Biedna ekonomika, korupcia a oligarchia

Hovorí sa o nej ako o obilnici Európy, pretože v produkcii niektorých plodín sa nachádza medzi top krajinami. Navyše má ťažký priemysel a pomerne dosť nerastných surovín. Napriek tomu je ukrajinská ekonomika jednou z nejchudobnejších ekonomík v Európe. A navyše ju teraz zužuje vojna.

Grafické prvky (grafy, mapy), ktoré nie sú súčasťou článku sú súčasťou videa

Časy Sovietskeho zväzu

Súčasnú ekonomiku Ukrajiny prirodzene najviac zasiahla existencia Sovietskeho zväzu, teda to, že väčšina územia dnešnej Ukrajiny bola od 20. rokov minulého

storočia jeho súčasťou.

Pod sovietskou vládou to bola klasika, industrializácia hospodárstva,  zoštátnenie ekonomiky a násilná kolektivizácia poľnohospodárstva, ktorej vynútenie skončilo hladomorom počas ktorého zomrelo približne 5 miliónov ľudí. A to napriek tomu, že Ukrajina má najúrodnejšiu pôdu tzv. černozem, pričom 30% všetkých černozemí je práve na Ukrajine. A mimochodom štvrtina produkcie poľnohospodárstva sovietskeho zväzu bola práve z Ukrajiny.

Ukrajina je rovnako známa svojim ťažký priemyslom, a to tiež kvôli sovietskemu zväzu, keďže po druhej svetovej vojne bol masívne podporovaný. Ukrajina bola jedným z najväčších producentov železa a ocele a rovnako napríklad aj uhlia. Kým v prvých 5-ročniciach po 2. svetovej vojne rástla priemyselná produkcia aj dvojciferne, tak neskôr v 80. rokoch už len o 2-3% a začal sa prejavovať typických problém sovietskeho zväzu a to, že viac dbal na produkciu ťažkého priemyslu ako spotrebných vecí pre bežných ľudí.

Aj to je dôvodom prečo patrila Ukrajina medzi jedny z najchudobnejších častí sovietskeho zväzu. Výkonom ekonomiky v prepočte na jedného obyvateľa boli na tom horšie už len krajiny ako Uzbekistan, Tadžikistan alebo Kirgizsko.

Zároveň počas éry sovietskeho zväzu prebiehala masívna urbaninizácia, kým v roku 1959 bolo na Ukrajine 25 miest, ktoré mali počet obyvateľov vyšší ako 100-tisíc, tak v 1979 ich bolo už 49. V rovnakom období vzrástol počet miest s viac ako milión obyvateľmi z jedného na päť, pričom len samotný Kyjev zdvojnásobil počet obyvateľov na 2,1 milióna v roku 1979. Napriek tomu celkovo ekonomika sovietskeho zväzu tak ako aj v ostatných štátoch nebola efektívna a nedokázala plnohodnotne uspokojovať základné potreby svojich obyvateľov a navyše bola prerastená korupciou, javom, ktorý robí problémy Ukrajine dodnes.

Nakoniec sa 24. augusta 1991 Ukrajina od Sovietskeho zväzu osamostatnila, len pár mesiacov pred samotným pádom a zánikom samotného Sovietskeho zväzu.

Búrlivé deväťdesiate

Devädesiate roky na Ukrajine boli ekonomicky veľmi podobné ba až totožné s vývojom v ostatných post-sovietskych ekonomikách, ktoré začali opúšťať centralizovane riadenú ekonomiku. A v zásade aj súčasná Ukrajina stále trpí nedostatkami z čias sovietskeho zväzu, ale o tom si povieme za chvíľu. So začatím transformácie, teda s prechodom na trhovú ekonomiku sa začali aj ťažké časy pre ekonomiku krajiny.

Hneď po osamostatnení sa znížila celková produkcia ekonomiky, inflácia vystrelila na stovky až tisícky percent a to nie len kvôli liberalizácii cien, ale aj kvôli monetárnej expanzii prostredníctvom ktorej sa chcela vláda financovať. Nakoniec sa v roku 1996 nahradila dočasná mena, ktorej sa hovorilo Karbovanec, ktorá slúžila ako dočasná mena po zrušení sovietskeho rublu. A nahradená bola ukrajinskou hrivnou v pomere 100 000 ku 1. Inflácia sa stabilizovala, ale aj to len na chvíľu, keďže v 1998 si prechádzalo Rusko krízou a Ukrajina na neho mala stále silné väzby.

V priebehu 90. rokov sa Ukrajinská ekonomika scvrkla o viac ako polovicu a podľa niektorých zdrojov viac ako 50% ľudí žilo z menej ako 5 a pol dolára na deň a navyše sa očakávaná dĺžka života znížila o 5 rokov. Pre porovnanie v súčasnosti sa na tejto hranici nachádzajú len približne 3% obyvateľov.

V poslednom desaťročí minulého milénia ukrajinská ekonomika postupne prechádzala transformáciou na trhovo fungujúcu otvorenú ekonomiku, tak ako väčšina bývalých socialistických krajín ako napríklad Československo či Poľsko. A tak ako aj v ostatných postsocialistických krajinách bolo potrebné sprivatizovať štátny majetok a dostať ho do rúk súkromných vlastníkov, ktorí by ho dokázali spravovať efektívnejšie. Na nešťastie, tak ako v ostatných postsocialistických krajinách sa to stalo kameňom úrazu.

Tu treba priznať, že vývoj ukrajinskej transformácie bol v nejakej miere podobný transformácii v Rusku. Navyše privatizácia štátneho majetku na Ukrajine stále neskončila a štát vlastní stále viac ako 3700 podnikov. Samotná privatizácia mala niekoľko fáz a v každej ďalšej sa naprávali chyby z tej predchádzajúcej. Začalo to v prvej polovici deväťdesiatich rokov, kedy bežní ľudia mali možnosť kupovať podiely vo firmách. Zamestnanci tej ktorej privatizovanej firmy boli uprednostňovaní a nakoniec to aj tak dopadlo, že tie spoločnosti, ktoré sa týmto spôsobom sprivatizovali skončili tak ako v Rusku v rukách manažérov sovietskej éry. Dôvodom bol fakt, že Ukrajinci nechceli otvárať svoje finančné trhy zahraničnému kapitálu a zahraniční investori tak nemohli nakupovať akcie Ukrajinských firiem. Celkovo bolo takto sprivatizovaných 12-tisíc podnikov. Okrem toho parlament zostavil v polovici 90.rokov zoznam viac ako 6-tisíc firiem, ktoré musia zostať v štátnych rukách. Problémom bolo že v nich bolo mnoho podnikov, ktoré boli politicky zaujímavé a ostávali tak radšej v rukách štátu, rozumej vybraných osôb.

Koncom 90. rokov sa rozvinul systém kupónovej privatizácie, ktorý existoval po socializme aj u nás. A po zavedení hrivny sa transformoval na predaj akcií priamo na burze. Drvivá väčšina investorov mala záujem prioritne o akcie energetických, petrochemických a metalurgických firiem. Problémom bolo, že štát v 2/3 prípadov nepredal viac ako 70% akcií do súkromných rúk a tak ostal v mnohých firmách akcionárom. Začiatkom nového milénia už viac ako 50% podnikov v priemysle a v poľnohospodárstve bolo v súkromných rukách. Rovnako sa zoznam nesprivatizovateľných podnikov zredukoval z viac ako 6000 na približne 1300.

Nedokončená privatizácia

O privatizácii, ktorá pokračovala od roku 2000 sa ekonómovia vyjadrujú rôzne a privatizované podniky radia do kategórii ako the good, the bad, the ugly, čo by vám malo naznačovať ako sa asi podniky sprivatizovali. Pre sprivatizovanie niektorých sa vymysleli špeciálne zákony, ktoré automaticky vyhadzovali niektorých záujemcov o podniky a prihadzovali tých správnych. Príkladom je privatizácia spoločnosti Ukrrudprom, firmy, ktorá vlastnila niekoľko dolov na železnú rudu po celej Ukrajine. Spoločnosť skončila v rukách jedného z najväčších oligarchov na Ukrajine Rinata Akhmetova. Ďalším podobným prípadom bola privatizácia telekomunikačnej firmy Ukrtelecom. Naopak pozitívnym príkladom bola privatizácia spoločnosti Kryvorizhstal, ktorej väčšinu akcií kúpila spoločnosť Mittal steel, pričom aukcia bola vysielaná verejne s transparentnými podmienkami. Paradoxne táto privatizácia sa konala druhý krát, keďže prvýkrát kúpili spoločnosť Akhmetov a Pinchuk za 800 miliónov dolárov. Druhýkrát bola spoločnosť predaná za viac ako 4 miliardy dolárov.

Neskôr po Euromajdane v roku 2014 sa štát rozhodol zlepšiť podmienky, najal si poradcov a konzultantov a rozhodol sa postupne privatizovať ďalšie podniky za transparentnejších podmienok a napríklad štátny majetok (teda rôzne budovy) dražil cez holandskú dražbu. Po novom si chce štát nechať vo vlastníctve 219 z viac ako 3600 podnikov, ktoré má stále vo vlastníctve. Medzi nimi sú podniky ako štátne železnice, monopol v spracovaní plynu a ropy Naftogaz,

spoločnosti obranného priemyslu alebo kultúrne či športové organizácie a majetok.

Napriek tomu, že privatizácia bola za posledných 30 rokov všelijaká a v posledných rokoch sa stransparentnila a celý proces sa zlepšil, tak Ukrajina je podľa Transparency International stále jedna z najviac skorumpovaných krajín. Samozrejme index nehovorí len o privatizácii ale celkovo o fungovaní spoločnosti a verejnej správy na Ukrajine. A prirodzene vysoká korupcia znamená zadrhávajúci sa vývoj ekonomiky.

A samozrejme nešťastným pozostatkom privatizácie sú oligarchovia, ktorí vlastnia podiely v strategických podnikoch. Niektorí ekonómovia tvrdia, že plus mínus 50% výkonu ekonomiky pochádza z majetku oligarchov. Oligarchovia vedeli podniky ozdraviť, avšak po istom čase sa už len snažili pomocou konexii udržať nízku súťaž, teda konkurenciu v ich biznise, čo nie je z ekonomického hľadiska ideálne.

A aká je teda súčasná trhová ekonomika Ukrajiny?

Keď sa na to pozrieme prostredníctvom štatistík tak Ukrajina nie je veľmi bohatá z hľadiska HDP. Nominálne je len na úrovni desatiny výkonu Ruskej ekonomiky a napríklad oproti Slovensku je len 1,5-krát väčšia pričom má 8 násobne viac ľudí. Samozrejme nominálne HDP či už ako celok alebo na hlavu nie je najlepší ukazovateľ, kvôli rozdielnym cenovým úrovniam a menám. Viac nám napovie HDP v parite kúpnej sily. HDP na hlavu má ukrajinská ekonomika v parite kúpnej sily na úrovni 13-tisíc dolárov, zatiaľ čo

Rusko má HDP

na hlavu 29-tisíc dolárov. Zaujímavý je vývoj do roku 2008, kedy ceny energií zostali pomerne nízke aj vďaka štátnej podpore, ale ceny za ktoré sa predávali chemické výrobky a výrobky metalurgického priemyslu vzrástli. To v konečnom dôsledku pomohlo aj Ukrajine až kým sa v roku 2008 nezačala kríza.

Dôvodom vlnovitého vývoja v roku 2014 je samozrejme Euromajdan, ktorý vznikol ako reakcia na nepodpísanie asociačnej zmluvy s EÚ, a následný konflikt v Doneckej a Luhaskej oblasti a anexia Krymu Ruskom.

Obe ekonomiky to zasiahlo. Rusko pretože inkasovalo sankcie zo západu. A Ukrajinu, pretože musela riešiť odtrhnutie Krymu a konflikt na Donbase, teda v Doneckej a Luhanskej oblasti čo opäť vývoj ekonomiky spomalilo. Mimochodom na Donbase sa nachádza ukrajinský ťažký priemysel, teda skôr nachádzal. Keď sa pozrieme na mapu ako je regionálne HDP na Ukrajine rozdelené, tak väčšina produkcie je na východnej strane Dnepra.

Navyše pre Ukrajinu bolo dlho Rusko jedným z najpodstatnejších obchodných partnerov, čo sa začalo po roku 2014 meniť. V roku 2016 začala platiť obchodná dohoda medzi Európskou úniou a Ukrajinou, ktorá postupne eliminovala clá a ostatné obmedzenia na vybrané produkty na oboch stranách a zároveň harmonizovala legislatívu spojenú s medzinárodným obchodom. To sa samozrejme prejavilo na objemoch importu a exportu.

Celkovo Ukrajina prioritne vyváža výrobky svojho ťažkého priemyslu, poľnohospodárske produkty a nerastné suroviny.

Ukrajine pomohla aj medzinárodná pomoc hlavne od

Medzinárodného menového fondu

, ktorá bola podmienená reformami najmä čo sa týka nápravy korupcie, budovania vyššej transparentnosti alebo ukončenia podpory plynu, keďže Ukrajina dlhodobo pre

koncových

užívateľov dotovala a teda znižovala cenu plynu, čo jej navyšovalo výdavky

v štátnom rozpočte.

Problémom ale je, že Ukrajina celý objem slubovaných pôžičiek s výhodným úrokom nedostala, keďže nedokázala implementovať všetky reformy a tak dostala len časť prostriedkov.

Donedávna bol problémom na Ukrajine príliš vysoké daňovo odvodové zaťaženie. Aj keď je na Ukrajine dlhodobo rovná daň vo výške 18% pre zamestnancov ale aj pre firmy, tak odvody sa menili. Ešte v roku 2015 vyčítala Svetová banka Ukrajine jedno z najvyšších daňovo odvodových zaťažení práce v rámci regiónu. Kým na Slovensku odvedie zamestnanec z ceny práce

približne 42% a v Poľsku približne 35%,

tak na Ukrajine to bolo viac ako 56%. Neskôr sa odvody znížili a v súčasnosti je daňovo odvodové zaťaženie práce na Ukrajine približne také ako na Slovensku. Zaujímavosťou je, že zamestnanci navyše platia aj tzv. vojenskú daň vo výške 1,5% zo svojich príjmov. Mimochodom Ukrajina má štandardnú daň z pridanej hodnoty vo výške 20% až na pár výnimiek, ktoré závisia od produktov. V súčasnosti by mala byť DPH a daň z príjmu pre podniky zrušená a miesto toho by mali platiť firmy 2% daň z obratu. A ďalšie opatrenia v rámci daňového systému by mali

byť postupne predstavené.

Aj keď daňovo odvodové zaťaženie bežných ľudí sa znížilo, tak daňové úniky a šedá ekonomika ani veľmi nie. Problémom daňové systému je veľa dier v zákonoch a priestor na obchádzanie daňovej povinnosti. Hotovostná ekonomika skrátka funguje a nie je vôbec výnimkou platenie zamestnancov v hotovosti mimo daňového systému. Odhad veľkosti tieňovej ekonomiky vyjadrený ako % HDP má veľké rozpätie. Optimisti tvrdia, že šedá ekonomika na Ukrajine tvorí štvrtinu HDP a naopak pesimisti hovoria až o polovici hrubého domáceho produktu. Štátne odhady hovoria, že

Ukrajina príde na

korupcii o 37 miliárd dolárov

ročne čo je pri 150 miliardovom HDP pomerne dosť. Najviac sa pritom podpláca v sektoroch ako sú bezpečnostné zložky, teda najmä polícia, v zdravotníctve alebo v školstve. A práve korupcia je najväčším tŕňom v päte Ukrajinskej ekonomiky. Skrátka keď chcete ako investor prísť do nejakého štátu, tak chcete byť v kontakte so stabilnými a transparentnými inštitúciami a riadiť sa zákonmi a podmienkami, ktoré platia pre každého rovnako.

Skrátka korupcia, problém s transparentným fungovaním inštitúcií, existencia monopolov a stále neskončená privatizácia sú najhlavnejšie body, ktoré ekonómovia už roky Ukrajine vyčítajú.

Navyše je teraz ťažko skúšaná vojnou, ktorá viaže kopec finančných prostriedkov nehovoriac o enormných škodách na majetku. Tento rok by hrubý domáci produkt Ukrajiny mal klesnúť o 30 až 45%. Keď sa pozrieme na túto mapu, tak vidíme, že práve východná časť ukrajiny je najviac ničená a tak ako som spomínal skôr práve táto časť sa podieľa výraznejšie na tvorbe hrubého domáceho produktu.

Po roku 2014 Ukrajina zmenila výrazne svoje smerovanie a skôr či neskôr sa stane súčasťou Európskej únie. Napriek tomu Ukrajina dlhodobo trpí na slabých politikov, ktorí síce nasľubovali veľa, ale potom len máločo z toho sa presadilo. Paradoxom je, že to skončilo až voľbou komika za prezidenta, áno toho súčasného prezidenta Volodimira Zelenského. Do jeho sľubov a celkovo do jeho osoby analytici nevkladali veľa nádejí. A nepomohla mu ani kauza panama papers, keď sa prevalilo, že on a ľudia v jeho okolí boli v offshorových spoločnostiach napojených na ukrajinského oligarchu Ihora Kolomojského, ktorý má napríklad zákaz vstupu do USA a patrí medzi troch najbohatších ľudí na Ukrajine.

To sa ale od 24. februára zmenilo a Zelenský sa ukázal byť ako silný a zjednocujúci líder a Ukrajina ako štát odhodlaný sa integrovať smerom na Západ a nie smerom na Východ. Prirodzene, Ukrajina má pred sebou ešte dlhú cestu ekonomickej transformácie, ktorú od nej bude vyžadovať aj Európska únia pred samotným vstupom.