Putin, oligarchia a bieda, aké je dnešné Rusko?

Kedysi hlava Sovietskeho zväzu, dnes trhová ekonomika s mnohými nešvármi a na prahu možno dalšieho konfliktu. Toto video bude o ekonomike Ruskej federácie, ktorej vývoj je už viac ako 20 rokov spätý s Vladimírom Putinom.

Dnešná Ruská federácia je najväčším štátom sveta, ktorý zaberá osminu zemskej súše a rozprestiera sa na viac ako 17 miliónoch km2, čo je skoro 350-násobok rozlohy Slovenska. Celkovo v tejto rozľahlej krajine žije viac ako 144 miliónov obyvateľov, pričom drvivá väčšina žije na západe krajiny, kde sa nachádzajú aj najväčšie mestá ako Moskva alebo Petrohrad..

Aj keď je Rusko najväčšia krajina a na nerastné suroviny najbohatšia na svete, tak ekonomicky to až tak silná krajina nie je a v skutočnosti posledné roky celkom zaostáva. Ekonomika, vyjadrená HDP je síce v absolútnych číslach 11. najväčšia na svete resp 6. v parite kúpnej sily, avšak keď zoberieme do úvahy počet obyvateľov, teda HDP na hlavu, tak to už nevyzerá tak dobre.

Rusko výrazne zaostáva za Spojenými štátmi a zaostáva napríklad aj za Nemeckom, Francúzskom alebo dokonca aj Českou republikou či Slovenskom.

A prečo Ruská ekonomika stále nedokáže dobehnúť západ? Môže za to minulý režim v podobe sovietskeho zväzu, ale aj ten dnešný pod vedením Putina.

Časy sovietskeho zväzu

Jedným z najväčších tŕňov v päte ruskej ekonomiky je existencia sovietskeho zväzu v rokoch 1922 až 1991. Aj keď podoba socializmu bola v sovietskych či pridružených krajinách rôzna, tak Rusko bolo tak trochu výkladnou skriňou, avšak nie v dobrom slova zmysle. Charakteristikou sovietskej ekonomiky bola kolektivizácia a štátne vlastníctvo a neexistencia trhového systému. O ekonomickom riešení čo ako pre koho rozhodovala Štátna plánovacia komisia, tzv. Gosplan prostredníctvom tzv. päťročníc. V nich komisia naplánovala čo sa má presne vyrábať a koľko, tak aby sa teoreticky zabezpečila rovnováha medzi dopytom a ponukou. Následne regionálne plánovacie orgány spresňovali tieto normy pre štátne priemyselné podniky, sovchozy a kolchozy. Každá ekonomická jednotka mala svoj plán, ktorý bol súčasťou celku, ktorý mal byť v úplnej rovnováhe. Zodpovednosť bola vedená z hora dolu ako zákon padajúceho, veď viete čo. Samozrejme ceny boli rovnako plánované a vznikali také paradoxy, že napríklad pšenica bola drahšia ako chlieb a stávalo sa, že poľnohospodári krmili zvieratá skôr chlebom ako obilím.

Ruská ekonomika sa behom posledného storočia silno industrializovala a zameriavala sa na militarizáciu kvôli studenej vojne, kde míňala skoro 20% HDP ročne. Plánovači veľmi neriešili životnú úroveň, produktivitu práce či efektivitu. Aj keď sa lídri po Stalinovi snažili o reformy, tak nepadlo to na úrodnú pôdu. Koncom roka 1991 sovietsky zväz skončil a zanechal za sebou zdevastované ekonomiky krajín, ktoré boli jeho súčasťou. Skončil autoritatívny režim jednej strany, bez slobody slova, prerastený korupciou a šedou ekonomikou. Režim, ktorý páchal zločiny na vlastných obyvateľoch.

Sovietsky zväz sa za každú cenu snažil dobehnúť a predbehnúť západ, avšak nedarilo sa mu to. Prakticky silou ekonomiky nikdy nedosiahol na úroveň západu a napríklad aj keď mal veľmi šikovných vedcov, tak tí to nedokázali pretaviť do reálneho života a v prípade technológii sa hovorilo o zaostávaní v horizonte 10 až 20 rokov. A v zásade technologický problém Ruska pretrváva viac menej dodnes.

Reformné deväťdesiate roky

Deväťdesiate roky, kedy bol hlavným predstaviteľom už vzniknutej Ruskej federácie Boris Jelcin, tvár Ruska veľmi nezmenili. Jelcin síce chcel tzv. šokovú terapiu, teda skok zo socialistickej ekonomiky na silne otvorenú trhovú ekonomiku, avšak nedopadlo to tak ako chcel. 90. roky v Rusku najlepšie charakterizuje ruský politik Viktor Černomyrdin „Mali sme tie najlepšie úmysly, ale dopadlo to ako vždy.“

Zmeniť tvár ekonomiky a mentalitu ludí, ktorí boli skoro storočie v socialistickej ekonomike, nie je jednoduché. Rusko trpelo konfliktami vo vláde, zlou daňovou sústavou s viac ako 200 daňami, keďže Rusko má skoro 90 administratívnych celkov, trpelo korupciou, veľkou šedou ekonomikou, ťažkým prechodom k súkromnému vlastníctvu a čelilo aj problémom pri výkone spravodlivosti. Na dennom poriadku boli výstrely v mestách a vyčíňanie mafie. A špecialitou Jelcinovej vlády bol vznik oligarchie.

Putinova éra

Na začiatku nového milénia vyhral voľby Vladimír Putin. Po ekonomickej stránke treba priznať, že v počiatkoch vlády Vladimíra Putina sa od čias sovietskeho zväzu udiali najväčšie protrhové ekonomické reformy. Tie ale treba primárne pripísať vtedy ruskému ministrovi financií Alexejovi Kudrinovi.

Centralizovala sa moc federálnych štátov, zaviedlo sa 7 veľkých regiónov a v ich čele stáli vyslanci prezidenta. Ich úlohou bolo okrem iného dať do súladu miestnu legislatívu s legislatívou federácie. Zjednodušil sa daňový systém, aby bol spravodlivejší a jednoduchší a ľudia nemali motiváciu ho obchádzať.

Zaviedla sa jednotná sadzba dane z príjmu fyzických osôb na úrovni 13% a daň z príjmu právnických osôb bola znížená z 35 na 24%, pričom podniky boli po novom povinné viesť podrobné účtovníctvo. Neskôr sa táto daň zredukovala na 20% a obe sadzby aj z príjmov fyzických a právnických osôb platia dodnes. Miesto sociálnych odvodov sa platí tzv. sociálna daň, ktorá je okolo 30% v závislosti od príjmu a napríklad rizikovosti povolania. V rámci reforiem sa znížila aj daň z pridanej hodnoty, a to z 20 na 18%. Neskôr sa opäť vrátili na 20%, čo platí dodnes.

V súčasnosti má Rusko aj daň z nehnuteľností a daň z vozidiel pre bežných ľudí. Malé podniky platia zníženú daň z príjmu 6 až 15% podľa toho v čom podnikajú. Stredné a veľké podniky platia 20% a okrem toho aj daň z nehnuteľností alebo minerálnu daň či daň za vodu, avšak tie platia len ťažobné spoločnosti.

Na konci reformy bolo v Rusku celkovo z 200 daní približne 20.

Zreformoval sa aj bankový systém, kde mal najväčšie podiely v bankách štát. Opäť sa vrátila dôvera a narástli vklady firiem a aj podnikov, a to o stovky resp. desiatky percent v porovnaní s krízovými 90. rokmi. Okrem toho sa zaviedlo poistenie vkladov v bankách.

Zmenila sa aj rozpočtová politika, zlepšilo sa účtovníctvo a miestne administratívne celky boli povinné na mesačnej báze zverejňovať plnenie rozpočtu. Zároveň sa v roku 2004 vytvoril fond na hromadenie prebytkov z energetického sektora, aby v prípade kríz a výkyvov cien, sa to neprenieslo na celú ekonomiku. Tento fond sa ukázal byť užitočný najmä v roku 2008 a 2009.

Reformy posunuli Rusko vpred, má to svoje "ale"

Po skoro storočí socializmu tieto reformy posunuli Rusko vpred. Prvú dekádu ekonomika Ruska rástla závratným tempom až do menovej krízy v roku 2008. Poslednú dekádu už rast stagnuje a aj kvôli intervencii na Ukrajine v roku 2014-2015 sa Rusi obrali o ekonomický rast.

Infláciu sa od roku 2000 podarilo rovnako viac-menej stabilizovať, aj keď je na vyššej úrovni ako v západných krajinách.

Aj keď je dnes Rusko ekonomika fungujúca prevažne na trhových princípoch, stále to má od trhovej ekonomiky západného typu celkom ďaleko. Skrátka Rusko stále trpí niektorými neduhmi ako v 90. rokoch.

Výhodou a zároveň nevýhodou ruskej ekonomiky je závislosť na energetických surovinách. Odhaduje sa, že 30% nerastných surovín sveta sa nachádza práve na území Ruska. Rusko má najväčšie ložiská plynu, druhé najväčšie ložiská uhlia a ôsme najväčšie ložiská ropy. A poriadne z toho aj ťaží. Príjmy z ťažby predstavujú 36% príjmov štátneho rozpočtu. A viac ako polovicu exportu Ruska tvoria energetické suroviny a výrobky z nich.

Rusko je na ťažbe doslova závislé, čo ukázala aj história. Napríklad v roku 1997, keď klesla na trhoch cena ropy kvôli kríze v Ázii. Pre Rusko to bolo v tom období jedným z posledných faktorov, ktorý viedol k bankrotu v roku 1998.

Na druhej strane Rusku nerastné suroviny od roku 2003 do roku 2008 pomohli, kedy benefitovalo na raste cien ropy a plynu na svetových trhoch. A aj vďaka tomu sa zlepšila životná úroveň v Rusku. Niektorí ekonómovia sa zhodujú, že Putinova vláda vyzerá preto tak dobre, pretože mu pomohla rastúca cena ropy, ktorá prirodzene mala blažený vplyv na ruskú ekonomiku.

Okrem toho energetické spoločnosti sú z hľadiska tržieb najväčšími spoločnosťami v Rusku. Zároveň sú tieto spoločnosti spojené s ďalším neduhom tejto krajiny, a to s oligarchami. Teda so skupinou veľmi vplyvných a bohatých podnikateľov napojených na politiku, ktorí vyrástli počas 90. rokov pod Borisom Jelcinom.

Privatizácia pomohla vzniku oligarchov

Rusko podobne ako Slovensko použilo v rokoch 1992-1994 kupónovú privatizáciu, kedy vláda rozdala obyvateľom kupóny za ktoré si mohli kúpiť podiel v štátnych podnikoch. Privatizácia sa z počiatku tešila velkej podpore, avšak nakoniec sa ukázalo, že kvôli nízkej gramotnosti a chudobe obyvateľstva sa ľudia za pár drobných zbavili kupónov, ktoré sa nakoniec koncentrovali v rukách väčších či menších oligarchov. Špeciálnou fázou privatizácie bolo obdobie 95-96, kedy sa Boris Jelcicin aj kvôli prichádzajúcim voľbám a nedostatku peňazí rozhodol zaviesť program loans for shares. Zjednodušene podnikateľ poskytol štátu pôžičku za podiel vo firme. V prípade, že ju štát nesplácal, tak podiel mohol vydražiť a časť zisku si nechať. Samozrejme celý tento proces bol založený na politických známostiach a nízkej súťaži medzi záujemcami, čo viedlo k nízkym cenám podnikov. K majetku sa tak dostali oligarchovia, prevažne bankári, ktorí získali podiely vo veľkých firmách.

Napríklad Vladimír Potanin získal Norilsk Nickel, svetovú jednotku vo výrobe paládia a niklu. Mikhail Chodorkovskij získal Yukos a napríklad Boris Berezovsky získal podiel v Sibnefte. Po nástupe Putina sa vzťah s oligarchami trocha zmenil. V januári 2001 sa Putin s nimi stretol a prezentoval im nové pravidlá hry, v rámci ktorých sa nemali starať do politiky, mali investovať do ekonomiky a platiť dane. „Vy sa nemiešajte do politiky a ja nechám na pokoji výsledky privatizácie.“ Voči tým, ktorí protestovali Putin zasiahol a vytlačil ich zo scény. Najlepším príkladom je Chodorkovskij a Gusinki. Gusinski ako vlastník stanici NTV a holdingu Media Most dal novinárom voľnú ruku v kritizovaní Putina. Putin na to reagoval uväznením Gusinského za daňové podvody. Po tom čo sa dostal na slobodu mediálne domy predal Gazpromu. Gazprom sa totiž po krokoch Putina presunul z rúk vyšších manažérov do štátnych rúk. Chodorkovskij rovnako ako ostatní oligarchovia do príchodu Putina obchádzal systém, pral peniaze cez daňové raje a neplatil dane. Následne zmenil politiku, štruktúry v Yukose vyčistil a zvýšil efektivitu spoločnosti. Rovnako začal otvorene hovoriť o slobode slova, občianskej spoločnosti a reforme Ruskej ekonomiky. Nakoniec bol Chodorkovskij aj tak odsúdený a aktíva Yukosu rozdelené a prevedené pod štátnu správu.

Niektorí hovoria, že práve kauza s Chodorkovskim odštartovala v Rusku štátny kapitalizmus. Štát postupne získal kontrolu aj nad podnikmi z dopravy, vojenského priemyslu, a bankovníctva.

Niečo o tom hovorí aj Transaprency International, podľa ktorej je Rusko 136. najskorumpovanejšou krajinou zo 180 hodnotených. Z pomedzi európskych krajín je na tom najhoršie. Napríklad Slovensko je na 56. mieste.

Mimochodom podľa Forbesu je Moskva štvrtým mestom na svete, kde je najviac miliardárov a práve mnohí z nich sú ruskí oligarchovia.

Chudoba a nerovnosť

Problémom Ruska je aj nerovnosť príjmov a rozdiely medzi regiónmi. Najväčšie mestá ako Moskva a Petrohrad tvoria skoro 30% HDP krajiny z pomedzi necelých 90 regiónov Ruska.

Regióny, ktoré sedia na náleziskách nerastných surovín sú na tom s HDP per capita ešte lepšie, čo len dokazuje závislosť Ruska na nerastných surovinách.

Keď sa pozrieme na priemerné mzdy v jednotlivých regiónoch, tak v Moskve zarobia zamestnaní v priemere dvakrát viac ako v ostatných regiónoch. Z toho vyplýva aj problém Ruska s chudobou. V posledných rokoch vzrástol počet chudobných na viac ako 14% populácie, čo je približne 21 miliónov ľudí. Ruská centrálna banka vo svojich analýzach hovorí o tom, že 75% ľudí dokáže len prežívať a nedokáže si odkladať do budúcnosti zo svojho príjmu.

Samotnej ekonomike nepomáha ani zahraničná politika Ruska. V roku 2014 a 2015 kvôli invervencii na Ukrajine sa pripravila o ekonomický rast. A to či už kvôli sankciám zo strany západu alebo kvôli nákladom na konflikt a udržiavanie anektovanej oblasti.

Vladimír Putin je kontroverzná osoba, pod ktorej vedením prebehli v Rusku ekonomické reformy. Napriek tomu, že to vyzerá na prvé počutie dobre má to od ekonómov svoje ale, problémom je rola štátu v ekonomike, korupcia a závislosť na veľkých podnikoch. Napríklad Malé a stredné podniky tvoria len 20% ekonomiky pričom ich podiel sa v posledných rokoch znížil, oproti tomu v bývalých socialistických krajinách na Pobaltí majú MSP dvojtretinový podiel na ekonomike. Zároveň zahraničné podniky nemajú veľmi motiváciu prichádzať do Ruska, kvôli jeho zahraničnej politike v roku 2014 a aj v súčasnosti. Svoje o tom hovorí napríklad štatistika priamych zahraničných investícií.  Predsalen chcete podnikať v krajine, kde je stabilita.

Aj keď z počiatku to s ekonomikou vyzeralo dobre, tak neskôr sa ukázalo, že Putin len centralizoval moc do Moskvy a medzi svojich ľudí. Drží pevnú ruku nad strategickými podnikmi a aj nad Ruskými oligarchami, ktorých si upratal na svoju stranu. Nehovoriac o odstrašovaní a knokautovaní politických oponentov. Svoje hovorí index reportérov bez hraníc. Index slobody tlače umiestňuje Rusko na 150 miesto zo 180. Pre porovnanie Slovensko je na 35. mieste.

Rusko je tak krajina so štátnym kapitalizmom a najbližšie mesiace a roky ukážu kam sa bude Rusko uberať, keďže je otázne ako dopadne terajší konflikt na Ukrajine a ako dopadnú prezidentské voľby v roku 2024.