Bieda poslednej európskej diktatúry. Ekonomika Bieloruska a Lukašenka.

Bielorusko patrí k najbližším spojencom Ruska. A často sa o Bielorusku hovorí ako o poslednej európskej diktatúre. Túto deväťmiliónovú krajinu na severovýchode Európy už 30 rokov železnou rukou ovláda svojský vodca Alexander Lukašenko. 

Pochopiť kontext Bieloruska dnes je možné len vtedy, ak pochopíme aspoň čiastočne aj jeho minulosť, vývoj a vznik moderného štátu. 

Dnešné Bielorusko má v modernej histórii pohnuté dejiny. Samostatný štát Bielorusov, slobodná Bieloruská demokratická republika vznikla a fungovala len veľmi krátko v roku 1918. 

Následne bolo Bielorusko postupne rozdelené a obsadené najskôr Sovietskym Ruskom, potom Nemeckom a následne zase včlenené do Sovietskeho zväzu. A práve účasť Bieloruska v Sovietskom zväze je pre pochopenie súčasnej ekonomickej situácie kľúčová. 

Sovietsky štát ustanovil vlastnú vlajku a symboly Bieloruska. Krajina však bola po Druhej svetovej vojne zásadne zdevastovaná. O hlavné mesto Minsk prebiehali ťažké boje a cez Bielorusko prešiel front dokonca niekoľkokrát. Zdevastovanú ekonomiku začali Sovieti pretvárať na svoj obraz. A ten bol samozrejme najmä v kontexte industrializácie ekonomiky. 

Dynamický rast po druhej svetovej vojne

A napriek tomu, že išlo o  zdevastovanú krajinu, zaznamenala v povojnovom období dynamický nárast. Hlavné mesto Minsk patrilo v 70. rokoch 20. storočia k najrýchlejšie rastúcim metropolám bývalého sovietskeho zväzu. Dokonca sa stalo 9. mestom v ZSSR, kde došlo k vybudovaniu metra. Na území Bieloruska sa začal koncentrovať priemysel, ktorý bol na pomery Sovietskeho zväzu pomerne sofistikovaný. V Bielorusku sa vyrábali napríklad farebné televízory, kovoobrábacie stroje, nákladné vozidlá, či počítače. V krajine sa tiež vyrábali hnojivá ale vznikli aj rafinérie na spracovanie ropy. Zásadne sa modernizovalo aj poľnohospodárstvo.

Ku koncu sovietskeho impéria sa však ekonomická situácia zhoršovala aj v Bielorusku. Navyše, v roku 1986 vybuchla atómová elektráreň v Černobyle a Bielorusko bolo zo všetkých európskych krajín zasiahnuté najviac. Veľké časti jeho územia sa stali neobývateľnými.

Bielorusko sa osamostatnilo v roku 1991 spolu s koncom Sovietskeho zväzu. Nastalo určité medziobdobie samostatného Bieloruska. To sa začalo aspoň čiastočne demokratizovať a odpútavať od sovietskej minulosti, vrátane určitej liberalizácie hospodárstva. Vrátilo sa k pôvodnej bielo červeno bielej vlajke a v roku 1994 usporiadalo prvé a zároveň posledné slobodné prezidentské voľby. V nich sa stretli prvý ministerský predseda Bieloruskej republiky, prorusky ladený kandidát Viačeslav Kebich a bývalý riaditeľ poľnohospodárskeho družstva (sovchozu) Alexander Lukašenko. Lukašenko tieto voľby zdrvujúco vyhral a v druhom kole získal viac ako 80 % odovzdaných hlasov.

Z hľadiska ekonomiky bol Lukašenko odporcom tzv. šokovej terapie, ktorou v tom čase prechádzali viaceré postsocialistické ekonomiky, vrátane Slovenska. Lukašenko podporoval najmä štátne vlastníctvo kľúčových podnikov. A z Bieloruska začal vytvárať takú vlastnú zmenšeninu Sovietskeho zväzu. Došlo k zmenám Ústavy, ktoré postupne posilnili jeho moc a zase raz k zmene vlajky. Bielorusko sa vrátilo k zeleno červenej vlajke zo sovietskych čias, z ktorej aspoň odstránili komunistické symboly. Určitým symbolom je aj to, že bieloruská tajná služba stále nesie meno sovietskej služby KGB. A v Minsku sú stále prítomné sochy komunistických budovateľov, ako napríklad Lenin a v úvodzovkách sa uctievajú sovietske symboly. 

Produkcia v rukách štátu

Aj v oblasti ekonomiky sa Lukašenko vrátil k modelu Sovietskeho zväzu. Väčšina produkcie bieloruských podnikov, najmä v priemysle sa dnes uskutočňuje v štátom vlastnených podnikoch.

Štát si udržuje dominanciu v kľúčových sektoroch ekonomiky, ako je chemický gigant Belaruskali, výrobca nákladných áut BelAZ, v rafinérii Belneftekhim a Naftan. Okrem toho má štát vplyv aj v sektoroch bankovníctva alebo telekomunikácii.

Štátne podniky sú podľa niektorých zdrojov zodpovedné za tvorbu asi polovice HDP krajiny a podieľajú sa asi 60 % na zamestnanosti v rámci ekonomiky, aj keď niektoré zdroje sú konzervatívnejšie v odhadoch. Niektoré podniky sú ziskové, no väčšina z nich je dotovaná a to či už priamo štátom alebo Ruskom, prípadne skryto, cez pôžičky štátnych bánk. Dotácie štátnym podnikom predstavujú nielen fiškálny problém. Štátne vlastníctvo a záujmy rôznych spriaznených osôb tiež limitujú možnosti ekonomického rastu týchto firiem a tým aj celej krajiny. Preto aj ich produktivita stagnuje.

Napriek tomu, že Lukašenko spočiatku privatizáciu ako takú odmietal, aj v jeho postojoch môžeme badať počas 30 rokov vlády určité zmeny. Tie sa väčšinou diali v obdobiach kríz, ktorými si Bielorusko prechádzalo. Prakticky za prvej krízy poklesu bieloruskej ekonomiky Lukašenko nastupoval do úradu. Krajinu v tom čase sužovala vysoká inflácia a rastúca nezamestnanosť. 

Prvý liberalizačný moment pre ekonomiku nastal v súvislosti s budovaním tzv. voľných ekonomických zón. Prvá bola vytvorená v Breste, následne vo Vitebsku, Gomeli ale tiež v Minsku a ďalších oblastiach. Hlavnými výhodami takýchto ekonomických zón sú najmä nižšie dane, či už nulová daň zo zisku počas prvých piatich rokov podnikania, s následnou 50 % zľavou ale tiež zľava na DPH, clách, či jednoduchší prístup k financovaniu.

Už ťažšie je sa dostať k výsledkom týchto zón, keďže zvyčajne sa doklikáte len k štátnym bieloruským stránkam, kde je dôveryhodnosť údajov otázna. 

Najznámejší bol IT sektor

Vieme ale, že ekonomické zóny viedli k rastu bieloruského IT sektora. Medzi rokmi 2016 – 2021 rástol bieloruský IT sektor tempom 14 percent ročne. Pre ekonomiku tak predstavoval jeden z mála sektorov, ktorý bol schopný exportovať svoje produkty aj na západné trhy.

V Bielorusku tak napríklad vznikla známa IT firma Wargaming.net, ktorá stojí za úspešnou hrou World of Tanks.

Relatívne úspešný sektor ekonomiky však dostal dve zásadné rany – prvou boli zmanipulované voľby a následné krvavé potlačenie protestov zo strany režimu v roku 2020 a druhou ruský útok na Ukrajinu vo februári 2022. Krajinu postupne opustilo 20 % všetkých IT špecialistov, čo predstavuje asi 17 tisíc ľudí. Viaceré IT firmy, ako aj spomínaný Wargaming, či PandaDoc, Flo, Wannaby a iné svoj biznis z Bieloruska presťahovali do iných krajín alebo ho úplne ukončili.

Aj napriek relatívne silnému IT sektoru bieloruská ekonomika naďalej trpela a trpí viacerými problémami a krízami. Model trhového socializmu totiž vytvára nerovnomernosti, pričom nezamestnanosť je síce na nízkych úrovniach, no štát množstvo podnikov navzájom dotuje, pričom skrytým dôsledkom je vysoká inflácia.

Aj napriek tomu zažívala bieloruská ekonomika počas Lukašenkovej vlády lepšie a horšie obdobia. Obrovskú mieru inflácie v roku 2000 vláda riešila prvou menovou reformou. 

V rokoch 2003 – 2008 nasledovalo obdobie relatívneho hospodárskeho rastu. Najmä rast cien energií a naviazanie miestnej ekonomiky na Rusko spôsobilo, že vzrástol aj domáci dopyt, čo zvýšilo HDP. Avšak globálna ekonomická kríza v roku 2008 spôsobila, že do hlbokej recesie upadlo aj Rusko. Export Bieloruska skolaboval a bieloruský rubeľ sa dostal do vážnych problémov. V roku 2009 následne poklesli aj ceny hlavných exportných komodít Bieloruska – rafinovanej ropy a fosfátov. Navyše, sprísnenie dovoznej politiky voči Bielorusku oznámilo opäť Rusko.

A vzťahy Putina s Lukašenkom v tej dobe neboli vôbec na úrovni dneška.

V tej dobe sa Lukašenko začal dokonca mierne zbližovať so západom.

Avšak v roku 2009 bola ekonomika v takom stave, že Lukašenko rokoval s MMF o programe, ktorého súčasťou bolo množstvo reforiem, ako napríklad úprava výmenného kurzu a devalvácia meny, vyrovnanie štátneho rozpočtu, reformy finančného sektora a podobne. Postupne sa ekonomika začala aj ozdravovať. Avšak populistická politika a umelé zvyšovanie miezd pred voľbami 2010 spôsobili, že v roku 2011 sa Bielorusko opäť raz dostalo do menovej krízy.

V roku 2013 Lukašenko nahradil marxistického poradcu Sergeja Tkačeva najprv bankárom Prokopovičom, následne však protrhovým ekonómom Kirillom Rudym. A v tomto období skutočne boli zavedené niektoré reformy. Došlo k stabilizácii kurzu rubľa, ktorý predtým významne devalvoval. Bieloruská vláda tiež napríklad zvýšila vek odchodu do dôchodku. Taktiež sa v tomto období začal zintezívňovať tlak na privatizáciu neefektívnych štátnych podnikov. Lukašenko však väčšinu reforiem zablokoval. A Kirill Rudy nakoniec svoju pozíciu opustil.

V roku 2015 sa bieloruská ekonomika prepadla do hlbokej recesie a nasledujúci rok opäť došlo k menovej reforme.

Zlomovým bodom boli voľby a vojna

Ako som už spomínal, rozhodujúce momenty v posledných rokoch so zásadným dopadom na ekonomiku prišli najmä v roku 2020 a v roku 2022. 

Prvým kľúčovým momentom boli najmä prezidentské voľby v roku 2020. Na scéne sa totiž prvýkrát objavil súper, ktorý vzbudzoval rešpekt aj u samotného Lukašenka. Stal sa nim youtuber Sergej Tichanovský. Ten sa preslávil videami, na ktorých upozorňoval na bežné problémy ľudí v Bielorusku, ako napríklad problémy s byrokraciou a korupciou pri rekonštrukcii domu. Postupne ho začalo sledovať viac ako 250 000 ľudí a tak sa rozhodol kandidovať na prezidenta. Jeho kandidatúru však režim neuznal pre administratívnu chybu a navyše Tichanovského poslal do väzenia. Avšak štafetu prekvapujúco prevzala jeho žena, v tom čase mladá učiteľka z Minska. Lukašenko jej kandidatúru trochu podcenil a sústredil sa skôr na iných kandidátov. Vo väzení tak skončil napríklad Viktar Babaryka, bankár, ktorý mal vysokú popularitu. Iný kandidát, Valeryj Capkala, bývalý diplomat radšej pred Lukašenkom ušiel do Ruska. Tichanovská však kandidovať mohla a trochu prekvapivo sa okolo nej zjednotila celá bieloruská opozícia. Oficiálne Tichanovská vo voľbách získala len asi 10 % hlasov, no voľby sprevádzali početné porušenia zákonov a podozrenia z falšovania. Ani verejná podpora Tichanovskej neukazovala, že by jej výsledok mal byť tak zlý.

Aj keď predchádzajúce voľby boli tiež sprevádzané pochybnosťami o férovosti hlasovania, je pravdou, že odpor voči Lukašenkovi nikdy nebol taký silný, ako práve v auguste 2020. Lukašenko, presvedčený o svojej popularite, zažil obrovské prekvapenie, keď bol dokonca vypískany robotníkmi v Minsku

. Protesty, v histórii krajiny ďaleko najväčšie a najdlhšie však Lukašenko brutálne potlačil. Množili sa podozrenia o nevyjasnených úmrtiach a mučení vo väzení ale tiež zatýkanie len preto, že mal niekto na sebe bielo červenú kombináciu farieb. Lukašenko sa horko ťažko udržal pri moci a Tichanovská skončila v exile. Väčšina západných štátov výsledky bieloruských volieb neuznala.

Navyše vtedy sa ukázal aj obrat Lukašenka voči Moskve. Najprv obviňoval Moskvu a Putina z ovplyvňovania protestov neskôr ho

nakoniec požiadal o pomoc.

O rok neskôr si Rusko kúpilo Bielorusko klasicky cez export plynu a lacné pôžičky a dokonca zrušili kontroly na hraniciach medzi oboma štátmi. 

Dvaja diktátori sa zblížili natoľko, že vo februári 2022 sa Bielorusko stalo hlavným spojencom Moskvy pri invázii na Ukrajinu. Ruskej armáde poskytlo najmä svoje územie. Avšak, aj keď Rusi počítali a určite by ocenili aktívne zapojenie bieloruskej armády do konfliktu, toto sa nikdy nestalo a Lukašenko aktívny boj svojich jednotiek odmietol.

No obe udalosti, ako na jednej strane krvavé potlačenie protestov, tak i aktivity Bieloruska v súvislosti s konfliktom na Ukrajine viedli k sankciám zo strany Európskej únie. EÚ zaviedla postupne sankcie na viac ako 230 ôsob a 37 subjektov. Do Bieloruska bol zakázaný export zbraní, luxusného tovaru, zlata, diamantov, nerastných surovín, ale tiež došlo k zákazu činnosti bieloruských prevádzkovateľov cestnej dopravy a zo systému SWIFT boli vyradené štyri bieloruské banky.

V akom stave je teda bieloruská ekonomika 30 rokov od nástupu Lukašenka k moci?

Vzhľadom na politické udalosti sa krajina stala najmä závislou od Ruska. Kým v minulosti vyvíjal Lukašenko aktivity aj smerom k západu, dnešné vzťahy sú zmrazené a Rusko ostáva ďaleko najväčším obchodným

partnerom Bieloruska. 

Úroveň bieloruského HDP na hlavu je dnes podľa údajov Svetovej banky asi 7800 USD. Pre porovnanie, podľa rovnakého zdroja je na Slovensku asi 24 tisíc, čo znamená, že Bielorusko je asi o dve tretiny chudobnejšie. Samozrejme treba brať do úvahy, že to nie je vyjadrenie v parite kúpnej sily.

Začiatkom 90. rokov, pred nástupom Lukašenka malo pritom Bielorusko podobný HDP na obyvateľa ako Poľsko.

  Aj keď v nultých rokoch bieloruská ekonomika dosahovala vysoký rast, ktorý bol aj 11 %, dnes je situácia iná a Bielorusko sa borí s obdobiami nízkeho rastu, pričom v roku 2022, 2020, či 2015 skončilo v recesii. Inflácia je v krajine tiež pomerne vysoká, v roku 2022 dosiahla viac ako 15 % a v roku 2023 asi 5 %. V rokoch 2011 a 2012 dokonca prekročila hranicu 50 %.

Jedine ukazovatele nezamestnanosti hovoria o dobrých číslach a oficiálne vykazovaná nezamestnanosť dosahuje asi 3,6 %. Cena však za túto nezamestnanosť je najmä v podpore neefektívnych štátnych podnikov. 

Výsledkom vlády Lukašenka je masívny exodus mladých Bielorusov na Západ a pokles populácie pod 10 miliónov, medzinárodná izolácia a stredná dĺžka dožitia je o päť rokov nižšia ako na Slovensku. 

Mimochodom v zahraničí žijú asi 3 milióny Bielorusov. 

V posledných mesiacoch sa navyše špekuluje o zdravotnom stave diktátora a neistote, ktorá môže zachvátiť Bielorusko po jeho prípadnom odchode z funkcie. Avšak každá vláda, ktorá príde po Lukašenkovi bude musieť riešiť štrukturálne problémy ekonomiky a spustiť program rozsiahlej privatizácie. Dovtedy bude mať Bielorusko klasické problémy diktatúr a štátneho vlastníctva.