Pojem Drukos je už dnes väčšine ľudí neznámy, v raných 90. rokoch po páde socializmu ale išlo o úspešnú slovenskú firmu, ktorej meno poznal každý, najmä z dôvodu všadeprítomnej reklamy, niečo ako keď začala alza. Príbeh Drukosu je vystrihnutý jak zo slovenskej kriminálky 90tok. Najprv pomerne úspešná firma, potom zápletka s černákovcami, vyvrcholenie s prepálenými sľubovanými výnosmi a potom hlboký pád.

František Mojžiš začal šikovne podnikať na konci socializmu, pričom umne využil družstevnú formu podnikania. Meno jeho firmy, resp. v tom čase družstva dostalo názov Družstvo kooperácie a spolupráce, skrátene Drukos. Pád socializmu v roku 1989 pre neho znamenal veľkú príležitosť, družstvo sa najprv transformovalo na spoločnosť s ručeným obmedzením a neskôr aj na akciovú spoločnosť. Z predaja zeleniny a ovocia sa Drukos v 90. rokoch veľmi rýchlo preorientoval na iný sortiment.

Hladný slovenský trh po výrobkoch zo západu ponúkal podnikateľom v 90. rokoch obrovské možnosti. Drukos sa v prvopočiatkoch začal sústrediť na predaj vozidiel koncernu Volkswagen. Po celej republike začali vznikať prvé moderné autopredajne, práve s logom tejto firmy. Následne sa Drukos rozšíril a začal ponúkať najmä elektroniku. Využil na to v 90. rokoch populárny koncept katalógového predaja. Produkt nazvali Drukos komfort.

Tento predaj bol trochu takým predchodcom internetu. Do domácností sa distribuovali tieto časopisy a kto si chcel objednať, tak skrátka zatelefonoval na nejaké telefónne číslo, či zaslal objednávku poštou a objednal si z katalógu chladničku, práčku, či iný tovar. Ten mu následne doručili domov. Tak vznikli viaceré populárne služby, na slovenskom trhu však vynikali najmä dve – spomínaný Drukos Komfort a Triangel popradského podnikateľa a neskoršieho prezidenta Kisku. Drukos Komfort bol však tvrdou konkurenciou najmä v tom, že v akciách ponúkal tovar na splátky bez navýšenia, čo v dobách 90tok a neskorších dvetísícich rokov bola ohromná pridaná hodnota – úroky v bankách vďaka hospodárskej politike vtedajších vlád nezriedka prekračovali 20 %.

Biznis Drukosu postupne prerastal do viacerých sfér. Okrem predaja automobilov začala firma poskytovať aj servisné služby v divízii Autodrukos. Mojžiš tiež vo svojej knihe spomína na to, že v zásade rozbiehal aj multilevel marketing na Slovensku a v časoch najväčšej slávy pre firmu pracovalo až 8000 ľudí v Čechách a asi 3500 na Slovensku. Drukos vlastnil dokonca aj poisťovňu.

Mojžišove ambície však pri týchto projektoch nekončili a často je označovaný za rojka. Vedel sa nadchnúť pre každú podnikateľskú víziu a často na bizarné podnikateľské nápady. V dobách 90.tok a nerozvinutého internetu sa chystal založiť internetovú kryptomenu, na Taiwane chcel vyrábať počítače, ťažiť ropu v Kazachstane, či uhlie v Mongolsku. Plánoval prerastanie skupiny do nehnuteľností a výstavbu domov v Nemecku.

Zlom v živote Františka Mojžiša a celého Drukosu nastal v roku 1997. Sídlo Drukosu totiž bolo v Banskej Bystrici, v tom čase sídle najmocnejšieho mafiánskeho bosa Černáka. A úspech Drukosu mafiánom okolo Černáka nedal spať. Práve v inkriminovanom roku, keď Černáková moc dosahovala vrchol a ľudia mizli po desiatkach a Bystricou sa šíril strach z tejto skupiny, navštívila Mojžiša nechcená návšteva jeho ľudí. Emisár od Černáka Mojžišovi navrhol ochranu, čo v preklade znamenalo, že Drukos musí začať platiť výpalné. Avšak narazil – a Mojžiš rázne ponuku na „ochranu“ odmietol. Vzdorovať Černákovi sa však v tom čase nevyplácalo a Mojžiš si vytvoril doslova smrteľného nepriateľa. Od samého začiatku pochopil, že mu ide o život a Drukos hrá o prežitie.

Mojžiš sa však nezľakol. Majetok firmy sa mu podarilo ochrániť inovatívnym spôsobom. Mojžiš, hlboko veriaci človek, mal svoje kontakty v katolíckej cirkvi a veľmi rýchlo previedol majetok celej firmy na katolícku cirkev. Na tú si už mafiáni ani v roku 1997 netrúfli. Sám pritom zostal vo vedení Drukosu a firmu riadil naďalej.

Síce takto ochránil pred mafiánmi majetok firmy, no jeho život a život jeho rodiny boli dokonca vo väčšom ohrození, keďže mafiánov týmto rozhodnutí jednoznačne nepotešil. Mojžiš sa však nezľakol ani v tomto prípade. Na svoju ochranu si najal súkromnú bezpečnostnú službu, zloženú z bývalých vojakov a ochrankárov a pravdepodobne v tom čase jedinú bezpečnostnú službu v krajine, ktorá sa Černáka nebála. Niekoľko mesiacov sa Mojžiš potom striedavo skrýval či už v Rakúsku alebo aj iných krajinách, prípadne sa zjavoval v Banskej Bystrici a pod dohľadom ochranky žil a riadil svoju firmu. Istú dobu sa dokonca presťahoval na biskupský úrad, kam vedel, že si mafia netrúfne prísť vraždiť. Svoj prípad Mojžiš pomerne široko medializoval a mafiánov tak dostal do situácie nemilosti verejnosti.

Mojžišov prípad na verejnosti vzbudoval sympatie, navyše to bolo v čase, keď vo veľkom mizli podnikatelia a biele kone a  výpalné bolo verejným tajomstvom. Paradoxne vyvíjalo tlak aj na samotných černákovcov, ktorí sa podozrení pokúsili zbaviť vyhlásením tlačovej konferencie, na ktorej sa začali vyviňovať z toho, že Mojžiša nevydierajú. Keďže ale Mojžiš nikoho nemenoval, hovoril iba všeobecne o organizovanom zločine, takto zvolanou tlačovkou ukázali na seba. Paradoxne, na takejto tlačovke sa spolu s černákovcami ukázal aj šéf konkurenčnej SBS, práve tej, ktorá chránila samotného Mojžiša. Pre Mojžiša to znamenalo šok, ukázalo sa, že šéf jeho ochranky sa nakoniec dal dokopy so samotnou černákovskou skupinou. A tak ochranku zrušil a vrátil sa zo zahraničia späť do Bystrice, pričom začal chodiť ozbrojený. Nebezpečenstvo pre Mojžiša poľavovalo až postupne, spolu s tým ako zoslabla Černákova skupina. Na rozdiel od mnohých iných však besnenie Černákovskej skupiny v Bystrici prežil. Postupne vlastníctvo Drukosu opäť prebral od cirkvi pod seba.

Niekedy v roku 1999 však začína definitívny pád Drukosu. Sám Mojžiš vo svojej knihe obviňuje z tohto pádu politikov, najmä politikov HZDS. Tí mali vplyv na banky, v tom čase vládou vlastnené a tieto banky začali postupne obmedzovať úverovanie Drukosu. Takto to aspoň tvrdí Mojžiš, v hodnotení jeho slov však treba byť trochu opatrný. Svedok z vtedajšieho vedenia Drukosu bol na súde trochu konkrétnejší a miesto obviňovania politikov poukázal napríklad na to, že v období prelomu tisícročí si napríklad banky začali vytvárať svoje vlastné lízingové spoločnosti a z tohto dôvodu odmietali financovať lízingové spoločnosti tretích strán – teda svoju konkurenciu, medzi ktorú patril aj Drukos. Trh sa skrátka štandardizoval a v nových podmienkach sa musel aj Drukos prispôsobiť. Tak či onak, to, že k problémom s bankovým financovaním postupne došlo potvrdilo v neskoršom súdnom konaní viacero svedkov z topmanažmentu firmy. Súd navyše túto Mojžišovu argumentáciu neakceptoval. Poukázal napríklad na to, že banky Drukos prekukli, odmietli požičiavať pre vysokú úroveň zadlženosti, zlú úroveň likvidity či nerealistické plány.

Drukos bežal na priebežnom financovaní, v časoch pred rokom 1999 najmä na úveroch z bánk. Aby sa Mojžiš odstrihol od tohto zdroja financií, založil paralelnú firmu – Drukos výnos. Tá mala vyzbierať vklady od obyvateľov, investovať ich v samotnom Drukose a s veľkým ziskom až 30 %, ktorý sa zaviazal garantovať vyplatiť naspäť vkladateľom. Financovanie prostredníctvom Drukos výnos bežalo spočiatku v pomerne zložitom systéme zmeniek, kedy za zmenku vydanú samotným Drukosom ručili dcérske firmy Drukosu. Neskôr sa schéma zmenila.[2]

Tento mechanizmus bol síce dobrý a v mnohom by sa dal označiť z dnešného pohľadu aj za pomerne inovatívny spôsob, ako získať kapitál od obyvateľstva na nerozvinutom trhu, avšak sľubovaný výnos bol nereálny. Sprevádzala ho však veľká reklama, ktorá bola aj v danom čase predmetom kritiky. Drukos dokonca čelil aj pokutám od regulačných orgánov, keďže sľuboval garanciu výnosu a nedostatočne upozorňoval na riziká investovania prostredníctvom tejto firmy. K tomu sa ešte dostaneme.

Financovanie prostredníctvom Drukos výnos bolo v mnohom inovatívne, avšak malo určité riziká, ktoré si uvedomoval aj samotný Mojžiš. Vytvoril preto inú štruktúru na získanie vkladov od obyvateľstva – družstvo BDV. Išlo o skratku Bonifikačný Drukos výnos. Toto družstvo malo už odlišnú schému fungovania. Vkladatelia sa vlastne stávali členmi družstva a zároveň sa s BDV družstvom dohodli, že ak z družstva vystúpia, dostanú svoje peniaze aj so hodnotením. Peniaze, ktoré vložil klient na pobočke Drukosu sa následne previedli na samotnú firmu, ktorá ich už mala investovať v rámci svojich obchodných aktivít a dosiahnuť sľubované zhodnotenie.

Chuť Drukosu rástla aj v nultých rokoch, firma sa dokonca prostredníctvom vkladov od obyvateľstva chcela zapojiť do privatizácie strategických firiem, najmä Slovenskej sporiteľne, či Slovenského plynárenského priemyslu. To, že na takúto privatizáciu nemala právne predpoklady v neskorších konaniach opäť rozhodli súdy. Súd v trestnej kauze Františka Mojžiša dokonca explicitne konštatoval, že to, že sa Drukos nezapojil do privatizácie, bolo v prospech slovenského hospodárstva.

Celá táto schéma mala však od začiatku trhliny. Drukos síce mal výnosy, ako sa však ukázalo v neskoršom súdnom konaní, tie boli malé a nepostačovali na výplatu ponúkaných výnosov. Tieto výnosy preto uhrádzali odchádzajúcim vkladateľom z prostriedkov nových vkladateľov a vznikla tak Ponziho schéma. Drukos sa dostával čoraz pod väčší tlak, napriek tomu však jeho reklama naďalej sľubovala vysoké zhodnotenie.

Vo februári 2002 však nastalo prasknutie bubliny na trhu s nebankovkami. Svoje pobočky zavreli Horizont Slovakia a BMG Invest a krátko na to ich nasledovala aj veľká nebankovka AGW. Pod tlak sa dostal aj Drukos, zľaknutí vkladatelia začali vo veľkom požadovať svoje vklady, hoci aj bez zhodnotenia. 24. februára 2002 v živom vysielaní relácie Na telo oznámil František Mojžiš uzatvorenie pobočiek Drukos výnos a BDV Družstva. Mojžiš sa síce vkladateľov snažil uchlácholiť tým, že vklady sú ručené činnosťou Drukosu, tomu však už nikto neveril. Od marca 2002 Drukos ponúkol možnosti vysporiadania pohľadávok voči BDV družstvu formou životného kapitálového poistenia v príbuznej poisťovni Drukosu, formou predaja akcií Drukosu alebo rôznymi inými kombináciami. Mojžiš uviedol, že pohľadávky budú ručené majetkom a akciami Drukosu (viď video.. ).

V septembri 2002 došlo k pochybnému predaju Drukosu holandskej spoločnosti, na ktorú boli prevedené zostávajúce ziskové aktivity Drukosu. Mojžiš predaj síce obhajoval slovami, že k predaju dochádza práve preto, aby došlo k odškodneniu klientov, to sa však nepotvrdilo. [3] Poškodení občania sa báli, že dochádza práve k predajom ešte tých častí podniku, ktoré sú ziskové. Tento príbeh skončil sériou právnych a mediálnych ťahaníc, pričom obe strany sa obviňovali z tunelovania firmy. Mojžiš sa pokúsil vrátiť do čela Drukosu a ohlasoval spustenie jeho aktivít, avšak šlo už len o labutiu pieseň. [4]

Drukos v konečnom dôsledku skončil v konkurze a Mojžiš bol donútený opustiť post riaditeľa firmy. Na jeho miesto zasadli zástupcovia poškodených a paralelne s tým bolo spustené policajné vyšetrovanie. Ukázalo sa, že firma je v zlej kondícii a dokonca, že v dobrej ekonomickej kondícii nebola už roky. Jej zlú finančnú situáciu pred zrakmi verejnosti zakrývala práve masívna reklama. A treba povedať, že trochu aj kontext doby, v ktorej sa pohybujeme – nástroje ako Finstat ešte neexistovali a finančná gramotnosť obyvateľstva bola nižšia ako je tomu dnes. O tom, čo sa v skutočnosti vo vnútri spoločnosti deje mala vedomosť len úzka skupina ľudí. Na súde dokonca členovia top manažmentu spoločnosti vypovedali o tom, že netušili, že firma je v problémoch, keďže všetko spadalo priamo pod Mojžiša.

Viacerí svedkovia na súde hovorili o direktívnom riadení Drukosu zo strany Mojžiša a nerealistických rozvojových plánoch skupiny. Viaceré plány zostali nedotiahnuté, ale vo veľkej miere pohltili finančné prostriedky. Firme sa nepodaril rozvoj katalógu do Čiech, ani projekty v Kazachstane, švajčiarsku, či v USA. Jeden svedok hovoril o projekte s centrifúgou a lodným motorom, ktorý sa nezrealizoval preto, že princíp jeho fungovania bol v rozpore so základmi fyziky. Napriek tomu však pohltil značné množstvo finančných prostriedkov. Podľa výpovede iného svedka v divízii katalógu Komfort dochádzalo k neoprávnenej manipulácii s majetkom, v účtovníctve spoločnosti ako aj inventarizácii majetku bol neporiadok. Niektoré z pohľadávok Drukosu boli nevymožiteľné.

Ziskové činnosti boli najmä v katalógu Komfort, či predaj áut, ostatné činnosti však ťahali Drukos do úpadku. Znalci výnosnosť kapitálu Drukosu odhadli len asi na 2 %. Drukos pritom sľuboval aj 30 % výnosy.

Mojžiš obžalobu v plnom rozsahu odmietal. Krach Drukosu dával za vinu politikom a organizovanému zločinu, ale konkrétne mená nepovedal. Na súde mu naviac priťažili aj svedectvá poškodených, z ktorých viacerí investovali do Drukosu milióny korún. Na svoju dobu išlo častokrát o závratné sumy a celoživotné úspory. Do Drukosu vložili peniaze aj viacerí podnikatelia zo svojich biznisov, pričom prišli o milióny korún.

Mojžiš bol nakoniec uznaný vinným z trestného činu podvodu za to, že vytvoril Ponziho schému a sľuboval ľuďom nereálne výnosy aj v čase, keď už vedel, že Drukos tieto výnosy z vlastnej podnikateľskej činnosti nebude schopný vyplatiť. Škoda bola v rámci spoločnosti DRukos spôsobená asi 1300 ľuďom v sume asi 7,8 milióna eur, a v rámci BDV družstva asi 23 tisíc ľudom v sume asi 123 mil. eur. Za podvod dostal 8,5 roka. A z kladnej postavy bojovníka proti mafii sa stala záporná postava podvodníka. V roku 2018 bol Mojžiš prepustený na slobodu. Pri prepustení na slobodu uviedol, že je chudobný a jediné, čo mu ostalo, je dôchodok a byt, ktorý musí ešte splácať. Od tej doby žije v ústraní.

Poškodení klienti Drukosu obišli spomedzi klientov nebankoviek najlepšie, a to najmä vďaka tomu, že cieľom Drukosu od začiatku nebol len číry podvod – na rozdiel napríklad od BMG Invest. Firma mala okrem pohľadávok aj určitý majetok a aktivity, ktoré sa dali speňažiť. Poškodení klienti preto nakoniec dostali asi 20 % svojich vkladov. Na vlne nebankoviek sa však zviezli aj politici. Viacerí z nich, vrátane súčasného premiéra, dlhé roky sľubovali odškodnenie klientov, k tomu však nikdy nedošlo. Žiaľ krach Drukosu a iných nebankoviek mal na investovanie ľudí na Slovensku devastačné dopady a ľudia prestali veriť možnostiam zhodnocovania majetku. Krach nebankoviek z počiatku nultých rokov je jedným z dôvodov, prečo dodnes Slováci držia peniaze na účte, miesto toho, aby ich investovali na trhoch.

The post Černák ho chcel vypaľovať, on sa nedal. Príbeh slovenskej ponzi menom DRUKOS first appeared on Ekonómia ľudskou rečou.

Len pred pár dňami zverejnilo ministerstvo spravodlivosti státisíce strán spisov v súvislosti s prípadom Jeffreyho Epsteina. Sexuálneho násilníka, ktorý zneužíval maloleté osoby dlhé roky pokým sa ho podarilo odsúdiť a dostať za mreže. Keď si prechádzate všetkými príbehmi a kriminálnymi podcastami a výpoveďami v zásade sa celý scenár vždy opakuje. Epstein bol manipulátor a sexuálny predátor, ktorý vždy vedel ako dostať svoje obete. Zvyčajne boli z neúplných rodín s malým majetkom a veľkými snami a s narušeným sebavedomým. Vedel, že im musí ponúknuť pozornosť a starostlivosť a možnosť naplniť ich sny prostredníctvom svojho majetku a peňazí.

Jeho lietadlo prezývané aj Lolita Express bolo asi všade a áno aj na Slovensku. Epstein podľa spisov verboval cez svojich spolupáchateľov aj na Slovensku a ako ste už asi čítali mal aj vplyvného známeho na Slovensku plus bol aj na východe Slovenska odkiaľ mal rovnako blízku známosť, ktorá mu svojho času lietadlo pilotovala – okrem iného.

Málokde ale nájdete vysvetlené odkiaľ mal vlastne človek, ktorý podľa spisov neriešil nič iné ako sex a znásilnenia a oslavy s vplyvnými ľuďmi, peniaze.

A ono to je rovnako fascinujúco depresívny príbeh.

Epstein sa narodil do židovskej rodiny v Brooklyne v New yorku v roku 1953 a to do pomerne chudobnej rodiny. Jeho matka pracovala ako asistentka v škole a otec bol záhradník v new yorských parkoch. Jeffreyho vnímalo okolie ako talentovaného chalana, ktorý sa nijak nevymykal okoliu a podobne tak pôsobila aj jeho rodina. Po štúdiách učil Epi – ako ho okolie prezývalo – na súkromnej škole matematiku a fyziku. A šťastím a aj podvodom sa dostal medzi žralokov na Wallstreet v 70. rokoch.

Podľa výpovedí sa stretol s jedným rodičom zo školy na ktorej učil na vernisáži v galérii, a ten mu povedal, že na škole stráca čas, keď je dobrý v matematike a om teda zavolá kamarátovi či nechce u seba nemá miesto. Ukázalo sa, že kamarátom bol jeden z vrcholných manažérov investičnej banky Bear Stearns, Alan Greenberg.

Len pre kontext Bear Stearns bola jedna z najstarších investičných bánk v USA a v roku 2008 bola predzvesťou finančnej krízy ešte pred pádom Lehman Brothers. Zaoberala sa totiž sekuritizáciou subprime hypoték, čo v preklade znamená, že balila hypotéky poskytované v tom čase aj ľuďom s nižším majetkom a zlou bonitou a používala ich ako zábezpeku v ďalších obchodoch a úveroch. Nakoniec banku kúpila J.P. Morgan Chase za 10 dolárov za akciu. Len pre predstavu začiatkom roka 2008 bola cena akcií asi vyše 120 dolárov.

V čase keď do nej prišiel Epstein plnohodnotne fungovala. Navyše do karát mu zahral fakt, že banka hľadala mladých talentovaných ľudí z chudobných rodín, ktorí idú za vidinou peňazí a nemusia mať zrovna titul z IVY league. Zrazu zarábal 25-tisíc dolárov ročne, čo by dnes bolo skoro 4 krát viac. A to napriek tomu, že HR oddelenie zistilo, že na žiadnej zo škôl, ktoré uviedol do životopisu neštudoval. Napriek tomu si ho banka nechala. Len o krátko až tak fascinoval svojou charizmou a chcením okolie, že sa ako 27 ročný stal limitovaným lebo limited partner banky len o jednu úroveň nižšie ako sú full partners. Ročne už zarábal 200-tisíc dolárov ročne, čo by bolo dnes viac ako 800-tisíc. Zlé jazyky hovorili, že to bolo len kvôli tomu, že mal medzi partnermi príliš dobrého kolegu, ktorému pomáhal zháňať ženy a drogy. Nakoniec po 5 rokoch Epstein odišiel po tom čo ho vyšetrovala vlastná banka a aj SEC za insider trading. Banka často pomáhala firmám dostať sa na burzu cez tzv. IPO, teda initial public offering a Epstein svojej priatelke dával prístup k týmto akciám ešte predtým ako sa začali obchodovať. Boli to obchody s nízkym rizikom, keďže v prvé dni IPO akcie zvyčajne rastú v prípade, že sú to úspešné firmy. Zároveň mal niekedy až podozrivo dobré obchody na burze, ktoré zaváňali insider tradingom, teda vedel o niečom skôr ako ostatní na trhoch.

Kontakty na bohatých ľudí, ktoré získal v Bear Stearns si niesol so sebou celý život a dostávali ho medzi smotánku a prinášali mu vplyvné priateľky. Síce stále dostával peniaze aj z Bear Stearns  napriek tomu snažil sa získavať peniaze aj inak. Najprv vymýšlal daňové schémy pre bohatých, aby nemuseli platiť vysoké dane z majetku, ale potom pokračoval aj vo svojich podvodoch. Michael Stroll, ktorý sa pohyboval v hernom biznise mu dal 10% z majetku čo bolo asi pol milióna dolárov na jeho deal so surovou ropou. Po dvoch rokoch keď chcel peniaze od Epsteina naspäť tak ich nedostal a Epstein mu poslal liter oleja ako dôkaz, že sa niečo predsalen deje. Nakoniec to skončilo na súde, kde sa Epsteinovi cez obštrukcie podarilo uhrať spor do stratena.

Neskôr v 80. rokoch sa Epsteinovi podarilo zoznámiť so španielskou herečkou Anou Obregón, ktorá aj po obvinení Epsteina zo sexuálnych trestných činov tvrdila, že to bol perfektný muž do ktorého sa nikdy nezaúbila. Práve ona a niekoľko majetnejších španielskych rodín ho oslovili, aby na súvahách vtedy krachujúcej firmy Drysdale securities našiel ich peniaze.

Drysdale securities bola americká firma, ktorá obchodovala s vládnymi dlhopismi formou repo obchodou. Zjednodušene sú to dohody o spätnom odkúpení. Drysdale predávala výsokolikvidné štátne dlhopisy výmenou za hotovosť ktorú používala v ďalších obchodoch. Problémom bolo, že v tom čase zle nastavená legislatíva firme umožnila využívať arbitráž. Veritel, ktorý predal dlhopisy brokerom mal dostať po vrátení dlhopisu dlhopis o navýšenú cenu plus zrealizované úroky na dlhopise, ktoré sa volajú kupón. To sa v realite ale nedialo a kupón nebol zmluvne ošetrený, čo Drysdale využila. Jednoducho kúpila dlhopis pred výplatou kupónu a potom keď bol vyplatený dlhopis zase vrátila. Problémom rovnako bolo, že firma tieto peniaze použila ďalej na špekulatívne obchody, ktoré nevyšli. Konečná strata bola okolo 200-300 miliónov dolárov pre klientov.

Úlohou Epsteina a jeho kolegov bolo nájsť niektoré skryté aktíva, ktoré mala firma uložené v offshoroch a daňových rajoch. Epsteinovi sa to podarilo a tak si zarobil prvé milióny.

V neskorších 80. rokoch sa so svojim majetkom dostal opäť do Bear Stearns, tentoraz v pozícii klienta ktorému majetok spravoval niekdajší manažér Schubach. Nakoniec sa o pár rokov ukáže, že asistentka rovnakého manažéra bola partnerkou Epsteina, ktorú využíval pre svojich budúcich klientov, aby mu skrátka dohodila bohatých ľudí, ktorých mal v správe Bear Stearns.

Napriek tomu, že sa stal milionárom, jeho technika sa nezmenila.

Na konci 80. rokov sa podieľal aj na ponziho schéme ktorú stvoril jeho známy Steven Hoffenberg pod menom Towers Financial. Kým to celé padlo vyzbierali od investorov na nákup dlhopisov asi 500 miliónov dolárov. Hoffenberg za to dostal 20 rokov väzenia, pričom svedčil aj proti Epsteinovi.

Epstein ale nedostal žiaden trest.

Neskôr on a ostatní investori nakupovali akcie miliardovej chemickej firmy Pennwalt a oznámili, že ju chcú celú za cenu o 40% vyššiu ako bola vtedajšia cena akcií. To samozrejme vyvolalo paniku na trhu a akcie rástli. V skutočnosti akcie nikdy nekúpili a neskôr po raste akcii podiel predali.

Skutočnou smotánkou sa stal až po tom keď sa dostal do správnej rady New York academy of Art, ktorú okrem iných zakladal aj Andy Warhol. V správnej rade sedeli okrem neho členovia rodiny Forbesovcov či ľudia z Ford modeling agency.

K svojim vilám dvom ostrovom a luxusnému lietadlu sa dostal v čase keď začal spravovať majetok Lexovi Wexnerovi, ktorý vlastnil značku The limited a Victoria secret. Epsteinove meno sa začalo objavovať na účtovných závierkách wexnerových biznisov a charít ako osoby, ktorá je za ne zodpovedná. Síce ľudia v okolí Wexnera hovorili, že by nemal až tak dôverovať človeku, ktorého veľmi nepoznajú, majiteľ victoria secret to nechal tak. Skrátka ho dokázal presvedčiť, že všetci čo mu doteraz spravovali majetok to robili zle a on je ten správny. Vďaka tomu kúpil nehnuteľnosť v Palm beach len kilometer od rezidencie Donalda Trumpa Mar-a-lago.

Zároveň si mohol dovoliť podporovať kongresmenov a charity a získaval si cez nového priateľa ďalšie známe tváre amerického biznisu. Tak sa dostal k Billovi Clintonovi alebo členom rodiny Rockefelrovcov či k členom rodiny Johnson, ktorej členovia vlastnili firmu Johnson and Johnson.

Na konci milénia mal už majetok v hodnote sto miliónov amerických dolárov.

V priebehu 90. rokov si našiel komplicku, ktorá s ním rozbehne práve všetky jeho tresné činy, a to Ghislaine Maxwellovú, dcéru Roberta Maxwella mediálneho magnáta z UK. Jej otec náhle zomrie a impérium sa rozpadne, a tak jej Epstein poskytne pomoc, tak ako svojim ďalším obetiam. Z výpovedí vyplýva, že Maxwelová bola Epsteinom úplne ohúrená a nevadilo jej ani to, že mu robí dohadzovačku stále nových dievčat ktorých počet začne narastať.

V podstate Epstein vytvoril ľudskú ponziho schému, v rámci ktorej nové dievčatá sa mohli rozhodnúť či mu budú slúžiť za peniaze alebo za peniaze zoženú ďalšie dievčatá.

Práve vplyvné mená mu zabezpečili dlhoročnú beztrestnosť a za obvinenia len dohodu o vine a treste a 18 mesačný trest odňatia slobody v roku 2008. Táto dohoda vyvolala rozsiahlu kritiku verejnosti a médií.

V júli roku 2019 bol Epstein znova zatknutý federálnymi orgánmi a obvinený zo sexuálneho obchodovania s maloletými. O dva týždne neskôr bol hodinu a pol po polnoci nájdený a v cele obesený. Doteraz americká verejnosť špekuluje o tom či to bola samoražda.

The post Ako Jeffrey Epstein zbohatol? first appeared on Ekonómia ľudskou rečou.

Americký prezident Donald Trump opakovane naznačuje, že Spojené štáty by mali získať plnú kontrolu nad Grónskom. Považuje ho za kľúčové územie z hľadiska národnej bezpečnosti. Argumentuje rastúcou prítomnosťou Ruska a Číny v arktickom priestore a tvrdí, že Grónsko je obklopené ruskými ponorkami a vojnovými loďami.

Pohrozil vybraným európskych krajinám clami, ak Grónsko nezíska. Už o pár dní bolo po rozruchu. Ako sa hovorí “Trump Always Chickens Out”. Je to Trumpova stratégia nerealistickými požiadavkami zahltiť a vystrašiť druhú stranu a následne z nich obrusovať.

V švajčiarskom Davose na Svetovom ekonomickom fóre sa Trump dohodol so šéfom Severoatlantickej aliancie (NATO) Markom Ruttem na budúcej dohode. Detaily dealu sa nik nedozvedel, ale Trump neskôr povedal, že dohoda bude na večné časy a jej súčasťou bude prístup ku grónskym nerastným surovinám pre USA i Európu a dôjde k spolupráci na viacstupňovom protiraketovom štíte Golden Dome (Zlatá kopula), ktorý chce vybudovať.

V rozhovore pre New York Times spred pár dní Donald Trump odhalil základnú pohnútku získať Grónsko aj z iného pohľadu. K ostrovu totiž pristupuje ako realitný developer. Povedal, že chce Grónsko vlastniť, lebo len “vlastníctvo vám dáva niečo, čo nemôžete získať nájomnou zmluvou alebo dohodou”.

Grónsko si americký prezident cení ako nehnuteľnosť. Ak by ho teoreticky Američania získali, rozšírili by si pôvodné územie o 20 percent. Ostrov sa pýši strategickou polohou a nevyužitými zásobami nerastných surovín hlboko pod ľadom.

V tomto videu sa pozrime na Grónsko z ekonomickej stránky. Ak si niekto myslí, že ide len o ľadovú pustatinu, v zásade sa nemýli. Z hľadiska ekonomiky je to skôr bieda ale zase ekonomický potenciál tam je.

Na čom je závislá ekonomika

Pre začiatok základné fakty: Grónsko je hornatá krajina a najväčší ostrov sveta s celkovou rozlohou 2,2 milióna km štvorcových. Až 81 percent Grónska je pokrytých ľadom a celková populácia sa hýbe okolo 57-tisíc ľudí. Teda niekde na úrovni Trenčína či Popradu.

Grónsko, ktoré tvorí výlučne rozsiahla tundra, má najnižšiu hustotu obyvateľstva na svete. Všetky mestá a osady sa nachádzajú pozdĺž pobrežia. Medzi mestami neexistujú žiadne cesty a doprava je možná iba po mori alebo letecky.

Väčšina obyvateľstva žije na juhozápadnom pobreží, kde je aj hlavné mesto Nuuk s takmer 20-tisíc obyvateľmi. Grónsko má vlastnú štátnu vlajku, ale nemá vlastnú menu. Dánska koruna je zákonným platidlom. Ostrov je autonómnym územím, stále je formálne súčasťou Dánskeho kráľovstva.

V súčasnosti je grónska ekonomika závislá na dvoch veciach. Rybolove a pravidelných dotáciách z Dánska. Okolo rybolovu sa točí prakticky všetko. Súkromné a štátne firmy lovia tresky, halibuty či krevety. Ďalšie firmy ich exportujú alebo predávajú. Druhou časťou ekonomiky, z ktorej Grónsko žije, sú dotácie z Dánska. Ide o takzvaný “block grant” alebo v originálnom názve “bloktilskud”.

Ročná dotácia sa hýbe okolo štyroch miliárd dánskych korún. Ak mám byť presný, v roku 2024 to bolo 4,35 miliardy korún, čo je v prepočte 580 miliónov eur. Suma je fixne stanovená zákonom a každoročne sa upravuje o infláciu a rast cien v Dánsku. Nie je teda závislá od politického vyjednávania, čo dáva Grónsku istotu pri plánovaní rozpočtu. Sú to peniaze, ktoré pokrývajú až 40 percent verejných výdavkov Grónska a predstavuje 20 percent HDP krajiny.

Bez týchto peňazí by Grónsko nedokázalo financovať školstvo či sociálny systém na súčasnej úrovni. Z dotácií sa platí polícia, súdy, bankové regulačné orgány a prevažne bezplatnú zdravotnú starostlivosť pre obyvateľov z najodľahlejších osád.

Ostrov je jedným z najväčších sociálnych štátov na svete a jeho obyvatelia sú zvyknutí na výhody dánskej sociálnej demokracie. Prechod do rúk Američanov, kde vládne tvrdý kapitalizmus, je im prirodzene proti ich srsti. Minoritná časť obyvateľov ponuku USA nezavrhuje, pretože si myslí, že by Američania mohli pomôcť Grónsku ako Aljaške, kde tamojší občania dostávajú dividendy z príjmov z ropy.

Myslieť si, že transformovať grónsku ekonomiku, kde 98 percent exportu tvoria ryby, na ťažobnú ekonomiku vzácnych minerálov, je nerealistické. Bude to trvať roky a stáť miliardy dolárov. Je to niečo podobné ako Venezuela. Tá má najväčšie ropné zásoby na svete, ale americkým ropným spoločnostiam (okrem Chevronu) sa v nej nechce investovať, pretože vybudovať infraštruktúru bude stáť desiatky miliárd dolárov a trvať roky.

V prípade Grónska je to niečo podobné. Áno, na ostrove sa nachádza 39 z 50 nerastov považovaných za kľúčové pre americkú národnú bezpečnosť a hospodársku stabilitu podľa strategických priorít USA. Medzi vzácne minerály patrí grafit, lítium či kobalt. Tie sú nevyhnutné pre technológie čistej energie a využívajú sa v batériách elektrických vozidiel či pri skladovaní energií (pekná infografika tu). Sú tam aj zásoby niklu, zinku, uránu alebo zlata. Zlatú baňu na vrchu Nalunaq v obci Kujalleq otvorila minulý rok firma Amaroq Minerals.

Okrem toho sú v Grónsku aj ložiská titánu, vanádu a volfrámu. Skutočná výťažnosť nálezísk je nejasná, ide skôr o odhady. Niekde ťažba v malom prebieha, ale veľké ťažobné projekty sú len na papieri. Problémom je najmä mrazivé arktické podnebie. Väčšina zdrojov je v odľahlých oblastiach za polárnym kruhom, kde ľadový povrch môže mať hĺbku až jedného kilometra a akákoľvek infraštruktúra na ostrove chýba.

Ak by som sa vrátil k ekonomike, jej stav je relatívne zaostalý a životná úroveň obyvateľov sa líši. Centrom blahobytu je hlavné mesto Nuuk, kde si miestni obyvatelia môžu zahrať golf a ísť na večeru do reštaurácii na úrovni, ale v menších odľahlých osadách je to bieda. Ľudia si tam vysekávajú kusy ľadu, ktoré roztopia, aby mali vodu. Ostrov, ktorý je o niečo väčší ako Mexiko, má len 150 kilometrov ciest, z toho len 60 kilometrov tvoria asfaltové cesty. Pekne video o Grónska tu.

Grónsko vykazuje výrazné sociálne a mzdové rozdiely, ktoré sú definované najmä geografickou polohou, pohlavím a typom zamestnania. Hoci je Grónsko technicky klasifikované ako ekonomika s vysokými príjmami, čelí najvyššej miere rizika chudoby spomedzi severských krajín, pričom v roku 2023 žilo 17,4 percent domácností pod hranicou 60 percent mediánového príjmu. Rozdiely v mzdách sú markantné najmä medzi mestami a izolovanými osadami.

Kombinácia dánskych dotácií a rast cien rýb pomáhal ekonomike fungovať a držať sa nad vodou. Až 40 percent ľ udí pracuje vo verejnej správe, zvyšok v rybolove a doprave. Asi osem percent ľudí pracuje v stavebníctve, ktoré zažívalo od roku 2018 skvelé obdobie. Grónsko si prešlo najväčšou vlnou investícií do infraštruktúry vo svojej modernej histórii, ktorej stredobodom bol program modernizácie troch kľúčových letísk.

Okrem nového medzinárodného letiska v Nuuk, ktoré bolo oficiálne otvorené v novembri 2024, to bola masívna prestavbu letiska v Ilulissate a výstavbu úplne nového letiska v Qaqortoqu. Hlavná fáza výstavby najväčších projektov už vrcholí alebo je dokončená. Tri letiská stáli dokopy asi 800 miliónov dolárov a náklady čiastočne financovali Dáni, ktorí poskytli zvýhodnený úverový balík po tom, ako zistili, že o financovanie týchto projektov majú záujem Číňania.

Mimochodom letiská boli oveľa drahšími, ako sa plánovalo v rozpočte, a v júli 2025 dánska vláda poskytla ďalšiu dotáciu vo výške 400 miliónov korún na financovanie prebiehajúcej výstavby letiska v Ilulissate.

Dôvodom bol rast cien materiálov po vojne na Ukrajine či cien výbušnín. V Grónsku takmer neexistujú prirodzené roviny. Mestá sú postavené na skalnatých pobrežných útesoch, čo infraštruktúrne projekty predražuje a použitie výbušnín je nielen bežné, ale pri akejkoľvek výstavbe absolútne nevyhnutné. Aj preto sa ďalšie väčšie projekty neplánujú. Ostatné dva roky sa Grónsku ekonomicky nedarí a dá sa hovoriť o stagnácii. Grónska ekonomika vzrástla v roku 2024 o 0,8 percent HDP a v roku 2025 len o 0,2 percent, čo potvrdila dánska centrálna banka (skvelý report od nej tu).

Veľká časť tohto spomalenia súvisí viac-menej s rybolovom. V okolí Grónska totiž došlo k zníženiu populácie kreviet, na reprodukcii ktorých majú vplyv rastúce teploty mora. Export kreviet sa od roku 2023 znižuje. Je zaujímavosťou, že k zníženiu výskytu kreviet pomohlo aj premnoženie tresky, pretože krevety sú ich súčasťou potravy. V dôsledku toho miestni rybári zvýšili vlani objemy ulovenej a exportovanej tresky. Hodnota exportu tresky sa v prvých 10 mesiacoch roku 2025 zvýšila o 70 percent v porovnaní s rovnakým obdobím minulého roka.

Medzi ďalšie dôvody spomalenia ekonomiky je akútny nedostatok pracovnej sily a spomínané ukončovanie veľkých investičných projektov do infraštruktúry. V ekonomike nič iné nehľadajte, pretože je relatívne plochá a triviálna.

Ekonomické spomalenie sa prejavilo na zhoršení stavu verejných financií v roku 2025. Kým v lete 2024 sa pri návrhu rozpočtu počítalo s rozpočtovým prebytkom 111 miliónov korún, v skutočnosti skončil v deficite 400 miliónov korún.

Dôvodom bol pokles očakávaných dividend, spôsobený najmä zlými hospodárskymi výsledkami štátnej rybárskej spoločnosti Royal Greenland, a podpísal sa pod to aj nižší výber príjmov z poplatku, ktorý musia rybárske spoločnosti (ako štátny gigant Royal Greenland alebo súkromná spoločnosť Polar Seafood) platiť vláde za právo loviť a vyvážať krevety. Ďalej to bol nižší výnos z dovozných ciel a daní z príjmu fyzických osôb. Je dobré, že na tento rok už Grónsko prijalo konsolidačné opatrenia, ktoré má deficit v tomto roku znížiť a verejné financie by sa mali dostať opäť do prebytku v rokoch 2027 a 2028.

Rok 2026 sa považuje za rok prebudenia ekonomickej aktivity Grónska, pretože by nové letiská mali začať generovať vyššie príjmy z turizmu, čo by mohlo stagnáciu ukončiť. Na druhej strane, ak sa im to nepodarí, závislosť od rýb bude naďalej spôsobovať výkyvy v ekonomike.

Z dlhodobého hľadiska čelí Grónsko výzvam, ktoré sú známe mnohým západným ekonomikám. Ide o starnutie populácie a odliv mozgov, keďže vzdelaní Grónčania radšej ostrov opúšťajú a idú za kariérou do Dánska. To predstavuje aj podľa dánskej centrálnej banky riziko, že sa bude zhoršovať nedostatok pracovnej sily na ostrove (aktuálne je na ostrove 29-tisíc práceschopných ľudí). Čiastočne odliv domácej populácie Grónsko pláta imigráciou – najmä z Filipín – s cieľom zaplniť voľné pracovné miesta.

Aby som nebol len negatívny: Grónsko má obrovský potenciál. Veľa závisí od toho, či dokáže využiť nerastné bohatstvo pod ľadom. V súčasnosti má iba jednu aktívnu baňu. Za posledných dvadsať rokov sa toho veľa prerokovalo a nakoniec zavrhlo, pretože buď chýbal ekonomický motív alebo ochota Grónska dať na ťažbu povolenie. Prípadná ťažba by mohla Grónsku pomôcť s výstavbou ciest, prístavov či kapacít bývania. Spustenie letísk v Grónsku môže podporiť cestovný ruch a na ostrove môžu pristávať aj väčšie dopravné lietadlá, čo podporí aj medzinárodný obchod a uľahčí export.

Na obzore sú aj ďalšie investície, ktoré by mohli pomôcť nakopnúť ekonomiku. Ide o rozšírenia vodnej elektrárne Buksefjord neďaleko hlavného mesta a v pláne je aj výstavba ďalších vodných elektrární. Tieto elektrárne môžu do budúcnosti poskytovať lacnú energiu napríklad do dátových centier, ktoré sú v horúčke AI v kurze. Grónsko môže pokojne napodobniť úspech Islandu, ktorý kombinuje cestovný ruch s rybolovom a dostupnou energiou, ktorá prilákala na tento ostrov technologické spoločnosti.

Na záver tu mám pre vás ešte jednu ponuku, odporúčanie či tip či ako to nazveme. Keďže viem, že mnohí z vás ma inde nesledujú ako na youtube, prípadne nesledujú na všetkých platformách a ja kadejako potom pridávam obsah o ktorý môžete prísť, rozhodol som sa spustiť platený newsletter. Za 5 eur mesačne či 40 eur ročne dostanete všetok obsah so zdrojmi do mailu a navyše aj s pridaným obsahom a zaujímavosťami za daný týždeň. Viac nájdete na linku, ktorý je priložený v popise a prvom komentári.

The post Len ryby, ľad a chudoba. Ekonomika Grónska first appeared on Ekonómia ľudskou rečou.

Len pred pár dňami američania spustili bezprecednnú operáciu v hlavnom meste Venezueli v Caracase počas ktorej špeciálne jednotky delta force zatkli prezidenta Venezueli Nicolasa Madura a exportovali ho do spojených štátov amerických na súd.

Tomu predchádzalo Trumpovo divadlo s 15-tisíc vojakov, množstvo lietadlových lodí a torpédoborcov s riadenými strelami. Ide o najväčšie nasadenia amerického námorníctva v regióne od americkej invázie do Panamy v roku 1989. Trump obviňuje Madura z vedenia drogového kartelu Cardel Des Los Soles no a Maduro popiera, že je vodcom kartelu, a obvinil Američanov, že zneužívajú takzvanú „vojnu proti drogám“ ako zámienku na pokus o jeho zosadenie a získanie rozsiahlych venezuelských ropných rezerv.

Nebudeme sa v tomto videu prioritne venovať geopolitickým kontextom a dôsledkom či príčinám, keďže medzinárodné vzťahy nie sú úplne moja šálka kávy a skôr by to bolo tak na debatu pri pive, ale povenujeme sa naopak ekonomickému príbehu venezuely resp jej úpadku, ktorý je doslova fascinujúci, kedže je to krajina s nesmiernym nerastným bohatstvom.

Perspektívna krajina

Venezuela sa môže pochváliť obrovskými zásobami vzácnych zemín, rozsiahlymi plochami ornej pôdy a najmä krásnymi karibskými plážami, ktoré môžu lákať zahraničných turistov. Na prvý pohľad má táto juhoamerická krajina všetko, aby sa v nej dalo žiť ako v raji. V skutočnosti ide o príklad ekonomického diletantizmu.

V krajine s najväčšími zásobami ropy na svete, je, žiaľ, politika prepletená so systémovou korupciou. Venezuela je po Haiti a Hondurase treťou najchudobnejšou krajinou Latinskej Ameriky podľa HDP na hlavu. Nie je to ideálna metrika a štatistík rôznych organizácií je kopec, ale všetky potvrdzujú jedno – Venezuela patrí medzi najchudobnejšie krajiny sveta. V roku 2023 žilo podľa Svetovej banky v krajine až 15 z 28 miliónov obyvateľov v chudobe. To znamená, že museli prežiť s denným zárobkom 3,65 dolára na deň.

Je to paradox, pretože Venezuela má vôbec najväčšie ropné zásoby na celom svete. Podľa štatistík disponuje viac ako 18 percentami svetových ropných rezerv, čo predstavuje približne 303 miliárd barelov (tu je pekný graf). Druhé miesto patrí Saudskej Arábii so zásobou 267 miliárd barelov, teda približne 16 percent zo svetového podielu. Problémom je, že Venezuela opakovane čelí sankciám, a ak niečo aj zarobí, k peniazom sa dostane len malá hŕstka skorumpovanej smotánky.

Za uplynulých desať rokov z krajiny emigrovalo takmer osem miliónov obyvateľov, čo spôsobilo demografickú krízu, keďže krajina stratila v relatívne krátkom čase viac ako 20 percent obyvateľov (v súčasnosti žije vo Venezuele 28 miliónov ľudí).

Začiatok v 70.rokoch

Venezuela to mala v 70.rokoch naštartované veľmi dobre. V volebnej kampani v roku 1973 právnik a bývalý minister vnútra Carlos Andrés Pérez načrtol víziu „Veľkej Venezuely”, ktorá bude bohatá, sebestačná a suverénna, a voliči mu uverili. Súčasne uspela aj Pérezom vedená strana Acción Democrática, ktorá získala väčšinu v Národnom kongrese a silnú pozíciu v regionálnych zastupiteľstvách. Cesta k znárodneniu ropných zdrojov bola otvorená.

V roku 1975-1976 Venezuela znárodnila ropný priemysel, ktorý bol v majetku zahraničných ťažobných spoločností, ako je americký Exxon, Shell či Mobil Oil. (tu je historický článok o tom). Hlavným dôvodom bola snaha o takzvanú ekonomickú suverenitu a maximalizáciu ziskov z ropy a blížiaci sa koniec platnosti starých ťažobných koncesií, ktoré mali zahraničným ťažiarom pôvodne vypršať v rokoch 1983 až 1984.

Štát sa rozhodol proces urýchliť, aby získal kontrolu skôr. Všetko bolo starostlivo pripravené a zahraničné ťažobné spoločnosti boli vyplatené relatívne férovo, takže nenasledovali spory ani arbitráže. V 70. rokov počas dvoch ropných kríz cena ropy vystrelila nahor až štvornásobne. Z toho sa mali stavať školy, nemocnice, diaľnice a budovať priemysel, aby krajina nebola závislá len na rope.

Prezident Pérez ropný sektor zveril zo zahraničných firiem pod novo vytvorenú štátnu spoločnosť PDVSA (Petróleos de Venezuela). Do vedenia boli dosadení jemu blízki ľudia, ale časť zamestnancov pochádzala aj z USA, čím sa zaistila odborná kontinuita. Produkcia sa držala nad tromi miliónmi barelov denne. Venezuela bola vtedy jedným z najvýznamnejších členov ropného kartelu OPEC a darilo sa jej.

Zo všeobecného nadšenia z „ropnej nezávislosti Venezuely“, sa však stal postupný úpadok. Po znárodnení v roku 1976 fungovala štátna firma PDVSA (Petróleos de Venezuela) veľmi efektívne, pretože jej bolo dovolené ponechať si značnú časť ziskov na reinvestície, ako je údržba vrtov či prieskum nových ložísk. Lenže po čase ropná spoločnosť schytala rany a profitabilita začala trpieť. Štátnemu podniku dávali politici ďalšie a ďalšie úlohy v oblasti „sociálnej spravodlivosti“.

Z firemných peňazí sa stavali spomínané cesty, nemocnice či vodovody a PDVSA  fungovala aj ako regionálna rozvojová agentúra aj v zahraničí, čím si Venezuela snažila vydobyť vplyv. Politici mali z firmy doslova bankomat.

Venezuela mala napriek tomu kopec peňazí a za Péreza sa rozpočtové príjmy strojnásobili, ale súčasne explodovali aj štátne výdavky. Aj v dobách vysokých cien ropy sa deficit rozpočtu vyšplhal k štyrom percentám HDP a rýchlo rástol aj zahraničný dlh. Import prudko rástol, ale Venezuela prakticky všetko dovážala – dokonca aj potraviny, ktoré si mohla vyrobiť. Obyvateľov trápila inflácia a z Venezuely sa stávala drahá krajina.

Pád Venezuely

Ďalšia vláda síce ešte zažila rekordné ceny ropy po islamskej revolúcii v Iráne (druhá ropná kríza v 70.rokoch), ale na obzore už sa rysovala hrozba v podobe konkurencie nových ťažiarov mimo OPEC. To viedlo k výraznému poklesu cien. Pre Venezuelu to bola pohroma. Už v roku 1983 sa rozpočet znížil o tretinu a to bol stále len začiatok.

Nižšie ceny Venezuela nemohla kompenzovať väčšou produkciou. Ako jeden zo zakladajúcich členov OPEC ani nechcela, aby ropu nezaplavila trh, čo by jej cenu tlačilo nadol. Problém bol ešte inde. Štátna ropná spoločnosť PDVSA bola vybrakovaná a začali jej chýbať financie na rozšírenie ťažby. Jej investície mierili predovšetkým do spracovania a skladovania ropy. Po „čiernom piatku“ 18. februára 1983, keď ropa prudko klesla, musela vláda prudko devalvovať menu. Ropný sen sa zrazu skončil.

V roku 1970 sa vďaka exportu ropy stala Venezuela najbohatšou krajinou v Latinskej Amerike a jednou z 20 najbohatších krajín na svete, s vyšším HDP per capita ako Španielsko, Grécko, alebo Izrael. Venezuelskí zamestnanci mali najvyššie príjmy v Latinskej Amerike. Kolaps trhovej ceny ropy v 80. rokoch spôsobil prudký prepad HDP pokleslo a inflácia dosiahla 6 – 12 percent v rokoch 1982 -1986. V roku 1989 inflácia vyskočila na 81 percent, na čo prezident Carlos Andres Perez reagoval znížením vládnych výdavkov a otvorením trhu. Výsledkom boli rozšírené protesty v meste Caracas, známe ako „Caracazo“.

V roku 1975 Venezuela síce zakázala súkromné vlastníctvo v ťažbe a obchode s ropou, ale už nejakých 15 rokov nato sa ukázalo, že by sa zahraničný kapitál zase hodil. Ako inak zvýšiť produkciu ropy a modernizovať sektor? Privatizácia PDVSA síce bola tabu, ale zahraničné firmy mohli ťažiť v spolupráci s ňou. Ropné koncerny ako Chevron, ExxonMobil či BP opäť v krajine investovali a ťažba rástla až tesne nad úroveň pred znárodnením.

To sa zmenilo čoskoro po nástupe Huga Cháveza v roku 1998. Najprv vymenil vedenie PDVSA a po potlačení generálneho štrajku vykonal masívne čistky. Prepustených bolo 19-tisíc zamestnancov, teda zhruba polovicu zamestnancov tohto štátneho gigantu. Nahradili ich Chávezovi priaznivci. Vláda pumpovala peniaze z ropy do sociálnych projektov, ku ktorým sa však prisali posluhovači režimu a peniaze si dávali bokom.

Štátny ropný gigant sa stal nástrojom jeho „revolúcie“, ale prišiel o profesionálne vedenie. Investície do ťažby a údržby ďalej klesali a za Chávezovho nástupcu Madura spolitizovaná PDVSA nezvládala ani bežnú prevádzku.

Štátna firma PDVSA sa stala odkladiskom neschopných režimových kádrov. Viedlo to k postupnému odchodu žiadaných profesionálov do zahraničia a úpadku PDVSA.

V roku 1998, keď Chávez vyhral voľby, Venezuelčania ťažili 3,1 milióna barelov ropy denne. Keď bývalý dôstojník v roku 2013 umieral na rakovinu, boli to už len 2,3 milióna barelov. Za Madura “zošup” pokračoval ešte radikálnejšie – v najhoršom roku 2020 sa ťažba dostala na iba 336-tisíc barelov denne, čo je úroveň, ktorú krajina dosahovala v 40. rokoch.

Vďaka technickej pomoci zo spriatelených štátov z Ruska, Iránu a Číny ťažila v roku 2024 Venezuela 900- tisíc barelov, ale aj tak musela časť pohonných hmôt dovážať, predovšetkým z Iránu. Venezuela napriek tomu extrémne dotuje ceny pohonných látok a má jedny z najlacnejších cien benzínu na svete vďaka rozsiahlym vládnym dotáciám. V septembri 2025 bola cena 95-oktánového benzínu 0,84 venezuelských bolivarov za liter, čo je menej ako jeden cent u nás.

V roku 2025 sa ťažba ropy oproti predošlým rokoch zlepšila a Venezuela ťaží viac ako 1,1 milióna barelov denne. Pomohlo k tomu aj obnovenie licencie americkej ťažiarenskej spoločnosti Chevron v lete, čo schválila Trumpova administratíva.

Chevron loboval za obnovenie licencie s argumentom, že pokiaľ bude nútený odísť, získajú v ropnej krajine ešte väčší vplyv Čína a Rusko. Ťažba Chevronu aktuálne predstavuje takmer štvrtinu venezuelskej produkcie ropy. Aj keď Trumpova administratíva ešte pred zatknutím zintenzívnila svoju vojenskú aktivitu zameranú na Madura, americké vojnové lode umožňujú tankerom prepravujúcim ropu spoločnosti Chevron dostať sa do Spojených štátov.

Ďalšie problémy

Dôvodom venezuelského pádu sú predovšetkým vlády ekonomických diletantov Cháveza a Madura. Počas vlády Cháveza dosiahla ropa historicky najvyššiu hodnotu, viac ako 100 dolárov za barel. Miliardové príjmy z exportu ropy umožnili vláde financovať sociálne programy a dotácie na potraviny.

S poklesom trhovej ceny ropy sa stali tieto programy neudržateľné. Chávez reagoval znárodnením súkromných spoločností a stanovením fixnej ceny na kľúčové výrobky, potraviny a lieky, čo je v podstate to najhoršie čo môžete v kríze spraviť. Tieto produkty sa síce stali oficiálne lacnejšími, avšak až pod cenu výroby alebo nákupu. Výsledkom bolo, že tieto produkty sa vytratili z obchodov a objavili sa na čiernom trhu, za ceny o mnoho vyššie.

Od roku 2013 sa prezidentom Venezuely stal Nicolás Maduro, ktorý pokračuje v ľavicovej politike Huga Cháveza. Od roku 2014 vláda odmieta poskytovať ekonomické údaje, čo komplikuje ich sledovanie. Inštitúcie monitorujúce finančnú situáciu tak závisia na údajoch z externých zdrojov.

Maduro v politike Cháveza pokračoval, čím krajinu priviedol k hospodárskemu kolapsu, keď v obchodoch chýbajú základné produkty spotrebného koša ako mäso, mliečne výrobky alebo toaletný papier.

V roku 2013 so začiatkom Madurovho mandátu začal trvalý ekonomický pokles, s ktorým sa rapídne zhoršovalo zdravotníctvo, školstvo a bezpečnosť. A začal extrémne rásť aj dlh krajiny. Krajina je v bankrote od konca roka 2017, keď nezaplatila investorom za emitované štátne dlhopisy a dlhopisy vydané štátnou ropnou spoločnosťou.

Analytici odhadujú, že Venezuela má približne 60 miliárd dolárov nesplatených dlhopisov, zatiaľ čo celkový zahraničný dlh vrátane záväzkov PDVSA, bilaterálnych úverov a arbitrážnych rozhodnutí predstavuje zhruba 150 až 170 miliárd dolárov v závislosti od toho, ako sa počítajú úroky a rôzne súdne rozhodnutia. MMF odhaduje nominálny HDP Venezuely na približne 82,8 miliardy dolárov za rok 2025, takže pomer dlhu k HDP je medzi 180 až 200 percent.

Na zozname veriteľov je množstvo zahraničných fondov ale aj skupina spoločností, ktorým bola priznaná kompenzácia prostredníctvom medzinárodnej arbitráže po tom, čo vláda Huga Cháveza vyvlastnila ich aktíva.

Holandská choroba

Venezuelu sužuje to, čo ekonómovia nazývajú „holandská choroba“, pri ktorej si vláda vytvára nezdravú závislosť od vývozu prírodných zdrojov na úkor iných sektorov.

Holandská choroba je ekonomický jav, pri ktorom náhly boom v jednom sektore (často ťažba prírodných surovín) vedie k posilnení domácej meny, čo poškodzuje ostatné exportné sektory od priemyslu cez poľnohospodárstvo) dôvodom je fakt, že drahšia mena voči zahraničným menám znevýhodňuje exportné produkty a zvýhodňuje import.

V konečnom dôsledku zvyšuje nezamestnanosť a robí ekonomiku závislou od cien jednej komodity. Tento termín zaviedol časopis The Economist v 70. rokoch 20. storočia, keď opísal problémy holandskej ekonomiky po objavení veľkých ložísk zemného plynu v 50. rokoch.

Venezuela financuje väčšinu svojho vládneho rozpočtu z príjmov z ropy. V roku 2024 sa odhadovalo, že príjmy z vývozu ropy a dane platené štátnou ropnou spoločnosťou tvorili približne 58 percent štátnych príjmov (tu je pekný graf). Zvyšok tvorí ropný koks alebo kovový šrot. Z potravín vyváža ryby, morské plody najmä krevety či tropické ovocie ako ananás či avokádo.

Ekonomika krajiny je už viac ako štyri desaťročia veľmi turbulentná a jej HDP sa od roku 2014 do roku 2024 znížil o viac ako 70 percent. V roku 2023 však administratíva amerického prezidenta Joea Bidena zmiernila niektoré sankcie na ropu, čo viedlo k rastu HDP v ostatných troch rokoch na úrovni okolo piatich až ôsmich percent HDP.

Historicky boli Spojené štáty najväčším odberateľom venezuelskej ropy. Tento vzťah bol vybudovaný na relatívnej geografickej blízkosti a špecifických potrebách amerických rafinérií. V súčasnosti až 80 percent venezuelskej ropy končí v Číne. Aby sa však venezuelská ropa dostala do Číny, náklad prechádza nepriehľadnou sieťou, ktorá sa snaží vyhnúť sankciám, a zahŕňa obchodníkov, sprostredkovateľov a tankery. Každý zaistený tanker alebo stupňujúci spor s Trumpovou administratívou znižuje príjmy štátu potrebné na dovoz potravín a liekov.

Orientácia Venezuely na Čínu môže byť pre Trumpa najväčšou hrozbou z geopolitického hľadiska. Venezuela v súčasnosti exportuje ropu aj na Kubu, čím pomáha podporovať ekonomiku ďalšieho karibského štátu, ktorý Washington považuje za nepriateľský voči záujmom USA. Ďalším problémom pre Američanov je, že Maduro sa opakovane vyhráža prevzatím regiónu bohatého na ropu v susednej Guyane, kde americký ropný gigant ExxonMobil prevádzkuje konzorcium, ktoré má pod sebou nedávno objavené zásoby. USA majú záujem na tom, aby tieto hrozby zastavili v počiatku a zároveň si zabezpečil vplyv nad ropnou veľmocou.

Trump, možno viac ako ktorýkoľvek iný americký prezident v nedávnej histórii, totiž vníma zahraničnú politiku optikou zabezpečovania strategických prírodných zdrojov. Američania môžu tvrdiť, že budovanie ich vojenskej sily v okolí Venezuely je primárne o riešení drogových problémov, ale ropa môže byť pre Trumpa ešte perspektívnejšia. Tak tomu bolo aj pri Ukrajine, kde sa chcel dostať k nerastným bohatstvám a podobne to bolo aj pri Grónsku.

Politická kríza so Spojenými štátmi sťažuje Venezuelčanom už tak ťažký každodenný život. Venezuelská mena stráca na hodnote v dôsledku politickej neistoty. Rozdiel medzi oficiálnym kurzom (270 bolívarov za dolár), ale reálny kurz je až 1: 480. Bolívar v roku 2025 znehodnotil o 80 percent. Slovo „inflácia“ v slovníku vlády podľa denníka El Pais neexistuje, ale Venezuelské finančné observatórium, čo je think tank koordinovaný skupinou opozičných ekonómov – odhaduje, že inflácia dosiahne do konca roka medziročne 590 percent. MMF hovorila v októbrovom výhľade o inflácii vo Venezuele na úrovni 270 percent.

Všetko ale v súčasnosti zmenilo zatknutie prezidenta a v súčasnosti je zbytočné predikovať čo bude nasledovať. Neostane nám nič iné ako čakať.

The post Extrémna chudoba a korupcia. Ako politici ROZDALI VENEZUELU a ako ju socializmus zničil? first appeared on Ekonómia ľudskou rečou.

Za chvíľu to budú tri roky od začiatku invázie Ruska na Ukrajine a počet obetí, škôd na majetku a zmrzačených ľudí a poškodených rodín stále pribúda. Aký je ale stav ruskej ekonomiky po 3 rokoch plnoformátovej invázie?

Je pravdou, že ani v treťom roku vojny Rusko nepadlo na kolená ako sme si hovorili a priali po prvých kolách sankcií zo západu. No na druhej strane ani Rusko zázračne neodoláva ako to rád Putin a jeho blízki ľudia zdôrazňujú. No a žiaľ niekedy aj naši vládni predstavitelia. Pravdou je, že konflikt skôr smeruje do úplného vyčerpania z oboch strán, keďže frontové línie sa zásadne neposúvajú.

Pre každý štát a Rusko nie je výnimkou je vojna devastačným prvkom pre ekonomiku, a to nie len pre krajinu ktorá sa bráni a na ktorej území sa bojuje. Dôvodom je fakt, že vojna stojí veľa peňazí, a to či už vo forme materiálu alebo vo forme životov. Prakticky všetko čo investujete, tak vám prakticky zhorí  alebo zomrie či v najlepšom prípade sa zraní niekde v poliach na Ukrajine. To je v zásade úplne najhoršie čo sa vám môže pri investovaní stať. Prakticky to pre ekonomiku a napríklad hrubí domáci produkt, ktorý stále Rusku rastie – je ako keby ste dookola vyhrabali a zase zahrabali 100×100 metrovú dieru niekde v poli. Síce môžete vykazovať, že produkcia rastie, ľudia sú zamestnaní a dostávajú mzdy, ale prakticky ste nič s pridanou hodnotou v ekonomike nevytvorili. A presne taký je aj rast HDP v Rusku.

Síce mierne rastie, ale podstatná časť je skrátka produkovaná v zbrojovkách alebo priemysle, ktorý dodáva komponenty a materiály zbrojovkám. Kým v rokoch pred vojnou dávalo Putinove Rusko na zbrojenie asi 3% HDP, dnes to je okolo 7 až 8%. Len pre porovnanie cieľ členských štátov NATO je na 2%.

Zároveň armáda zožiera čoraz väčšiu časť štátneho rozpočtu, a to približne 40% z výdavkov. Treba si uvedomiť, že Rusko páli peniaze aj na mzdách a náborových príspevkoch vojakov, ktoré nie sú vôbec zanedbateľné.

Predpokladá sa, že v priebehu roka 2023 Rusko zverbovalo 540-tisíc ľudí a následne za prvý polrok 2024 dalších 190-tisíc. Bonus za upísanie sa armáde sa pohybuje po prepočte niekde od 10-tisíc do 30-tisíc eur podľa toho z akého regiónu rekrut pochádza. Ročný plat je od 30 do 50-tisíc eur. To je zásadne viac ako je priemerný ročný plat bežného Rusa. Kým v Moskve je mesačný plat okolo 1400 eur mesačne tak v iných regiónoch to nie je ani 500. Samozrejme tu ešte nie je započítané odškodné za zranenie či za padlého vojaka pre rodinu. Navyše Rusko už neberie len odsúdených s odmenu odpustenia trestov ale aj obvinených. A tých podľa odhadov nebolo málo. Doteraz prišlo Rusko na Ukrajine o približne 750-tisíc vojakov. Medzi nich sa rátajú aj nezvestní, zranení alebo zajatí.

Obranu Ukrajiny na začiatku invázie sťažoval aj trochu váhavý postoj západných štátov a spoločností pri poskytnutí pomoci. Jednou z firiem, ktoré sa na stranu Ukrajiny postavili a finančne podporili rýchle dodanie humanitárnej pomoci bola investičná platforma Portu. Na Portu máte možnosť investovať aj do Obranného priemyslu – ETFka zloženého z akcií spoločností, ktoré inovujú v oblasti vojenských technológií. Hlavnou výhodou Portu je ale jednoduchosť, nízke poplatky a investovanie bez daňových dopadov. Keď sa chcete pridať k viac než 230 000 investorom, ktorí Portu využívajú môžete sa registrovať cez odkaz v popise videa.

Kontroverznou témou od začiatku invázie je úspešnosť sankcií, ktoré boli na Rusko uvalené a ktoré sa stále upravujú v nadväznosti na to ako sa ich Rusko snaží obchádzať. Asi najdôležitejšou oblasťou bola energetika a sankcie týkajúce sa najmä ropy a uhlia. Plyn mimochodom stále nebol doteraz sankcionovaný zo strany západu.

Ale teda k číslam. Rusku dlhodobo klesajú príjmy z exportu ropy a plynu aj keď najvýraznejší prepad to bolo medzi rokmi 2022 a 2023. Kým po začiatku vojny Rusko utŕžilo z exportu nerastných surovín 1,2 miliardy eur denne, tak dnes to je niekde okolo 650 miliónov eur denne.

Rusko v podstate muselo európskych verných odberateľov nahradiť inými, teda najmä Čínou, Indiou a Tureckom.

Uhlie sa napríklad už takmer vôbec nevozí do krajín Európskej únie. A najväčšími odberateľmi ruského uhlia sú práve tri spomínané krajiny.

Ropu zase prioritne vyváža do Číny a Indie a stále aj do Európy napríklad na Slovensko, do Česka a do Maďarska kvôli výnimke. Rovnako tak Slovensko aj Maďarsko dovážajú aj plyn. Slovensko už len cez Turkstream. Výnimkou je LNG, ktoré odoberá od Ruska napríklad Francúzsko, Belgicko či Španielsko. Na celkových príjmoch je to ale zanedbateľná časť. Vyše 2/3 príjmov má Rusko stále z predaja ropy a ropných produktov, keďže plyn bol už výraznejšie smerom do EÚ odstavený a nahradiť tieto trasy zase nie je úplne jednoduché.

Práve pri rope riešia západné krajiny stále problém s obchádzaním sankcií prostredníctvom tzv. tieňovej flotily, čo sú v preklade lode, ktoré sa vyhýbajú sankciám a naďalej prevážajú ruskú ropu. Ich podiel na prenose Ruskej ropy stále rastie a tak západ nedokáže efektívne uplatňovať napríklad cenové stropy. Tie sa zaviedli ešte skôr s cieľom nepoisťovať tankery, ktoré budú mať ruskú ropu v cene viac ako 60 dolárov za barel. Cieľom malo byť donútiť Rusko predávať ropu lacnejšie a tak škrtiť jeho príjmy z predaja keďže sa predpokladá, že priemerné produkčné náklady ropy v Rusku sú 15 dolárov za barel. Z toho dôvodu sa hovorí o tom, že cenový strop nad ktorý sa ropa preparovaná tankermi nemá poisťovať by mal klesnúť.

Osobitnou témou dopadu sankcií je inflácia. Samozrejme tá je poháňaná nie len sankciami ale zároveň aj zmenou vládnej politiky, ktorá sa prioritne zaoberá financovaním vojny. Plus treba myslieť aj na to, že vláda kvôli stúpajúcim cenám, odchodu niektorých značiek a zvyšovaniu úrokov zaviedla aj rôzne podporné programy, ako sú príspevky na hypotéky či zvýhodnené úvery pre zbrojovky.

To samozrejme štát stojí peniaze a rozpočet je po dlhom čase v deficite, čo nie je úplne štandardná situácia pre Rusko, ktoré bolo známe tým, že rozpočtové deficity nemá a vládny dlh je pomerne nízky vďaka príjmom z predaja nerastných surovín. Toto všetko má dopad na infláciu, ktorá rastie a oficiálne je okolo 10%. Keď sa pozrieme na podrobnejšie údaje z ruského štatistického úradu tak zistíme, že reálna inflácia napríklad potravín je podstatne vyššia. Od januára 2022 do októbra 2024 stúpli ceny niektorých potravín o 20-30 aj 40%. Samozrejme rástli aj priemerné platy. V rovnakom období priemerný plat v Rusku rástol o 55%. Tu je ale ťažko rozlíšiť či to bolo naprieč odvetviami a regiónmi. O Rusku je známe, že kvôli veľkosti a rozmanitosti trpí veľkými regionálnymi rozdielmi. Kým v Moskve je priemerný plat v prepočte na eurá ako priemerný plat na Slovensku, tak v regiónoch južne alebo juhovýchodne od Moskvy sú platy tretinové.

Podľa analýz je za tak zásadným rastom najmä spomínané odmeny a platy vojakov a plus investície do obranného priemyslu. Je to vidieť pri raste produkcie a platov v daných sektoroch a rovnako na regiónoch, v ktorých sídlia firmy obranného priemyslu.

Rusko sa tak dostáva pomaly do inflačnej špirály a preto centrálna banka postupne dvíha základnú úrokovú sadzbu. Od leta 2023 ju zvýšila v niekoľkých kolách zo 7,5% na súčasných 21%. Zámer je pomerne jednoduchý, redukovať infláciu a potenciálnu inflačnú špirálu, ktorá by mohla viesť až k hyperinflácii. V súčasnosti začína mať problémy aj ruský  pracovný trh. Nezamestnanosť je na historicky nízkych úrovniach a pracovné miesta nemá kto zaplniť, to je mimochodom tiež jedným z dôvodov prečo mzdy rastú. Údajne priemyselné podniky idú kvôli nedostatku pracovníkov len na 81% produkcie a vyše 70% podnikov eviduje nedostatok pracujúcich.

Tento výpadok na trhu práce je vidieť pri bežných servisných úkonoch, keď niečo niekde vypadne alebo nefunguje. Pracovnému trhu nepomáha ani fakt, že mladá generácia sedí a zomiera v zákopoch.

Čím ďalej tým väčšiu kritiku schytáva aj centrálna banka zo strany oligarchov, ktorá rastúcou úrokovou sadzbou predražuje firmám úvery, ktorých úroky sú okolo 25% s výnimkou tých pre zbrojovky. Ešte začiatkom invázie totiž banky dostali nariadenie poskytovať obrannému sektoru tzv. preferenčné úvery, ktoré majú nižšie úrokové sadzby a riziko sa posudzuje laxnejšie.

Druhá skupina nepreferovaných podnikateľov volá po väčšej kontrole centrálnej banky strany vlády a hlavne Putina. Ten doteraz nechával centrálnu banku robiť svoju prácu a veľmi jej činnosť neovplyvňoval, čo je pri menovej politike ideálny scenár.

Rusko sa tak postupne oberá o žiarivejšiu budúcnosť, keďže musí investovať prioritne do vojny, ktorá ho stojí životy a peniaze. Ekonómovia v súčasnosti hovoria, že ruská ekonomika sa kvôli fiškálnym stimulom a vojne prehrieva alebo že je na tzv. steroidoch.

Hovoriť o tom, že sankcie nefungujú nie je úplne na mieste. Prirodzene, nenastala taká katastrofa ako sme si na začiatku mysleli, ale nie je to ani bezproblémová záležitosť pre Rusko. Západu sa podarilo okresať príjmy z nerastných surovín a rovnako sa podarilo okresať aj dostupnosť niektorých produktov. Aj keď je mnoho západných značiek ktoré naďalej pôsobia na Ruskom trhu. Produkty týchto firiem Rusi nemusia nahrádzať.

Netreba ale zabúdať, že keby Rusko nemalo žiadne problémy, tak nemá problém so zverejňovaním dát napríklad za výrobu ropy a plynu, dáta týkajúce sa medzinárodného obchodu a finančných dát o zdravý bankového sektora. Všetky tieto dáta prestalo zverejňovať.

Rusko si tak postupne prejedá svoju budúcnosť za cenu toho, že v súčasnosti sa snaží čo najviac udržať stabilnú sociálnu situáciu pre bežného Rusa. Zároveň predsa len Rusko a jeho režim má kvôli svojmu charakteru nádej udržať status quo, určite jednoduchšie ako štandardné európske demokracie.

Koniec koncov aj na bojisku je zjavné, že zásadné prielomy nerobia Ukrajinci ani Rusi a je to tak konflikt až do úplného vyčerpania bez toho, že by niekto dokázal zásadne dominovať.

Stavu Ukrajinskej ekonomiky sa povenujem v ďalšom videu

The post Polovica rozpočtu na vojnu. Dokedy vydrží RUSKÁ EKONOMIKA? first appeared on Ekonómia ľudskou rečou.

Louis Vouitton pozná každý. Či už vo forme drahých kabeliek alebo fejkových tureckých náhrad. Aj keď príde LV bežnému smrteľníkovi ako predražený luxus pravdou je, že Louis Vuitton Moet Hennesy, čo je značka pod ktorú LV patrí je jedna z najúspešnejších európskych firiem. A v súčasnosti je najhodnotnejšou firmou v Európe a Bernard Arnault vlastniaci skoro 48% podiel v konglomeráte je jedným z top 10 najbohatších ľudí sveta. Ako sa mohla luxusná značka na ktorej produkty väčšina z nás nemá mohla stať najhodnotnejšou značkou Európy?

V roku 1837 zaviedli 16 ročného Louisa Vuittona do Paríža, aby pracoval ako učeň v jednom malom obchode s dielňou na výrobu kufrov. V tom čase sa kufre vyrábali s cieľom prenosu vo vlakoch, vozoch a lodiach. A boli to v podstate krabice, ktoré mali chrániť majetok cestujúcich.

O 17 rokov neskôr otvára Louis Vuitton pod rovnomennou značkou vlastný workshop v ktorom postupne vymyslí revolučné ploché kufre, zámky a charakteristické Louis Vuitton látky resp. vzory. Tesne pred druhou svetovou vojnou zamestnával miesto 20 ľudí už vyše 200. V tom čase mal obchody aj v Londýne, New Yorku, Bombai či Buenos Aires alebo v Alexandrii.

Počas obdobia prvej a druhej svetovej vojny značka prežije, vyrobí niektoré tašky, ktoré sa vyrábajú doteraz a na nešťastie bola súčasťou Vičistickej vlády vo Francúzsku a kolaborovala s Nemcami. Čo zase nebolo úplne nezvyčajné pi značkách, ktoré prežili doteraz a vznikli pred druhou svetovou vojnou.

Po vojne značka pokračovala v raste a rozvoji rozširovaním produktovej ponuky. Zlomovým bodom bolo vytvorenie koncenu LVMH v roku 1987, teda Louis Vuitton, Moet, Hennesy. Súčasná značka vznikla fúziou módnej ikony a ikony v podstate alkoholu či alkoholov. Moet & Chandon ako výrobca legendárnych šampusov sa spojil ešte v roku 1971 so značkou Hennesy ako výrobcom známeho koňaku. Ich história siaha až do 18. storočia.

Po tejto fúzii došlo ku konfliktu medzi Henri Racamierom zástupcom LV a Alainom Chevalierom šéfom Moet-Hennesy. Obe tieto klany či rodiny mali len tesné podiely v LVMH.

Do tohto konfliktu prišiel Bernault Arnault. Bernaul Arnault pochádzal z rodiny developerov resp realitných investorov a o tom ako sa dostal do módneho biznisu rozpráva doteraz legendárnu historku ako prišiel do New Yorku a taxikár mu povedal, že počuje, že je francúz. Síce nepozná francúzskeho prezidenta ale pozná značku Dior.

V tom čase v roku 1984 bol Dior súčasťou textilného konglomerátu Boussac Saint – Fréres, ktorá krachovala a francúzska vláda ju predávala za v podstate symbolickú cenu 15 miliónov dolárov, ktoré Arnault zložil. Navyše prostredníctvom bánk investoval ďalších 45 miliónov. Arnault v priebehu dvoch rokov vyhodil 9-tisíc ľudí a odpredal textilnú a plienkovú časť biznisu. A ostala tam len značka Dior a obchodný dom Lebon Marche (rive gauche). Vtedajší New York Times dokonca hovorí o tom, že na odpredaji majetku obratom zarobil pol miliardy dolárov.

O 3 roky neskôr vznikol spomínaný konglomerát LVMH a doteraz je prebratie kontroli nad touto spoločnosťou zo strany Bernard Arnaulta považované za jedno z najviac nepriateľských prevzatí podniku.

V tom čase boli hlavnými tvárami koncernu Henri Racamier, ktorý bol ženatý s pravnučkou Vuittona. A Alain Chevalier, ktorý zastupoval alkoholovú časť biznisu. Od akvizície nemali dobré vzťahy a navyše neboli akcionármi so zásadnou kontrolnou pozíciou a zvyšné akcie sa stále obchodovali na burze. V prvých rokoch po akvizícii bolo jasné, že niekto akcie skupuje a postupne ich cena rastie a tak vznikla obava či niekto sa nepokúsi prebrať podnik. Z toho dôvodu sa obe strany dohodli, že Chevalier dotiahne do spoločnosti aj vlastníka známej značky Guiness Anthonyho Tennanta, s ktorým už tak či tak spoločne distribuovali alkoholy. Najprv prišiel návrh na 3,5% podiel v LVMH s ktorým Racamier súhlasil no neskôr prišla ďalšia ponuka na 20%. Rodina Vuitonovcov to považovala za deklarovanie vojny .

Racamier si zavolal na pomoc Arnaulta s ktorým mal v pláne kúpiť výraznejší podiel aby sa misky váh vyrovnali, avšak nakoniec to nevypálilo úplne dobre a Arnault sa ocitol na alkoholovej strane. Spoločná firma kúpila nakoniec 24% akcií LVMH za 1,5 miliardy dolárov. Klan Vuittoncov s tým nebol spokojní a tak sa začal boj na parížskej burze, ktorý dopadol tak, že Arnault nalial v piebehu 3 dní 600 miliónov dolárov a zabezpečil podiel Arnault-Guinness na 37,5%. Nakoniec chcel Racamier rozdeliť spoločnosť, ale Arnault skúpil a zvýšil podiel na 43,5% za čo dal za dva dni 500 miliónov dolárov na Paržískej burze a tak zablokoval celý tento plán svojim 35% podielom na hlasovaní. Od 90. rokov tak prioritne ovládal konglomerát Arnault a ostatní dvaja sa stiahli do úzadia.

Racamier celé prevzatie spoločnosti komentoval len slovami, že „Chceli sme nájsť modus vivendi, ale je to náročné s člove      kom ako je Arnault.“ Arnault si za toto prevzatie vyslúžil prezývku vlka v kašmíri.

Arnault za skoro 4 dekády kontroly nad LVMH z neho vybudoval jednu z najväčších firiem sveta a najhodnotnejšiu firmu Európy. V roku 1989 boli konsolidované tržby LVMH asi 8 miliárd dolárov. Následne začal postupne Arnault nakupovať ďalšie značky spomedzi alkoholov, módy či obuvy alebo parfumov alebo šperkov či hodiniek. V súčasnosti pod LVMH patria značky ako Tiffany, Bulgari, Loro Piana, Celine, Rimowa, Tag Heuer alebo Hublot a iné. Dokopy vyše 70 značiek. V roku 2024 mala firma tržby 84 miliárd eur a čistý zisk skoro 13 milIárd eur, čo robí slušnú ziskovú maržu. Samozrejme najvyšší podiel na tržbách má stále móda a to skoro polovicu. Zaujímavosťou je, že LVMH má najväčší počet obchodov v Ázii a nie v domovskej Európe a zároveň vyše 30% tržieb pochádza práve z východu.

Arnault má 5 detí, ktoré vyrastali vo francúzsku a študovali na najlepších školách, aby raz stáli v rovnakom biznise ako otec. Všetky deti sú v štruktúrach samotnej spoločnosti a očakáva sa, že jeho nástupca, keďže už má 75 rokov vzíde práve z nich. Aj keď je pravdou, že si predstavenstvo odsúhlasilo vek odchodu do dôchodku na 80tku, aby Arnault ešte ostal.

Sám Arnault pre New York Times povedal, že cieľom je byť na vrchole ďalších 50 rokov a neskončiť ako mnoho iných rodinných podnikov, kde sa celé bohatstvo rozbilo po jednej či dvoch generáciách.

LVMH zároveň schytáva vo francúzsku kritiku už z princípu, že to je Francúzsko. Kým Buffet sa môže v New Yorku pohybovať pomerne nenápadne Arnault sa pohybuje po svojich obchodoch často s bodyguardami.

Keď ho začiatkom apríla 2023 uviedol Forbes na vrchol najbohatších ludí, tak o 10 dní neskôr vtrhli protestujúci do jeho officov a jeho podobizeň strhli a zapálili na znak kapitalistického zla.

Zároveň čoraz viac bude čeliť LVMH zmene nákupného správania. Na jednej strane sa ľuďom ťažko nakupuje lepší status a tovar s vedomím, že ho kupujú od vlka v kašmíre, ktorý na tom má nemalé marže a je jeden z najbohatších. Druhým faktorom je, že aj mladá generácia sa mení a už jej tak nezáleží na luxuse ale blízke sú jej témy udržatelnosti. Táto generácia postupne prichádza na rad aj v Číne, ktorá je pre LVMH kľúčovým trhom.

Zaujímavosťou je, že aj na trhu s módou prebieha arbitráž. Existujú čínski obchodníci, ktorí cestujú po svete, vykupujú luxusné kúsky na “lacnejších” trhoch najmä v Londýne, Paríži alebo v Tokiu. Tie potom predávajú v Číne s lokálnou prirážkou. Rozdiel v cene je ich zisk.

Tejto obchodnej praktike sa hovorí daigou. Počas prvého polroka 2024 vzrástol objem tržieb cez daigou medziročne o 23 percent. Ide o odhad analytikov zo spoločnosti Re-hub, ktorí analyzovali údaje z čínskej online platformy DeWu. Tento paralelný obchod však znížil celkové tržby luxusných značiek v Číne za rovnaké obdobie o 5 percent, pretože sa dostanú k lacnejším veciam.

Na základe analýzy Re-Hub si môžu Číňan kúpiť bunda Moncler o tretinu lacnejšie cez daigou, prstene Cartier sa predávajú so zľavou až o 37 percent oproti oficiálnym cenám v Číne.

Luxusné značky neúmyselne vtlačili nakupujúcich do náručia predajcov daigou tým, že v posledných rokoch výrazne zvýšili svoje ceny. Ceny luxusných tovarov vzrástli v priemere o 55 percent v porovnaní s cenami z roku 2019.

Trh daigou sa stáva oveľa profesionálnejším než v minulosti. Pred niekoľkými rokmi fungoval na princípe čínskych študentov, ktorí študovali v zahraničí. Skontaktovali sa k čínskym boháčom a kúpili mu napríklad v Paríži kabelku Louis Vuitton a poslali mu ju do Číny a dostali za to províziu.

Dnes tomuto trhu dominujú profesionáli, ktorí nakupujú luxusné kúsky vo veľkom na základe kontaktov v celom dodávateľskom reťazci luxusného tovaru. Predstavme si londýnskeho predajcu s luxusom, ktorý zaplatil za kabelku veľkoobchodnú cenu 400 eur, ale predáva ju za 1000 eur. Kabelka sa mu však v obchode nepredala. Obchodník s daigou mu ponúkne, že mu ju odkúpi za 500 eur. Obchodný dom nedosiahne taký zisk, ale aspoň sa vyhne strate. Čínsky obchodník následne kabelku predá na čínskom trhu za vyššiu cenu. Tento paralelný trh sa samozrejme nepáči najmä exkluzívnym luxusným značkám, ktoré si chcú ponechať dojem nedostupnosti, čo tlačí na ceny. Iné značky však pred daigou zatvárajú oči a ticho ho akceptujú.

Posledným faktorom, ktorý ohrozuje budúcnosť značiek LVMH sú obchodné vojny a clá, ktoré práve medzi Čínou a USA prebiehajú.

The post Kabelky, prstene, hodinky. Ako sa z LOUIS VUITTON stala najhodnotnejšia firma Európy? first appeared on Ekonómia ľudskou rečou.

V poslednom roku sa nám rozmohol taký nešvár a mnohí politici a verejne známe osoby začali hovoriť o tom, že Slovensko je na tom ekonomicky horšie ako Rumunsko, ktoré bolo dlhodobo považované za jednu z tých slabších ekonomík Európy. Samozrejme zvyčajne sa to používa, aby sa jednoduchšie vysvetľovalo čo robila alebo nerobila tá či oná vláda. V tomto videu sa pozrieme na to, či sú tieto dáta pravdivé resp. ako sa na nich pozerať.

Životná úroveň meraná cez paritu kúpnej sily

Prvou oblasťou o ktorej všetci hovoria je konvergencia, teda že Rumuni nás už v kvalite života a ekonomickom výkone predbehli.

Všetci, ktorí hovoria, že áno sa odvolávajú na dáta eurostatu, ktoré porovnávajú výkon ekonomiky vyjadrený cez paritu kúpnej sily. Podľa dát by sme mali byť v roku 2023 na 74 % výkonu priemeru Európskej únie a naopak Rumunsko niekde na 78 %. Dokonca Rumunsko by tak predbehlo aj Maďarsko a Poľsko. Jediné Česko by bolo na 90 % výkonu priemeru EÚ.

Asi sa nemusíme dlho zamýšlať, aby sme došli k tomu, že na tom niečo nesedí. Problém je samozrejme vyjadrenie dát. Aby sa dali porovnať krajiny s rôznou cenovou úrovňou a navyše menou, keďže všetky spomínané majú inú menu, tak sa použije umelý výmenný kurz prostredníctvom ktorého sa vyjadrí HDP. V preklade nám vie napríklad PKS povedať, čo by sme si vedeli za dané peniaze kúpiť v inej krajine. PKS skrátka lepšie odhaduje životnú úroveň.

Problémom je, že tento prepočet, ktorý nám má poskytnú obraz o tom ako sa máme v porovnaní s ostatnými krajinami vo rôznych obdobiach nie je dokonalý a metodika sa stále vylepšuje. Najlepším príkladom je vývoj Slovenska od roku 2016 do roku 2019, keď zrazu sme sa v životnej úrovni prepadli. Dôvodom bola metodická chyba, ktorú síce štatistický úrad na Slovensku opravil, avšak Eurostat má politiku, že viac ako 3 roky dozadu korekcie nerobí a tak je tam stále chyba. Ďalším príkladom je napríklad cenová úroveň bývania a energií, kde sme spomedzi Rumunska, a V4 úplne excelovali a boli extrémne drahí. Nakoniec nastali korekcie aj v tejto oblasti.

A v neposlednom rade potraviny. Tam sme zrazu po revízii údajov zlacneli a kým predtým sme mali potraviny cenovo na úrovni Európskej únie po revízii sme zrazu mali ceny na 82 % EU. Dôvodom bola zmena metodiky a fakt, že sa začali brať aj akciové ceny potravín pričom práve akcie sú v prípade Slovenska častejšie ako v zahraničí.

Z toho dôvodu nie sú tieto dáta úplne porovnateľné naprieč krajinami a navyše parita kúpnej sily dlhodobo schytáva kritiku, že nadhodnocuje chudobné krajiny, kde sú lacné služby a podhodnocuje bohaté krajiny, kde sú služby drahšie.

A aj keby HDP krajiny nemusí byť dostatočný ukazovateľ životnej úrovne.

Avšak bez debaty je Rumunsko v rámci HDP inšpiratívne. Ekonomika Rumunska je jednou z najrýchlejšie rastúcich ekonomík v posledných rokoch. Čo vidíte aj na nominálnom raste HDP, v rámci ktorého je viditeľné, že sa priblížilo pomerne výrazne od roku 2020. Dôvodom je aj fakt, že pri raste ekonomík platí, že z nižšej úrovne rastiete rýchlejšie.

Tu treba pripomenúť, že Rumunsko malo jeden z najtvrdších ekonomických režimov počas socializmu a pomerne silnú industrializáciu a všelijaké sociálne experimenty zo strany Caucesca, ktoré okrem iného spôsobili nedostatok potravín v krajine. Tvrdá bola aj odpoveď v roku 1989, kedy demonštranti zvrhli Caucesca a po krátkom procese bol spolu s manželkou popravený zastrelením.

Keď si otvoríte New York times z roku 1993, tak sa tam o Rumunsku píše ako o krajine, kde je situácia niekoľkokrát horšia ako v iných postkomunistických krajinách, ktoré sa transformujú na trhovú ekonomiku. A podľa odhadov mal priemerný Rumun kvôli inflácii dávať až 80 % príjmu na potraviny.

Odvtedy už Rumunsko prešlo kus cesty a vďaka trhovým reformám, privatizácii a prílevu zahraničného kapitálu sa začalo doťahovať aj na krajiny V4.

Summa sumárum HDP treba brať s rezervou, poskytuje to síce aký taký obraz o ekonomike, avšak často to o životnej úrovni až tak veľa nepovie a treba brať do úvahy niekoľko ďalších faktorov.

Majetok ľudí

Napríklad v Rumunsko je stále priemerný finančný majetok pomerne nízky. Avšak tu treba pripomenúť, že Slováci sú v hromadení finančného majetku rovnako celkom slabý a v roku 2024 sú dokonca slabší ako Rumuni. Kým priemerný Slovák má čistý finančný majetok v hodnote 9 160 eur, tak priemerný Rumun 9 440 eur. Každoročne sa tejto oblasti venuje Allianz, ktorý pri čistom finančnom majetku neráta samozrejme so záväzkami a s nehnuteľnosťami, ktoré do finančného majetku nepatria. Slováci a Rumuni by pravdepodobne z toho pri zarátaní nehnuteľností vyšli trochu lepšie.

V oboch prípadoch by sa mal brať príklad z Česka, kde priemerný Čech má finančný majetok 31 910 eur. Pracovať na finančnom majetku by mal každý, keďže umožňuje budovanie a dosahovanie rôznych životných či rodinných cieľov.

Na zlepšenie týchto celoslovenských štatistík a hlavne svojich môžete využiť aj platformu Portu, ktorá je sponzorom tohto videa. S Portu investuje už viac ako 230 000 ľudí. S portu viete investovať veľmi jednoducho a navyše len za jediný poplatok vo výške 1 % ročne. Môžete ochrániť svoje úspory pred infláciou, odkladať si na hypotéku či na zaistenie lepšieho dôchodku. K registrácii môžete využiť aj odkaz v popise videa, s ktorým získate k prvej investícii bonus 20 € a 3 mesiace bez poplatku.

Počet obyvateľov

Späť ale k porovnaniu s Rumunskom. Počet obyvateľov je ďalším faktorom, ktorý čo to hovorí o ekonomike. Stačí keď sa napríklad pozrieme na počet obyvateľov, ktorých počet v Rumunsku dlhodobo klesá, čo sa v krajinách V4 v takej miere nedeje. Od 90. rokov Rumunsko opustili 4 milióny ľudí a v súčasnosti je ich oficiálne vyše 19 miliónov.

Počet obyvateľov má samozrejme vplyv aj na ceny nehnuteľností, ktoré nijak zásadne v Rumunsku nerástli, a to Rumuni zdrvujúco vedú rebríček vlastnenia nehnuteľností podľa ktorého vyše 90 % vlastnia Rumuni bez hypotéky. Ceny týchto nehnuteľností vzrástli od roku 2010 len o vyše 30 % zatiaľ čo na Slovensku o vyše 90%. Dôvodom je aj práve fakt, že Rumunsko sa stále vyľudňuje.

Vysoká príjmová nerovnosť

Nevábnou štatistikou Rumunska je aj príjmová nerovnosť. Napríklad je tam vyše 20 % dôchodcov v ohrození chudobou, zatiaľ čo na Slovensku aj kvôli štedrým valorizáciám v dôchodkovom systéme len 9 %. Celkovo približne 35 % ľudí je v ohrození chudoby, zatiaľ čo krajiny V4 sú medzi 10 až 20 %.

Zároveň Rumunsko trápi relatívne vysoké daňovo odvodové zaťaženie, a to najmä v prípade nízko zarábajúcich, ktorým štát zoberie zo mzdy vyše 43 %. Mimochodom Rumunsko má nízku daň z príjmu, a to len 10 % v prípade fyzických osôb, avšak relatívne vysoké odvodové zaťaženie, čo zase má aj Slovensko.

Navyše Rumunsko má veľmi vysokú medzeru na výbere DPH. Kým na Slovensku je vyše 10 %, tak V Rumunsku vyše 35 %.

Regionálne rozdiely

Rumunsko trpí rovnako vysokými regionálnymi rozdielmi. Tými trpí aj Slovensko, avšak v nie takom rozsahu ako Rumunsko.

Keď sa pozrieme napríklad na to ako rástlo HDP regiónov v Rumunsku a Slovensku, tak uvidíme, že niektoré rástli medzi rokmi 2012 až 2022 nadpriemerne ako sú severozápadné regióny či región hlavného mesta, avšak tie ostatné zažívali prakticky žiadny rast alebo pokles. To samozrejme nie je dobrá vizitka štátu, štáty sa väčšinou snažia regionálne rozdiely vyrovnávať a viac zatraktívniť chudobnejšie regióny pre investorov.

Samozrejme aj na Slovensku máme pomerne silné regionálne rozdiely, avšak oproti tým rumunským nie sú až také zásadné.

Produktivita práce

Poslednou oblasťou, kde Rumunsko zaostáva je produktivita práce. Produktivita práce je pre bežného človeka trochu záhadný ukazovateľ, ale na vysvetlenie je pomerne jednoduchý. Skrátka je to hodnota, ktorú dokáže jeden pracujúci vyprodukovať za nejaký čas. Samozrejme za predpokladu, že mu v tom pomáhajú rôzne stroje a technológie. Z toho dôvodu profesie, kde potrebujete vysokú školu budú v priemere v prepočte na čas produktívnejšie ako tie, kde len lopatujete.

Pri porovnaní regiónov je Rumunsko za krajinami V4. Najviac sa európskemu priemeru približuje región Bukurešti, kde je produktivita práce 65 % priemeru EÚ. Ostatné regióny sa pohybujú okolo 20 až 30 %. Na Slovensku sú všetky regióny nad 50 % z výnimkou Bratislavského kraja, ktorý je nad 80 %.

Summa sumarum. Rumunsko spravilo od socializmu poriadny krok, dokázalo naštartovať ekonomiku a napríklad taký IT sektor, kde na burzy sa dosátvajú úspešné veľké firmy. Napriek tomu ale nemôžeme hovoriť, že Rumunsko v životnej úrovni či výkone ekonomiky dobehlo Slovensko či krajiny V4. Samozrejme stále treba mať na pamäti, že Slovensko potrebuje rovnako reformy pretože postupne čím ďalej tým viac strácame aj na také Česko o tom už ale v inom videu.

The post Slovensko chudobnejšie ako Rumunsko. Prečo je to (ne)pravda? first appeared on Ekonómia ľudskou rečou.

Slovensko zmieta plynová kríza, teda aspoň papierovo a mediálne. V domácej a zahraničnej politike prebiehajú spory, že kto za to môže. Pritom sa hovorí sa o stovkách miliónoch eur o ktoré malo byť Slovensko ochudobnené v dôsledku zastavenia tranzitu cez Ukrajinu a teda aj cez Slovensko. V celej tejto „kauze“ ale padá veľa neprávd a polovprávd, ktoré sa posnažím uviesť na pravú mieru.

Dajme si ale krátku teóriu. Slovensko je v prípade plynu tranzitnou krajinou a čiastočne samozrejme spotrebiteľom. Cez Slovensko plynie jedna z vetiev ruského plynovodu menom Bratstvo. Dôvodom je fakt, že Rusko primárne prepravuje plyn potrubiami, keďže samotný plyn je komplikovanejšie prepraviť ako napríklad ropu. Týchto rúr smerujúcich do Európy je hneď niekoľko. Okrem Bratstva medzi tie najväčšie patril Nordstream, ktorý prepájal Rusko priamo s Nemeckom, Jamal, ktorý išiel cez Bielorusko do Poľska a potom Turkstream do Bulharska, Srbska a Maďarska.

Hlavným dodávateľom EÚ a teda najmä východnej časti, bolo po dlhé obdobie Rusko, práve kvôli tejto robustnej štruktúre, ktorá v mnohých prípadoch pochádza ešte zo socializmu.

Samozrejme medzi týmito hlavnými prepojeniami je pomerne robustná pavučina rôznych prepojení rôznej kapacity a smerov, keďže plynovody nemusia vždy byť obojsmerné. Všetky krajiny, ktoré tranzitujú plyn ho zároveň aj odoberajú a samozrejme od Gazpromu, čo je najväčší podnik v Rusku, ktorý je v kontraktoch protistranou, dostávajú tranzitné poplatky, ktoré nie sú zanedbatelné. V realite tak každá spoločnosť z tej ktorej krajiny má priamo zmluvu a kontrakty s Gazpromom o dodávke plynu.

Plynové krízy s hlavným dodávateľom Ruskom tu boli aj predtým, avšak vždy sa to nejak urovnalo a mimochodom niekedy to boli zaujímavé korupčné škandály. Teraz to je ale inak, logicky kvôli vojne. Ukrajina skrátka už vyše roka hovorila, že tranzitnú sieť cez Ukrajinu – ktorá je dosť robustná – zavrie a nebude už tranzitovať plyn – a to z dôvodu vypršania 5 ročného kontraktu, ktorý nechcela predĺžil kvôli nevýhodným podmienkam. Na túto vetvu sme samozrejme napojení aj my. Z toho dôvodu je trochu nešikovné sa na Slovenskej strane tváriť prekvapeno, keď zrazu plyn netečie.

Sponzorom videa je Portu, online investičná platforma, s ktorou zvládne investovať každý. Keď ste si dali predsavzatie, že si tento rok dáte do poriadku financie, Portu je skvelou voľbou pre jednoduché dlhodobé investovanie. S odkazom v popise naviac získate k prvej investícii bonus 20 €

Zároveň premiér Slovenska Robert Fico povedal, že Slovensko tým príde o 500 miliónov eur ročne na tranzitných poplatkoch. To nie je pravda. Ruský plyn do Európskej únie od začiatku invázie tečie v menšej miere, a to napriek tomu, že nikto v prípade plynu neuvalil na Rusko sankcie. Cez plynovod Jamal alebo Nordstream netečie plyn už dlhšie obdobie. Cez Nordstream už ani nebude kvôli sabotáži pravdepodobne zo strany Ukrajincov.

Cez Ukrajinu plyn stále prúdil, ale v menšej miere. U nás sa o hlavnú sieť, môžeme povedať hlavné potrubia, stará spoločnosť Eustream, ktorá zároveň inkasuje poplatky za tranzit. Eustream už za obdobie od augusta 22 do júla 23 vykázal pokles tržieb z 560 miliónov na 176 miliónov a po rokoch stámiliónových ziskov sa ocitol v strate 12 miliónov eur. Sám vo výročnej správe spomína, že prepravil len 17 mld kubických metrov plynu pričom v minulých rokoch to bolo v priemere až 60 mld. kubických metrov plynu. Len pre ilustráciu, celé Slovensko vrátane domácností a podnikov malo v roku 2023 spotrebu 4,3 mld. kubických metrov plynu. Tu vidíte nakoľko je objemný tranzit plynu cez Slovensko.

Aj keby sme brali rok 2020 kedy mal eustream zisk 360 miliónov eur a priemerný tok plynu, tak zisk štátu vo výške 500 miliónov eur to nebol. Dôvodom je fakt, že má štát v spoločnosti len 51% podiel a teda jeho dividenda by v tomto prípade bola približne 180 miliónov eur, plus tu môžeme pripočítať aj daň z príjmu, ktorá bola v danom roku 153 miliónov. Stále sme na približne 330 miliónoch eur. A nie 500. Len pre ilustráciu Ukrajina v posledných rokoch inkasovala za tranzit plynu približne miliardu ročne, čo nie je zanedbateľná suma. Navyše tok plynu škrtia už dlhšie obdobie samotní Rusi a s tým Ukrajinci ani nikto iný nič spoločné nemá.

Logickou otázkou tak je, bude mať Slovensko plyn? Keď sa na to pozrieme technicky, tak maximálna kapacita prepojenia na ukrajinskej hranici bola 1900 GWh plynu denne. Pri tomto toku by bola Slovenská ročná spotreba prepravená asi za 24 dní.

Keď sa pozrieme na prepojenie z Maďarska odkiaľ mimochodom môže prúdiť stále plyn z Ruska cez Turkstream, tak denná kapacita je smerom na Slovensko približne 51 GWh denne – tu už je jasné, že ročná spotreba by tadiaľto pretiekla tak za 893 dní. Najmladší plynovod z Poľska z roku 2022, ktorý je napojený aj na LNG terminály, kde sa v úvodzovkách vykladá skvapalnený zemný plyn, má kapacitu smerom na Slovensko 145 GWh denne. Ročná spotreba Slovenska by tadiaľto pretiekla za 314 dní. Z Rakúskej strany je to prepojenie s dennou kapacitou na Slovensko 247 GWh za deň. Najväčšie spojenie mimo Ukrajiny má Slovensko s Českom, kde je importná kapacita siete 1399 GWH za deň. Samozrejme čisto technicky môže plyn prúdiť z každej strany, ale v realite je ťažké odhadnúť odkiaľ koľko pôjde. Veľmi bude záležať od toho ako si hlavný dodávatelia plynu zakontrahujú kontrakty a odkiaľ bude na Slovensko tiecť. Jediné čo sa dá s relatívnou istotou povedať je, že transport bude drahší – o necelých 180 miliónov eur – avšak samotné ceny plynu záležia od celého trhu – a teda nie je to lokálna záležitosť. Tu je práve zaujímavé sledovať že od nového roka sa ceny zásadne nezmenili. Dôvodom je aj fakt, že toho plynu z Ruska už pritekalo málo a stále menej. Keď sa pozrieme na zdroj plynu v EÚ, tak kým v roku 2021 pochádzalo z Ruska skoro 50% všetkého spotrebovaného plynu, tak dnes to je asi 15%.

Nevýhodou samotného Ruska je fakt, že má slabé kapacity LNG a dlhodobo sa zameriavalo na prepravu svojho plynu potrubiami. Na druhej strane vie pôvod svojho plynu zakryť cez tieňovú flotilu, čo znamená, že plyn síce pochádza z Ruska, ale oficiálne sa bude tváriť, že je z inej krajiny. Plyn nie je natoľko zložením špecifický ako Ropa, ktorá má rôznu kyslosť a ostatné vlastnosti podľa toho odkiaľ pochádza.

Stále ale pripomínam, že tento pokles importu nie je následkom sankcií. Rusi sa snažili už pred inváziou škrtiť kohútiky smerom do EU a navyšovať tak cenu plynu na trhoch + kvôli sporom s niektorými krajinami zase sa kohútiky zavreli úplne. Tieto spory majú súdnu dohru a spoločnosti v jednotlivých krajinách sa s Gazpromom kvôli porušovaniu zmlúv súdia. Naposledy sme mohli počuť o rakúskom OMV. To mimochodom priamo protirečí tomu čo tvrdil Fico, že „Vladimir Putin potvrdil pripravenosť Ruskej federácie dodávať plyn aj naďalej na západ a na Slovensko, čo je vzhľadom na postoj ukrajinského prezidenta po 1. januári 2025 prakticky nemožné,“

Fico navyše začal hovoriť o plynovej kríze. Podľa posledných dostupných informácií, ktoré tlmočila Ministerska hospodárstva Denisa Saková len pár dní predtým ako bol Fico v Moskve má Slovensko dosť plynu na terajšiu zimu aj na celý rok 2025. To potvrdil aj najväčší dodávateľ s podielom vyše 60% slovenské SPP, že zmluvy sú už nastavené tak, že plyn skrátka môžu odoberať dosť flexibilne.

Tu len na okraj Slovensko má pomerne aj veľké zásobníky, ktoré dokážu pokryť približne polovicu ročnej spotreby, samozrejme v prípade, že všetko plyn budú mať nakúpený slovenskí dodávatelia, čo v realite neplatí.

Keď Ukrajinci, teda nemajú zmluvu s Rusmi, kvôli zlým podmienkam a Slovensko teda má aj za cenu vyšších tranzitných poplatkov pre spoločnosti dostatok plynu, tak prečo teda predseda vlády hovorí o plynovej kríze a lieta do Moskvy. Nuž na to je už je ťažšie odpovedať, ale skôr to vyzerá na PR.

Prakticky jedinou alternatívou ako môže Slovensko potenciálne dovážať ruský plyn je cez čierne more a rúry Turkstremu, ktoré idú cez Bulharsko do Maďarska a odtiaľ potenciálne na Slovensko. Maďarsko totiž odoberá od Ruska plyn práve cez tento plynovod. Jediné čo tu nesedí je fakt, že plynovod z Maďarska na Slovensko nemá dostatočnú kapacitu a je to plynovod s najmenším prietokom na našu stranu a len ročná spotreba Slovenska by tadiaľto pretiekla za vyše 2 roky.

Drvivá väčšina plynu tak skôr bude prepravená z Rakúska a Česka, kde je kapacita najväčšia a deklaruje to aj najväčší dodávateľ plynu na Slovensku SPP. Suma sumárum, v zásade celý ten humbuk okolo krízy s plynom nemá logiku a navyše tam skrátka nesedia čísla a fakty.

Robert Fico tvrdí, že kvôli zastavenému tranzitu z Ukrajiny prídeme o miliónov eur. Nuž poďme sa na to pozrieť. Tranzit plynu má na Slovensku pod správou spoločnosť Eustream, v ktorej má 51% podiel štát. Už za obdobie od augusta 22 do júla 23 vykázal Eustream pokles tržieb z 560 miliónov na 176 miliónov a po rokoch stámiliónových ziskov sa ocitol v strate 12 miliónov eur. Sám vo výročnej správe spomína, že prepravil len 17 mld kubických metrov plynu pričom v minulých rokoch to bolo v priemere až 60 mld. kubických metrov plynu. Len pre ilustráciu, celé Slovensko vrátane domácností a podnikov malo v roku 2023 spotrebu 4,3 mld. kubických metrov plynu. Tu vidíte nakoľko je objemný tranzit plynu cez Slovensko.

Aj keby sme brali rok 2020 kedy mal eustream zisk 360 miliónov eur a priemerný tok plynu, tak zisk štátu vo výške 500 miliónov eur to nebol. Dôvodom je fakt, že má štát v spoločnosti len 51% podiel a teda jeho dividenda by v tomto prípade bola približne 180 miliónov eur, plus tu môžeme pripočítať aj daň z príjmu, ktorá bola v danom roku 153 miliónov. Stále sme na približne 330 miliónoch eur. A nie 500. Z toho dôvodu to nie je pravda.

The post Slovensko bez RUSKÉHO PLYNU. Fico zavádza alebo nás čaká plynová kríza? first appeared on Ekonómia ľudskou rečou.

The post Putin a Rusko sa nechytá. Prečo USA predáva a vyrába najviac ZBRANÍ? first appeared on Ekonómia ľudskou rečou.

Singapur dnes poznáme ako úspešnú a bohatú krajinu, ktorá za pár desiatok rokov sa zo slumov prepracovala k mrakodrapom a fungujúcej infraštruktúre a dokonca ekonomicky prekonala len pomerne nedávno aj Spojené štáty americké. Málokto ale tuší, že Singapur aj keď je trhová ekonomika nie je úplne demokratickou krajinou v tom európskom slova zmysle. Kritici označujú aj trochu nadnesene Singapur za diktatúru, ktorej väčšine času šéfoval Lee Kuan Yew (lí kuan jú). Z toho dôvodu tu nastáva logická otázka. Môžu krajiny prosperovať aj keď im vládnu autoritatívnejší vodcovia?

Singapur je malý ostrovný štát, kde síce žije cca toľko ľudí ako na Slovensku, avšak je 60x menší. Presnejšie má len 710 km2. Zároveň to nie je homogénna krajina a žijú tu Číňania, Malajci alebo Indovia.

V modernej histórii bol Singapur pôvodne britskou kolóniou a dôležitým námorným prístavom. Počas druhej svetovej vojny bol ostrov okupovaný Japonskom. Japonská okupácia, ktorá skončila kapituláciou v auguste 1945 znamenala, že ostrov sa vrátil Britom. Avšak okupácia zanechala veľké stopy na Singapure. Počas vojny obyvateľstvo ostrova veľmi trpelo a tieto útrapy sa nekončili ani po vojne. Potopené lode blokovali prístav, železnica spájajúca krajinu so susednou Malajziou bola zničená. V rokoch po vojne tam 70 % obyvateľstva žilo v slumoch.

Prvé reformy v Singapure začali koncom 50. rokov, ešte pred získaním samostatnosti. Zamerané boli najmä na veľkú industrializáciu. Avšak počas 60. rokov bol Singapur stále nestabilným miestom, kde sa množili štrajky robotníkov. Do života Singapuru navyše výrazne zasiahol vojenský konflikt medzi Malajziou a Indonéziou medzi rokmi 1963 a 1966, ktorý na atraktivite regiónu tiež nepridal.

Nezávislosť získal Singapur až v roku 1965. Avšak práve blízke väzby s Malajziou sa v tomto roku narušili. Tie spôsobili, že myslenie singapurskej vlády sa muselo prispôsobiť okolnostiam. Lee Kuan Yew toto nazval obdobím trápenia. Singapur bola prakticky ekonomika bez zahraničných investícií, s malým domácim dopytom a hlavne so žiadnymi surovinami.

Vláda sa začala orientovať na proexportnú politiku a začalo sa významné prvé obdobie budovania modernej singapurskej ekonomiky. Už v roku 1961 v krajine vybudovala prvú rafinériu ropná spoločnosť Shell. Tu si treba uvedomiť, že Singapur vyprodukuje len veľmi málo barelov ropy denne, avšak sídlia v ňom doteraz rafinérie a to práve z toho dôvodu, že je na dobrom mieste a zároveň je tu nízka úroveň regulácií.

V priebehu 60. rokov pokračovalo ďalšie spriemyselňovanie krajiny, a budoval sa napríklad aj odevný, či elektrotechnický priemysel. V 70. rokoch 20. storočia pribúdali ďalšie ropné rafinérie.

Mimochodom práve v tom čase už bol premiérom Lee Kuan Yeu, ktorý okrem týchto reforiem podporoval aj prijatie angličtiny, malajčiny, tamalčiny a čínstiny ako oficiálnych jazykov. Zároveň dosť výrazne zasahoval proti prostitúcii, kasínam či iným činnostiam zo šedej zóny ekonomiky. A zároveň začal s obmedzovaním slobody prejavu napríklad v médiách.

V roku 1972, len sedem rokov po získaní nezávislosti bola štvrtina singapurských firiem zo zahraničnou účasťou alebo priamo vlastnená zahraničnými spoločnosťami. Mohla za to najmä politika singapurskej vlády, zameraná na prilákanie zahraničných investícií. Dobrým príkladom je čipová americká firma Texas Instruments, ktorá prišla do Singapuru len po polročnom vyjednávaní na konci 60. rokov.

Singapur sa zameral tiež na rozvoj ľudského kapitálu. Krajina otvorila množstvo technických škôl a zamerala sa na vzdelávanie v oblasti informačných technológií, petrochémie a elektrotechniky. Pre tých, ktorí sa nedokázali zamestnať v technických sektoroch vláda podporovala stratégiu rozvoja služieb cestovného ruchu alebo napríklad dopravných služieb. Táto politika priniesla skvelé výsledky a zatiaľ čo v 70. rokoch boli hlavnými exportnými artiklami Singapuru textil a základná elektronika, v 90. rokoch Singapur produkoval polovodiče, biotechnologický výskum, farmaceutické výrobky, či výrobky pre letecký priemysel. Orientácia na priemysel s vyššou pridanou hodnotou ostala krajine doteraz.

Neoddelitelnou súčasťou úspechu bol a stále je prístav, ktorý má strategickú polohu. Leží na križovatke dôležitých obchodných trás, v juhovýchodnej Ázii a jeho poloha umožňuje prekládku a nakládku tovaru smerujúceho z Číny nielen do Európy ale tiež do Ameriky či Ázie. Túto funkciu plnil prístav už počas koloniálnych čias. V súčasnosti je to druhý prístav sveta, ktorým prejde ročne najviac tovaru. Zároveň je známy ako free port, teda prístav, kde je nízka alebo žiadna úroveň ciel, poplatkov a regulácií.

Lee Kuan Yew a jeho nesmrtelná strana People’s Action Party, ktorá vládne Singapuru nepretržite od samostatnosti podporila aj prílev zahraničných bánk.

Pred získaním samostatnosti, počas britskej nadvlády bol finančný sektor nerozvinutý a podriadený záujmom britskej vlády v Londýne. V období po získaní nezávislosti sa začal prudko rozvíjať aj tamojší finančný sektor. Niektoré zdroje uvádzajú, že dôvodom je aj to, že časť zdrojov bolo do krajiny presunutých zo Švajčiarska v súvislosti so zvýšením daní vo Švajčiarsku. Avšak politika Singapurskej vlády bola dlhodobo zameraná aj na podporu finančného sektora vo forme nižších daní, menších regulácií a podobne – to sa prejavilo najmä v 90. rokoch, keď sa týchto výhod mohli nabažiť aj zahraničné banky. V roku 1999 sa zlúčili dve dovtedy samostatné burzy a vznikla jedna silná Singapurská burza. V nultých rokoch Singapur posilnil bankové tajomstvo a stal sa jednou z významných destinácií pre bohaté rodiny z celého sveta. Samozrejme toto prinieslo aj kritiku, keďže vysoké bankové tajomstva je vždy spojené aj s offshormi a praním špinavých peňazí.

Začiatkom 90. rokov skončil Lee a nastúpil miesto neho do vlády Goh Chok Tong, ktorý v podstate pokračoval v tom čo jeho predchodca započal.

Deväťdesiatky boli ale sprevádzané krízami. Najprv Ázijská finančná kríza a následne aj prasknutie dot-com bubliny v Spojených štátoch. Ázijská finančná kríza, ktorej korene možno hľadať skôr v Thajsku mala devastačný dopad na prudko sa rozvíjajúce ekonomiky v regióne juhovýchodnej Ázie. Singapur nebol zasiahnutý priamo ale určité spomalenie ekonomiky Ázijská finančná kríza priniesla. O prácu prišlo asi 30 000 ľudí a nezamestnanosť vzrástla na miernych 3,2 %. Ekonomický rast, ktorý dovtedy predstavoval viac ako 8 % ročne poklesol na 1,5 %. Reakcia vlády bola na európske pomery prekvapivá. Namiesto vládnych dotácií a stimulácie vláda zareagovala znížením daní.

Oživenie po Ázijskej finančnej kríze bolo rýchle. Rok 2001 priniesol ďalšie globálne udalosti a to či už pád dvojičiek alebo prasknutie dot com bubliny. Singapur utrpel ďalšie straty a pokles rastu HDP. V roku 2003 krajinu zasiahol SARS, vírus, ktorý svojim priebehom pripomínal to, čo sme na Slovensku zažili o 20 rokov neskôr. Dôsledky na ekonomiku boli tiež nezanedbateľné, Singapur pocítil prepad v turizme a pokles návštevnosti v niektorých mesiacoch až o takmer 70 %. Niektoré hotely hlásili len 10 % obsadenosť a klesli tiež príjmy maloobchodu.

V roku 2004 opäť nastala zmena na premiérskom kresle a tentoraz do neho nastúpil syn prvého a najdlhšie vládnuceho premiéra Lee Hsien Loong.

V roku 2008 zasiahla Singapur veľká finančná kríza ako prvú z ázijských ekonomík. Nasledoval strmý pokles HDP, ktorý v prvom kvartáli 2009 dosiahol viac ako 9,5 %. Situácia bola spôsobená najmä poklesom globálneho dopytu, ktorá mala na Singapur, ako významný prístav fatálny vplyv. Straty utrpel aj singapurský finančný sektor. Napriek tomu je Singapur označovaný za jednu z krajín, ktorá zvládla dopady globálnej recesie najlepšie vo vyspelom svete.

Lee okrem toho, že nerobil významné zmeny zároveň sa zameral na rozvoj zábavy. V Singapure vznikli kasína a dokonca krajina hostila v roku 2008 preteky F1.

Singapur je prakticky doteraz strediskom obchodu, biznisu a finančných inštitúcií a je atraktívny aj kvôli nízkemu daňovému zaťaženiu. Daň z príjmov fyzických osôb sa pohybuje v rozmedzí od 0 do 24 %. Sociálne poistenie pre fyzickú osobu dosahuje maximálne 37 %, avšak to je aj vrátane časti, ktorú platí zamestnávateľ. DPH je 8% a Daň z príjmov právnických osôb je nízka, na úrovni 17 %, ale rôzne odpočítateľné položky znamenajú, že niektorí podnikatelia platia iba minimálne dane.

Napriek tomu je paradoxom, že Singapur nemá žiadnu svoju typickú firmu, ktorá by bola známa vo svete, ako napríklad TSMC na Taiwane.

Keď sa trochu nad tým zamyslíte tak sám Lee Kuan Yew ten koktejl veľmi šikovne namiešal. Napriek tomu, že v krajine panuje určitá miera cenzúry, zahraničné médiá platia pokuty za ohováranie alebo je tam určitá forma nepotizmu či boja proti opozícii, tak zdá sa, že je krajina spravovaná pomerne šikovne. Teda hlavne keď to porovnáme s inými štátmi, kde je to politické prostredie rovnaké.

Lee si uvedomoval realitu Ázie, ktorá rada uprednostňuje širšiu spoločnosť pred európskym individualizmom a zároveň vedel, že keď sa naplnia prirodzené ľudské potreby, ako sú dobré platy, infraštruktúra, čistota, ktorou je Singapur známy a bývanie, tak budú skrátka ľudia v priemere viac spokojní ako nespokojní. Mimochodom bývanie ešte stojí za zmienku.

Dlhodobo sa uvádza, že v štátom podporovaných bytoch býva vyše 80% ľudí a dokonca v nich býval aj nový premiér, ktorý nahradil Lee Hsien Loong-a. Sú to byty, ktoré štát stavia a dotuje. Vyše 90% bytov je v  99-ročnom zmluvnom vzťahu, počas ktorého ich ľudia môžu predávať na sekundárnom trhu. Aj keď z rôznymi obmedzeniami. Po uplynutí 99 rokov by sa mal byt vrátiť štátu. Zároveň štát na tieto kúpi poskytuje pôžičky cez známy The Central Provident Fund, ktorý okrem bývania pokrýva aj zdravotníctvo a dôchodky a Singapurčania do neho prispievajú zo svojej mzdy.

Drvivú väčšinu nehnuteľností vlastní štát, aj vďaka pozemkovej reforme zo 66‘, kedy si štát zjednodušil kúpu a vyvlastnenie pozemkov. Zároveň regulácia sekundárneho trhu je dosť komplikovaná. Štát sa napríklad snaží o etnickú rôznorodosť na sídliskách, aby nevznikali homogénne skupiny podľa národností. Je tak bežné, že zamieta žiadosti o bývanie len kvôli tomu. Zároveň štát podporuje a dotuje nižšie vrstvy obyvateľstva. V preklade vznikajú či zanikajú nové dane, poplatky alebo regulácie.

Samozrejme to nie je také ružové, pretože ceny či už bývania a ostatných produktov rastú a prirodzene starne aj obyvateľstvo a počet detí na jednu ženu je zdrvujúco podpriemerný. Navyše 40% pracujúcich nie sú singapurskými obyvateľmi, čo je mimochodom aj odpoveď na to, prečo má Singapur také vysoké HDP per capita, pretože je takto trochu neprirodzene nafúknuté, keďže síce zahraniční pracovníci sa na HDP podieľajú avšak do výpočtu nevstupujú. Prirodzene miestni sa začínajú na zahraničných pracovníkov pozerať cez prsty, že práve oni dvíhajú ceny.

Napriek tomuto je singapurský systém bývania a spravovania štátu široko uznávaný, keďže dokázal vytvoriť bohatú krajinu len za jednu generáciu. Z krajiny, kde bývalo 70% obyvateľstva v slumoch je teraz krajina, kde väčšina má vlastné slušné bývanie.

Otázne je či to obyvateľom stojí za menšiu mieru slobody vyjadrovania, ale ukazuje sa, že áno.

The post Bohatší ako Spojené štáty americké (USA). Ako sa zo SINGAPURU stala jedna z najbohatších krajín? first appeared on Ekonómia ľudskou rečou.