova administratíva.

Chevron loboval za obnovenie licencie s argumentom, že pokiaľ bude nútený odísť, získajú v ropnej krajine ešte väčší vplyv Čína a Rusko. Ťažba Chevronu aktuálne predstavuje takmer štvrtinu venezuelskej produkcie ropy. Aj keď Trumpova administratíva ešte pred zatknutím zintenzívnila svoju vojenskú aktivitu zameranú na Madura, americké vojnové lode umožňujú tankerom prepravujúcim ropu spoločnosti Chevron dostať sa do Spojených štátov.

Ďalšie problémy

Dôvodom venezuelského pádu sú predovšetkým vlády ekonomických diletantov Cháveza a Madura. Počas vlády Cháveza dosiahla ropa historicky najvyššiu hodnotu, viac ako 100 dolárov za barel. Miliardové príjmy z exportu ropy umožnili vláde financovať sociálne programy a dotácie na potraviny.

S poklesom trhovej ceny ropy sa stali tieto programy neudržateľné. Chávez reagoval znárodnením súkromných spoločností a stanovením fixnej ceny na kľúčové výrobky, potraviny a lieky, čo je v podstate to najhoršie čo môžete v kríze spraviť. Tieto produkty sa síce stali oficiálne lacnejšími, avšak až pod cenu výroby alebo nákupu. Výsledkom bolo, že tieto produkty sa vytratili z obchodov a objavili sa na čiernom trhu, za ceny o mnoho vyššie.

Od roku 2013 sa prezidentom Venezuely stal Nicolás Maduro, ktorý pokračuje v ľavicovej politike Huga Cháveza. Od roku 2014 vláda odmieta poskytovať ekonomické údaje, čo komplikuje ich sledovanie. Inštitúcie monitorujúce finančnú situáciu tak závisia na údajoch z externých zdrojov.

Maduro v politike Cháveza pokračoval, čím krajinu priviedol k hospodárskemu kolapsu, keď v obchodoch chýbajú základné produkty spotrebného koša ako mäso, mliečne výrobky alebo toaletný papier.

V roku 2013 so začiatkom Madurovho mandátu začal trvalý ekonomický pokles, s ktorým sa rapídne zhoršovalo zdravotníctvo, školstvo a bezpečnosť. A začal extrémne rásť aj dlh krajiny. Krajina je v bankrote od konca roka 2017, keď nezaplatila investorom za emitované štátne dlhopisy a dlhopisy vydané štátnou ropnou spoločnosťou.

Analytici odhadujú, že Venezuela má približne 60 miliárd dolárov nesplatených dlhopisov, zatiaľ čo celkový zahraničný dlh vrátane záväzkov PDVSA, bilaterálnych úverov a arbitrážnych rozhodnutí predstavuje zhruba 150 až 170 miliárd dolárov v závislosti od toho, ako sa počítajú úroky a rôzne súdne rozhodnutia. MMF odhaduje nominálny HDP Venezuely na približne 82,8 miliardy dolárov za rok 2025, takže pomer dlhu k HDP je medzi 180 až 200 percent.

Na zozname veriteľov je množstvo zahraničných fondov ale aj skupina spoločností, ktorým bola priznaná kompenzácia prostredníctvom medzinárodnej arbitráže po tom, čo vláda Huga Cháveza vyvlastnila ich aktíva.

Holandská choroba

Venezuelu sužuje to, čo ekonómovia nazývajú „holandská choroba“, pri ktorej si vláda vytvára nezdravú závislosť od vývozu prírodných zdrojov na úkor iných sektorov.

Holandská choroba je ekonomický jav, pri ktorom náhly boom v jednom sektore (často ťažba prírodných surovín) vedie k posilnení domácej meny, čo poškodzuje ostatné exportné sektory od priemyslu cez poľnohospodárstvo) dôvodom je fakt, že drahšia mena voči zahraničným menám znevýhodňuje exportné produkty a zvýhodňuje import.

V konečnom dôsledku zvyšuje nezamestnanosť a robí ekonomiku závislou od cien jednej komodity. Tento termín zaviedol časopis The Economist v 70. rokoch 20. storočia, keď opísal problémy holandskej ekonomiky po objavení veľkých ložísk zemného plynu v 50. rokoch.

Venezuela financuje väčšinu svojho vládneho rozpočtu z príjmov z ropy. V roku 2024 sa odhadovalo, že príjmy z vývozu ropy a dane platené štátnou ropnou spoločnosťou tvorili približne 58 percent štátnych príjmov (tu je pekný graf). Zvyšok tvorí ropný koks alebo kovový šrot. Z potravín vyváža ryby, morské plody najmä krevety či tropické ovocie ako ananás či avokádo.

Ekonomika krajiny je už viac ako štyri desaťročia veľmi turbulentná a jej HDP sa od roku 2014 do roku 2024 znížil o viac ako 70 percent. V roku 2023 však administratíva amerického prezidenta Joea Bidena zmiernila niektoré sankcie na ropu, čo viedlo k rastu HDP v ostatných troch rokoch na úrovni okolo piatich až ôsmich percent HDP.

Historicky boli Spojené štáty najväčším odberateľom venezuelskej ropy. Tento vzťah bol vybudovaný na relatívnej geografickej blízkosti a špecifických potrebách amerických rafinérií. V súčasnosti až 80 percent venezuelskej ropy končí v Číne. Aby sa však venezuelská ropa dostala do Číny, náklad prechádza nepriehľadnou sieťou, ktorá sa snaží vyhnúť sankciám, a zahŕňa obchodníkov, sprostredkovateľov a tankery. Každý zaistený tanker alebo stupňujúci spor s Trumpovou administratívou znižuje príjmy štátu potrebné na dovoz potravín a liekov.

Orientácia Venezuely na Čínu môže byť pre Trumpa najväčšou hrozbou z geopolitického hľadiska. Venezuela v súčasnosti exportuje ropu aj na Kubu, čím pomáha podporovať ekonomiku ďalšieho karibského štátu, ktorý Washington považuje za nepriateľský voči záujmom USA. Ďalším problémom pre Američanov je, že Maduro sa opakovane vyhráža prevzatím regiónu bohatého na ropu v susednej Guyane, kde americký ropný gigant ExxonMobil prevádzkuje konzorcium, ktoré má pod sebou nedávno objavené zásoby. USA majú záujem na tom, aby tieto hrozby zastavili v počiatku a zároveň si zabezpečil vplyv nad ropnou veľmocou.

Trump, možno viac ako ktorýkoľvek iný americký prezident v nedávnej histórii, totiž vníma zahraničnú politiku optikou zabezpečovania strategických prírodných zdrojov. Američania môžu tvrdiť, že budovanie ich vojenskej sily v okolí Venezuely je primárne o riešení drogových problémov, ale ropa môže byť pre Trumpa ešte perspektívnejšia. Tak tomu bolo aj pri Ukrajine, kde sa chcel dostať k nerastným bohatstvám a podobne to bolo aj pri Grónsku.

Politická kríza so Spojenými štátmi sťažuje Venezuelčanom už tak ťažký každodenný život. Venezuelská mena stráca na hodnote v dôsledku politickej neistoty. Rozdiel medzi oficiálnym kurzom (270 bolívarov za dolár), ale reálny kurz je až 1: 480. Bolívar v roku 2025 znehodnotil o 80 percent. Slovo „inflácia“ v slovníku vlády podľa denníka El Pais neexistuje, ale Venezuelské finančné observatórium, čo je think tank koordinovaný skupinou opozičných ekonómov – odhaduje, že inflácia dosiahne do konca roka medziročne 590 percent. MMF hovorila v októbrovom výhľade o inflácii vo Venezuele na úrovni 270 percent.

Všetko ale v súčasnosti zmenilo zatknutie prezidenta a v súčasnosti je zbytočné predikovať čo bude nasledovať. Neostane nám nič iné ako čakať.

The post Extrémna chudoba a korupcia. Ako politici ROZDALI VENEZUELU a ako ju socializmus zničil? first appeared on Ekonómia ľudskou rečou.

Za chvíľu to budú tri roky od začiatku invázie Ruska na Ukrajine a počet obetí, škôd na majetku a zmrzačených ľudí a poškodených rodín stále pribúda. Aký je ale stav ruskej ekonomiky po 3 rokoch plnoformátovej invázie?

Je pravdou, že ani v treťom roku vojny Rusko nepadlo na kolená ako sme si hovorili a priali po prvých kolách sankcií zo západu. No na druhej strane ani Rusko zázračne neodoláva ako to rád Putin a jeho blízki ľudia zdôrazňujú. No a žiaľ niekedy aj naši vládni predstavitelia. Pravdou je, že konflikt skôr smeruje do úplného vyčerpania z oboch strán, keďže frontové línie sa zásadne neposúvajú.

Pre každý štát a Rusko nie je výnimkou je vojna devastačným prvkom pre ekonomiku, a to nie len pre krajinu ktorá sa bráni a na ktorej území sa bojuje. Dôvodom je fakt, že vojna stojí veľa peňazí, a to či už vo forme materiálu alebo vo forme životov. Prakticky všetko čo investujete, tak vám prakticky zhorí  alebo zomrie či v najlepšom prípade sa zraní niekde v poliach na Ukrajine. To je v zásade úplne najhoršie čo sa vám môže pri investovaní stať. Prakticky to pre ekonomiku a napríklad hrubí domáci produkt, ktorý stále Rusku rastie – je ako keby ste dookola vyhrabali a zase zahrabali 100×100 metrovú dieru niekde v poli. Síce môžete vykazovať, že produkcia rastie, ľudia sú zamestnaní a dostávajú mzdy, ale prakticky ste nič s pridanou hodnotou v ekonomike nevytvorili. A presne taký je aj rast HDP v Rusku.

Síce mierne rastie, ale podstatná časť je skrátka produkovaná v zbrojovkách alebo priemysle, ktorý dodáva komponenty a materiály zbrojovkám. Kým v rokoch pred vojnou dávalo Putinove Rusko na zbrojenie asi 3% HDP, dnes to je okolo 7 až 8%. Len pre porovnanie cieľ členských štátov NATO je na 2%.

Zároveň armáda zožiera čoraz väčšiu časť štátneho rozpočtu, a to približne 40% z výdavkov. Treba si uvedomiť, že Rusko páli peniaze aj na mzdách a náborových príspevkoch vojakov, ktoré nie sú vôbec zanedbateľné.

Predpokladá sa, že v priebehu roka 2023 Rusko zverbovalo 540-tisíc ľudí a následne za prvý polrok 2024 dalších 190-tisíc. Bonus za upísanie sa armáde sa pohybuje po prepočte niekde od 10-tisíc do 30-tisíc eur podľa toho z akého regiónu rekrut pochádza. Ročný plat je od 30 do 50-tisíc eur. To je zásadne viac ako je priemerný ročný plat bežného Rusa. Kým v Moskve je mesačný plat okolo 1400 eur mesačne tak v iných regiónoch to nie je ani 500. Samozrejme tu ešte nie je započítané odškodné za zranenie či za padlého vojaka pre rodinu. Navyše Rusko už neberie len odsúdených s odmenu odpustenia trestov ale aj obvinených. A tých podľa odhadov nebolo málo. Doteraz prišlo Rusko na Ukrajine o približne 750-tisíc vojakov. Medzi nich sa rátajú aj nezvestní, zranení alebo zajatí.

Obranu Ukrajiny na začiatku invázie sťažoval aj trochu váhavý postoj západných štátov a spoločností pri poskytnutí pomoci. Jednou z firiem, ktoré sa na stranu Ukrajiny postavili a finančne podporili rýchle dodanie humanitárnej pomoci bola investičná platforma Portu. Na Portu máte možnosť investovať aj do Obranného priemyslu – ETFka zloženého z akcií spoločností, ktoré inovujú v oblasti vojenských technológií. Hlavnou výhodou Portu je ale jednoduchosť, nízke poplatky a investovanie bez daňových dopadov. Keď sa chcete pridať k viac než 230 000 investorom, ktorí Portu využívajú môžete sa registrovať cez odkaz v popise videa.

Kontroverznou témou od začiatku invázie je úspešnosť sankcií, ktoré boli na Rusko uvalené a ktoré sa stále upravujú v nadväznosti na to ako sa ich Rusko snaží obchádzať. Asi najdôležitejšou oblasťou bola energetika a sankcie týkajúce sa najmä ropy a uhlia. Plyn mimochodom stále nebol doteraz sankcionovaný zo strany západu.

Ale teda k číslam. Rusku dlhodobo klesajú príjmy z exportu ropy a plynu aj keď najvýraznejší prepad to bolo medzi rokmi 2022 a 2023. Kým po začiatku vojny Rusko utŕžilo z exportu nerastných surovín 1,2 miliardy eur denne, tak dnes to je niekde okolo 650 miliónov eur denne.

Rusko v podstate muselo európskych verných odberateľov nahradiť inými, teda najmä Čínou, Indiou a Tureckom.

Uhlie sa napríklad už takmer vôbec nevozí do krajín Európskej únie. A najväčšími odberateľmi ruského uhlia sú práve tri spomínané krajiny.

Ropu zase prioritne vyváža do Číny a Indie a stále aj do Európy napríklad na Slovensko, do Česka a do Maďarska kvôli výnimke. Rovnako tak Slovensko aj Maďarsko dovážajú aj plyn. Slovensko už len cez Turkstream. Výnimkou je LNG, ktoré odoberá od Ruska napríklad Francúzsko, Belgicko či Španielsko. Na celkových príjmoch je to ale zanedbateľná časť. Vyše 2/3 príjmov má Rusko stále z predaja ropy a ropných produktov, keďže plyn bol už výraznejšie smerom do EÚ odstavený a nahradiť tieto trasy zase nie je úplne jednoduché.

Práve pri rope riešia západné krajiny stále problém s obchádzaním sankcií prostredníctvom tzv. tieňovej flotily, čo sú v preklade lode, ktoré sa vyhýbajú sankciám a naďalej prevážajú ruskú ropu. Ich podiel na prenose Ruskej ropy stále rastie a tak západ nedokáže efektívne uplatňovať napríklad cenové stropy. Tie sa zaviedli ešte skôr s cieľom nepoisťovať tankery, ktoré budú mať ruskú ropu v cene viac ako 60 dolárov za barel. Cieľom malo byť donútiť Rusko predávať ropu lacnejšie a tak škrtiť jeho príjmy z predaja keďže sa predpokladá, že priemerné produkčné náklady ropy v Rusku sú 15 dolárov za barel. Z toho dôvodu sa hovorí o tom, že cenový strop nad ktorý sa ropa preparovaná tankermi nemá poisťovať by mal klesnúť.

Osobitnou témou dopadu sankcií je inflácia. Samozrejme tá je poháňaná nie len sankciami ale zároveň aj zmenou vládnej politiky, ktorá sa prioritne zaoberá financovaním vojny. Plus treba myslieť aj na to, že vláda kvôli stúpajúcim cenám, odchodu niektorých značiek a zvyšovaniu úrokov zaviedla aj rôzne podporné programy, ako sú príspevky na hypotéky či zvýhodnené úvery pre zbrojovky.

To samozrejme štát stojí peniaze a rozpočet je po dlhom čase v deficite, čo nie je úplne štandardná situácia pre Rusko, ktoré bolo známe tým, že rozpočtové deficity nemá a vládny dlh je pomerne nízky vďaka príjmom z predaja nerastných surovín. Toto všetko má dopad na infláciu, ktorá rastie a oficiálne je okolo 10%. Keď sa pozrieme na podrobnejšie údaje z ruského štatistického úradu tak zistíme, že reálna inflácia napríklad potravín je podstatne vyššia. Od januára 2022 do októbra 2024 stúpli ceny niektorých potravín o 20-30 aj 40%. Samozrejme rástli aj priemerné platy. V rovnakom období priemerný plat v Rusku rástol o 55%. Tu je ale ťažko rozlíšiť či to bolo naprieč odvetviami a regiónmi. O Rusku je známe, že kvôli veľkosti a rozmanitosti trpí veľkými regionálnymi rozdielmi. Kým v Moskve je priemerný plat v prepočte na eurá ako priemerný plat na Slovensku, tak v regiónoch južne alebo juhovýchodne od Moskvy sú platy tretinové.

Podľa analýz je za tak zásadným rastom najmä spomínané odmeny a platy vojakov a plus investície do obranného priemyslu. Je to vidieť pri raste produkcie a platov v daných sektoroch a rovnako na regiónoch, v ktorých sídlia firmy obranného priemyslu.

Rusko sa tak dostáva pomaly do inflačnej špirály a preto centrálna banka postupne dvíha základnú úrokovú sadzbu. Od leta 2023 ju zvýšila v niekoľkých kolách zo 7,5% na súčasných 21%. Zámer je pomerne jednoduchý, redukovať infláciu a potenciálnu inflačnú špirálu, ktorá by mohla viesť až k hyperinflácii. V súčasnosti začína mať problémy aj ruský  pracovný trh. Nezamestnanosť je na historicky nízkych úrovniach a pracovné miesta nemá kto zaplniť, to je mimochodom tiež jedným z dôvodov prečo mzdy rastú. Údajne priemyselné podniky idú kvôli nedostatku pracovníkov len na 81% produkcie a vyše 70% podnikov eviduje nedostatok pracujúcich.

Tento výpadok na trhu práce je vidieť pri bežných servisných úkonoch, keď niečo niekde vypadne alebo nefunguje. Pracovnému trhu nepomáha ani fakt, že mladá generácia sedí a zomiera v zákopoch.

Čím ďalej tým väčšiu kritiku schytáva aj centrálna banka zo strany oligarchov, ktorá rastúcou úrokovou sadzbou predražuje firmám úvery, ktorých úroky sú okolo 25% s výnimkou tých pre zbrojovky. Ešte začiatkom invázie totiž banky dostali nariadenie poskytovať obrannému sektoru tzv. preferenčné úvery, ktoré majú nižšie úrokové sadzby a riziko sa posudzuje laxnejšie.

Druhá skupina nepreferovaných podnikateľov volá po väčšej kontrole centrálnej banky strany vlády a hlavne Putina. Ten doteraz nechával centrálnu banku robiť svoju prácu a veľmi jej činnosť neovplyvňoval, čo je pri menovej politike ideálny scenár.

Rusko sa tak postupne oberá o žiarivejšiu budúcnosť, keďže musí investovať prioritne do vojny, ktorá ho stojí životy a peniaze. Ekonómovia v súčasnosti hovoria, že ruská ekonomika sa kvôli fiškálnym stimulom a vojne prehrieva alebo že je na tzv. steroidoch.

Hovoriť o tom, že sankcie nefungujú nie je úplne na mieste. Prirodzene, nenastala taká katastrofa ako sme si na začiatku mysleli, ale nie je to ani bezproblémová záležitosť pre Rusko. Západu sa podarilo okresať príjmy z nerastných surovín a rovnako sa podarilo okresať aj dostupnosť niektorých produktov. Aj keď je mnoho západných značiek ktoré naďalej pôsobia na Ruskom trhu. Produkty týchto firiem Rusi nemusia nahrádzať.

Netreba ale zabúdať, že keby Rusko nemalo žiadne problémy, tak nemá problém so zverejňovaním dát napríklad za výrobu ropy a plynu, dáta týkajúce sa medzinárodného obchodu a finančných dát o zdravý bankového sektora. Všetky tieto dáta prestalo zverejňovať.

Rusko si tak postupne prejedá svoju budúcnosť za cenu toho, že v súčasnosti sa snaží čo najviac udržať stabilnú sociálnu situáciu pre bežného Rusa. Zároveň predsa len Rusko a jeho režim má kvôli svojmu charakteru nádej udržať status quo, určite jednoduchšie ako štandardné európske demokracie.

Koniec koncov aj na bojisku je zjavné, že zásadné prielomy nerobia Ukrajinci ani Rusi a je to tak konflikt až do úplného vyčerpania bez toho, že by niekto dokázal zásadne dominovať.

Stavu Ukrajinskej ekonomiky sa povenujem v ďalšom videu

The post Polovica rozpočtu na vojnu. Dokedy vydrží RUSKÁ EKONOMIKA? first appeared on Ekonómia ľudskou rečou.

Slovensko zmieta plynová kríza, teda aspoň papierovo a mediálne. V domácej a zahraničnej politike prebiehajú spory, že kto za to môže. Pritom sa hovorí sa o stovkách miliónoch eur o ktoré malo byť Slovensko ochudobnené v dôsledku zastavenia tranzitu cez Ukrajinu a teda aj cez Slovensko. V celej tejto „kauze“ ale padá veľa neprávd a polovprávd, ktoré sa posnažím uviesť na pravú mieru.

Dajme si ale krátku teóriu. Slovensko je v prípade plynu tranzitnou krajinou a čiastočne samozrejme spotrebiteľom. Cez Slovensko plynie jedna z vetiev ruského plynovodu menom Bratstvo. Dôvodom je fakt, že Rusko primárne prepravuje plyn potrubiami, keďže samotný plyn je komplikovanejšie prepraviť ako napríklad ropu. Týchto rúr smerujúcich do Európy je hneď niekoľko. Okrem Bratstva medzi tie najväčšie patril Nordstream, ktorý prepájal Rusko priamo s Nemeckom, Jamal, ktorý išiel cez Bielorusko do Poľska a potom Turkstream do Bulharska, Srbska a Maďarska.

Hlavným dodávateľom EÚ a teda najmä východnej časti, bolo po dlhé obdobie Rusko, práve kvôli tejto robustnej štruktúre, ktorá v mnohých prípadoch pochádza ešte zo socializmu.

Samozrejme medzi týmito hlavnými prepojeniami je pomerne robustná pavučina rôznych prepojení rôznej kapacity a smerov, keďže plynovody nemusia vždy byť obojsmerné. Všetky krajiny, ktoré tranzitujú plyn ho zároveň aj odoberajú a samozrejme od Gazpromu, čo je najväčší podnik v Rusku, ktorý je v kontraktoch protistranou, dostávajú tranzitné poplatky, ktoré nie sú zanedbatelné. V realite tak každá spoločnosť z tej ktorej krajiny má priamo zmluvu a kontrakty s Gazpromom o dodávke plynu.

Plynové krízy s hlavným dodávateľom Ruskom tu boli aj predtým, avšak vždy sa to nejak urovnalo a mimochodom niekedy to boli zaujímavé korupčné škandály. Teraz to je ale inak, logicky kvôli vojne. Ukrajina skrátka už vyše roka hovorila, že tranzitnú sieť cez Ukrajinu – ktorá je dosť robustná – zavrie a nebude už tranzitovať plyn – a to z dôvodu vypršania 5 ročného kontraktu, ktorý nechcela predĺžil kvôli nevýhodným podmienkam. Na túto vetvu sme samozrejme napojení aj my. Z toho dôvodu je trochu nešikovné sa na Slovenskej strane tváriť prekvapeno, keď zrazu plyn netečie.

Sponzorom videa je Portu, online investičná platforma, s ktorou zvládne investovať každý. Keď ste si dali predsavzatie, že si tento rok dáte do poriadku financie, Portu je skvelou voľbou pre jednoduché dlhodobé investovanie. S odkazom v popise naviac získate k prvej investícii bonus 20 €

Zároveň premiér Slovenska Robert Fico povedal, že Slovensko tým príde o 500 miliónov eur ročne na tranzitných poplatkoch. To nie je pravda. Ruský plyn do Európskej únie od začiatku invázie tečie v menšej miere, a to napriek tomu, že nikto v prípade plynu neuvalil na Rusko sankcie. Cez plynovod Jamal alebo Nordstream netečie plyn už dlhšie obdobie. Cez Nordstream už ani nebude kvôli sabotáži pravdepodobne zo strany Ukrajincov.

Cez Ukrajinu plyn stále prúdil, ale v menšej miere. U nás sa o hlavnú sieť, môžeme povedať hlavné potrubia, stará spoločnosť Eustream, ktorá zároveň inkasuje poplatky za tranzit. Eustream už za obdobie od augusta 22 do júla 23 vykázal pokles tržieb z 560 miliónov na 176 miliónov a po rokoch stámiliónových ziskov sa ocitol v strate 12 miliónov eur. Sám vo výročnej správe spomína, že prepravil len 17 mld kubických metrov plynu pričom v minulých rokoch to bolo v priemere až 60 mld. kubických metrov plynu. Len pre ilustráciu, celé Slovensko vrátane domácností a podnikov malo v roku 2023 spotrebu 4,3 mld. kubických metrov plynu. Tu vidíte nakoľko je objemný tranzit plynu cez Slovensko.

Aj keby sme brali rok 2020 kedy mal eustream zisk 360 miliónov eur a priemerný tok plynu, tak zisk štátu vo výške 500 miliónov eur to nebol. Dôvodom je fakt, že má štát v spoločnosti len 51% podiel a teda jeho dividenda by v tomto prípade bola približne 180 miliónov eur, plus tu môžeme pripočítať aj daň z príjmu, ktorá bola v danom roku 153 miliónov. Stále sme na približne 330 miliónoch eur. A nie 500. Len pre ilustráciu Ukrajina v posledných rokoch inkasovala za tranzit plynu približne miliardu ročne, čo nie je zanedbateľná suma. Navyše tok plynu škrtia už dlhšie obdobie samotní Rusi a s tým Ukrajinci ani nikto iný nič spoločné nemá.

Logickou otázkou tak je, bude mať Slovensko plyn? Keď sa na to pozrieme technicky, tak maximálna kapacita prepojenia na ukrajinskej hranici bola 1900 GWh plynu denne. Pri tomto toku by bola Slovenská ročná spotreba prepravená asi za 24 dní.

Keď sa pozrieme na prepojenie z Maďarska odkiaľ mimochodom môže prúdiť stále plyn z Ruska cez Turkstream, tak denná kapacita je smerom na Slovensko približne 51 GWh denne – tu už je jasné, že ročná spotreba by tadiaľto pretiekla tak za 893 dní. Najmladší plynovod z Poľska z roku 2022, ktorý je napojený aj na LNG terminály, kde sa v úvodzovkách vykladá skvapalnený zemný plyn, má kapacitu smerom na Slovensko 145 GWh denne. Ročná spotreba Slovenska by tadiaľto pretiekla za 314 dní. Z Rakúskej strany je to prepojenie s dennou kapacitou na Slovensko 247 GWh za deň. Najväčšie spojenie mimo Ukrajiny má Slovensko s Českom, kde je importná kapacita siete 1399 GWH za deň. Samozrejme čisto technicky môže plyn prúdiť z každej strany, ale v realite je ťažké odhadnúť odkiaľ koľko pôjde. Veľmi bude záležať od toho ako si hlavný dodávatelia plynu zakontrahujú kontrakty a odkiaľ bude na Slovensko tiecť. Jediné čo sa dá s relatívnou istotou povedať je, že transport bude drahší – o necelých 180 miliónov eur – avšak samotné ceny plynu záležia od celého trhu – a teda nie je to lokálna záležitosť. Tu je práve zaujímavé sledovať že od nového roka sa ceny zásadne nezmenili. Dôvodom je aj fakt, že toho plynu z Ruska už pritekalo málo a stále menej. Keď sa pozrieme na zdroj plynu v EÚ, tak kým v roku 2021 pochádzalo z Ruska skoro 50% všetkého spotrebovaného plynu, tak dnes to je asi 15%.

Nevýhodou samotného Ruska je fakt, že má slabé kapacity LNG a dlhodobo sa zameriavalo na prepravu svojho plynu potrubiami. Na druhej strane vie pôvod svojho plynu zakryť cez tieňovú flotilu, čo znamená, že plyn síce pochádza z Ruska, ale oficiálne sa bude tváriť, že je z inej krajiny. Plyn nie je natoľko zložením špecifický ako Ropa, ktorá má rôznu kyslosť a ostatné vlastnosti podľa toho odkiaľ pochádza.

Stále ale pripomínam, že tento pokles importu nie je následkom sankcií. Rusi sa snažili už pred inváziou škrtiť kohútiky smerom do EU a navyšovať tak cenu plynu na trhoch + kvôli sporom s niektorými krajinami zase sa kohútiky zavreli úplne. Tieto spory majú súdnu dohru a spoločnosti v jednotlivých krajinách sa s Gazpromom kvôli porušovaniu zmlúv súdia. Naposledy sme mohli počuť o rakúskom OMV. To mimochodom priamo protirečí tomu čo tvrdil Fico, že „Vladimir Putin potvrdil pripravenosť Ruskej federácie dodávať plyn aj naďalej na západ a na Slovensko, čo je vzhľadom na postoj ukrajinského prezidenta po 1. januári 2025 prakticky nemožné,“

Fico navyše začal hovoriť o plynovej kríze. Podľa posledných dostupných informácií, ktoré tlmočila Ministerska hospodárstva Denisa Saková len pár dní predtým ako bol Fico v Moskve má Slovensko dosť plynu na terajšiu zimu aj na celý rok 2025. To potvrdil aj najväčší dodávateľ s podielom vyše 60% slovenské SPP, že zmluvy sú už nastavené tak, že plyn skrátka môžu odoberať dosť flexibilne.

Tu len na okraj Slovensko má pomerne aj veľké zásobníky, ktoré dokážu pokryť približne polovicu ročnej spotreby, samozrejme v prípade, že všetko plyn budú mať nakúpený slovenskí dodávatelia, čo v realite neplatí.

Keď Ukrajinci, teda nemajú zmluvu s Rusmi, kvôli zlým podmienkam a Slovensko teda má aj za cenu vyšších tranzitných poplatkov pre spoločnosti dostatok plynu, tak prečo teda predseda vlády hovorí o plynovej kríze a lieta do Moskvy. Nuž na to je už je ťažšie odpovedať, ale skôr to vyzerá na PR.

Prakticky jedinou alternatívou ako môže Slovensko potenciálne dovážať ruský plyn je cez čierne more a rúry Turkstremu, ktoré idú cez Bulharsko do Maďarska a odtiaľ potenciálne na Slovensko. Maďarsko totiž odoberá od Ruska plyn práve cez tento plynovod. Jediné čo tu nesedí je fakt, že plynovod z Maďarska na Slovensko nemá dostatočnú kapacitu a je to plynovod s najmenším prietokom na našu stranu a len ročná spotreba Slovenska by tadiaľto pretiekla za vyše 2 roky.

Drvivá väčšina plynu tak skôr bude prepravená z Rakúska a Česka, kde je kapacita najväčšia a deklaruje to aj najväčší dodávateľ plynu na Slovensku SPP. Suma sumárum, v zásade celý ten humbuk okolo krízy s plynom nemá logiku a navyše tam skrátka nesedia čísla a fakty.

Robert Fico tvrdí, že kvôli zastavenému tranzitu z Ukrajiny prídeme o miliónov eur. Nuž poďme sa na to pozrieť. Tranzit plynu má na Slovensku pod správou spoločnosť Eustream, v ktorej má 51% podiel štát. Už za obdobie od augusta 22 do júla 23 vykázal Eustream pokles tržieb z 560 miliónov na 176 miliónov a po rokoch stámiliónových ziskov sa ocitol v strate 12 miliónov eur. Sám vo výročnej správe spomína, že prepravil len 17 mld kubických metrov plynu pričom v minulých rokoch to bolo v priemere až 60 mld. kubických metrov plynu. Len pre ilustráciu, celé Slovensko vrátane domácností a podnikov malo v roku 2023 spotrebu 4,3 mld. kubických metrov plynu. Tu vidíte nakoľko je objemný tranzit plynu cez Slovensko.

Aj keby sme brali rok 2020 kedy mal eustream zisk 360 miliónov eur a priemerný tok plynu, tak zisk štátu vo výške 500 miliónov eur to nebol. Dôvodom je fakt, že má štát v spoločnosti len 51% podiel a teda jeho dividenda by v tomto prípade bola približne 180 miliónov eur, plus tu môžeme pripočítať aj daň z príjmu, ktorá bola v danom roku 153 miliónov. Stále sme na približne 330 miliónoch eur. A nie 500. Z toho dôvodu to nie je pravda.

The post Slovensko bez RUSKÉHO PLYNU. Fico zavádza alebo nás čaká plynová kríza? first appeared on Ekonómia ľudskou rečou.

The post Putin a Rusko sa nechytá. Prečo USA predáva a vyrába najviac ZBRANÍ? first appeared on Ekonómia ľudskou rečou.

Bielorusko patrí k najbližším spojencom Ruska. A často sa o Bielorusku hovorí ako o poslednej európskej diktatúre. Túto deväťmiliónovú krajinu na severovýchode Európy už 30 rokov železnou rukou ovláda svojský vodca Alexander Lukašenko. Pochopiť kontext Bieloruska dnes je možné len vtedy, ak pochopíme aspoň čiastočne aj jeho minulosť, vývoj a vznik moderného štátu. Dnešné Bielorusko má v modernej histórii pohnuté dejiny. Samostatný štát Bielorusov, slobodná Bieloruská demokratická republika vznikla a fungovala len veľmi krátko v roku 1918. 

Následne bolo Bielorusko postupne rozdelené a obsadené najskôr Sovietskym Ruskom, potom Nemeckom a následne zase včlenené do Sovietskeho zväzu. A práve účasť Bieloruska v Sovietskom zväze je pre pochopenie súčasnej ekonomickej situácie kľúčová. Sovietsky štát ustanovil vlastnú vlajku a symboly Bieloruska. Krajina však bola po Druhej svetovej vojne zásadne zdevastovaná. O hlavné mesto Minsk prebiehali ťažké boje a cez Bielorusko prešiel front dokonca niekoľkokrát. Zdevastovanú ekonomiku začali Sovieti pretvárať na svoj obraz. A ten bol samozrejme najmä v kontexte industrializácie ekonomiky. 

Dynamický rast po druhej svetovej vojne

A napriek tomu, že išlo o  zdevastovanú krajinu, zaznamenala v povojnovom období dynamický nárast. Hlavné mesto Minsk patrilo v 70. rokoch 20. storočia k najrýchlejšie rastúcim metropolám bývalého sovietskeho zväzu. Dokonca sa stalo 9. mestom v ZSSR, kde došlo k vybudovaniu metra. Na území Bieloruska sa začal koncentrovať priemysel, ktorý bol na pomery Sovietskeho zväzu pomerne sofistikovaný. V Bielorusku sa vyrábali napríklad farebné televízory, kovoobrábacie stroje, nákladné vozidlá, či počítače. V krajine sa tiež vyrábali hnojivá ale vznikli aj rafinérie na spracovanie ropy. Zásadne sa modernizovalo aj poľnohospodárstvo. Ku koncu sovietskeho impéria sa však ekonomická situácia zhoršovala aj v Bielorusku. Navyše, v roku 1986 vybuchla atómová elektráreň v Černobyle a Bielorusko bolo zo všetkých európskych krajín zasiahnuté najviac. Veľké časti jeho územia sa stali neobývateľnými. 

Bielorusko sa osamostatnilo v roku 1991 spolu s koncom Sovietskeho zväzu. Nastalo určité medziobdobie samostatného Bieloruska. To sa začalo aspoň čiastočne demokratizovať a odpútavať od sovietskej minulosti, vrátane určitej liberalizácie hospodárstva. Vrátilo sa k pôvodnej bielo červeno bielej vlajke a v roku 1994 usporiadalo prvé a zároveň posledné slobodné prezidentské voľby. V nich sa stretli prvý ministerský predseda Bieloruskej republiky, prorusky ladený kandidát Viačeslav Kebich a bývalý riaditeľ poľnohospodárskeho družstva (sovchozu) Alexander Lukašenko. Lukašenko tieto voľby zdrvujúco vyhral a v druhom kole získal viac ako 80 % odovzdaných hlasov. 

Z hľadiska ekonomiky bol Lukašenko odporcom tzv. šokovej terapie, ktorou v tom čase prechádzali viaceré postsocialistické ekonomiky, vrátane Slovenska. Lukašenko podporoval najmä štátne vlastníctvo kľúčových podnikov. A z Bieloruska začal vytvárať takú vlastnú zmenšeninu Sovietskeho zväzu. Došlo k zmenám Ústavy, ktoré postupne posilnili jeho moc a zase raz k zmene vlajky. Bielorusko sa vrátilo k zeleno červenej vlajke zo sovietskych čias, z ktorej aspoň odstránili komunistické symboly. Určitým symbolom je aj to, že bieloruská tajná služba stále nesie meno sovietskej služby KGB. A v Minsku sú stále prítomné sochy komunistických budovateľov, ako napríklad Lenin a v úvodzovkách sa uctievajú sovietske symboly. 

Produkcia v rukách štátu

Aj v oblasti ekonomiky sa Lukašenko vrátil k modelu Sovietskeho zväzu. Väčšina produkcie bieloruských podnikov, najmä v priemysle sa dnes uskutočňuje v štátom vlastnených podnikoch. Štát si udržuje dominanciu v kľúčových sektoroch ekonomiky, ako je chemický gigant Belaruskali, výrobca nákladných áut BelAZ, v rafinérii Belneftekhim a Naftan. Okrem toho má štát vplyv aj v sektoroch bankovníctva alebo telekomunikácii.

Štátne podniky sú podľa niektorých zdrojov zodpovedné za tvorbu asi polovice HDP krajiny a podieľajú sa asi 60 % na zamestnanosti v rámci ekonomiky, aj keď niektoré zdroje sú konzervatívnejšie v odhadoch. Niektoré podniky sú ziskové, no väčšina z nich je dotovaná a to či už priamo štátom alebo Ruskom, prípadne skryto, cez pôžičky štátnych bánk. Dotácie štátnym podnikom predstavujú nielen fiškálny problém. Štátne vlastníctvo a záujmy rôznych spriaznených osôb tiež limitujú možnosti ekonomického rastu týchto firiem a tým aj celej krajiny. Preto aj ich produktivita stagnuje.

Napriek tomu, že Lukašenko spočiatku privatizáciu ako takú odmietal, aj v jeho postojoch môžeme badať počas 30 rokov vlády určité zmeny. Tie sa väčšinou diali v obdobiach kríz, ktorými si Bielorusko prechádzalo. Prakticky za prvej krízy poklesu bieloruskej ekonomiky Lukašenko nastupoval do úradu. Krajinu v tom čase sužovala vysoká inflácia a rastúca nezamestnanosť. 

Prvý liberalizačný moment pre ekonomiku nastal v súvislosti s budovaním tzv. voľných ekonomických zón. Prvá bola vytvorená v Breste, následne vo Vitebsku, Gomeli ale tiež v Minsku a ďalších oblastiach. Hlavnými výhodami takýchto ekonomických zón sú najmä nižšie dane, či už nulová daň zo zisku počas prvých piatich rokov podnikania, s následnou 50 % zľavou ale tiež zľava na DPH, clách, či jednoduchší prístup k financovaniu. Už ťažšie je sa dostať k výsledkom týchto zón, keďže zvyčajne sa doklikáte len k štátnym bieloruským stránkam, kde je dôveryhodnosť údajov otázna. 

Najznámejší bol IT sektor

Vieme ale, že ekonomické zóny viedli k rastu bieloruského IT sektora. Medzi rokmi 2016 – 2021 rástol bieloruský IT sektor tempom 14 percent ročne. Pre ekonomiku tak predstavoval jeden z mála sektorov, ktorý bol schopný exportovať svoje produkty aj na západné trhy. V Bielorusku tak napríklad vznikla známa IT firma Wargaming.net, ktorá stojí za úspešnou hrou World of Tanks. Relatívne úspešný sektor ekonomiky však dostal dve zásadné rany – prvou boli zmanipulované voľby a následné krvavé potlačenie protestov zo strany režimu v roku 2020 a druhou ruský útok na Ukrajinu vo februári 2022. Krajinu postupne opustilo 20 % všetkých IT špecialistov, čo predstavuje asi 17 tisíc ľudí. Viaceré IT firmy, ako aj spomínaný Wargaming, či PandaDoc, Flo, Wannaby a iné svoj biznis z Bieloruska presťahovali do iných krajín alebo ho úplne ukončili. 

Aj napriek relatívne silnému IT sektoru bieloruská ekonomika naďalej trpela a trpí viacerými problémami a krízami. Model trhového socializmu totiž vytvára nerovnomernosti, pričom nezamestnanosť je síce na nízkych úrovniach, no štát množstvo podnikov navzájom dotuje, pričom skrytým dôsledkom je vysoká inflácia.  

Aj napriek tomu zažívala bieloruská ekonomika počas Lukašenkovej vlády lepšie a horšie obdobia. Obrovskú mieru inflácie v roku 2000 vláda riešila prvou menovou reformou. 

V rokoch 2003 – 2008 nasledovalo obdobie relatívneho hospodárskeho rastu. Najmä rast cien energií a naviazanie miestnej ekonomiky na Rusko spôsobilo, že vzrástol aj domáci dopyt, čo zvýšilo HDP. Avšak globálna ekonomická kríza v roku 2008 spôsobila, že do hlbokej recesie upadlo aj Rusko. Export Bieloruska skolaboval a bieloruský rubeľ sa dostal do vážnych problémov. V roku 2009 následne poklesli aj ceny hlavných exportných komodít Bieloruska – rafinovanej ropy a fosfátov. Navyše, sprísnenie dovoznej politiky voči Bielorusku oznámilo opäť Rusko. A vzťahy Putina s Lukašenkom v tej dobe neboli vôbec na úrovni dneška. V tej dobe sa Lukašenko začal dokonca mierne zbližovať so západom. Avšak v roku 2009 bola ekonomika v takom stave, že Lukašenko rokoval s MMF o programe, ktorého súčasťou bolo množstvo reforiem, ako napríklad úprava výmenného kurzu a devalvácia meny, vyrovnanie štátneho rozpočtu, reformy finančného sektora a podobne. Postupne sa ekonomika začala aj ozdravovať. Avšak populistická politika a umelé zvyšovanie miezd pred voľbami 2010 spôsobili, že v roku 2011 sa Bielorusko opäť raz dostalo do menovej krízy.

V roku 2013 Lukašenko nahradil marxistického poradcu Sergeja Tkačeva najprv bankárom Prokopovičom, následne však protrhovým ekonómom Kirillom Rudym. A v tomto období skutočne boli zavedené niektoré reformy. Došlo k stabilizácii kurzu rubľa, ktorý predtým významne devalvoval. Bieloruská vláda tiež napríklad zvýšila vek odchodu do dôchodku. Taktiež sa v tomto období začal zintezívňovať tlak na privatizáciu neefektívnych štátnych podnikov. Lukašenko však väčšinu reforiem zablokoval. A Kirill Rudy nakoniec svoju pozíciu opustil. V roku 2015 sa bieloruská ekonomika prepadla do hlbokej recesie a nasledujúci rok opäť došlo k menovej reforme.

Zlomovým bodom boli voľby a vojna

Ako som už spomínal, rozhodujúce momenty v posledných rokoch so zásadným dopadom na ekonomiku prišli najmä v roku 2020 a v roku 2022. 

Prvým kľúčovým momentom boli najmä prezidentské voľby v roku 2020. Na scéne sa totiž prvýkrát objavil súper, ktorý vzbudzoval rešpekt aj u samotného Lukašenka. Stal sa nim youtuber Sergej Tichanovský. Ten sa preslávil videami, na ktorých upozorňoval na bežné problémy ľudí v Bielorusku, ako napríklad problémy s byrokraciou a korupciou pri rekonštrukcii domu. Postupne ho začalo sledovať viac ako 250 000 ľudí a tak sa rozhodol kandidovať na prezidenta. Jeho kandidatúru však režim neuznal pre administratívnu chybu a navyše Tichanovského poslal do väzenia. Avšak štafetu prekvapujúco prevzala jeho žena, v tom čase mladá učiteľka z Minska. Lukašenko jej kandidatúru trochu podcenil a sústredil sa skôr na iných kandidátov. Vo väzení tak skončil napríklad Viktar Babaryka, bankár, ktorý mal vysokú popularitu. Iný kandidát, Valeryj Capkala, bývalý diplomat radšej pred Lukašenkom ušiel do Ruska. Tichanovská však kandidovať mohla a trochu prekvapivo sa okolo nej zjednotila celá bieloruská opozícia. Oficiálne Tichanovská vo voľbách získala len asi 10 % hlasov, no voľby sprevádzali početné porušenia zákonov a podozrenia z falšovania. Ani verejná podpora Tichanovskej neukazovala, že by jej výsledok mal byť tak zlý.

Aj keď predchádzajúce voľby boli tiež sprevádzané pochybnosťami o férovosti hlasovania, je pravdou, že odpor voči Lukašenkovi nikdy nebol taký silný, ako práve v auguste 2020. Lukašenko, presvedčený o svojej popularite, zažil obrovské prekvapenie, keď bol dokonca vypískany robotníkmi v Minsku. Protesty, v histórii krajiny ďaleko najväčšie a najdlhšie však Lukašenko brutálne potlačil. Množili sa podozrenia o nevyjasnených úmrtiach a mučení vo väzení ale tiež zatýkanie len preto, že mal niekto na sebe bielo červenú kombináciu farieb. Lukašenko sa horko ťažko udržal pri moci a Tichanovská skončila v exile. Väčšina západných štátov výsledky bieloruských volieb neuznala.

Navyše vtedy sa ukázal aj obrat Lukašenka voči Moskve. Najprv obviňoval Moskvu a Putina z ovplyvňovania protestov neskôr ho nakoniec požiadal o pomoc. O rok neskôr si Rusko kúpilo Bielorusko klasicky cez export plynu a lacné pôžičky a dokonca zrušili kontroly na hraniciach medzi oboma štátmi. 

Dvaja diktátori sa zblížili natoľko, že vo februári 2022 sa Bielorusko stalo hlavným spojencom Moskvy pri invázii na Ukrajinu. Ruskej armáde poskytlo najmä svoje územie. Avšak, aj keď Rusi počítali a určite by ocenili aktívne zapojenie bieloruskej armády do konfliktu, toto sa nikdy nestalo a Lukašenko aktívny boj svojich jednotiek odmietol. 

No obe udalosti, ako na jednej strane krvavé potlačenie protestov, tak i aktivity Bieloruska v súvislosti s konfliktom na Ukrajine viedli k sankciám zo strany Európskej únie. EÚ zaviedla postupne sankcie na viac ako 230 ôsob a 37 subjektov. Do Bieloruska bol zakázaný export zbraní, luxusného tovaru, zlata, diamantov, nerastných surovín, ale tiež došlo k zákazu činnosti bieloruských prevádzkovateľov cestnej dopravy a zo systému SWIFT boli vyradené štyri bieloruské banky.

V akom stave je teda bieloruská ekonomika 30 rokov od nástupu Lukašenka k moci?

Vzhľadom na politické udalosti sa krajina stala najmä závislou od Ruska. Kým v minulosti vyvíjal Lukašenko aktivity aj smerom k západu, dnešné vzťahy sú zmrazené a Rusko ostáva ďaleko najväčším obchodným partnerom Bieloruska. 

Úroveň bieloruského HDP na hlavu je dnes podľa údajov Svetovej banky asi 7800 USD. Pre porovnanie, podľa rovnakého zdroja je na Slovensku asi 24 tisíc, čo znamená, že Bielorusko je asi o dve tretiny chudobnejšie. Samozrejme treba brať do úvahy, že to nie je vyjadrenie v parite kúpnej sily.

Začiatkom 90. rokov, pred nástupom Lukašenka malo pritom Bielorusko podobný HDP na obyvateľa ako Poľsko.  Aj keď v nultých rokoch bieloruská ekonomika dosahovala vysoký rast, ktorý bol aj 11 %, dnes je situácia iná a Bielorusko sa borí s obdobiami nízkeho rastu, pričom v roku 2022, 2020, či 2015 skončilo v recesii. Inflácia je v krajine tiež pomerne vysoká, v roku 2022 dosiahla viac ako 15 % a v roku 2023 asi 5 %. V rokoch 2011 a 2012 dokonca prekročila hranicu 50 %. Jedine ukazovatele nezamestnanosti hovoria o dobrých číslach a oficiálne vykazovaná nezamestnanosť dosahuje asi 3,6 %. Cena však za túto nezamestnanosť je najmä v podpore neefektívnych štátnych podnikov. 

Výsledkom vlády Lukašenka je masívny exodus mladých Bielorusov na Západ a pokles populácie pod 10 miliónov, medzinárodná izolácia a stredná dĺžka dožitia je o päť rokov nižšia ako na Slovensku. 

Mimochodom v zahraničí žijú asi 3 milióny Bielorusov. 

V posledných mesiacoch sa navyše špekuluje o zdravotnom stave diktátora a neistote, ktorá môže zachvátiť Bielorusko po jeho prípadnom odchode z funkcie. Avšak každá vláda, ktorá príde po Lukašenkovi bude musieť riešiť štrukturálne problémy ekonomiky a spustiť program rozsiahlej privatizácie. Dovtedy bude mať Bielorusko klasické problémy diktatúr a štátneho vlastníctva. 

The post Bieda poslednej európskej diktatúry. Ekonomika Bieloruska a Lukašenka. first appeared on Ekonómia ľudskou rečou.

Prejedajú si Rusi budúcnosť?

Pred pár dňami/týždňami to boli 2 roky od invázie Ruska na Ukrajine a od uvalenia zatiaľ najväčších ekonomických sankcií. Aj keď síce Rusi tvrdia, že im sankcie nič nespôsobili a vlastne ich mali posilniť, tak to nie je úplne pravda. Samozrejme treba priznať, že aj ekonomickí analytici vrátane mňa sa celkom slušne prepočítali a ekonomické sankcie nemali až tak zničujúci efekt. Poďme sa teda bližšie pozrieť na stav ruskej ekonomiky.

Kým minulý rok ruská ekonomika klesla následkom sankcií o približne 2 percentá, tak tento rok sa odhaduje jej rast. Samozrejme veľa politikov a ľudí to začalo vyťahovať ako argument, že ruská ekonomika teda nie je sankciami vôbec poškodená. K sankciám sa ešte dostaneme. Problémom ruského rastu HDP je skôr fakt, že je primárne spôsobený hlavne rastom výdavkov na zbrojenie a na armádu a zabezpečenie platov vojakov a v úvodzovkách odškodného pre rodiny vojakov. Súčasťou výpočtu HDP sú samozrejme aj verejné výdavky, teda zo štátneho rozpočtu. Týmto spôsobom sa tak HDP nafukuje. V ekonómii sa tomuto faktu, kedy HDP síce rastie, ale peniaze sa nemíňajú úplne efektívne, hovorí aj klam rozbitého okna. Skrátka je síce pekné, že z krátkodobého hľadiska v Rusku vyrábajú tanky a ľudia majú prácu v zbrojovkách a v priemysle, ktorý s nimi súvisí, avšak nie sú to úplne najlepšie vynaložené prostriedky. Najlepšie by prirodzene bolo, keby sa výdavky rozpočtu míňali čo najefektívnejšie a to na investície, ktoré prinesú ďalšie peniaze. To sa asi o munícii, tankoch a dronoch povedať nedá.

Svoje o výdavkoch hovorí aj samotná bilancia štátneho rozpočtu. Kým v rokoch pred vojnou dávalo na obranu a bezpečnosť asi 25% štátneho rozpočtu, tak v roku 2023 to bolo vyše 30% a v roku 2024 to má byť až 40% celkových výdavkov rozpočtu. V roku 2023 tak dalo vyše 5% HDP na obranu a v roku 2024 keď budeme počítať s rastom HDP 2%, tak to bude vyše 8%. Len pre predstavu, európske štáty mali pred vojnou dlhodobo problém sa dostať aj na 2% HDP. Poľsko, ktoré v podstate zbrojí z Európy najviac dalo v roku 2023 necelé 4% HDP. Ruské tempo zbrojenia by mimochodom malo byť pre európske krajiny alarmujúce.

Vysoké výdavky na zbrojenie a armádu

Pri výdavkoch na armádu sa ešte trochu pozastavme. Odhaduje sa aj na základe výrokov ruského vedenia, že na Ukrajinu už bolo nasadených asi milión vojakov z čoho bola väčšina mobilizovaná. Z tohto počtu sa odhaduje že padlo približne 300-tisíc vojakov. Putin ešte v roku 2022 sľúbil 3 milióny rubľov zranenému vojakovi a 5 miliónov rodine padlého vojaka. Pri súčasnom kurze to je asi 30 resp 50-tisíc eur, čo v Rusku nie je zanedbateľný peniaz, keď si zoberiete, že priemerná mesačná mzda je v najchudobnejších regiónoch pod 500 či dokonca 400 eur. Navyše vojaci dostanú po mobilizácii bonus 700-tisíc rubľov, čo je 7-tisíc eur. Aj keď dlhodobo sa hovorí o tom, že Rusi mobilizujú hlavne v odľahlých a chudobných regiónoch, nikdy to samozrejme nepotvrdili. Napriek tomu rôzne analýzy týkajúce sa demografie či počtu svadieb to potvrdzujú. Nedávno to potvrdila aj fínska analýza, ktorá sa pozrela na rast vkladov v regiónoch, ktoré osobitne eviduje ruská centrálna banka. Podľa analýzy najrýchlejšie rástli bankové vklady práve v odľahlých a chudobnejších regiónoch ako je Tuva, Burjatsko či Nenecko. Podpora súčasných, zranených či rodín padlých vojakov štát samozrejme stojí peniaze a oberá o pracovnú silu. To je už tak trochu viditeľné na trhu práce a dopyte a ponuke.

Ruka v ruke s tým idú aj mzdy, ktoré v podstate dobehli svojou reálnou hodnotou (očistená o infláciu) predpandemické časy. Kvôli zužujúcemu sa trhu práce si môžu pracujúci pýtať na trhu viac aj keď ekonómovia hovoria o tom, že ich produktivita sa nezvýšila. S tým tak trochu súvisia aj sankcie, keďže západ uvalil na množstvo tovarov zákaz dovozu s čím sa Rusku predražil dovoz niektorých technológii alebo ich dokonca vôbec nemá. Najlepším príkladom boli autá, kde postupne vyradili tie technológie na ktoré nemali komponenty. Rovnako tak lietadlá, ktoré Rusko opravuje v zahraničí. Ono to s tými sankciami nie je tak jednoduché a v podstate je to vidieť aj na zmene toku exportu do Ruska. Síce európskym krajinám a USA klesol priamo export do Ruska, avšak Rusko v podstate od zavedenia sankcií nosí tovary z Číny alebo Turecka, ktoré fungujú ako reexportné krajiny a rovnako aj z ostatných krajín Ázie ako je Kirgizsko, Arménsko, Gruzínsko či Kazachstan. Špecificky napríklad pri Kirgizsku vidieť ako do neho vzrástol export napríklad z Česka, Španielska či Poľska a Nemecka.  A toto nie je úplne najkrajšou vizitkou západu.

Osobitnou témou je stále dovoz čipov, ktoré sú už dnes súčasťou väčšiny zbraňových systémov. Drvivá väčšina týchto komponentov z tankov, dronov a rakiet má pôvod v USA, a to vyše 70%, zvyšok má pôvod v ostatných európskych krajinách a len 4% pochádzajú z Číny a rovnaké percento pochádza z iných krajín. Ekonómovia prevažne odporúčajú prísnejšiu kontrolu úradov prípadne prísnejšie vydávanie licencií a povolení, aby sa čipy poľahky nemohli reexportovať cez ázijské krajiny.

Vysoké úrokové sadzby

Osobitnou kapitolou, ktorá súvisí s exportom a importom je základná úroková sadzba ruskej centrálnej banky. Hneď po začatí invázie ju centrálna banka zvýšila na 20%, kde nejakú chvíľu ostala. Spravila tak na ochranu pred infláciou a devalváciou ruského rubla. Neskôr sadzbu znížila na 7,5% a na tejto úrovni bola približne 7 mesiacov, neskôr ju začala centrálna banka opäť zvyšovať na súčasných 16%. Dôvodom boli rastúce inflačné očakávania. S tým súvisí aj slabnúci rubel, ktorý oslaboval kvôli drahšiemu importu v dôsledku sankcií a rovnako kvôli dopytu po cudzích menách, keďže ľudia si chceli uložiť peniaze inde a tak predávali rubel. Problémom tak vysokej úrokovej sadzby je fakt, že tlmí rast ekonomiky, keďže firmy a bežní ľudia majú väčšie problémy sa dostať k úverom a financovaniu.

Osobitnou a poslednou kapitolou sú energie na ktorých predaji je Moskva tak závislá. V priebehu roka 2022 Európa prestala s odberom ruskej ropy a v súčasnosti putuje do Európy len minimum ruskej ropy a ropných výrobkov. Aj keď dlhodobo sa vynárajú špekulácie, že v nejakej miere bude ruská nálepka krajiny pôvodu na bareloch len prelepovaná nálepkou inej krajiny. Oficiálne štatistiky hovoria, že Rusko Európu nahradilo Indiou. Síce objem exportu sa nezmenil, avšak príjmy z predaja ropy a ropných produktov sa zmenšili, keďže ruská ropa sa stále predáva so zľavou aj keď nižšou ako po prvotnom uvalení sankcií. Pri rope západ zaviedol tzv. cenové stropy. V podstate ide o to, že ropa a ropné produkty sa prevažne prepravujú na tankeroch, ktoré sú poisťované G7 a krajinami európskej únie. Tie sa zaviazali, že nepoistia tankery s ruskými ropnými produktami v prípade, keď cena ruskej ropy bude viac ako 60 dolárov. To síce spočiatku fungovalo, ale v niektorých mesiacoch bola ropa a ropné produkty aj za vyššiu cenu, ale tankery nakoniec aj tak plávali a prepravovali ropu. Samozrejme snahy narúša aj India, ktorá v podstate len reexportuje ropu alebo vyrobí ropné produkty, ktoré následne predá komukoľvek kto dá dostatok peňazí. V súčasnosti sa v podstate len vedú diskusie, že cenový strop by sa mal zásadnejšie znížiť, keďže sa odhaduje, že produkčné náklady na ruskú ropu sú približne 15 dolárov za barel. Mimochodom Slovensko, Maďarsko a Česko sú jedny z posledných krajín, kam ešte tečie ruská ropa.

V prípade plynu sa toho príliš veľa po dvoch rokoch od invázie nezmenilo. V prípade Európy stále nie sú na dovoz plynu cez potrubia a formou LNG uvalené sankcie, teda na potrubia ani nemusia byť, keďže cez Jamal už neprúdi nič a cez Ukrajinu a Slovensko len minimum a Nord Stream do Nemecka je stále poškodený a vysoko pravdepodobne už nadobro odpísaný. Prúdi tu de facto z Ruska hlavne plyn vo forme LNG. Okrem toho sa Európa snaží o dovoz plynu z USA, kataru a severu Afriky, samozrejme väčšinou vo forme LNG. Samotné Rusko sa v prípade LNG rovnako snaží nájsť ázijských partnerov. V súčte ale príjmy Ruska z predaja ropy a plynu a ich výrobkov poklesli, keďže klesali aj trhové ceny.

Keď sa ešte zastavíme pri rozpočte, tak kým v roku 2021 a 2022 tvorili príjmy z predaja plynu a ropy a produktov z nich 36 resp. 42% z rozpočtu, tak v roku 2023 to bolo 30%. V roku 2024 sa odhaduje podiel na úrovni 32%.

Rusko bolo v mnohých smeroch kvôli sankciám a vlastnému zbrojeniu obmedzené. Keď niekto hovorí, že Rusku sa darí, pretože rastie HDP, tak je to nezmysel v skutočnosti si Rusko prejedá svoju budúcnosť a život bežných ľudí sa neposunul, ale práve naopak. Napriek tomu by malo byť pre západ výstrahou to do akej miery je Rusko schopné zbrojiť a investovať do obranného priemyslu a z vyjadrení Putina a jeho okolia je odhodlané v tom pokračovať. Koniec koncov nad bežným obyvateľstvom si Kremeľ získal plnú moc a nakoniec odstavil aj posledných opozičných politikov. Samotné sankcie nie sú fiaskom, akurát potrebujú patričné úpravy a neustále vyhodnocovanie. Aj keď je pravdou, že ruské odklonenie sa od západu a priklonenie sa k východu a Ázii znamená pre západ de facto stratu vyjednávacej pozície a pomyselnej páky.

The post Obchádza sankcie a vyrába tanky a zbrane. Ako vyzerá putinove Rusko po 2 rokoch? first appeared on Ekonómia ľudskou rečou.

Rok 2016 zmenil finančný svet

Je rok 2015 a vy v bežný deň, ako novinár nemeckého plátku Süddeutsche Zeitung sedíte redakcii. Zrazu vám v maili pristane oslovenie od anonymu, ktorého identita vám nebude známa aj o niekoľko rokov neskôr a on si nebude hovoriť inak ako John Doe. V maili vám ponúkne dáta, ktoré poukážu na schémy cez ktoré sa odvádzajú peniaze do daňových rajov. Cez túto schému sa skrývajú celebrity, politici, športovci a všetci, ktorí sa chcú v lepšom prípade vyhýbať plateniu vysokých daní alebo len hľadajú anonymitu a v horšom prípade chcú peniaze vyprať bez toho, aby niekto vedel, že patria práve im.

John Doe vám postupne naposiela všetko čo má, viac ako 11 miliónov strán dokumentov v celkovom objeme 2,6 terabajtu dát. Vám by spracovanie tak veľkého objemu dát trvalo asi do konca života a tak sa s redakciou rozhodnete tento únik dát posunúť aj ostatným cez medzinárodné konzorcium investigatívnych novinárov. Touto cestou dostane dáta viac ako 100 redakcií v desiatkach štátov.  Trvá približne rok kým sa dostavia prvé výsledky vo forme článkov.

Tretieho apríla 2016 bude únik dát, ktorý dostane názov Panama Papers zverejnený a vypustený do sveta.

Panamské papiere sa týkajú jednej advokátskej kancelárie menom Mossac Fonseca, ktorá je pomenovaná po jej zakladateľoch meno Jurgen Mossac a Ramón Fonseca. Táto kancelária pôsobiaca v desiatkach štátov od roku 1977 mala v zásade jednoduchý biznis model, a to vytváranie podnikových štruktúr na objednávku zvyčajne s cieľom optimalizovať daňové bremeno v daňových rajoch, ktorých charakteristikou je bankové tajomstvo, anonymita a nízke dane.

Vlastnícke štruktúry boli rôzne. Od jednoduchších, kde len boli nastrčené tzv. biele kone, teda zvyčajne osoby, ktoré pôsobili v stovkách firiem. A tých mala táto kancelária dostatok. Až po komplikovanejšie štruktúry s tzv. trustami alebo zvereneckými fondmi, ktoré som spomínal v minulom videu. Cielom bolo zvyčajne anonymizovať konečného užívateľa výhod trustu. Anonymizácia niekedy nabrala bizarných rozmerov. Mossac Fonsecca si napríklad dopisovala s Harry Potterom.

Na konci dňa záležalo len na tom koľko bol klient ochotný zaplatiť. Tí čo zaplatili sa takto dokázali vyhýbať štátnym orgánom a investigatívnym novinárom, ktorí sa v ostrovných jurisdikciách nedokázali k ničomu dopátrať.

Státisíce firiem v offshoroch

V Panama Papers je približne 214-tisíc spoločností, kde skoro polovica pôsobila alebo pôsobí na britských panenských ostrovoch a zvyšok sídli v rámci Panamy, Bahám, Seychell alebo Ostrova Samoa. Mosac Fonseca tieto firmy formálne riadila v mene nie konečných vlastníkov ale sprostredkovateľov, teda účtovníkov, právnikov, či bánk alebo trustees či nominees. Tí pochádzali z jurisdikcií ako Švajčiarsko, Hong Kong, Luxembursko, Spojené kráľovstvo, Panama či Jersey, ale aj Čína či Spojené arabské emiráty. Vždy ale platilo, že sprostredkovatelia zvyčajne riadili spoločnosti v prospech niekoho, ktorého identita je schovaná a jeho podpis na dokumentoch bežne nenájdete. Tí pochádzali z Číny, Ruska, Hong Kongu alebo Spojeného kráľovstva.

Samotné zakladanie spoločností a komplikovanejších štruktúr v zahraničí za cieľom minimalizácie daní či maximalizácie ochrany majetku nie je nelegálne a dokonca je aj pochopitelné. Keď ste podnikateľ v krajine, kde vám môžu siahnuť len tak na majetok, tak radšej ho budete mať niekde inde. Aj keď samotná daňová stránka je na diskusiu. Pravicoví ekonómovia vám odpovedia, že daňová konkurencia medzi štátmi je prospešná vec, naopak laviačiari povedia, že je lepšia harmonizácia, pretože dochádza k daňovým únikom a štáty sa tak samé ochudobňujú.

Mossac Fonsecca od založenia obslúžila státisíce spoločností a vo väčšine prípadov nešlo o nelegálnu činnosť, keďže predsa len využívala diery v medzinárodnom práve. Napriek tomu pre nemalú časť klientov robili aj ilegálny resp. aspoň morálne otázny biznis. Paradoxom je, že do toho boli zapojené aj desiatky väčších či menších bánk, kde mohli mať osoby anonymné účty. Teda oni ich nemali mať, ale banky a panamská kancelária tieto regulácie efektívne prehliadali. Navyše mala Mossac Fonseca aj špeciálnu službu pre špeciálnych klientov, ktorí chceli vyprať peniaze, tzv. MS Escrow. Cez tú si vyprali peniaze napríklad manažéri Siemensu. Kancelária si za to brala 10% z vypratej sumy. Rovnako vám Mossac Fonseca mohla poradiť ako si kúpiť nehnutelnosť cez daňový raj s tým, že by to nikto nevedel a vaša identita by bola skrytá.

Najväčším problémom bolo, že Mossac Fonseca otvárala dvere a poskytovala služby aj politikom a osobám vo významných verejných funkciách

Premiéri, ale aj členovia kráľovských rodín

Medzi známymi osobami, ktoré boli spomenuté v Panama papers boli zvyčajne politici a ich rodiny a zvyčajne z blízkeho východu či Afriky, avšak nie výhradne. Najviac sa v tom čase písalo o Islandsom premiérovi, ktorý behom pár dní odstúpil kvôli svojej spoločnosti, ktorú vlastnil s manželkou v zahraničí. Táto spoločnosť vlastnila dlhopisy a akcie bánk, ktoré počas finančnej krízy na Islande skrachovali. Dôvodom protestov bolo, že Gunnlaugsson sa dlhodobo pred novinármi dušoval, že žiadnu spoločnosť v zahraničí nemá.

Ďalšou osobou, ktorá to po leaku schytala bol pakistanský premiér Nawaz Sharif, ktorého rodina mala majetky v niekoľkých spoločnostiach riadených Mossac Fonseca, a to zvyčajne v Spojenom kráľovstve. On aj členovia rodiny dostali niekoľkoročné tresty a plus vysoké pokuty. Napriek tomu Nawaz Sharif sa momentálne vďaka obštrukciám skrýva v Spojenom kráľovstve a údajne nakupuje.

Mossac Fonseca poskytovala služby aj sankcionovaným osobám a drogovým kartelom či iným kriminálnikom. Napríklad poskytovala služby Assádovej rodine, ktorá bola na sankčných zoznamoch. Bizárom je, že v tomto prípade jej pri tom pomáhala jedna z najväčších bánk HSBC. V Panama papers sa ocitla aj firma, ktorá nepriamo sponzorovala severokorejský jadrový program a mimochodom bola tiež na sankčných zoznamoch. Okrem toho sa v panama papers objavil aj Jan Marsalek, ktorý bol podozrievaný z účasti na podvode v rámci Wirecard a v súčasnosti je spájaný s ruskými tajnými službami alebo Wagnerovcami. Marsalek sa stále nachádza medzi hladanými osobami v databáze europolu. No a ruské sankcionované osoby kvôli anexii krymu v roku 2014 sú osobitná kapitola, ku ktorej sa ešte dostaneme.

Najväčší únik dát menom Pandora Papers

Panamské papiere neboli jediné, aj keď to bol doteraz druhý najväčší únik dát. ICIJ sa venovalo a publikovalo aj iné leaky, ako Pandora papers, Paradise Papers alebo Offshore leaks. Práve Pandora Papers publikované pred dvoma rokmi boli doteraz najväčším únikom dát. Týkali sa skoro 30 tisíc spoločností v offshoroch a odhalili finančné tajomstvá 35 súčasných alebo minulých svetových lídrov, a 330 politikov z viac ako 90 štátov. Skoro 12 miliónov strán dokumentov pochádzalo od 14 kancelárií v daňových rajoch, ktoré tieto služby Konečný vlastníci sedia v Rusku, Spojenom Kráľovstve alebo v Argentíne či Číne.

Tak ako pri Panama papers aj tu sprostredkovatelia vedeli za pár stoviek či tisíc dolárov založiť vlastnícku štruktúru, ktorá vám skryje identitu a od 2 do 25 tisíc dolárov vám založili aj Trust.

Politici spomínaní v Pandora Papers zvyčajne pochádzali z južnej či strednej Ameriky alebo blízkeho východu. Avšak v Pandora papers neboli len politici, ale napríklad aj šéf talianskej mafie Camorra, ktorý ešte predtým ako bol odsúdený na 20 rokov mal v UK kryciu spoločnosť cez ktorú kupoval pozemky v Španielsku.

Medzi najznámejšie prípady o ktorých sa hovorilo patrí prípad Tonyho Blaira, bývalého premiéra UK, ktorý v roku 2017 kúpil nehnutelnosť skoro za 9 miliónov dolárov kúpou spoločnosti ktorá ju vlastnila a zaregistrovaná bola na britských panenských ostrovoch. Touto cestou ušetril cca 400-tisíc na daniach. Mimochodom aj predtým aj potom hovoril verejne o tom, že s daňovými rajmi treba niečo spraviť.

Ďalším príkladom je bývalý český premiér Andrej Babiš, ktorý tiež nešetril kritikov na účet daňových rajov, avšak nakoniec leak ukázal, že cez krycie spoločnosti na britských panenských ostrovoch a v monaku nakúpil nehnuteľnosti v hodnote niekoľko miliónov eur blízko francúzkeho cannes. Odborníci hovorili, že to nesie znaky prania špinavých peňazí, aj keď stopercentne sa to dokázať nedá, avšak Andrej Babiš nikdy tento prípad nevysvetlil a ani sa k nehnutelnostiam v majetkových priznaniach nepriznal. Napriek tomu že on a jeho manželka z nich pravidelne postovali na sociálne siete.

Politici z Ruska, ale aj Ukrajiny

Veľa prípadov o ktorých sa hovorilo aj v súvislosti s Panama papers pochádzali z Ukrajiny či Ruska. Panama Papers napríklad poukázali na vtedajšieho prezidenta Petra Poroshenka, napriek tomu, že dlhodobo tvrdil, že žiadne offshorové spoločností nemá. No predsa len mal. A čelil tak obvineniam, že cez cyperskú spoločnosť vlastnenú firmou z britských panenských ostrovov vyviezol 4 milióny eur z Ukrajiny, čo bolo vtedy kvôli kapitálových obmedzeniam centrálnej banky zakázané. Kauzy v spojení s Pandora Papers neobišli ani súčasného prezidenta Zelenského. Pandora Papaers poukázali na to, že on a jeho priatelia mali niekoľko offshore spoločností na britských panenských ostrovoch, cypre či Belize. Jednou z nich bola Maltex Multicapital Corp v ktorej mal Zelensky štvrtinový podiel s manželkou cez inú spoločnosť na Belize menom film Heritage. Zvyšnú časť mali jeho známi, ktorí tiež neskôr zastávali významné funkcie v štáte. Tento podiel pred jeho úspešnou kandidatúrou na prezidenta posunul práve týmto ľuďom, avšak z dokumentov vyplýva, že stále dostával od spoločnosti Maltex dividendu. Avšak nikto netuší akú a za čo. Nasledovalo to čo v ostatných prípadoch, ktoré som spomínal. Nikto nikde v majetkových priznania podiely nepriznal a nikdy sa k tomu podozriví nepriznali a nikdy to nevysvetlili.

Osobitnú kapitolu v rámci Pandora a Panama Papers má Rusko. V spojitosti s nimi sa hovorilo najmä v súvislosti so Sergejom Rolduginom, ktorý sa síce živý klasickou hudbou, ale v pozadí je za firmami cez ktoré pretiekli miliardy dolárov. Z leakov vyplýva, že s peniazmi sa v offshoroch narábalo dvoma spôsobmi. Prvým bol príjem z nákupu a predaja cenných papierov. Najprv sa nakúpili akcie aby sa v zápetí predali za niekoľkonásobnú cenu, čim sa podľa expertov vyprala nejaká suma peňazí. Alebo po podpise zmlúv v prípade nejakého obchodu sa v hneď obchod anuloval čím sa aktivovala časť o zmluvnej pokute na čom firmy, kde bol Roldugin nastrčený, zarobili. Druhým spôsobom boli rôzne dary a poskytovanie úverov za symbolické poplatky a úroky. Napríklad v roku 2013 dostal Arkady Rotenberg, oligarcha a blízky priatel Putina zakázku na výstavbu plynovodu za 40 miliárd dolárov. V rovnakom čase prebehlo viac ako 230 miliónov dolárov z účtov z offshorových spoločností, ktoré patrili Rotenbergovi na Britské panenské ostrovy, kde sa predpokladá, že bol beneficientom Putin. Väčšina obchodov, ktoré odhalujú panama papers a pandora papers sa diali v spojitosti s bankou Rossiya, ktorá vznikla v 90. rokoch v Petrohrade. Práve v tejto banke má podiely Putinov kamarát z detstva Roldugin a aj iný oligarchovia ako Shamalov, Kovalchuk, Timchenko a iný. A práve táto banka vytvárala a asi aj stále vytvára pre svojich podielnikov schémy v daňových rajoch.

Avšak video na tému schém, ktoré využívajú ľudia blízki Putinovi si nechám na ďalšie video.

Panama papers  a ostatné leaky, ktoré sa udiali od roku 2016 ukázali na temný svet komplikovaných firemných štruktúr, ktorých kľúčové časti sú umiestnené v daňových rajoch, ktoré efektívne skrývajú identitu konečných užívateľov výhod a zatajujú informácie pred ostatným finančným svetom.

Práve tieto leaky boli kľúčovým prvkom po ktorom začali novinári ale aj verejnosť tlačiť na tzv. registre konečných užívateľov výhod. Európska únia prvý krát v roku 2015 zakotvila do smernice proti praniu špinavých peňazí povinnosť zriadiť v jednotlivých štátoch register konečných užívateľov výhod. V ďalšej verzii smernice z roku 2018 už zakotvila povinnosť mať register otvorený pre každého. Mimochodom Slovensko patrí medzi prvé krajiny, kde to funguje plnohodnotne. Z krajín Európskej únie má v súčasnosti väčšina krajín tento register verejný. Jediným problémom je, že v dvoch prípadoch, kedy sa niekto sťažoval na nedostatočné súkromie súdy rozhodli v ich prospech a niektoré krajiny ako Rakúsko alebo Nemecko tieto registre opäť uzatvorili.

V prípade USA by mal register plnohodnotne fungovať od začiatku roka 2024.

Zároveň sa sprísňovala legislatíva aj v prípade tzv. Pepov, teda politicky exponovaných osôb, ktoré podliehajú vyššej kontrole zo strany finančných inštitúcií práve preto, lebo sú na významných pozíciách vo verejnej správe. Mimochodom aj leaky ukázali na to, že niektoré banky tieto povinnosť nie úplne dodržiavali alebo obchádzali.

Po prvom pohľade na Panama či Pandora papers môžete nadobudnúť pocit, nepriniesli výrazné úspechy. Politici sa ihneď neocitli za mrežami a v zásade v mnohých prípadoch vyviazli beztrestne. Avšak tieto leaky pomohli pri verejnom tlaku a odhalili úskalia medzinárodného práva na čo môžu jednotlivé štáty reagovať vylepšením legislatívy. Problémom je, že legislatívu treba vylepšovať plošne. V konečnom dôsledku to ukázalo aj obdobie po Panama Papers. V niektorých jurisdikciách ako Bahamy sa napríklad sprísňovali zákony. Dôsledkom bolo, že krycie spoločnosti začali vznikať v niektorých amerických štátoch, ktoré majú vyššiu mieru finančného tajomstva a nižšie dane. Napríklad Južná Dakota, Florida či Delaware.

Čo tvrdí aj spomínaný John Doe v rozhovore z roku 2022.

Netreba zabúdať, že aj kvôli deravým zákonom sa mohli ruskí lídri obohacovať, čo chtiac či nechtiac viedlo aj k vojne na Ukrajine. Ale o tom až v ďalšom videu.

The post Panama a Pandora papers. Ako politici a bohatí skrývali peniaze? first appeared on Ekonómia ľudskou rečou.

Čo je Wagner Group a kto je Jevgenij Prigožin?

Deväť rokov dozadu koncom februára 2014 začnú obsadzovať ukrajinský Krym neoznačení vojaci v ruských uniformách, ktorým sa hovorilo aj zelení mužíci. Behom niekoľko dní ovládnu infraštruktúru polostrova, dosadia ruských ľudí a vyhlásia neskôr zmanipulované referendum. Behom niekoľkých týždňov sa zároveň začne nekončiaci konflikt v Doneckej a Luhanskej oblasti.

V tom čase boli medzi zelenými mužíkmi pravdepodobne aj žoldnieri patriaci to tzv. Wagner Group alebo Wagner private military company o ktorej aktivitách sa živo hovorí od minulého roka, keďže sa výrazne angažuje na Ukrajine. Neskôr v tom istom roku boli desiatky či stovky z nich zapojení aj do diania v Doneckej a Luhanskej oblasti, čo už bolo na rozdiel od akcie na Kryme, plnohodnotne potvrdené. Napriek tomu to nie je jediná oblasť aktivity tejto súkromnej vojenskej spoločnosti a jej angažmá je vidieť aj v ostatných krajinách sveta, najmä na blízkom východe a v Afrike.

V tomto videu si o fungovaní a financovaní Wagner Group povieme viac.

Ako som spomínal od roku 2014 boli Wagnerovci opradení tajomstvom, keď oficiálne nevystupovali a nemali insignie, keďže tie začali používať až neskôr. Aj keď Wagnerovci oficiálne neexistujú a nikde nie je dohľadateľný dokument s nejakou pečiatkou úradníka, tak viaceré zdroje potvrdzujú, že vznikli niekde okolo roku 2014 a ich prvé nasadenie prebehlo na Ukrajine. Paradoxom je, že podľa ruskej legislatívy je fungovanie súkromných vojenských skupín a spoločností oficiálne zakázané.

Utkin sa dlho považoval za zakladateľa Wagner Group

Dlho sa hovorilo o tom, že vojenskou hlavou Wagnerovcov je Dmitriy Valeryevich Utkin, veterán prvej a druhej čečenskej vojny a bývalý člen ruskej rozviedky GRU. Predpokladalo sa, že práve on je zakladateľom a samotnú skupinu pomenoval po Richardovi Wagnerovi, nemeckom skladateľovi ktorého obľuboval najmä Hitler a o ktorého politických názoroch sa doteraz špekuluje. Práve Utkin má veľmi blízko k pravicových extrémistom.  Neskôr the times napísal článok o tom, ako má Utkin po tele niekoľko tetovaní odkazujúcich na pravicový extrémizmus.

Dlhodobo sa hovorilo o tom, že pravdepodobnou šedou eminenciou v pozadí je ruský oligarcha Yevgeny Prigozhin, čo sa po niekoľkých mesiacoch po začiatku invázie aj potvrdilo, ale k tomu sa ešte dostaneme.

Doteraz nebolo oficiálne potvrdené prepojenie medzi Wagnerovcami a ruskou vládou, aj keď viacero indícií nasvedčuje tomu, že to prepojenie tam oficiálne je. Súkromné vojenské organizácie sú pre niektoré štáty populárne a to hneď z niekoľkých dôvodov. Môžete si oficiálne či neoficiálne objednávať ich služby a nemusíte sa báť, že vám niekto bude vyčítať, že používate svojich vojakov povedzme nelegálne. Zvyčajne sa v radoch žoldnierov pohybujú bývalí vojaci, teda veteráni, ktorí dostávajú svoj mesačný plat a zvyčajne sa používajú ako bezpečnostná služba na ochranu osôb, či objektov. Keby sme to preniesli na Rusko, tak by to bolo pre Putina veľmi výhodné, keďže by sa nemusel obávať medzinárodnej pozornosti a mohol by tak pomerne jednoducho ovplyvňovať zahraničnú politiku, viac menej nepozorovane.

Operovali aj v Afrike či na Blízkom východe

Od roku 2014 boli Wagnerovci okrem Ukrajiny nasadení najmä v Afrike a na blízkom východe. Ich prítomnosť bola potvrdená v Sýrii, Sudáne, Stredoafrickej republike, Madagaskare či Líbyi alebo Venezuele alebo Mozambiku či na Mali.

Možno si poviete, že sú to tak nesúvisiace krajiny, že nie je úplne jasné čo tam žoldnieri môžu robiť. Avšak tieto krajiny spája jedna dôležitá vec, a to nestabilita alebo blízkosť k ruskej politike. Stačí sa pozrieť len na Sýriu, kde Rusko pomáha Asadovmu režimu. Wagnerovci tu pôsobia od roku 2015 a pomáhajú sýrskej armáde vo výcviku, teda pôvodne pomáhali, neskôr boli zapojení aj vo vojenských operáciách a ofenzívy. Z výpovedí vyplýva, že sa do Sýrie dostali civilnými letmi, kde deklarovali iný účel svojej cesty oproti tomu aká bola realita. Rovnako vojaci mali pôvodne vykonávať iné úlohy oproti tomu čo reálne vykonávali, teda ocitli sa v ofenzívach.

Veľmi podobne situácia prebiehala aj  Líbyi a afrických krajinách ako, Mozambik, Mali, Madagaskar alebo Sudán alebo Stredoafrická republika. Pri všetkých týchto krajinách boli nasadené stovky žoldnierov z Wagnerovej skupiny, ktorých usvedčili miestni, miestne médiá alebo bývalí žoldnieri. Pri všetkých minimálne cvičili milície či armádu, ktorá bola spojená s politikmi blízkymi Kremľu alebo sa zapojili priamo do ozbrojených konfliktov.

Možno sa pýtate, čo je motiváciou Kremľu pomáhať takto politicky nestabilným krajinám. V zásade ide o banské koncesie a nerastné bohatstvo, ktoré už ruské podniky v krajinách majú alebo ich chcú získať.

Prigožinove spoločnosti na sankčných zoznamoch

No a tu sa opäť dostávame k Prigožinovi, keďže bane zvyčajne prevádzkujú alebo sú inak napojené práve na jeho spoločnosti no a s tými je zase spojená Wagner Group. Wagner Group tak získava lukratívne ťažobné miesta, pričom výnosy z nich vo forme napríklad zlata či diamantov obchoduje ilegálne na čiernom trhu. Predpokladá sa, že banské koncesie fungujú ako protislužba za pomoc vybraným politikov v politických krízach a prevratoch naprieč africkými krajinami.

Príkladom je napríklad spoločnosť M-invest, ktorá je napojená na Prigozhina a uvedená na sankčných zoznamoch ako krycia spoločnosť pre operácie wangerovcov v Sudáne. Rovnako je uvádzaná aj spoločnosť Meroe Gold, ktorá v Sudáne pod ochranou Wagnerovcov prevádzkuje ťažbu zlata.

Takto nejak to funguje aj v stredoafrickej republike, kde zase operuje spoločnosť Lobaye Invest Sarl, ktorá je pobočkou M-invest a prevádzkuje v krajine bane so zlatom a diamantami. Rovnako tak je na hlavné osoby z Wagnerovcov napojená aj spoločnosť DIAMVILLE, ktorá je používaná ako krycia spoločnosť pre pranie peňazí z diamantov.

Wagnerovci tak majú pravdepodobne prsty aj v iných afrických štátoch, kde má Rusko koncesie na ťažbu. Nehovoriac o tom, že majú pravdepodobne zálusk na ďalšie.

Do minulého roka sa síce hovorilo o Utkinovi ako o vojenskej hlave Wagnerovcov a o Prigožinovi ako financmajstrovi, avšak až v septembri 2022 sa Prigožin oficiálne priznal, že založil v roku 2014 Wagner Group.

Kto je Prigožin?

Yevgeny Viktorovich Prigozhin je ale veľmi zvláštnym resp. neštandardným ruským oligarchom.

Prigožin sa narodil v Petrohrade do chudobnej rodiny a v 18 začal kariérou kriminálnika. Po niekoľkých krádežiach dostal 12 rokov vo vezení z čoho si nakoniec odsedel 9 rokov. Po prepustení predával hotdogy. Neskôr po páde sovietskeho zväzu začal podnikať, najprv sieťou potravín v Petrohrade a neskôr gamblingom a kasínami. Pričom so svojimi obchodnými partnermi založil aj ďalšie podniky v rôznych sektoroch. Podľa niektorých zdrojov sa s Putinom stretol práve v čase, keď prevádzkoval kasíno, keďže Putin bol členom kontrolnej komisie hazardu. O pár rokov neskôr otvoril reštauráciu v Petrohrade, a to celko nezvyčajnú v podobe lode na pobreží, ktorá sa volala New Island. V roku 2001 Prigožin osobne servíroval jedlo Putinovi a Chiracovi počas rokovaní a rovnako tak aj George W. Bushovi v roku 2002. O rok neskôr tu Putin oslavoval narodeniny.

Prigožin sa medzi Oligarchov dostal až prostredníctvom svojej spoločnosti Concord Catering, ktorá dostala zákazku na stravovanie štátnych úradníkov, vojakov alebo študentov. Až vtedy sa stal Prigožin skutočným oligarchom a niekedy vtedy sa mu začalo hovoriť Putin’s Chef.

Okrem jeho spoločností, ktoré sú napojené na activity Wagner Group v Afrike má Prigožin aj inú spoločnosť menom Internet Research Agency, ktorá je de facto trolou farmou s desaťtisícami profilov na sociálnych sieťach, ktoré tvoria diskusiu a vedú tak de facto hybridnú vojnu. Prigožin sa priznal, že takto ovplyvňovali volebnú kampaň a samotné prezidetské volby v Spojených štátoch v roku 2016. Z podobných aktivít je obviňovaný aj v afrických krajinách.

Prigožin sa k Wagner Group prihlásil na sociálnej sieti svojej spoločnosti Concord, a to 26. septembra minulého roku. Tento status bol publikovaný len pár dní po tom čo svet obehlo virálne video, kde Prigožin stojí pred väznicou, kde verbuje svojich vojakov k Wagnerovcom a sľúbi im za polročný turnus slobodu.

Tí mu veria, pravdepodobne preto, že nie je štandardným ruským oligarchom a navyše je bývalí väzeň. Odhaduje sa, že takto bolo naverbovaných asi 30-tisíc väzňov. Prigožin sa tak už niekoľko mesiacov prihovára priamo z Ukrajiny svojim sledovateľom, kde nie zriedkavo kritizuje Putina a Kremeľ za zlé vojenské plánovanie alebo nedostatočné zásobovanie jeho vojakov a tak celkovo vyzdvihuje úlohu jeho Wagnerovcov na Ukrajine napríklad v prípade obsadenia Soledaru alebo nedávneho obsadenia Bachmutu.

Jevgeni Prigožin sa tak stáva zvláštnou a populárnou ľudovou postavou medzi svojimi sledovateľmi, ktorá otvorene nadáva na vedenie Kremľa a hovorí o jeho chybách. V súčasnosti sa tak vedú spory o to, či to je len šikovná taktika, aby sa mohol stať napríklad nástupcom Putina alebo len jeho číre bláznovstvo a adrenalín.

Celkovo ale tak zapadá do ruskej oligarchie a fungovania Putinovho režimu, kde sa celkom bežne využívajú zahraničné krycie spoločnosti v daňových rajoch na podplácanie napríklad európsky politikov a pranie špinavých peňazí. O tom, ale v ďalšom videu.

Viac videí a článkov o Rusku nájdete v tejto sekcii. 

The post Kto sú Wagnerovci a Jevgenij Prigožin? first appeared on Ekonómia ľudskou rečou.

Škody sú obrovské a sanovanie bude ešte drahšie

Ukrajina sa už bráni proti Rusku viac ako 8 mesiacov a zatiaľ je koniec vojny v nedohľadne. S vojnou ide v ruka v ruke aj devastácia ekonomiky a teda súkromného či verejného majetku, ktorý bude potrebné opraviť a dostať do predvojnovej podoby. Ukrajinci spolu s Európskou komisiou či Svetovou Bankou začali už na prvých plánoch pracovať.

V tomto videu sa bližšie pozrieme na škody, ktoré spôsobila vojna Ukrajine a na to, koľko bude obnova Ukrajiny stáť. Keďže toto video je komplexnejšie, ideálne bude keď v ňom nebudete preskakovať. A keď sa vám bude páčiť, tak ma môžete samozrejme podporiť kúpou kávy.

Ako som spomínal vo svojom staršom videu Ukrajina je ekonomika, ktorá je závislá na sektoroch ako poľnohospodárstvo a najmä ťažký priemysel, ktorý jej ešte ostal zo sovietskych čias a ktorý sa nešťastne sprivatizoval, rozumej skoncentroval sa za dobré ceny v spriatelených rukách.

V nominálnom vyjadrení na obyvateľa je v Európe jednou z najslabších ekonomík a navyše s problémom korupcie, aj keď to sa začalo v posledných rokoch zlepšovať. Aj keď v roku 2014 prišla anexia Krymu Ruskom a problémy v Doneckej a Luhanskej oblasti, ktoré znamenali pre ekonomiku negatívny šok, tak Ukrajina sa dokázala ako tak vzchopiť a pracovať na reformách. Napríklad zaviedla plávajúci menový kurz, konsolidovala štátny rozpočet, reformovala banky a napríklad začala ďalej privatizovať, tentoraz už transparentnejšie. Avšak na druhej strane trochu trpela neduhom slabej ekonomickej produktivity a slabým prílevom priamych zahraničných investícií, čo je kvôli udalostiam z roku 2014, logické.

Paradoxne udalosti z roku 2014 Ukrajinskú ekonomiku naštartovali k reformám a tak tomu môže byť aj teraz keď sa vojna na Ukrajine skončí. Prirodzene netreba si teraz myslieť, že Ukrajine vojna ekonomicky pomôže, takémuto argumentu sa v ekonómii vraví broken window fallacy, teda klam rozbitého okna, ktorý hovorí o tom, že poškodenie napríklad majetku jedného podniku síce naštartuje rast iných podnikov, ktoré budú ten prvý opravovať, avšak tak či tak na to podnik použije financie, ktoré mohli byť použité efektívnejšie.

Prirodzene aj Rusko trpí svojou inváziou, avšak z ekonomickej stránky je to odlišné. Rovnako ako Ukrajina páli nemálo peňazí na zbrojenie a konflikt, avšak na druhej strane v Rusku nie je priamo ničená infraštruktúra. Čo sa o Ukrajine nedá povedať.

HDP klesne o tretinu

Svetová banka a Európska komisia v spolupráci s ukrajinskou vládou sa vo svojej rozsiahlej viac ako 200 stranovej analýze venujú vyčísleniu škôd každej časti ukrajinskej ekonomiky. Zároveň sa snažia kvantifikovať nie len materiálne škody, ale aj škody, ktoré by sme mohli nazvať aj ušlým ziskom, teda akúsi budúcu hodnotu, ktorú mohla infraštruktúra priniesť keby sa nezničila. A zároveň sa snažia vyčísliť koľko bude obnova zničenej ekonomiky stáť. Tu treba zdôrazniť, že čísla berú do úvahy stav škôd do prvého júna 2022, keďže nejaký čas trvalo analýzu napísať a vydať. Z toho dôvodu tieto čísla ešte budem dopĺňať o nové a aktuálnejšie informácie.

Poďme najprv na ekonomiku ako celok a potom sa pozriem na jednotlivé oblasti bližšie. Z hľadiska HDP sa predpokladá pokles v roku 2022 na úrovni minimálne 35% a predpokladá sa nárast podielu ľudí v chudobe z 2% v roku 2021 na 21% v roku 2022, pričom pesimistické scenáre hovoria o tom, že v chudobe môže skončniť 58% obyvateľstva. Skoro 8 miliónov ľudí z Ukrajiny odišlo, prevažne žien a detí a viac ako 7 miliónov sa v rámci Ukrajiny presídlilo do bezpečnejších častí.

Štátny rozpočet rovnako trpí na nedostatok financií, daňové príjmy sa samozrejme scvrkli aj kvôli rôznym daňovým úľavám a samozrejme kvôli zníženiu ekonomickej aktivity. Naopak výdavky narástli, a to v posledných mesiacoch o viac ako 40% medziročne. Prirodzene najväčšia časť z nich ide na obranu.

Ukrajine tečie pomoc z rôznych časti sveta a vo rôznej miere avšak samozrejme nikdy jej nie je dostatok.

Poďme teda na škody. Keď sa pozriete na výkon jednotlivých regiónov cez regionálne HDP, tak väčšina jeho produkcie je na východnej strane Dnepra, kde sa na nešťastie odohráva väčšina súčasných bojov. Keď sa pozrieme na celkovú mapu škôd, tak práve oblasti Kyjeva, Charkova, Donecku a Luhansku patria medzi tie najviac poškodené, kde sú škody viac ako 10 miliárd dolárov. V Černihivskej a Záporožskej oblasti sú to škody okolo 5 až 10 miliárd dolárov a vo zvyšných oblastiach sú to škody v rozmedzí jedného až piatich miliárd dolárov.

Škody viac ako 97 miliárd dolárov

Celkovo sú materiálne škody či už súkromne či verejne vlastnenej infraštruktúry približne 97 miliárd dolárov, avšak číslo už bude pravdepodobne vyššie. Je to veľa či málo? Pre predstavu HDP Ukrajiny, čiže jej každoročná hodnota produkcie je približne 200 miliárd dolárov a Slovenska 115 miliárd dolárov. Pre porovnanie napríklad Marshallov plán, ktorý zadotoval štáty západného bloku po druhej svetovej vojne by mal dnes hodnotu cez 100 miliárd dolárov.

Medzi oblasti, ktoré utrpeli najväčšie škody patrí bývanie a napríklad doprava, kam patrí cestná infraštruktúra. V rámci obydlí to najviac schytali práve bytovky, keďže tie v mestách, ktoré boli bombardované dominujú a keďže sú to bytovky, tak ruské rakety dokážu na menšom priestore spôsobiť väčšie škody. Z celkového počtu 8,7 milióna bytových jednotiek je asi 700-tisíc poškodených pričom tieto škody sa dotkli približne 2 miliónov ľudí.

Prirodzene pri transporte sú najviac poškodené cesty či už hlavné alebo mieste komunikácie alebo mosty. Významnou položkou škôd sú aj škody napáchané na podnikoch, teda napríklad obchodoch či v priemysle. Tu sa škody odhadujú na 10 miliárd dolárov.

Za spomenutie stojí aj bankový sektor, kde je významným vlastníkom štát. Celkovo banky vlastnia viac ako 88% aktív finančného sektora, pričom z bankových aktív je 47% v správe štátu, 31 percent sú zahraničné aktíva a zvyšok vlastnia privátne banky. Problémom je, že ukrajinský bankový sektor zaostáva za vyspelejšou Európou, napríklad podiel súkromného dlhu na HDP, teda dlhu domácností a podnikov voči bankám a finančným inštitúciám je 22% pričom na Slovensku to je 67% a v Nemecku dokonca cez 80%. Prirodzene nie je dobré, keď je číslo príliš nízke a ani príliš vysoké.

Bankový sektor na Ukrajine je zatiaľ v dobrom stave aj kvôli kapitálovým obmedzeniam, ktoré zabránili tzv. behu na banky. Napriek tomu viac ako miliarda dolárov z poskytnutých pôžičiek sa považuje za nevymáhateľných v dôsledku vojny. Predpoklad do budúcnosti je, že suma vzrastie až na 8 miliárd dolárov.

Najväčšou položkou strát je odmínovanie územia

Iný obraz poskytnú čísla ušlého zisku, teda ekonomických nákladov, ktoré vznikli kvôli tomu, že infraštruktúra bola zničená. Tieto straty sa odhadujú oddelene len za daný sektor. Keby to bolo naopak, tak by ste museli počítať straty naprieč sektormi. Napr. poškodené cesty by znamenali stratu aj pre obchod a priemysel a aj pre štát. Zároveň sa straty odhadujú na 21 mesiacov, čiže od februára do mája a potom za ďalší rok a pol. Celkové straty sa odhadujú na 252 miliárd dolárov pričom najväčšou položkou je špeciálna kategória dekontaminácie územia. V zásade sa jedná o odmínovanie a zneškodnenie nevybuchnutej munície. Ministerstvo vnútra odhaduje, že približne 13% územia Ukrajiny je takto zasiahnutých. Nehovoriac o prístavoch v čiernom mori, ktoré sú zamínované a lode tadiaľ nemôžu bezpečne prejsť, odmínovanie mora zatiaľ nie je v odhadoch zahrnuté.

Táto oblasť nie je triviálna napríklad Belgicko či Francúzsko aj teraz nachádza nevybuchnutú muníciu z čias druhej svetovej vojny, rovnako tak Chorvátsko ešte z 90. rokov.

Druhou najväčšou položkou sú straty v priemysle a obchode. Tie sa odhadujú z tržieb o ktoré podniky do 1. júna prišli a zároveň sa započítavajú straty, ktoré pravdepodobne budú mať v najbližší 18 mesiacoch. Najväčšie straty sa predpokladajú pri podnikoch, ktoré sú v najviac zničených oblastiach.

Treťou najväčšou položkou strát je prirodzene transport. V tejto oblasti sa predpokladajú straty až 26 miliárd dolárov. Skoro 70% pritom tvoria straty, ktoré vyplývajú zo znemožneného prístupu k prístavom v čiernom mory, ktoré sú pre Ukrajinu z hľadiska importu/exportu kľúčové. Cez Prístavy v azovskom a čiernom mory v mierových časoch prešlo ročne 150 miliónov ton tovarov. 70% vývozu Ukrajiny prešlo cez tieto prístavy a napríklad viac ako 95% obilia. V súčasnosti sa musí obchodovať cez vzdialenejšie prístavy alebo sa musela úplne zmeniť forma prepravy. Z toho dôvodu dochádza k stratám, keďže sú to pomalšie a nákladnejšie možnosti prepravy.

Osobitnou kapitolou je energetika, kde najmä výroba elektriny sa stala témou číslo jedna po posledných bombardovaniach zo strany Ruska. Celkovo energetický sektor tvorí na Ukrajine približne 17% HDP pričom len poplatky za transport plynu z Ruska na západ tvoria približne pol percenta HDP. Ukrajina v energetických surovinách nie je sebestačná, 31% zemného plynu je dovezeného, približne polovica uhlia a viac ako 80% spotreby ropy a ropných produktov tiež pochádza od externých obchodných partnerov .

Najviac elektriny vyrobia jadrové elektrárne (58%) a elektrárne na fosílne palivá, najmä uhlie (33% a plyn 9%). Zvyšok vyrobia ostatné zdroje elektriny, väčšinou obnoviteľné. Ukrajina je dlhodobo kritizovaná za nedostatočnú liberalizáciu sektora výroby elektriny a rovnako za jeho neefektívnosť, keďže vláda na jednej strane dotuje koncovú cenu elektriny a aj výrobcov. Pri výrobe tepla je tiež kritizovaná za nízku efektivitu podľa štúdií v priemere je potrebných 250 až 400 KWh na m2 pričom v Nemecku to je 180 KWh a v Škandinávii 150 KWh.

Celkové škody v energetike aj v rámci prepravy ropy a plynu sa predpokladajú na úrovni 3 miliardy dolárov a straty na úrovni 11,7 miliardy dolárov. Mimochodom Ukrajina v súčasnosti trpí chronickým nedostatkom paliva a miernym nedostatkom plynu. V súčasnosti pravdepodobne straty vo výrobe elektriny budú ešte vyššie, keďže Rusko svoje útoky zameralo na energetickú infraštruktúru a napríklad Kyjev trpí nedostatkom elektriny a tretina jeho obyvateľom bojuje s výpadkami elektriny a sú donútení šetriť elektrinou. Keďže útoky prebehli len nedávno, tak v analýze sa počítalo dokonca s predajom prebytkov vo výrobe elektriny do zahraničia, ktoré vznikli kvôli nižšiemu dopytu v dôsledku vojny. Odhady hovorili o dodatočných príjmoch z exportu elektriny vo výške 140 miliónov dolárov.

Poslednou kľúčovou otázkou je koľko bude obnova všetkých poškodených sektorov a celkovo ekonomiky Ukrajiny stáť. V tejto fáze analytici predpokladajú, že sa bude obnovovať nie do pôvodného stavu, ale do stavu, ktorý odráža súčasné európske štandardy. Napríklad v prípade energetiky by sa malo obnovovať a opravovať tak, aby pri výrobe napríklad tepla nedochádzalo k stratám a v prípade obnovy budov, by to mali byť budovy, ktoré budú energeticky efektívne a zároveň samotná výroba elektriny bude s nižšími emisiami.

Obnova bude stáť skoro 350 miliárd dolárov

Obnova by celkovo mala stáť 349 miliárd dolárov, čo je pre porovnanie viac ako trojnásobok Slovenského ročného HDP. Najväčšími položkami bude obnova dopravy a teda hlavne ciest a železníc a celkovo na dopravu pôjde 74 miliárd dolárov. Druhou najväčšou položkou rekonštrukcie Ukrajiny je už spomínané odmínovanie územia a treťou najväčšou položkou bude obnova bytov a domov, ktorá by mala stáť 69 miliárd dolárov.

Plán rekonštrukcií samozrejme nemôže prebehnúť hneď. Prirodzene nikto toľko finančných prostriedkov nemá a okrem toho obnova bude trvať niekoľko rokov a záleží od časového plánu a priorít Ukrajinskej vlády.

Napriek tomu najnevyhnutnejšie obnova v čo najkratšom čase, teda v najbližších 18 až 36 mesiacoch, bude stáť Ukrajinu približne 105 miliárd dolárov. Tieto peniaze by sa mali použiť napríklad na obnovu škôl, nemocníc, energetickej infraštruktúry ako je elektrina a kúrenie, ciest a samozrejme aj domov. Zvyšná suma by mala byť použitá v dlhodobom horizonte do 10 rokov.

Prirodzene všetko záleží od toho ako sa konflikt bude ďalej vyvíjať a ako nakoniec dopadne až potom sa ukáže aké sú reálne škody a reálne možnosti Ukrajiny ekonomiku čo najlepšie a v najkratšom čase obnoviť.

Napríklad samotná ukrajinská vláda v júli prezentovala svoj plán na rekonštrukciu a modernizáciu svojej krajiny a do roku 2032 ho vyčíslila na viac ako 700 miliárd dolárov, ktoré by mali pochádzať či už zo súkromných investicií, grantov alebo štátnych pôžičiek. Oproti prepočtom svetovej banky a európskej komisie je to dvojnásobok. Rozdiel bude pravdepodobne v rozdielnej predstave do akej miery má byť Ukrajina po vojne modernizovaná z zmenená oproti pôvodnému stavu z pred februára.

A nezabudnite, keď sa vám video páčilo, budem rád keď mu dáte lajk a tomuto kanálu odber, aby ste žiadne dalšie video nezmeškali.

The post Aké sú škody a koľko bude stáť obnova Ukrajiny? first appeared on Ekonómia ľudskou rečou.

Sú sankcie neefektívne? Trpí vôbec Rusko?

Pred dvoma týždňami vyšla komplexná analýza ruskej ekonomiky o ktorú sa postarali ekonómovia okolo Yale university. Je to celkom komplexné čítanie, keďže celá štúdia má necelých 120 strán a zaujímavosťou je, že v niektorých veciach si odporuje s inými ekonómami, napríklad z Medzinárodného menového fondu alebo Bloombergu či iných firiem a organizácii.

V tomto videu sa na súčasný stav ruskej ekonomiky pozrieme bližšie, a to práve aj skrz túto analýzu a jej kritiku.

Vo videu sú umiestnené grafy, ktoré som v tomto texte neuviedol.

V prvom rade si treba pripomenúť, že posudzovať stav ekonomiky po skoro polroku od invázie Ruska na Ukrajine nie je úplne jednoduché. Kým predtým som vám mohol spraviť video o ruskej ekonomike celkom jednoducho, pretože boli dostupné údaje svetových organizácii, teraz je to predsa len ťažšie a niektore dáta začalo Rusko nezverejňovať, napríklad dáta týkajúce sa importu a exportu, množstvo vyrobenej ropy a plynu a tržby z ich predaja, prílev a odlev kapitálu do a z krajiny alebo dokonca dáta týkajúce sa počtu ľudí, ktorí do Ruska prileteli či odleteli.

Problémom rovnako je, že zdrojom väčšiny údajov je ruský štatistický úrad, Rosstat, kde sa náhodou menil šéf naposledy v máji a náhodou to bol spolupracovník ekonomického poradcu Putina. Z toho dôvodu je ťažké veriť aspoň tým zostávajúcim dátam, ktoré ruské úrady vydávajú.

Z toho dôvodu sa musí hľadať inde, čo robili aj ekonómovia, ktorí napísali spomínanú štúdiu, a to čerpať údaje od ostatných štátov – napríklad čo sa týka zahraničného obchodu alebo od finančných inštitúcií, ktoré majú lepší prístup k údajom alebo od špecializovaných platforiem, ktoré napríklad sledujú pohyb tankerov. Rovnako je možné využiť miestnych ekonómov. V zásade všetko sú to zdroje informácií, ktoré nie sú verejne prístupné alebo keď sú, tak sú spoplatnené. Aj z toho dôvodu som už nedokázal k tomu spraviť ďalšie video, keďže som skrátka nemal na základe čoho a nechcel som robiť zavádzajúce video z kontroverzných zdrojov.

Niektoré fakty alebo myšlienky, ktoré spomína štúdia som už spomínal v minulosti v iných videách, ktoré boli spojené s ruskom alebo sankciami a nájdete ich na mojom kanály.

Aký je teda stav ruskej ekonomiky?

Rozdeľme si to do troch oblastí – teda na oblasť firiem a obchodu na energie a na menovú a fiškálnu politiku.

Odchod firiem sa začal hneď po začatí invázie. Práve Yale začal so sledovaním a písaním zoznamu firiem, ktoré z Ruska čiastočne alebo úplne odišli. V súčasnosti je to viac ako tisíc firiem. Štúdia hovorí, že tieto firmy tvoria príjmami viac ako 40% HDP a 5 miliónov pracovných miest. Hlavne tvrdenie s HDP je trošku nešťastný príklad, keďže firmy aj keď skončia, tak to zrazu neznamená 40% prepad HDP v tomto roku a veľmi pravdepodobne to skrátka predajú domácim za oveľa nižšie sumy alebo to skrátka odkúpi či preberie štát ktorý potom bude využívať aktíva firmy. V konečnom dôsledku je to primárne strata pre firmy a samozrejme pre ľudí, keďže štát či firmy zaručene nebudú fungovať a teda vyrábať či poskytovať služby tak kvalitne, ako v pôvodných rukách.

Príkladom takéhoto odkúpenia je 68% podiel Renaultu v najväčšom výrobcovi áut AvtoVAZ, kde sa Renault dohodol so štátom, že predá balík akcií za symbolickú sumu s tým, že do 6 rokov to môže odkúpiť naspäť.

Prirodzene po odchode firiem a uvalení sankcií sa znížil aj import do Ruska, ktorého pokles pretrváva dodnes. Výnimkou je len Turecko o ktorom sa v posledných týždňoch hovorí ako o transportom hube, teda, že sa tam niektoré suroviny a tovary posielajú za účelom ďalšieho predaja ruským firmám.

Zaujímavé je postavenie Číny. Na začiatku invázie veľa ľudí vyťahovalo Čínu ako záchrancu Ruska, ale to sa do týchto dní nenaplnilo, keďže Čína má oveľa viac rozvinuté obchodné vzťahy s Európou a USA ako s Ruskom a preto tancuje pomyselne na tenšom lade než Turecko.

Prirodzene import môže Rusko nahradiť, ale nie je to tak jednoduché ako sa môže zdať. Problémom je, že Rusko importovalo zo západu aj sofistikovanejšie zariadenia potrebné napríklad k ďalšej výrobe a ktoré zvyšujú produktivitu ekonomiky a zvyšujú jej výkonnosť. Tieto zariadenia Rusko v súčasnosti nemá a nebude jednoduché ich nahradiť. To v konečnom dôsledku priznala aj guvernérka centrálnej banky Ruska. S tým súvisí aj odliv mozgov do zahraničia, ktorý sa od začiatku invázie v Rusku deje.

Práve nižší import je mimochodom aj príčinou väčších prebytkov na bežnom účte platobnej bilancie.

PMI je paradoxom

Veľkým paradoxom je index nákupných manažérov, ktorému sa hovorí PMI. V zásade ide o prieskum medzi obchoďákmi a nákupcami a odráža nálady v jednotlivých sektoroch ekonomiky. Hodnota nad 50 sa považuje za pozitívnu náladu, resp. očakávané zlepšenie a pod 50 za opak. V Rusku sa samozrejme index prudko zhoršil po začiatku invázie, avšak v týchto mesiacoch sa dostal naspäť. Možno si myslíte, že je prikrášlený Ruskom, avšak tento index bol zostavený nezávisle od ruskej vlády či štátnych inštitúcii.

Napriek tomu ekonomická aktivita podľa štatistík v jednotlivých sektoroch viac či menej klesla. Najviac je zasiahnutá výroba automobilov – čo je vidieť aj na predajoch vozidiel. Produkcia v tomto sektore prakticky zastala kvôli nedostatku dielov zo zahraničia, čo bolo vidieť aj na prichádzajúcich správach. Celkovo v priemysle je produkcia v júni medziročne nižšia o necelých 5%. Produkcia základných kovov je nižšie o desatinu a železa o pätinu a veľkoobchodný predaj rovnako – ten najmä kvôli sankciám. Prirodzene ruskú ekonomiku a peňaženky bežných ľudí to zabolí, ale okamžitá katastrofa to nie je.

Pokles HDP bude menší

Rovnako to vyzerá aj s celkovým rastom ekonomiky. Súčasné prognózy či už od samotných ruských ekonómov alebo zahraničných hovoria skôr o poklese 5 až 8%. Napríklad ešte v mojich prvých videách som spomínal prognózy v ktorých sa hovorilo o poklese 15%.

Druhou oblasťou o ktorej sa často hovorí je energetika a hlavne ruská ropa a plyn na ktorej exporte je ruská ekonomika dosť zásadne závislá a zase naopak Európa je závislá od nej, aj keď by sa to malo postupne zmeniť.

Na začiatku invázie sa predpokladalo, že výroba plynu a ropy postupne v Rusku klesne, keďže postupne stratí odoberateľov. Ono to je čiastočná pravda. Tak ako som spomínal v mojich videách o rope a plyne. Prepraviť ropu resp. zmeniť jej cieľovú destináciu je jednoduchšie ako pri plyne aj keď to bude viac stáť, keďže na neho potrebujete potrubie alebo LNG terminály.

Pri rope napríklad ekonómovia z Yale predpokladajú, že jej produkcia v Rusku z približne 11 milionov barelov denne pred inváziou klesne na 6 miliónov do niekoľkých rokov, keďže sa nenájde dostatočne silný odbyt a kvôli sankciám nebudú mať sofistikovanejšie diely. Stať sa to stále môže pokiaľ Európa naplní svoje plány, avšak zásadný pokles sa zatiaľ nedeje, a to aj kvôli tomu, že vo väčšej miere nakupuje ropu India, Čína a napríklad Egypt. Na stole sú aj špekulácie, že ropa sa skrátka len dovezie niekam a naloží na inú loď s inou nálepkou pôvodu.

V súčasnosti Rusko v zásade zarába na exporte ropy plus mínus toľko koľko pred inváziou a to aj napriek zľavám na Ruskej rope.  Dôvod je jednoduchý – neistota vytlačila ceny nahor a aj pri nižšom exporte či zľave oproti trhovej cene zarobí viac, teda aspoň v dolároch.

Nevýhodou pre Rusko sú akurát vyššie náklady na prepravu ropy a dlhší čas jej prepravy.

S plynom to nie je jednoduché

Pri plyne to je ako som spomínal komplikovanejšie, keďže Rusko ho prioritne exportuje skrz potrubia. V súčasnosti má na východ napojenie len cez Silu Sibíri, ktorá funguje od konca roku 2019 a v súčasnosti tade tečie 10 miliárd kubických metrov plynu, pričom kapacita by sa mala zvýšiť na 38 miliárd v roku 2024 a neskôr možno na 60. Samozrejme zvýšenie sa udeje, keď Čína posilní svoju vnútroštátnu sieť. Rovnako sa plánujú ďalšie plynovody, ktoré by doviedli plyn z Ruska do Ázie, avšak ich výstavba bude trvať minimálne 5 rokov a predpoklad spustenia je okolo roku 2030. Summa sumarum, nie je nemožné pre Rusko zmeniť odoberateľa plynu hneď, avšak bude to určitý čas trvať.

V analýze sú trošku nešťastne odvodené dôsledky týkajúce sa ropy a plynu pre Rusko. Predpokladá sa problém so štátnym rozpočtom a deficity. Podľa kritikov je rozpočet práveže v miernom pluse a pravdepodobne bude aj na konci roka a aj keby nebol, tak mierny deficit Rusku veľmi nemusí prekážať a to z dvoch dôvodov. Má veľmi nízky dlh – okolo 20%, čo znamená, že splátky zásadne nezaťažujú rozpočet a po druhé stále má Rusko peniaze aj vo fonde, ktorý tvorí z príjmov za predaj ropy. Dlhodobo to, ale pre Rusko môže byť problémom, keďže 30 až 50% rozpočtu tvoria príjmy z ropy a plynu a keď Európa prestane koncom roka odoberať ropu, tak pre Rusko to bude zásadným zásahom, akým veľkým a ako ho bude kompenzovať stále visí vo vzduchu. Pri plyne v zásade znížené dodávky už vidíme teraz, keď Rusko samo škrtí kohútiky európskym krajinám. V júni pritieklo do Európy o 60% menej plynu

To či Rusko v prípade plynu a ropy je oproti predvojnovým časom v pluse či mínuse je otázne. Síce sa im príjmy vyjadrené v dolároch kvôli vyšším cenám nezmenili, avšak ešte v máji samo Rusko vravelo, že im príjmy klesli, kvôli silnejšiemu Rublu. Od mája prestali s oznamovaním príjmov z predaja ropy a plynu úplne.

Problémy so silným rublom

Treťou oblasťou je menová politika. Inflácia je v Rusku stále nad 15% a len pozvoľna klesá. Pomohli tomu kapitálové kontroly a zvýšenie základnej úrokovej sadzby na začiatku invázie, ktorú neskôr postupne centrálna banka znižovala. Tu treba pripomenúť, že na čele centrálnej banky je Elvira Nabiullina, svetovo uznávaná ekonómka v pozícii centrálnej bankárky. Údajne v súčasnosti centrálna banka skôr bojuje s príliš silným rublom, aj keď to či je rubel silný je otázne, keďže pred pár mesiacmi bol jeho neoficiálny kurz úplne iný. Prirodzene stále platí, že kvôli kapitálovým kontrolám a sankciám to nie je úplne voľne obchodovateľná mena.

Samotná inflácia je rozdielna naprieč sektormi. Medziročne je okolo 50% v prípade technológií a napríklad áut – a tento stav v zásade odráža to čo som spomínal skôr, že Rusi sa skrátka kvôli sankciám nevedia dostať k sofistikovanejším technológiám a dielom. To nám ukazujú aj prichádzajúce správy o aerolíniách, ktoré museli časť flotily kvôli náhradným dielom odstaviť alebo o družstvách vojakov, ktorí nosia domov čipy alebo o autách, ktorým ubúdajú bezpečnostné prvky.

V analýze od Yale sa veľa píše o devízových rezervách a o údajnom stromom poklese. Tu treba pripomenúť že hodnota zahraničných devízových rezerv Ruska je približne 600 miliárd dolárov a približne polovica je zablokovaná, keďže ležia na účtoch zahraničných bánk. Zvyšok je prioritne v zlate a iných menách. V dolári má Rusko len 11% z čoho viac ako polovica je blokovaná. Tuto ostatní analytici Yale vyčítali, že za strmím pádom môže byť kľudne len posilnenie doláru o plus mínus 10% od začiatku invázie. A prirodzene devízové rezervy sa uvádzajú v dolároch aj keď v realite ich tvoria iné meny.

Poslednou témou sú kapitálové trhy, ktoré sú stále pre Rusko katastrofa. Hlavné dve burzové indexy ako v rubloch denominovaný MOEX a v dolároch denominovaný RTS sú stále v poklesoch a to stále neodrážajú trhovú cenu, keďže zahraničné firmy či osoby z nepriateľských krajín majú zakázané predávať akcie a je otázne či vôbec ich ešte niekedy budú môcť predať. Z toho dôvodu by prepad indexov bol pravdepodobne ešte väčší.

Zhrnutie

Tesne po začiatku invázie som aj ja sám čakal, že dopad na Rusko bude oveľa silnejší a že prakticky z večera do rána zbankrotuje a dostane sa do neúnosných problémov. To sa nestalo. Znamená to, že sankcie sú neefektívne? Nie tak úplne. Rusko bude mať skôr problém s dlhodobejším rastom založeným na odvetviach s vysokou pridanou hodnotou. Zároveň sa zhorší kvalita života v Rusku. Predsa len svetové firmy sú kvôli niečomu svetové a aj keď ich po odchode preberie tunajší kapitál bez potrebného know how alebo technológii – tak to skrátka nebude také dobré ako predtým. Ekonomika naďalej ostáva závislá na predaji nerastných surovín a to najmä na plyne a rope. Minimálne v prípade plynu a napojenia na Áziu mu bude trvať niekoľko rokov kým vybuduje ďalšiu infraštruktúru. V prípade ropy sa stále nevie kam bude po úplnom embargu prúdiť, avšak paradoxne čo môže položiť Rusko na kolená v prípade energií je pokles ich ceny. A to sa môže stať pri palivách napríklad v prípade recesie, kedy dopyt a aj cena po palivách klesá. Prirodzene stále visí otáznik nad správaním sa jeho spriatelených krajín ako je Čína, India či Turecko.

The post Fungujú sankcie? Ako je na tom Rusko? first appeared on Ekonómia ľudskou rečou.