Pojem Drukos je už dnes väčšine ľudí neznámy, v raných 90. rokoch po páde socializmu ale išlo o úspešnú slovenskú firmu, ktorej meno poznal každý, najmä z dôvodu všadeprítomnej reklamy, niečo ako keď začala alza. Príbeh Drukosu je vystrihnutý jak zo slovenskej kriminálky 90tok. Najprv pomerne úspešná firma, potom zápletka s černákovcami, vyvrcholenie s prepálenými sľubovanými výnosmi a potom hlboký pád.
František Mojžiš začal šikovne podnikať na konci socializmu, pričom umne využil družstevnú formu podnikania. Meno jeho firmy, resp. v tom čase družstva dostalo názov Družstvo kooperácie a spolupráce, skrátene Drukos. Pád socializmu v roku 1989 pre neho znamenal veľkú príležitosť, družstvo sa najprv transformovalo na spoločnosť s ručeným obmedzením a neskôr aj na akciovú spoločnosť. Z predaja zeleniny a ovocia sa Drukos v 90. rokoch veľmi rýchlo preorientoval na iný sortiment.
Hladný slovenský trh po výrobkoch zo západu ponúkal podnikateľom v 90. rokoch obrovské možnosti. Drukos sa v prvopočiatkoch začal sústrediť na predaj vozidiel koncernu Volkswagen. Po celej republike začali vznikať prvé moderné autopredajne, práve s logom tejto firmy. Následne sa Drukos rozšíril a začal ponúkať najmä elektroniku. Využil na to v 90. rokoch populárny koncept katalógového predaja. Produkt nazvali Drukos komfort.
Tento predaj bol trochu takým predchodcom internetu. Do domácností sa distribuovali tieto časopisy a kto si chcel objednať, tak skrátka zatelefonoval na nejaké telefónne číslo, či zaslal objednávku poštou a objednal si z katalógu chladničku, práčku, či iný tovar. Ten mu následne doručili domov. Tak vznikli viaceré populárne služby, na slovenskom trhu však vynikali najmä dve – spomínaný Drukos Komfort a Triangel popradského podnikateľa a neskoršieho prezidenta Kisku. Drukos Komfort bol však tvrdou konkurenciou najmä v tom, že v akciách ponúkal tovar na splátky bez navýšenia, čo v dobách 90tok a neskorších dvetísícich rokov bola ohromná pridaná hodnota – úroky v bankách vďaka hospodárskej politike vtedajších vlád nezriedka prekračovali 20 %.
Biznis Drukosu postupne prerastal do viacerých sfér. Okrem predaja automobilov začala firma poskytovať aj servisné služby v divízii Autodrukos. Mojžiš tiež vo svojej knihe spomína na to, že v zásade rozbiehal aj multilevel marketing na Slovensku a v časoch najväčšej slávy pre firmu pracovalo až 8000 ľudí v Čechách a asi 3500 na Slovensku. Drukos vlastnil dokonca aj poisťovňu.
Mojžišove ambície však pri týchto projektoch nekončili a často je označovaný za rojka. Vedel sa nadchnúť pre každú podnikateľskú víziu a často na bizarné podnikateľské nápady. V dobách 90.tok a nerozvinutého internetu sa chystal založiť internetovú kryptomenu, na Taiwane chcel vyrábať počítače, ťažiť ropu v Kazachstane, či uhlie v Mongolsku. Plánoval prerastanie skupiny do nehnuteľností a výstavbu domov v Nemecku.
Zlom v živote Františka Mojžiša a celého Drukosu nastal v roku 1997. Sídlo Drukosu totiž bolo v Banskej Bystrici, v tom čase sídle najmocnejšieho mafiánskeho bosa Černáka. A úspech Drukosu mafiánom okolo Černáka nedal spať. Práve v inkriminovanom roku, keď Černáková moc dosahovala vrchol a ľudia mizli po desiatkach a Bystricou sa šíril strach z tejto skupiny, navštívila Mojžiša nechcená návšteva jeho ľudí. Emisár od Černáka Mojžišovi navrhol ochranu, čo v preklade znamenalo, že Drukos musí začať platiť výpalné. Avšak narazil – a Mojžiš rázne ponuku na „ochranu“ odmietol. Vzdorovať Černákovi sa však v tom čase nevyplácalo a Mojžiš si vytvoril doslova smrteľného nepriateľa. Od samého začiatku pochopil, že mu ide o život a Drukos hrá o prežitie.
Mojžiš sa však nezľakol. Majetok firmy sa mu podarilo ochrániť inovatívnym spôsobom. Mojžiš, hlboko veriaci človek, mal svoje kontakty v katolíckej cirkvi a veľmi rýchlo previedol majetok celej firmy na katolícku cirkev. Na tú si už mafiáni ani v roku 1997 netrúfli. Sám pritom zostal vo vedení Drukosu a firmu riadil naďalej.
Síce takto ochránil pred mafiánmi majetok firmy, no jeho život a život jeho rodiny boli dokonca vo väčšom ohrození, keďže mafiánov týmto rozhodnutí jednoznačne nepotešil. Mojžiš sa však nezľakol ani v tomto prípade. Na svoju ochranu si najal súkromnú bezpečnostnú službu, zloženú z bývalých vojakov a ochrankárov a pravdepodobne v tom čase jedinú bezpečnostnú službu v krajine, ktorá sa Černáka nebála. Niekoľko mesiacov sa Mojžiš potom striedavo skrýval či už v Rakúsku alebo aj iných krajinách, prípadne sa zjavoval v Banskej Bystrici a pod dohľadom ochranky žil a riadil svoju firmu. Istú dobu sa dokonca presťahoval na biskupský úrad, kam vedel, že si mafia netrúfne prísť vraždiť. Svoj prípad Mojžiš pomerne široko medializoval a mafiánov tak dostal do situácie nemilosti verejnosti.
Mojžišov prípad na verejnosti vzbudoval sympatie, navyše to bolo v čase, keď vo veľkom mizli podnikatelia a biele kone a výpalné bolo verejným tajomstvom. Paradoxne vyvíjalo tlak aj na samotných černákovcov, ktorí sa podozrení pokúsili zbaviť vyhlásením tlačovej konferencie, na ktorej sa začali vyviňovať z toho, že Mojžiša nevydierajú. Keďže ale Mojžiš nikoho nemenoval, hovoril iba všeobecne o organizovanom zločine, takto zvolanou tlačovkou ukázali na seba. Paradoxne, na takejto tlačovke sa spolu s černákovcami ukázal aj šéf konkurenčnej SBS, práve tej, ktorá chránila samotného Mojžiša. Pre Mojžiša to znamenalo šok, ukázalo sa, že šéf jeho ochranky sa nakoniec dal dokopy so samotnou černákovskou skupinou. A tak ochranku zrušil a vrátil sa zo zahraničia späť do Bystrice, pričom začal chodiť ozbrojený. Nebezpečenstvo pre Mojžiša poľavovalo až postupne, spolu s tým ako zoslabla Černákova skupina. Na rozdiel od mnohých iných však besnenie Černákovskej skupiny v Bystrici prežil. Postupne vlastníctvo Drukosu opäť prebral od cirkvi pod seba.
Niekedy v roku 1999 však začína definitívny pád Drukosu. Sám Mojžiš vo svojej knihe obviňuje z tohto pádu politikov, najmä politikov HZDS. Tí mali vplyv na banky, v tom čase vládou vlastnené a tieto banky začali postupne obmedzovať úverovanie Drukosu. Takto to aspoň tvrdí Mojžiš, v hodnotení jeho slov však treba byť trochu opatrný. Svedok z vtedajšieho vedenia Drukosu bol na súde trochu konkrétnejší a miesto obviňovania politikov poukázal napríklad na to, že v období prelomu tisícročí si napríklad banky začali vytvárať svoje vlastné lízingové spoločnosti a z tohto dôvodu odmietali financovať lízingové spoločnosti tretích strán – teda svoju konkurenciu, medzi ktorú patril aj Drukos. Trh sa skrátka štandardizoval a v nových podmienkach sa musel aj Drukos prispôsobiť. Tak či onak, to, že k problémom s bankovým financovaním postupne došlo potvrdilo v neskoršom súdnom konaní viacero svedkov z topmanažmentu firmy. Súd navyše túto Mojžišovu argumentáciu neakceptoval. Poukázal napríklad na to, že banky Drukos prekukli, odmietli požičiavať pre vysokú úroveň zadlženosti, zlú úroveň likvidity či nerealistické plány.
Drukos bežal na priebežnom financovaní, v časoch pred rokom 1999 najmä na úveroch z bánk. Aby sa Mojžiš odstrihol od tohto zdroja financií, založil paralelnú firmu – Drukos výnos. Tá mala vyzbierať vklady od obyvateľov, investovať ich v samotnom Drukose a s veľkým ziskom až 30 %, ktorý sa zaviazal garantovať vyplatiť naspäť vkladateľom. Financovanie prostredníctvom Drukos výnos bežalo spočiatku v pomerne zložitom systéme zmeniek, kedy za zmenku vydanú samotným Drukosom ručili dcérske firmy Drukosu. Neskôr sa schéma zmenila.[2]
Tento mechanizmus bol síce dobrý a v mnohom by sa dal označiť z dnešného pohľadu aj za pomerne inovatívny spôsob, ako získať kapitál od obyvateľstva na nerozvinutom trhu, avšak sľubovaný výnos bol nereálny. Sprevádzala ho však veľká reklama, ktorá bola aj v danom čase predmetom kritiky. Drukos dokonca čelil aj pokutám od regulačných orgánov, keďže sľuboval garanciu výnosu a nedostatočne upozorňoval na riziká investovania prostredníctvom tejto firmy. K tomu sa ešte dostaneme.
Financovanie prostredníctvom Drukos výnos bolo v mnohom inovatívne, avšak malo určité riziká, ktoré si uvedomoval aj samotný Mojžiš. Vytvoril preto inú štruktúru na získanie vkladov od obyvateľstva – družstvo BDV. Išlo o skratku Bonifikačný Drukos výnos. Toto družstvo malo už odlišnú schému fungovania. Vkladatelia sa vlastne stávali členmi družstva a zároveň sa s BDV družstvom dohodli, že ak z družstva vystúpia, dostanú svoje peniaze aj so hodnotením. Peniaze, ktoré vložil klient na pobočke Drukosu sa následne previedli na samotnú firmu, ktorá ich už mala investovať v rámci svojich obchodných aktivít a dosiahnuť sľubované zhodnotenie.
Chuť Drukosu rástla aj v nultých rokoch, firma sa dokonca prostredníctvom vkladov od obyvateľstva chcela zapojiť do privatizácie strategických firiem, najmä Slovenskej sporiteľne, či Slovenského plynárenského priemyslu. To, že na takúto privatizáciu nemala právne predpoklady v neskorších konaniach opäť rozhodli súdy. Súd v trestnej kauze Františka Mojžiša dokonca explicitne konštatoval, že to, že sa Drukos nezapojil do privatizácie, bolo v prospech slovenského hospodárstva.
Celá táto schéma mala však od začiatku trhliny. Drukos síce mal výnosy, ako sa však ukázalo v neskoršom súdnom konaní, tie boli malé a nepostačovali na výplatu ponúkaných výnosov. Tieto výnosy preto uhrádzali odchádzajúcim vkladateľom z prostriedkov nových vkladateľov a vznikla tak Ponziho schéma. Drukos sa dostával čoraz pod väčší tlak, napriek tomu však jeho reklama naďalej sľubovala vysoké zhodnotenie.
Vo februári 2002 však nastalo prasknutie bubliny na trhu s nebankovkami. Svoje pobočky zavreli Horizont Slovakia a BMG Invest a krátko na to ich nasledovala aj veľká nebankovka AGW. Pod tlak sa dostal aj Drukos, zľaknutí vkladatelia začali vo veľkom požadovať svoje vklady, hoci aj bez zhodnotenia. 24. februára 2002 v živom vysielaní relácie Na telo oznámil František Mojžiš uzatvorenie pobočiek Drukos výnos a BDV Družstva. Mojžiš sa síce vkladateľov snažil uchlácholiť tým, že vklady sú ručené činnosťou Drukosu, tomu však už nikto neveril. Od marca 2002 Drukos ponúkol možnosti vysporiadania pohľadávok voči BDV družstvu formou životného kapitálového poistenia v príbuznej poisťovni Drukosu, formou predaja akcií Drukosu alebo rôznymi inými kombináciami. Mojžiš uviedol, že pohľadávky budú ručené majetkom a akciami Drukosu (viď video.. ).
V septembri 2002 došlo k pochybnému predaju Drukosu holandskej spoločnosti, na ktorú boli prevedené zostávajúce ziskové aktivity Drukosu. Mojžiš predaj síce obhajoval slovami, že k predaju dochádza práve preto, aby došlo k odškodneniu klientov, to sa však nepotvrdilo. [3] Poškodení občania sa báli, že dochádza práve k predajom ešte tých častí podniku, ktoré sú ziskové. Tento príbeh skončil sériou právnych a mediálnych ťahaníc, pričom obe strany sa obviňovali z tunelovania firmy. Mojžiš sa pokúsil vrátiť do čela Drukosu a ohlasoval spustenie jeho aktivít, avšak šlo už len o labutiu pieseň. [4]
Drukos v konečnom dôsledku skončil v konkurze a Mojžiš bol donútený opustiť post riaditeľa firmy. Na jeho miesto zasadli zástupcovia poškodených a paralelne s tým bolo spustené policajné vyšetrovanie. Ukázalo sa, že firma je v zlej kondícii a dokonca, že v dobrej ekonomickej kondícii nebola už roky. Jej zlú finančnú situáciu pred zrakmi verejnosti zakrývala práve masívna reklama. A treba povedať, že trochu aj kontext doby, v ktorej sa pohybujeme – nástroje ako Finstat ešte neexistovali a finančná gramotnosť obyvateľstva bola nižšia ako je tomu dnes. O tom, čo sa v skutočnosti vo vnútri spoločnosti deje mala vedomosť len úzka skupina ľudí. Na súde dokonca členovia top manažmentu spoločnosti vypovedali o tom, že netušili, že firma je v problémoch, keďže všetko spadalo priamo pod Mojžiša.
Viacerí svedkovia na súde hovorili o direktívnom riadení Drukosu zo strany Mojžiša a nerealistických rozvojových plánoch skupiny. Viaceré plány zostali nedotiahnuté, ale vo veľkej miere pohltili finančné prostriedky. Firme sa nepodaril rozvoj katalógu do Čiech, ani projekty v Kazachstane, švajčiarsku, či v USA. Jeden svedok hovoril o projekte s centrifúgou a lodným motorom, ktorý sa nezrealizoval preto, že princíp jeho fungovania bol v rozpore so základmi fyziky. Napriek tomu však pohltil značné množstvo finančných prostriedkov. Podľa výpovede iného svedka v divízii katalógu Komfort dochádzalo k neoprávnenej manipulácii s majetkom, v účtovníctve spoločnosti ako aj inventarizácii majetku bol neporiadok. Niektoré z pohľadávok Drukosu boli nevymožiteľné.
Ziskové činnosti boli najmä v katalógu Komfort, či predaj áut, ostatné činnosti však ťahali Drukos do úpadku. Znalci výnosnosť kapitálu Drukosu odhadli len asi na 2 %. Drukos pritom sľuboval aj 30 % výnosy.
Mojžiš obžalobu v plnom rozsahu odmietal. Krach Drukosu dával za vinu politikom a organizovanému zločinu, ale konkrétne mená nepovedal. Na súde mu naviac priťažili aj svedectvá poškodených, z ktorých viacerí investovali do Drukosu milióny korún. Na svoju dobu išlo častokrát o závratné sumy a celoživotné úspory. Do Drukosu vložili peniaze aj viacerí podnikatelia zo svojich biznisov, pričom prišli o milióny korún.
Mojžiš bol nakoniec uznaný vinným z trestného činu podvodu za to, že vytvoril Ponziho schému a sľuboval ľuďom nereálne výnosy aj v čase, keď už vedel, že Drukos tieto výnosy z vlastnej podnikateľskej činnosti nebude schopný vyplatiť. Škoda bola v rámci spoločnosti DRukos spôsobená asi 1300 ľuďom v sume asi 7,8 milióna eur, a v rámci BDV družstva asi 23 tisíc ľudom v sume asi 123 mil. eur. Za podvod dostal 8,5 roka. A z kladnej postavy bojovníka proti mafii sa stala záporná postava podvodníka. V roku 2018 bol Mojžiš prepustený na slobodu. Pri prepustení na slobodu uviedol, že je chudobný a jediné, čo mu ostalo, je dôchodok a byt, ktorý musí ešte splácať. Od tej doby žije v ústraní.
Poškodení klienti Drukosu obišli spomedzi klientov nebankoviek najlepšie, a to najmä vďaka tomu, že cieľom Drukosu od začiatku nebol len číry podvod – na rozdiel napríklad od BMG Invest. Firma mala okrem pohľadávok aj určitý majetok a aktivity, ktoré sa dali speňažiť. Poškodení klienti preto nakoniec dostali asi 20 % svojich vkladov. Na vlne nebankoviek sa však zviezli aj politici. Viacerí z nich, vrátane súčasného premiéra, dlhé roky sľubovali odškodnenie klientov, k tomu však nikdy nedošlo. Žiaľ krach Drukosu a iných nebankoviek mal na investovanie ľudí na Slovensku devastačné dopady a ľudia prestali veriť možnostiam zhodnocovania majetku. Krach nebankoviek z počiatku nultých rokov je jedným z dôvodov, prečo dodnes Slováci držia peniaze na účte, miesto toho, aby ich investovali na trhoch.