Stať sa členom
Podpor ma kávou
Ako (ne)fungoval socializmus?
Zaujímavosti
Socialistická ekonomika fungovala a bola efektívna. Aj takto nejak znie argument odporcov súčasného trhového systému. Ako teda socialistická ekonomika...
Tip: Tento článok obsahuje len časť grafických prvkov. Celý vizuálny obsah nájdete vo videu.
Pozrieť si video
Socialistická ekonomika fungovala a bola efektívna. Aj takto nejak znie argument odporcov súčasného trhového systému. Ako teda socialistická ekonomika (ne)fungovala? A ako vlastne vyzerala v porovnaní s dnešnou trhovou ekonomikou?
V prvom rade treba spomenúť, že rôzne socialistické ekonomiky majú svoje spoločné prvky, avšak do určitej miery sa od seba odlišujú, čo ukazuje aj história. Napríklad Juhoslávia mala trošku uvoľnenejší režim než Československo. My sa v tomto videu pozrieme práve na Československo.
Socializmus sa niesol v duchu myšlienok Karla Marxa o tzv. nadhodnote a vykorisťovaní pracovníkov ich zamestnávateľmi (kapitalistami) bolo nutné odstrániť súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov a zamedziť jeho nadobúdaniu. Znamenalo to, že jednotlivci nemôžu vlastniť nič, s čím by mohli podnikať.
Spoločným znakom všetkých socialistických ekonomík je centralizácia moci, čiže rozhodovanie z centra a to nie len o ekonomickom živote krajiny. V priebehu druhej polovice 40. rokov minulého storočia komunisti zoštátnili (rozumej ukradli) v Československu prakticky skoro všetko čo bolo v súkromných rukách. Najprv sa začalo veľkými priemyselnými podnikmi, kde už koncom roka 1948 bolo len 2-3 % výrobných prostriedkov v rukách súkromníkov.
Nasledovali poľnohospodári, ktorí síce mohli odovzdať svoje vlastníctvo dobrovoľne, avšak keď tak nespravili tak boli donútení. Nasledovali živnostníci, pri ktorých to bol dlhší proces. Živnosti sa integrovali do výrobných družstiev a časť do komunálnych služieb. Obchodné živnosti boli zaradené do štátneho a družstevného obchodu. V roku 1960 bolo v Československu iba 1,7% živnostníkov z ich počtu v roku 1948. Z oficiálnej ekonomiky prakticky vymizli akékoľvek formy podnikania (na rozdiel od Maďarska a Poľska).
Čerešničkou na torte bola menová reforma v roku 1953, ktorá obrala obyvateľov aj o posledné majetky. Prostredníctvom menovej reformy, ktorú oznámili dva dni predtým, než prestali staré bankovky platiť, sa režim obohatil o 4 miliardy korún pretože v rôznom pomere zamieňal starú menu za novú, keďže bol iný pomer výmeny v hotovosti a v banke. Napriek tomu v priemere každý Slovák dostal za 3329 korún v starej mene približne 121 nových korún. Nehovoriac o tom, že boli anulované všetky štátne dlhopisy, všetky tuzemské cenné papiere, životné poistky.
Problémom štátom vlastnenej ekonomiky, okrem neexistencie súkromného vlastníctva, bol fakt, že sa prešlo na centrálne plánovanie. Ceny, konkurencia a spotrebiteľský záujem už neboli hybnou silou ekonomiky, ale naopak rozhodovanie z centra. Štát rozhodoval čo, ako a pre koho vyrábať a nie tzv. neviditeľná ruka trhu, ktorá v súčasnosti určuje ceny. Neviditeľnú ruku trhu nahradila viditeľná ruka štátu.
Zjednodušene, v trhovej ekonomike demonštrujeme my spotrebitelia svoje preferencie, čím by sme radi uspokojili svoje potreby a trh na to reaguje. Podnikatelia sa snažia vyrábať a predávať to, po čom je dopyt a z čoho im môže plynúť zisk z ktorého žijú a zveľaďujú svoj majetok. Pričom ceny sú práve odrazom dopytu a ponuky. Tie sú signálom pre podnikateľov, ktoré ukážu čoho je na trhu nedostatok. Príkladom z nedávnej minulosti boli napríklad rúška.
A teraz si predstavte, že máte z centra určiť čo, koľko a za akú cenu budete vyrábať, tak aby ľudia boli spokojní. Musíte poznať preferencie, každého jedného človeka v niekoľkomiliónovej ekonomike. Asi si nemusíme hovoriť, že to je nemožné. Dôsledkom takto riadenej ekonomiky bol často nedostatok či prebytok niektorých statkov. Nedostatkovým tovarom boli autá, bicykle, mäso, jogurty, niektoré druhy ovocia či elektronika. Dokonca v jednom období bol nedostatkový aj toaletný papier.
Ďalším problémom v spojení s centrálne riadenou ekonomikou je to, že ceny boli umelo znižované a výroba dotovaná. Čo znamená, že ceny za ktoré sa statky predávali často nestačili pokryť ani výrobné náklady. Príkladom je napríklad výroba mlieka. Ku koncu režimu sa liter predával za 2,10 Kčs, pričom štát tento liter vykupoval u prvovýrobcov za 4,81 Kčs. Ako bonus, neefektívne podniky ani nemohli skrachovať, pretože boli štátom držané.
Okrem toho štátne vlastníctvo malo aj iný nezamýšľaný dôsledok. Dnes keď podnikáte, tak sa snažíte svoje súkromné vlastníctvo zveľaďovať. Podniky sa snažia byť efektívne a zisk preinvestovať a tak zveľadiť svoj kapitál. Toto v socializme neexistovalo. Všetci mali všetko a zároveň nič. Kto niekedy býval na internáte či v zdieľanom byte bude vedieť o čom hovorím. Z takéhoto systému sa vytráca motivácia niečo vlastniť, zveľaďovať a chrániť to. Takýto systém vás nenaučí ryby v rybníku chovať, ale namiesto toho keď tam nejaké sú tak ich čo najrýchlejšie ukradnúť.
To sa odzrkadlilo na produktivite ekonomiky. Napríklad poľnohospodári mali slabú výnosnosť pôdy napríklad oproti Rakúsku, ale používali oveľa viac hnojív. Podobne vyzeralo aj strojárstvo, ktoré po páde socializmu nedokázalo západným krajinám konkurovať.
A ako sa socializmus odzrkadlil na ekonomike? Kým po vojne sme mali Hrubý domáci produkt na obyvateľa na úrovni Rakúska či Fínska, tak v priebehu 41 ročného experimentu sa nožnice roztvorili. V roku 1989 sme mali HDP na obyvateľa len 58% úrovne Rakúska. Samotné Slovensko bolo vtedy niekde na úrovni 43%.
Plánovanie nebolo redukované len na podniky ale aj na celkovú ekonomiku. Tá sa postupne pretvárala podľa požiadaviek Sovietskeho zväzu a cieľom bola industrializácia a militarizácia hospodárstva. Medzi rokmi 1948 až 1983 sa podiel strojárstva v ekonomike strojnásobil. Pre predstavu sily zbrojárskeho priemyslu, ešte v 60. rokoch tvorili vojenské výdavky Československa približne 6% HDP a neskôr pravdepodobne viac, pričom len vojenské výdavky tvorili v niektorých rokoch aj pätinu štátneho rozpočtu. Pre predstavu v súčasnosti dávame niečo okolo 1,2% HDP.
Zmenu orientácie Československej ekonomiky bolo vidieť aj na zahraničnom obchode krajiny. Kým pred experimentom v roku 1948 sme hlavne vyvážali do kapitalistických štátov, tak v 80. rokoch už išlo gro exportu do socialistických štátov a teda krajín RVHP. Viac ako polovicu vývozu pritom tvorili výrobky zbrojného a strojárskeho priemyslu. Tu netreba zabúdať, že vývoz týchto výrobkov bol viac politická ako ekonomická kalkulácia a stávalo sa, že ceny za ktoré sa predávali výrobky do zahraničia nepokryli ani výrobné náklady.
Zaujímavé je sa pozrieť rovnako na cestovný ruch, ktorý kvôli zavretým hraniciam existoval len v minimálnej miere. To veľmi dobre ilustruje aj graf návštevnosti Prahy a Viedne, kde sa turistický ruch v Prahe prebral až po páde socializmu.
Poslednou oblasťou na ktorú sa pozrieme z hľadiska socialistickej ekonomiky je úroveň miezd a zamestnanosť. Asi všetci dobre vieme, že mantrou socializmu v Československu bola práca a 100% zamestnanosť. Resp. kto nepracoval, tak bol považovaný za príživníka. V súčasnosti je do veľkej miery výška miezd určovaná trhom. Zjednodušene, práce, ktoré prinášajú vyššiu pridanú hodnotu či produktivitu pre zamestnávateľa sú ocenené vyššie ako tie čo prinášajú nižšiu hodnotu.
Počas socializmu mzdu určovali tabuľky a často aj oddanosť strane. Nerozhodovala produktivita alebo vzdelanie ale meno pracovného miesta a plán. Pre režim bola významní robotníci a obzvlášť cenení boli napríklad baníci, naopak pracovníci služieb či intelektuáli boli tlačení do úzadia. Napriek tomu v porovnaní so západným nemeckom si robotníci viedli v rámci miezd a sociálnych práv horšie nehovoriac o nejakom pracovnom napredovaní.
Aj keď sa hovorilo, že neexistuje príjmová nerovnosť, tak pravdou je, že väčšina ľudí zarábala v spodnom intervale od 600 do 1400 kčs mesačne. V roku 1959 to bolo až 70% ľudí, pričom najvyššie zarábajúce skupiny dostávali až 3,5 krát viac. Neskôr sa začala vytvárať už aj stredná vrstva, avšak to sa pripisuje rastu miezd v priemysle či zvyšovaniu miezd pracovníkom pred dôchodkom.
Výsledkom plnej zamestnanosti tak bola neefektivita a vyslovene prezamestnanosť. Ľudia reálne pracovali tam, kde ich ani netrebalo. Výsledok bolo vidieť po páde socializmu, kedy nezamestnanosť v roku 1992 bola 12% a ďalej rástla. Dôvodom bola práve neefektivita a postupné krachovanie podnikov a tým pádom aj pracovných miest.
V ďalšom videu sa pozrieme na život či najčastejšie mýty, ktoré o socializme kolujú.
