Viac hanbou ako pýchou. Prečo nevieme riadiť národné parky a robiť turizmus?
Keď ste niekedy išli do Slovenského krasu navštíviť jaskyne, tak ste takmer určite neobišli Domicu, jednu z najkrajších jaskýň na Slovensku a takmer určite ste neminuli ani nechvalne známy spustnutý wellness pri ktorom ste zaparkovali. Domica je mimochodom jednou z najdlhších jaskýň a siaha až na maďarské územie do tzv. Aggteleckého národného parku. Keď ste nebodaj zablúdili aj tam, tak ste mohli vidieť fungujúci národný park s turistami, stánkami, občerstvením a fungujúcim wellnesom. Geograficky je to jedno územie, ktoré oddeľuje len administratívna hranica Maďarska a Slovenska. Napriek tomu, jeho vzhľad, fungovanie a dopyt zo strany turistov je úplne odlišný na Slovenskej a Maďarskej strane.
Kým v Národnom parku Slovenský kras je ročne približne 100-tisíc prenocovaní, tak v oblastiach okolo maďarského Aggteleku to bolo pred pandémiou aj 10-násobne viac. Samozrejme pre rovinaté Maďarsko je to jeden z najnavštevovanejších a najcennejších národných parkov zatiaľ čo u nás všetku pozornosť ťahajú Vysoké a Nízke Tatry. Napriek tomu ten rozdiel v číslach a spustnutej realite je až príliš veľký. A tento fakt nie je len problémom jedného z deviatich národných parkov, ale prakticky väčšiny národných parkov na Slovensku. Teda národných parkov, my ich ako národné parky síce chápeme, ale z Európskeho pohľadu to tak celkom národné pary nie sú, ale k tomu sa dostaneme. Kým Tatry praskajú vo švíkoch a hádajú sa tam ochranári s developermi či s lesníkmi, tak zvyšné parky nedokážu konkurovať zahraničným národným parkom.
Dôvod prečo to tak je, nie je jednoduchý a nedá sa nad tým lakonicky mávnuť rukov, veď sme na Slovensku, kde pohostinnosť je len legendou. Naopak ochota ľudí by sa aj našla, avšak bráni tomu skostnatenosť systému a legislatíva, ktorá sa našťastie začala v posledných rokoch meniť.
Problém s pozemkami a vlastníctvom
Problém manažmentu národných parkov sa začal formovať tesne po páde železnej opony v 90. rokoch. Keby ste si otvorili katastrálnu mapu a klikali si na malých rozdrobených pozemkoch vlastníkov, tak zistíte, že veľké množstvo parciel patrí do rúk súkromníkov. Presnejšie, približne polovica parciel v rámci národných parkov patrí ešte do súkromných rúk. Výnimkou je len Muránska planina, kde vyše 80% územia je v rukách štátu. Tieto územia sa začali vyhlasovať ešte počas socializmu za tzv. CHKO – chránené krajinné oblasti z čoho neskôr sa niektoré pretransformovali do súčasných 9tich národných parkov.
Po páde železnej opony, ale nikto súkromných vlastníkov neriešil a prakticky doteraz pretrváva konflikt medzi záujmami štátu a súkromníkov. Tento fakt, že štát prakticky priznal len finančné kompenzácie vlastníkom pozemkov, ktorí mali obmedzené obhospodarovanie kvôli chránenému územiu, sa doteraz výrazne nezmenil. Kým v zahraničí sa štát snažil dostať územia národných parkov do svojich rúk, tak na Slovensku tento proces neprebehol a je skôr raritou, že štát odkúpi územia v národných parkoch. V súčasnosti sa to ani neoplatí a inštitút environmentálnej politiky to ani neodporúča, keďže návratnosť takejto kúpi by bola v desiatkach rokov. Jedinou výnimkou pri ktorej sa špekuluje, že by to mohlo dávať zmysel, sú nedotknuté územia, resp v 5 stupni ochrany. Štát sa snaží pozemky aspoň prenajímať prípadne vymeniť. Práve toto je jeden z problémov, že nemôžete niečo vykonávať na cudzom území, ktoré vám nepatrí.
Ďalším problémom pre správy národných parkov sú dokonca aj samotné štátne pozemky. Tak ako má väčšina Slovenska problém s rozdrobenosťou vlastníctva kedy malý pozemok je rozdelený na zlomky a vlastní ho niekoľko ľudí, rovnaký problém má aj štát. Nie je výnimkou, že časť štátom vlastnených pozemkov v národnom parku patrí mestskému lesnému podniku alebo lesom slovenskej republiky, územia okolo vodných zdrojov mal vodohospodársky podnik a zvyšné územia slovenský pozemkový fond, ktoré rôzne spravovali rôzne inštitúcie pod ministerstvom pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR. Aj keď prakticky mal väčšinu územia národných parkov v štátnych rukách lesný podnik SR.
Okrem toho samotné správy národných parkov ani nie sú samostatné subjekty. Do apríla roku 2022 patrili všetky pod Štátnu ochranu prírody SR a nespravovali územie, keďže nemali právnu subjektivitu. Navyše štátna ochrana prírody patrí pod Ministerstvo životného prostredia a nie pod pôdohospodárstvo ako napríklad Lesy Slovenskej republiky. A aby toho nebolo málo, keď sa robia rozhodnutia v národnom parku napríklad ohľadom ťažby alebo podujatia, tak musíte poslať žiadosť na okresný úrad, teda úrady ktoré spadajú pod Ministerstvo vnútra SR.
Rozbitá zodpovednosť v štáte
Tieto organizácie majú protichodné záujmy. Príkladom sú spory medzi ochranármi a lesníkmi. Najvypuklejší je tento spor v 5. stupni ochrany v Tatrách, kde je úplný zákaz ťažby dreva vrátane kalamitného. Predmetom sporov ale nie je len ťažba, rovnako aj fungovanie a plnenie cieľov národného parku. Správy národných parkov si musia od lesov SR pýtať aj povolenia na výstavbu a úpravu turistických chodníkov či výstavbu náučných chodníkov. Dôvod je celkom jednoduchý, síce majú peniaze a pekné ciele, avšak pozemok kde to chcú realizovať nepatrí im.
Toto sa ale od roku 2022 postupne mení, keďže parlamentom prešla reforma národných parkov. Od začiatku apríla 2022 sa presunuli štátne pozemky na územiach národných parkov TANAPu, PIENAPu a národného parku slovenský raj pod správy jednotlivých národných parkov. Neskôr aj pozemky národného parku muránska planina či spomínaného slovenského krasu, ktorému vláda schválila zonáciu na jeseň roku 2023. Zároveň pod národné parky prešli všetky územia 4. a 5. stupňa ochrany. Prechod území vo zvyšných národných parkoch, čo sú spravidla územia v treťom stupni ochrany, sú podmienené tzv. zonáciou, ktorá sa postupne vykonáva v jednotlivých národných parkoch.
Národne parky touto zmenou získali právnu subjektivitu a zároveň sa pod ne presunuli všetky uzatvorené zmluvy či lesní robotníci a lesníci, ktorí sa podieľali na obhospodarovaní lesov v národných parkoch.
Zonácia ako liek na problémy
Samotná zonácia národných parkov, ktorá sa v posledných troch rokoch často skloňuje kvôli boju záujmových skupín a politikov, je prostriedkom ako dosiahnuť lepšie manažovanie národných parkov. Jej cieľom by malo byť aj dosiahnutie regulérných národných parkov, teda z pohľadu medzinárodných štandardov, kedy 50% územia národného parku má byť bez zásahu človeka. V preklade v zóne A, teda v piatom stupni ochrany. To ale v súčasnosti nie je možné, keďže približne polovica území národných parkov je vo vlastníctve súkromných osôb či firiem. Zonácia v podstate znamená prekreslenie súčasných máp, kde rozlišujeme chránené územia v národných parkoch od 1 do 5. stupňa na tzv. zóny od A po D pričom zóna A je najvyššie chránené tzv. bezzásahové územie. Zóna B je ekvivalentom 4. stupňa ochrany, kde sa robia len také zmeny, ktoré majú viesť k pôvodnému stavu územia a postupnému presunu do zóny A. Zároveň sa zonáciou zvyšuje podiel bezzásahových území, čo opäť vyvoláva konflikt medzi ochranármi a obcami či lesníkmi.
Napríklad v Slovenskom krase bolo v 4 a 5. stupni ochrany len malá časť územia po zonácii bude v zóne A približne štvrtina územia národného parku a B skoro 4% územia.
Chvíľu ešte potrvá kým bude schválená zonácia aj ostatných národných parkov a kým uvidíme reálne výsledky ich riadenia pod jednotlivými správami národných parkov.
S reformou národných parkov ide ruka v ruke aj financovanie národných parkov, ktoré je na Slovensku všelijaké len nie jednotné a konzistentné. Ochrana prírody je do veľkej miery závislá od európsky fondov, ktorých čerpanie je naviazané na programové obdobie a schvaľovanie žiadostí, ktoré nie vždy musia vyjsť. Príjem zo štátneho rozpočtu zase pokrýval mzdy. Až v posledných dvoch rokoch (ktoré tu nie sú viditelné) sa príjem zo štátneho rozpočtu viac zastabilizoval aj kvôli prebiehajúcim zonáciám a zmene z roku 2022.
Samotná štátna ochrana prírody pod ktorú spadajú správy národných parkov alebo správa slovenských jaskýň má rovnako väčšinovo zdroje z rôznych európskych programov či cezhraničných projektov a spoluprác. Približne štvrtinu až tretinu zdrojov tvoria príjmy z vlastných zdrojov z čoho väčšina je vstupné z jaskýň. Štátny rozpočet tvoril v roku 2020 len menšinu príjmov ochrany prírody.
Problémom doterajšieho systému bolo, že príjmy na úrovni jednotlivých národných parkov nebolo možné oddeliť, a tak nie je možné analyzovať príjmy jednotlivých národných parkov.
Viac možností ako si môžu národné parky zarobiť
V súčasnosti je otázne ako sa budú vyvíjať jednotlivé národné parky po zmenách z roku 2022 a po tom čo postupne všetky národné parky prejdú zonáciou. Na konci dňa by mali byť parky lepšie spravované a chránené pričom by sa mal klásť dôraz na rozvoj udržateľnej turistiky a regulovať preťažené úseky napríklad vo vysokých tatrách. Zároveň pravdepodobne mierne klesne príjem v rámci lesného hospodárstva a ťažby, keďže sa po zonácii rozšíria územia, ktoré sú pod zónou A, teda piatym stupňom ochrany. Navyše správy parkov boli dlhodobo z hľadiska zamestnanosti poddimenzované a nebolo nezvyčajné, keď ochranári a strážcovia trávili viac času v kancelárii papierovačkami ako mimo nej. Napríklad slovenský najnavštevovanejší TANAP, má len 15 strážcov prírody, zatiaľ čo poľský tatranský národný park až 130.
Inštitút environmentálnej politiky vypracoval zoznam možností ako si môže národné parky s príjmami v rozpočte pomôcť, a to aj na základe príkladov z Poľska či Rakúska. V súčasnosti vzhľadom k rozlohe sú slovenské národné parky voči zahraničným poddimenzované nie len počtom zamestnancov, ale aj rozpočtom resp. príjmami.
IEP odporúča ostať pri trojpilierovej forme financovania národných parkov. Prvým zdrojom príjmov by mali byť príjmy zo štátneho rozpočtu. Druhým zdrojom by malo byť financovanie z európskych a iných fondov, ktoré sú zamerané na ochranu prírody a rozvoj a tretím pilierom by mal byť vlastný príjem národného parku. V Česku funguje podobný systém, ktorý je rozložený na tretiny pričom príjem parku je tvorený predovšetkým tržbami z predaja dreva. V Poľsku majú najnavštevovanejšie parky aj viac ako tretinu rozpočtu z vlastných príjmov. V prípade tatranského až 70%.
IEP odporúča národným parkom, ktoré sú najviac vyťažené, ako je napríklad TANAP, ktorý navštívi asi polovica všetkých turistov národných parkov. Z prieskumov v Malej Fatre vyplýva, že ľudia sú ochotní zaplatiť za vstup približne 4 eurá, pričom želaným a bočným dôsledkom okrem priameho finančného zdroja je, že cca 10 až 20% turistov by mohlo kvôli vstupnému radšej navštíviť iný národný park, ktorý ho nemá alebo ho má nižšie. Vysoká návštevnosť niektorých miest v tatrách je práve faktom, ktorý im viac škodí ako pomáha. Práve na týchto miestach by mohlo byť zavedené vstupné. Príkladom je v Slovenskom krase Zádielská tiesňava, kam chodí väčšina návštevníkov parku.
Touto cestou išiel napríklad Slovenský raj, kde je pre dospelých do niektorých častí vstupné vo výške 1,5€, aj keď toto vstupné ide do rozpočtu obcí a nie národného parku. Rovnako park vyberá vstupné za návštevu ferraty Kyseľ.
Ďalším možným zdrojom príjmu je vydávanie koncesií na podnikanie v národnom parku. Napríklad pre gastro, parkoviská či lyžiarske strediská. Rovnako môže byť zdrojom príjmu aj sprievodcovská činnosť, lesníctvo alebo dobrovoľné príspevky. Možnosťou je aj podiel na dani z ubytovania, ktorá v súčasnosti prúdi do rozpočtov obcí, kde sa ubytovanie nachádza. Z analýz vyplýva, že tržby z ubytovania v blízkosti alebo v samotných národných parkoch sú 4-krát vyššie ako priemerné tržby za celé Slovensko. Mesto Vysoké Tatry, Liptovský Ján či Donovaly majú tieto tržby 10 až 25-násobne vyššie.
Samozrejme neexistuje univerzálne odporúčanie pre národné parky ako by mali riešiť svoje príjmy a výdavky a celkovo svoje smerovanie. Kým Tatry bojujú s prebytkom turistov a výraznou výstavbou, ktorá je často kontroverzná a sprevádzaná kauzami, tak Poloniny či Muránska planina alebo Slovenský kras alebo sú na okraji záujmu a skôr by najprv potrebovali poriadnu propagáciu, keďže ľudia zvyčajne poznajú práve len Zádielsku tiesňavu a sprístupnené jaskyne medzi ktoré patrí aj spomínaná Domica. Reforma národných parkov je pozitívnym krokom, ktorý prinesie správe národných parkov viac právomocí a možností ako pritiahnuť ľudí aj do chudobnejších oblastí Slovenska. Držme si palce, aby všetky národné parky prešli zonáciou a zmenami, ktoré potrebujú a aby kvôli politickým zmenám nezaradili spiatočku.
Možno o pár rokov bude aj turizmus v okolí Domice a ostatných prírodných či kultúrnych pamiatok v oblasti Slovenského krasu vyzerať tak, ako za Slovensko-Maďarskou hranicou.