Je príjmová nerovnosť problémom?

Príjmová nerovnosť. Často skloňovaný pojem či už v médiách alebo medzi bežnými ľudmi. Každoročne sa objavia nové štatistiky ako malé percento ľudí vlastní zásadnú časť príjmového koláča v tej ktorej krajine. A samozrejme hneď za tým sa objavia riešenia, ako príjmovú nerovnosť rozložiť. Avšak problém príjmovej nerovnosti nie je tak jednoduchý a v tomto videu sa pozrieme prečo.

O nerovnosti sa ľahko mudruje, avšak realita je trošku iná. Stačí, keď sa spýtate otázky typu, prečo vzniká príjmová nerovnosť? Pôsobí negatívne? Mali by sme s ňou vôbec niečo robiť? Čo by sme mali riešiť skôr nerovnosť príležitostí alebo nerovnosť vo výsledkoch?

Najprv ale prejdime k štatistikám a budem vás trošku šokovať. Síce sa kopec ľudí posťažuje, že jeho sused sa vozí na bavoráku a pár vyvolených v meste je nadmerne majetných, tak štatistika vraví trochu niečo iné. Slovensko vôbec nie je z hľadiska príjmov „nerovná“ krajina a ba naopak, príjem je u nás až výnimočne rovnomerne distribuovaný.

Sme si najrovnejší zo všetkých krajín

Keď zoberieme do úvahy Gini koeficient, ktorý sleduje rozloženie príjmov v krajine, tak Slovensko je najmenej príjmovo nerovnou krajinou v štatistikách OECD. V zásade sme viac príjmovo rovní ako nerovní. A to platí či už pri ekvalizovaných disponibilných príjmoch, čo sú príjmy už po zdanení a sociálnych transferoch alebo pri hrubých disponibilných príjmoch.

Svoje hovorí aj fakt, že máme len jedného miliardára a viac ako 100 miliónov má len 27 ľudí. A 10% najmajetnejších vlastní len 34% majetku, čo je najmenej v OECD.

A toto konštatovanie asi nie je to s ktorým sa stretnete v novinových titulkoch alebo bombastických prejavoch politikov, keď akurát vymyslia nový sociálny balíček.

Asi vám napadne, no jasné všetci sme rovnako chudobní alebo, že je tu štatistická chyba. Jedno aj druhé je do nejakej miery pravda.

Pravdou je, že Slováci majú malý finančný majetok. Podľa dát Allianzu sme niekde na chvoste spomedzi ostatných krajín s čistým finančným majetkom (po odrátaní dlhov) 8100 eur na obyvateľa. To je do veľkej miery dedičstvom socializmu, ktorý sa mimochodom vo svojom experimente snažil o príjmovú rovnosť, avšak povedzme, že neštandardným spôsobom. Najprv spravil menovú reformu, zakázal podnikať, zrušil akékoľvek trhové princípy a samozrejme zreguloval tzv. sociálnu mobilitu, teda možnosť polepšiť si a dostať sa do vyšších sociálnych vrstiev. A nahrával len tým, ktorí s režimom súhlasili. Ekonomickej stránke socializmu som sa ale venoval v iných videách, ktoré nájdete dole v popise videa.

Mimochodom, pri finančnom majetku treba zdôrazniť, že jeho súčasťou nie sú nehnuteľnosti v ktorých majú Slováci väčšinu svojho majetku a podľa dát NBS tvoria nehnuteľnosti až 80% čistého bohatstva Slovákov.

Sme často len zamestnanci. Málo podnikáme

Problémom je aj to, že Slováci majú drvivú väčšinu príjmov zo zamestnaneckých pomerov a len 10% pochádza z podnikania a 4% z iných zdrojov príjmu. Príliš nepodnikáme a ani neinvestujeme. Zároveň je dedičstvom socializmu priemysel, ktorý po minulom režime väčšinou kvôli svojej neudržateľnosti kolaboval a v konečnom dôsledku ostala v regiónoch voľná pracovná sila. Tej sa chytil po socializme zahraničný kapitál, ktorý u nás umiestnil napríklad automobilky. Čo na jednej strane nie je zlé, pretože vytvára zamestnanosť, avšak na strane druhej každý ekonóm vám z dlhodobého hľadiska povie, že to je riskantné a nie veľmi prorastové, pretože sa netvoria miesta s vyššou pridanou hodnou. Skrátka, ekonomika nie je závislá od pracujúcich hláv, ale pracujúcich rúk. A to nás udržiava chudobnými.

Na strane druhej pri Gini koeficiente sa pripúšťa aj štatistická chyba. Skrátka je problémom pre štatistikov v jednotlivých krajinách zachytiť všetky ekonomické vzťahy, kto kedy komu čo. Na Slovensku je problém s dátami za živnostníkov, a odhaduje sa, že ich príjem bude podhodnotení a rovnako je na Slovensku relatívne silná šedá ekonomika. Stačí sa pozrieť na medzeru vo výbere DPH, ktorá sa dlhodobo pohybuje na úrovni 20%.

Štatistici tento problém kompenzujú prieskumami medzi obyvateľmi, avšak tí tiež nemusia byť motivovaní vám odpovedať správne a budete musieť brať ich odpovede s rezervou. Ľudia s najvyššími príjmami sa s vami nebudú baviť vôbec, a tí s najnižšími zas majú dobré dôvody zatajovať. Napriek tomu takéto menšie odchýlky budú aj v ostatných krajinách. A okrem toho štatisticky sú tieto odchýlky menšie teraz ako v minulosti, čo ilustruje pomer oficiálnych príjmov domácností a spotreby domácností. Hrubé mzdy vrátane prijatých štátnych dávok v roku 2018 dosiahli 102 % celkovej spotreby (priemer EÚ je 108 %), kým ešte v roku 2013 to bolo 91 %.

Gini koeficient vám o živote v krajine veľa nepovie

Samotný gini koeficient vám sám o sebe veľa nepovie. Síce môžete mať krajinu s nízkou mierou príjmovej nerovnosti, ale aj tak sa budete chcieť presťahovať do krajiny s vyššou mierou, a to nielen kvôli vyššej životnej úrovni, ale aj kvôli príležitostiam sa v príjmovom rebríčku posunúť vyššie. A tomuto javu sa hovorí sociálna mobilita.

V skratke v OECD majú model, ktorý sleduje v dlhodobom období fakt, že koľko generácií trvá kým syn v spodných 10% príjmovej distribúcie sa vyšplhá na priemernú mzdu. V Škandinávii to sú v priemere dve až tri generácie v USA 5 generácií a napríklad v Južnej Amerike aj 9 generácii. Slovensko v týchto prepočtoch nefiguruje, kvôli nedostatku dát, ale IFP podľa vlastných prepočtov cez tzv. Generačnú elasticitu príjmov konštatuje, že „Na Slovensku majú mladí ľudia šancu zbohatnúť bez ohľadu na postavenie ich rodičov.“

A dokonca sú tieto šance podobné ako v škandinávskych krajinách. Má to však svoje ale. Najhoršie sú na tom deti najmenej zarábajúcich rodičov. Až 60 percent synov, ktorých otec patril medzi 5 percent najmenej zarábajúcich, má dnes príjem nižší ako minimálna mzda. Naopak, viac ako priemernú mzdu, zarobí iba 17 percent z nich.

A teraz si trošku o príjmovej nerovnosti zafilozofujme.

Prečo sa nerovnosť v ekonómii rieši? Teórie sú rôzne. Jedna teória je keynesiánska a tvrdí, že vysoká príjmová nerovnosť môže oberať krajinu o ekonomický rast, napríklad tým, že bohatí nie sú ochotní utrácať viac a chudobní na to nemajú. Pozerá sa skrátka na spotrebu. Z empirických údajov vieme, že niekedy táto teória sedí a niekedy nie. Avšak jednoznačne to povedať nevieme, keďže opäť ekonomický rast nezávisí len od príjmovej nerovnosti a spotreby.

Ini skôr tvrdia, že kvôli príjmovej nerovnosti nie je pre všetkých dostupné vzdelanie a úvery a tak nie je dostatočne využívaný v ekonomike ľudský kapitál. A objavia sa aj teórie, ktoré hovoria, že v krajinách s vysokou nerovnosťou sa lepšie darí populistom, ktorí tvrdia, že je lepšie nerovnosť znižovať a kvôli následnej nadmernej redistribúcii sa nerovnosť len prehlbuje.

S nerovnosťou sa stretávame všade

Tu treba zdôrazniť, že nerovnosť príjmov je prejavom trhového systému a je výsledkom aj ostatných nerovností z bežného života.

Panuje zhoda, že ekonomickú nerovnosť prehlbuje aj globalizácia a napríklad technologický rozvoj. Napríklad aj vďaka internetu vznikli najväčšie spoločnosti ako Facebook, kde zamestnanci zarábajú násobne viac ako bežní ľudia, čo štatisticky príjmovú nerovnosť zvyšuje. Podobne sa môžeme pozerať napríklad na spoločnosť Eset.  Napriek tomu sa asi zhodneme, že internet všeobecne svet skôr obohatil ako ochudobnil. Cez internet môžete pracovať, vzdelávať sa, ale aj mudrovať o ekonómii na youtube.

Podobne to bude aj pri konkrétnych miliárdároch Bill Gates, Steve Jobs, Elon Musk. Vytvorili niečo čo malo na trhu neuveritelný úspech a v konečnom dôsledku to pomohlo všetkým. A samozrejme vďaka úspechu aj zarobili neuveritelné peniaze.

Niektoré nerovnosti, ktoré vedú k väčšej príjmovej nerovnosti neviete ani napraviť. Stačí si predstaviť len nerovnosť v talente, nerovnosť v dosiahnutom vzdelaní, či nerovnosť v pracovných a životných skúsenostiach. Všetky tieto typy nerovností v konečnom dôsledku sa odrážajú na nerovnosti v príjmoch. Dokonca podľa OECD je výber partnera na základe vzdelania či príjmovej skupiny zodpovedný za 22 % zmien v Gini koeficiente krajín. Ľudia si viac teraz ako v minulosti k sebe hľadajú ľudí s rovnakou úrovňou vzdelania, čo nerovnosť príjmov v spoločnosti prehlbuje.

O nerovnosti príjmov rozhoduje aj miera regulácií v ekonomike. A aj spomínaná špecializácia pracovných miest. Na Slovensku vieme, že ITčkarov je málo a kvôli ich nízkej ponuke a vysokému dopytu v sektore majú nadpriemerné platy. Rovnako vieme, že zamestnať prisťahovalca je kvôli reguláciám a migračnej politike na Slovensku veľmi komplikované. Keby sme tieto regulácie zjednodušili, tak dopyt by sa uspokojil a mzdy sa znížili, čo by v konečnom dôsledku znížilo štatistickú nerovnosť príjmov.

So štatistikou, ktorá hovorí o nerovnosti príjmov v tej ktorej krajine treba narábať citlivo a to duplom pri riešeniach v ktorých sa často politici predháňajú, keďže je to medzi ľuďmi citlivá téma. Väčšinou ľudia vnímajú svoje okolie a krajinu ako veľmi príjmovo nerovnú čo vychádza aj z európskych prieskumov. Keď som sa pýtal na instagrame svojich sledovateľov, kam by Slovensko zaradili, tak najmenej ľudí označilo možnosť „sme najmenej príjmovo nerovná krajina“.

Príjmová nerovnosť je prirodzeným produktom trhovej ekonomiky a skôr ako o prerozdelovaní by sa malo hovoriť o rovnosti šancí, fungujúcich inštitúciách alebo o lepších podmienkach na podnikanie. Čiže o podmienkach, ktoré umožnia každému sa posúvať v príjmovom rebríčku. A to aj tým najchudobnejším, ktorí u nás pekné vyhliadky nemajú.