Bohatší ako Spojené štáty americké (USA). Ako sa zo SINGAPURU stala jedna z najbohatších krajín?

Singapur dnes poznáme ako úspešnú a bohatú krajinu, ktorá za pár desiatok rokov sa zo slumov prepracovala k mrakodrapom a fungujúcej infraštruktúre a dokonca ekonomicky prekonala len pomerne nedávno aj Spojené štáty americké. Málokto ale tuší, že Singapur aj keď je trhová ekonomika nie je úplne demokratickou krajinou v tom európskom slova zmysle. Kritici označujú aj trochu nadnesene Singapur za diktatúru, ktorej väčšine času šéfoval Lee Kuan Yew (lí kuan jú). Z toho dôvodu tu nastáva logická otázka. Môžu krajiny prosperovať aj keď im vládnu autoritatívnejší vodcovia?

Singapur je malý ostrovný štát, kde síce žije cca toľko ľudí ako na Slovensku, avšak je 60x menší. Presnejšie má len 710 km2. Zároveň to nie je homogénna krajina a žijú tu Číňania, Malajci alebo Indovia.

V modernej histórii bol Singapur pôvodne britskou kolóniou a dôležitým námorným prístavom. Počas druhej svetovej vojny bol ostrov okupovaný Japonskom. Japonská okupácia, ktorá skončila kapituláciou v auguste 1945 znamenala, že ostrov sa vrátil Britom. Avšak okupácia zanechala veľké stopy na Singapure. Počas vojny obyvateľstvo ostrova veľmi trpelo a tieto útrapy sa nekončili ani po vojne. Potopené lode blokovali prístav, železnica spájajúca krajinu so susednou Malajziou bola zničená. V rokoch po vojne tam 70 % obyvateľstva žilo v slumoch.

Prvé reformy v Singapure začali koncom 50. rokov, ešte pred získaním samostatnosti. Zamerané boli najmä na veľkú industrializáciu. Avšak počas 60. rokov bol Singapur stále nestabilným miestom, kde sa množili štrajky robotníkov. Do života Singapuru navyše výrazne zasiahol vojenský konflikt medzi Malajziou a Indonéziou medzi rokmi 1963 a 1966, ktorý na atraktivite regiónu tiež nepridal.

Nezávislosť získal Singapur až v roku 1965. Avšak práve blízke väzby s Malajziou sa v tomto roku narušili. Tie spôsobili, že myslenie singapurskej vlády sa muselo prispôsobiť okolnostiam. Lee Kuan Yew toto nazval obdobím trápenia. Singapur bola prakticky ekonomika bez zahraničných investícií, s malým domácim dopytom a hlavne so žiadnymi surovinami.

Vláda sa začala orientovať na proexportnú politiku a začalo sa významné prvé obdobie budovania modernej singapurskej ekonomiky. Už v roku 1961 v krajine vybudovala prvú rafinériu ropná spoločnosť Shell. Tu si treba uvedomiť, že Singapur vyprodukuje len veľmi málo barelov ropy denne, avšak sídlia v ňom doteraz rafinérie a to práve z toho dôvodu, že je na dobrom mieste a zároveň je tu nízka úroveň regulácií.

V priebehu 60. rokov pokračovalo ďalšie spriemyselňovanie krajiny, a budoval sa napríklad aj odevný, či elektrotechnický priemysel. V 70. rokoch 20. storočia pribúdali ďalšie ropné rafinérie.

Mimochodom práve v tom čase už bol premiérom Lee Kuan Yeu, ktorý okrem týchto reforiem podporoval aj prijatie angličtiny, malajčiny, tamalčiny a čínstiny ako oficiálnych jazykov. Zároveň dosť výrazne zasahoval proti prostitúcii, kasínam či iným činnostiam zo šedej zóny ekonomiky. A zároveň začal s obmedzovaním slobody prejavu napríklad v médiách.

V roku 1972, len sedem rokov po získaní nezávislosti bola štvrtina singapurských firiem zo zahraničnou účasťou alebo priamo vlastnená zahraničnými spoločnosťami. Mohla za to najmä politika singapurskej vlády, zameraná na prilákanie zahraničných investícií. Dobrým príkladom je čipová americká firma Texas Instruments, ktorá prišla do Singapuru len po polročnom vyjednávaní na konci 60. rokov.

Singapur sa zameral tiež na rozvoj ľudského kapitálu. Krajina otvorila množstvo technických škôl a zamerala sa na vzdelávanie v oblasti informačných technológií, petrochémie a elektrotechniky. Pre tých, ktorí sa nedokázali zamestnať v technických sektoroch vláda podporovala stratégiu rozvoja služieb cestovného ruchu alebo napríklad dopravných služieb. Táto politika priniesla skvelé výsledky a zatiaľ čo v 70. rokoch boli hlavnými exportnými artiklami Singapuru textil a základná elektronika, v 90. rokoch Singapur produkoval polovodiče, biotechnologický výskum, farmaceutické výrobky, či výrobky pre letecký priemysel. Orientácia na priemysel s vyššou pridanou hodnotou ostala krajine doteraz.

Neoddelitelnou súčasťou úspechu bol a stále je prístav, ktorý má strategickú polohu. Leží na križovatke dôležitých obchodných trás, v juhovýchodnej Ázii a jeho poloha umožňuje prekládku a nakládku tovaru smerujúceho z Číny nielen do Európy ale tiež do Ameriky či Ázie. Túto funkciu plnil prístav už počas koloniálnych čias. V súčasnosti je to druhý prístav sveta, ktorým prejde ročne najviac tovaru. Zároveň je známy ako free port, teda prístav, kde je nízka alebo žiadna úroveň ciel, poplatkov a regulácií.

Lee Kuan Yew a jeho nesmrtelná strana People's Action Party, ktorá vládne Singapuru nepretržite od samostatnosti podporila aj prílev zahraničných bánk.

Pred získaním samostatnosti, počas britskej nadvlády bol finančný sektor nerozvinutý a podriadený záujmom britskej vlády v Londýne. V období po získaní nezávislosti sa začal prudko rozvíjať aj tamojší finančný sektor. Niektoré zdroje uvádzajú, že dôvodom je aj to, že časť zdrojov bolo do krajiny presunutých zo Švajčiarska v súvislosti so zvýšením daní vo Švajčiarsku. Avšak politika Singapurskej vlády bola dlhodobo zameraná aj na podporu finančného sektora vo forme nižších daní, menších regulácií a podobne – to sa prejavilo najmä v 90. rokoch, keď sa týchto výhod mohli nabažiť aj zahraničné banky. V roku 1999 sa zlúčili dve dovtedy samostatné burzy a vznikla jedna silná Singapurská burza. V nultých rokoch Singapur posilnil bankové tajomstvo a stal sa jednou z významných destinácií pre bohaté rodiny z celého sveta. Samozrejme toto prinieslo aj kritiku, keďže vysoké bankové tajomstva je vždy spojené aj s offshormi a praním špinavých peňazí.

Začiatkom 90. rokov skončil Lee a nastúpil miesto neho do vlády Goh Chok Tong, ktorý v podstate pokračoval v tom čo jeho predchodca započal.

Deväťdesiatky boli ale sprevádzané krízami. Najprv Ázijská finančná kríza a následne aj prasknutie dot-com bubliny v Spojených štátoch. Ázijská finančná kríza, ktorej korene možno hľadať skôr v Thajsku mala devastačný dopad na prudko sa rozvíjajúce ekonomiky v regióne juhovýchodnej Ázie. Singapur nebol zasiahnutý priamo ale určité spomalenie ekonomiky Ázijská finančná kríza priniesla. O prácu prišlo asi 30 000 ľudí a nezamestnanosť vzrástla na miernych 3,2 %. Ekonomický rast, ktorý dovtedy predstavoval viac ako 8 % ročne poklesol na 1,5 %. Reakcia vlády bola na európske pomery prekvapivá. Namiesto vládnych dotácií a stimulácie vláda zareagovala znížením daní.

Oživenie po Ázijskej finančnej kríze bolo rýchle. Rok 2001 priniesol ďalšie globálne udalosti a to či už pád dvojičiek alebo prasknutie dot com bubliny. Singapur utrpel ďalšie straty a pokles rastu HDP. V roku 2003 krajinu zasiahol SARS, vírus, ktorý svojim priebehom pripomínal to, čo sme na Slovensku zažili o 20 rokov neskôr. Dôsledky na ekonomiku boli tiež nezanedbateľné, Singapur pocítil prepad v turizme a pokles návštevnosti v niektorých mesiacoch až o takmer 70 %. Niektoré hotely hlásili len 10 % obsadenosť a klesli tiež príjmy maloobchodu.

V roku 2004 opäť nastala zmena na premiérskom kresle a tentoraz do neho nastúpil syn prvého a najdlhšie vládnuceho premiéra Lee Hsien Loong.

V roku 2008 zasiahla Singapur veľká finančná kríza ako prvú z ázijských ekonomík. Nasledoval strmý pokles HDP, ktorý v prvom kvartáli 2009 dosiahol viac ako 9,5 %. Situácia bola spôsobená najmä poklesom globálneho dopytu, ktorá mala na Singapur, ako významný prístav fatálny vplyv. Straty utrpel aj singapurský finančný sektor. Napriek tomu je Singapur označovaný za jednu z krajín, ktorá zvládla dopady globálnej recesie najlepšie vo vyspelom svete.

Lee okrem toho, že nerobil významné zmeny zároveň sa zameral na rozvoj zábavy. V Singapure vznikli kasína a dokonca krajina hostila v roku 2008 preteky F1.

Singapur je prakticky doteraz strediskom obchodu, biznisu a finančných inštitúcií a je atraktívny aj kvôli nízkemu daňovému zaťaženiu. Daň z príjmov fyzických osôb sa pohybuje v rozmedzí od 0 do 24 %. Sociálne poistenie pre fyzickú osobu dosahuje maximálne 37 %, avšak to je aj vrátane časti, ktorú platí zamestnávateľ. DPH je 8% a Daň z príjmov právnických osôb je nízka, na úrovni 17 %, ale rôzne odpočítateľné položky znamenajú, že niektorí podnikatelia platia iba minimálne dane.

Napriek tomu je paradoxom, že Singapur nemá žiadnu svoju typickú firmu, ktorá by bola známa vo svete, ako napríklad TSMC na Taiwane.

Keď sa trochu nad tým zamyslíte tak sám Lee Kuan Yew ten koktejl veľmi šikovne namiešal. Napriek tomu, že v krajine panuje určitá miera cenzúry, zahraničné médiá platia pokuty za ohováranie alebo je tam určitá forma nepotizmu či boja proti opozícii, tak zdá sa, že je krajina spravovaná pomerne šikovne. Teda hlavne keď to porovnáme s inými štátmi, kde je to politické prostredie rovnaké.

Lee si uvedomoval realitu Ázie, ktorá rada uprednostňuje širšiu spoločnosť pred európskym individualizmom a zároveň vedel, že keď sa naplnia prirodzené ľudské potreby, ako sú dobré platy, infraštruktúra, čistota, ktorou je Singapur známy a bývanie, tak budú skrátka ľudia v priemere viac spokojní ako nespokojní. Mimochodom bývanie ešte stojí za zmienku.

Dlhodobo sa uvádza, že v štátom podporovaných bytoch býva vyše 80% ľudí a dokonca v nich býval aj nový premiér, ktorý nahradil Lee Hsien Loong-a. Sú to byty, ktoré štát stavia a dotuje. Vyše 90% bytov je v  99-ročnom zmluvnom vzťahu, počas ktorého ich ľudia môžu predávať na sekundárnom trhu. Aj keď z rôznymi obmedzeniami. Po uplynutí 99 rokov by sa mal byt vrátiť štátu. Zároveň štát na tieto kúpi poskytuje pôžičky cez známy The Central Provident Fund, ktorý okrem bývania pokrýva aj zdravotníctvo a dôchodky a Singapurčania do neho prispievajú zo svojej mzdy.

Drvivú väčšinu nehnuteľností vlastní štát, aj vďaka pozemkovej reforme zo 66‘, kedy si štát zjednodušil kúpu a vyvlastnenie pozemkov. Zároveň regulácia sekundárneho trhu je dosť komplikovaná. Štát sa napríklad snaží o etnickú rôznorodosť na sídliskách, aby nevznikali homogénne skupiny podľa národností. Je tak bežné, že zamieta žiadosti o bývanie len kvôli tomu. Zároveň štát podporuje a dotuje nižšie vrstvy obyvateľstva. V preklade vznikajú či zanikajú nové dane, poplatky alebo regulácie.

Samozrejme to nie je také ružové, pretože ceny či už bývania a ostatných produktov rastú a prirodzene starne aj obyvateľstvo a počet detí na jednu ženu je zdrvujúco podpriemerný. Navyše 40% pracujúcich nie sú singapurskými obyvateľmi, čo je mimochodom aj odpoveď na to, prečo má Singapur také vysoké HDP per capita, pretože je takto trochu neprirodzene nafúknuté, keďže síce zahraniční pracovníci sa na HDP podieľajú avšak do výpočtu nevstupujú. Prirodzene miestni sa začínajú na zahraničných pracovníkov pozerať cez prsty, že práve oni dvíhajú ceny.

Napriek tomuto je singapurský systém bývania a spravovania štátu široko uznávaný, keďže dokázal vytvoriť bohatú krajinu len za jednu generáciu. Z krajiny, kde bývalo 70% obyvateľstva v slumoch je teraz krajina, kde väčšina má vlastné slušné bývanie.

Otázne je či to obyvateľom stojí za menšiu mieru slobody vyjadrovania, ale ukazuje sa, že áno.