Prečo Slováci nevedia investovať?

Investovania sa bojíme a ani to nevieme. Prečo?

Na Slovensku keď spomeniete slová ako investovanie či finančné trhy, tak zaručene si niekto plesne po čele a zamrmle, že ste ďalší čo mu chce predať hrnce za výhodnú cenu. Nuž áno, investovanie nemáme radi a máme voči nemu predsudky.

V tomto videu si o strachu z investovania povieme viac.

Toto video vzniklo v spolupráci s Finaxom, ktorý do 30.11 na

tomto linku ponúka

odpustenie vstupného poplatku (1,2%) z vašich investícií.

Grafy a ostatné infografiky sú zobrazené vo videu. 

Väčšina leží na účte

Nechuť Slovákov ukazujú aj štatistiky.

Podľa dát Európskej centrálnej banky Slovácia držia viac ako 58% svojich úspor na bežných účtoch alebo v hotovosti, viac ako 21% majú v dôchodkových a poistných schémach a v akciových a investičných fondoch majú len necelých 10% a v dlhopisoch necelé 4%.

Napríklad Česi majú na účtoch a v hotovosti 45% finančných aktív a 40% majú v akciových a investičných fondoch. Holanďania majú napríklad až 66% v poistných a dôchodkových fondoch a 14% v akciových a investičných fondoch a len 17% v hotovosti a ne bežných účtoch.

Problémom je, že finančný majetok

netvoria nehnuteľnosti,

kde sú Slováci mimochodom celkom úspešní, čo dokazujú analýzy Národnej banky Slovenska. V skratke, čisté bohatstvo Slovákov sa zvyšuje hlavne kvôli rastúcim cenám nehnuteľností a práve nehnuteľnosti tvoria drvivú väčšinu čistého bohatstva Slovákov.

Aj podľa prieskumov vychádza, že Slováci sú konzervatívni a investujú hlavne do sporiacich účtov v bankách či do životných poistiek a rizikovejšie investície veľmi neobľubujú.

Často sa zvykne vytýkať, že máme žalostné platy a kvôli tomu si nedokážeme sporiť. NBS to v rovnakej analýze vylučuje a podľa jej prieskumov až 70% domácností je schopných si sporiť a v priemere dokážu usporiť 6% disponibilného príjmu, čo vychádza na približne 100€ mesačne.

A asi nemusím spomínať, že sporiace účty a rôzne investície do dlhopisov vynášajú skoro nič a inflácia ich hravo zhltne.

Finančná gramotnosť je slabá

Prečo sa teda tak bojíme investovať? Ja v tom vidím dva hlavné dôvody, a to finančnú gramotnosť a historické pozadie investovania na Slovensku.

Najprv k finančnej gramotnosti. Podľa spomínaného prieskumu NBS sme vo finančnej gramotnosti vyslovene blbí. Len 10% domácnosti dokázalo odpovedať na 4 základné otázky týkajúce sa hypoték, úrokov a rizík investície.

Keby sme sa pozreli na iné testovanie finančnej gramotnosti, napríklad PISA od OECD medzi

15 ročnými žiakmi

, tak rovnako nám vyjde, že veľmi gramotní nie sme.

Slovenskí žiaci dosiahli v roku 2018 v tomto testovaní 481 bodov, pričom priemer OECD bol 505 bodov,

čo znamená, že sa ocitli pod priemerom. Za nami boli len krajiny ako Taliansko, Čile, Srbsko

alebo Bulharsko.

A finančná gramotnosť nie je problémom len mladých. Podľa NBS finančná gramotnosť seniorov po 60 roku života rapídne klesá, čo nie je javom len na Slovensku, ale napríklad aj v USA. Avšak to neznamená, že by sme s tým nemali nič robiť. Možno si poviete, že nevadí a seniori toho už do konca života veľa nenainvestujú a nemajú prečo, avšak opak je pravdou. Seniori majú spravidla

najvyššie čisté finančné bohatstvo

, ktoré neskôr zdedia ich potomkovia.

Okrem finančnej negramotnosti je za Slovenskou averziou k riziku a ku kapitálovým trhom aj minulý režim a samozrejme časy transformácie. Trpkosť voči investíciám započala menová reforma v roku 1953, ktorá obrala obyvateľov aj o posledné úspory. Prostredníctvom menovej reformy, ktorú oznámili dva dni predtým, než prestali staré bankovky platiť, sa režim obohatil o 4 miliardy korún pretože v rôznom pomere zamieňal starú menu za novú, keďže bol iný pomer výmeny v hotovosti a v banke. Napriek tomu v priemere každý Slovák dostal za 3329 korún v starej mene približne 121 nových korún. Nehovoriac o tom, že boli anulované všetky štátne dlhopisy, všetky tuzemské cenné papiere, životné poistky.

A prakticky počas celého režimu neexistoval slobodný trh bánk a kapitálové trhy, a teda väčšina možností investovania, ktoré dnes sú bežným štandardom.

Negatívna historická skúsenosť

A úplným vrcholom boli roky nasledujúce po socializme, kedy postsocialistická ekonomika s množstvo dier v zákonoch priala špekulantom a tunelárom okolo nebankoviek. Keď sa spýtate staršej generácie na mená ako Drukos, Horizont či BMG Invest, v lepšom prípade uvidíte zamračený pohľad a v horšom si vypočujete pár nadávok.

O čo išlo?

Za spoločnosťou BMG Invest a Horizont stál spočiatku jeden človek a to Vladimír Fruni

, ktorý pred kúpou oboch spoločností v roku 1997 skúšal v podnikaní všeličo iné, ale v zásade mu to nevychádzalo. Až prišiel s jednoduchým a samozrejme nemorálnym biznis plánom, ponúknuť vyššie úroky na vkladoch než banky a boli to skutočne astronomické úroky vo výške 20 až 40%. Aj keď sa vám to môže zdať na prvý pohľad smiešne, veď kto by takýmto úrokom len veril. Predstavte si že žijete v tom čase na prelome milénií, desaťročie po páde socializmu, kedy kapitálové trhy a financie prakticky neexistovali a ľudia, vedomosti v tejto oblasti až na pár študentov ekonómie, skrátka nemali.

Samozrejme jednalo sa o klasickú Ponziho schému, kde noví vkladatelia vyplácali tých, ktorí vstúpili pred nimi. A peniaze sa skutočne z počiatku vyplácali, čo Ponziho schéme len pridávalo na dôveryhodnosti. Mimochodom obe spoločnosti boli v tom čase jedným z najväčších zadávateľov reklamy. A obe spoločnosti prakticky od začiatku boli v strate. Paradoxom pritom bolo, že aj samotná ministerka financií Brigita Schmögnerová varovala pred investovaním do nebankoviek, avšak nikoho to netrápilo a ľudia vkladali peniaze naďalej.  Národná banka Slovenska, ktorá je regulátorom finančného trhu sa proti tomu síce snažila bojovať, avšak nebankovky vždy našli cestu ako vklady príjmať naďalej. Z vkladateľov spravili tichých spoločníkov, a to málo peňazí čo im vyplácali nazvali podiel na zisku.

Ako to už je pri ponziho schémach zvykom, tak ani nebankovky nevydržali dlho.

Po 4 rokoch v roku 2002 sa BMG Invest, Horizont a Drukos či AKW zosypali.

Samozrejme v podvode v spojení s BMG Invest a Horizont bolo namočených viac ľudí a celé to bolo trochu komplikovanejšie. Keby ste chceli video aj k tejto smutnej udalosti, napíšte mi dole do komentárov.

Horizontu a BMG investu sa za 4 roky podarilo vyzbierať 63 miliárd korún (2 miliardy eur) od bežných ľudí a podpísať 850 tisíc zmlúv.

Väčšinu minuli na vyplácanie vkladov a na stratové investície do iných sektorov. V čase pádu pyramídy ostalo nevyplatených 12 miliárd korún. Len pred dvoma rokmi súd rozhodol, že približne 100-tisíc klientov dostane naspäť necelé 2% vkladov. Drukos zanechal po sebe nevyplatené vklady v hodnote 4 miliardy korún a nebankovka AGW 2,5 miliardy korún.

Po týchto skúsenostiach starších ročníkov sa nemôžeme čudovať prečo sú Slováci averzní k riziku. Jednoducho majú negatívnu historickú skúsenosť. Preto sa v ďalších videách budem snažiť vám investovanie priblížiť, aby vás nikto neoklamal a nesľuboval vám modré z neba.