Len pred pár dňami zverejnilo ministerstvo spravodlivosti státisíce strán spisov v súvislosti s prípadom Jeffreyho Epsteina. Sexuálneho násilníka, ktorý zneužíval maloleté osoby dlhé roky pokým sa ho podarilo odsúdiť a dostať za mreže. Keď si prechádzate všetkými príbehmi a kriminálnymi podcastami a výpoveďami v zásade sa celý scenár vždy opakuje. Epstein bol manipulátor a sexuálny predátor, ktorý vždy vedel ako dostať svoje obete. Zvyčajne boli z neúplných rodín s malým majetkom a veľkými snami a s narušeným sebavedomým. Vedel, že im musí ponúknuť pozornosť a starostlivosť a možnosť naplniť ich sny prostredníctvom svojho majetku a peňazí.

Jeho lietadlo prezývané aj Lolita Express bolo asi všade a áno aj na Slovensku. Epstein podľa spisov verboval cez svojich spolupáchateľov aj na Slovensku a ako ste už asi čítali mal aj vplyvného známeho na Slovensku plus bol aj na východe Slovenska odkiaľ mal rovnako blízku známosť, ktorá mu svojho času lietadlo pilotovala – okrem iného.

Málokde ale nájdete vysvetlené odkiaľ mal vlastne človek, ktorý podľa spisov neriešil nič iné ako sex a znásilnenia a oslavy s vplyvnými ľuďmi, peniaze.

A ono to je rovnako fascinujúco depresívny príbeh.

Epstein sa narodil do židovskej rodiny v Brooklyne v New yorku v roku 1953 a to do pomerne chudobnej rodiny. Jeho matka pracovala ako asistentka v škole a otec bol záhradník v new yorských parkoch. Jeffreyho vnímalo okolie ako talentovaného chalana, ktorý sa nijak nevymykal okoliu a podobne tak pôsobila aj jeho rodina. Po štúdiách učil Epi – ako ho okolie prezývalo – na súkromnej škole matematiku a fyziku. A šťastím a aj podvodom sa dostal medzi žralokov na Wallstreet v 70. rokoch.

Podľa výpovedí sa stretol s jedným rodičom zo školy na ktorej učil na vernisáži v galérii, a ten mu povedal, že na škole stráca čas, keď je dobrý v matematike a om teda zavolá kamarátovi či nechce u seba nemá miesto. Ukázalo sa, že kamarátom bol jeden z vrcholných manažérov investičnej banky Bear Stearns, Alan Greenberg.

Len pre kontext Bear Stearns bola jedna z najstarších investičných bánk v USA a v roku 2008 bola predzvesťou finančnej krízy ešte pred pádom Lehman Brothers. Zaoberala sa totiž sekuritizáciou subprime hypoték, čo v preklade znamená, že balila hypotéky poskytované v tom čase aj ľuďom s nižším majetkom a zlou bonitou a používala ich ako zábezpeku v ďalších obchodoch a úveroch. Nakoniec banku kúpila J.P. Morgan Chase za 10 dolárov za akciu. Len pre predstavu začiatkom roka 2008 bola cena akcií asi vyše 120 dolárov.

V čase keď do nej prišiel Epstein plnohodnotne fungovala. Navyše do karát mu zahral fakt, že banka hľadala mladých talentovaných ľudí z chudobných rodín, ktorí idú za vidinou peňazí a nemusia mať zrovna titul z IVY league. Zrazu zarábal 25-tisíc dolárov ročne, čo by dnes bolo skoro 4 krát viac. A to napriek tomu, že HR oddelenie zistilo, že na žiadnej zo škôl, ktoré uviedol do životopisu neštudoval. Napriek tomu si ho banka nechala. Len o krátko až tak fascinoval svojou charizmou a chcením okolie, že sa ako 27 ročný stal limitovaným lebo limited partner banky len o jednu úroveň nižšie ako sú full partners. Ročne už zarábal 200-tisíc dolárov ročne, čo by bolo dnes viac ako 800-tisíc. Zlé jazyky hovorili, že to bolo len kvôli tomu, že mal medzi partnermi príliš dobrého kolegu, ktorému pomáhal zháňať ženy a drogy. Nakoniec po 5 rokoch Epstein odišiel po tom čo ho vyšetrovala vlastná banka a aj SEC za insider trading. Banka často pomáhala firmám dostať sa na burzu cez tzv. IPO, teda initial public offering a Epstein svojej priatelke dával prístup k týmto akciám ešte predtým ako sa začali obchodovať. Boli to obchody s nízkym rizikom, keďže v prvé dni IPO akcie zvyčajne rastú v prípade, že sú to úspešné firmy. Zároveň mal niekedy až podozrivo dobré obchody na burze, ktoré zaváňali insider tradingom, teda vedel o niečom skôr ako ostatní na trhoch.

Kontakty na bohatých ľudí, ktoré získal v Bear Stearns si niesol so sebou celý život a dostávali ho medzi smotánku a prinášali mu vplyvné priateľky. Síce stále dostával peniaze aj z Bear Stearns  napriek tomu snažil sa získavať peniaze aj inak. Najprv vymýšlal daňové schémy pre bohatých, aby nemuseli platiť vysoké dane z majetku, ale potom pokračoval aj vo svojich podvodoch. Michael Stroll, ktorý sa pohyboval v hernom biznise mu dal 10% z majetku čo bolo asi pol milióna dolárov na jeho deal so surovou ropou. Po dvoch rokoch keď chcel peniaze od Epsteina naspäť tak ich nedostal a Epstein mu poslal liter oleja ako dôkaz, že sa niečo predsalen deje. Nakoniec to skončilo na súde, kde sa Epsteinovi cez obštrukcie podarilo uhrať spor do stratena.

Neskôr v 80. rokoch sa Epsteinovi podarilo zoznámiť so španielskou herečkou Anou Obregón, ktorá aj po obvinení Epsteina zo sexuálnych trestných činov tvrdila, že to bol perfektný muž do ktorého sa nikdy nezaúbila. Práve ona a niekoľko majetnejších španielskych rodín ho oslovili, aby na súvahách vtedy krachujúcej firmy Drysdale securities našiel ich peniaze.

Drysdale securities bola americká firma, ktorá obchodovala s vládnymi dlhopismi formou repo obchodou. Zjednodušene sú to dohody o spätnom odkúpení. Drysdale predávala výsokolikvidné štátne dlhopisy výmenou za hotovosť ktorú používala v ďalších obchodoch. Problémom bolo, že v tom čase zle nastavená legislatíva firme umožnila využívať arbitráž. Veritel, ktorý predal dlhopisy brokerom mal dostať po vrátení dlhopisu dlhopis o navýšenú cenu plus zrealizované úroky na dlhopise, ktoré sa volajú kupón. To sa v realite ale nedialo a kupón nebol zmluvne ošetrený, čo Drysdale využila. Jednoducho kúpila dlhopis pred výplatou kupónu a potom keď bol vyplatený dlhopis zase vrátila. Problémom rovnako bolo, že firma tieto peniaze použila ďalej na špekulatívne obchody, ktoré nevyšli. Konečná strata bola okolo 200-300 miliónov dolárov pre klientov.

Úlohou Epsteina a jeho kolegov bolo nájsť niektoré skryté aktíva, ktoré mala firma uložené v offshoroch a daňových rajoch. Epsteinovi sa to podarilo a tak si zarobil prvé milióny.

V neskorších 80. rokoch sa so svojim majetkom dostal opäť do Bear Stearns, tentoraz v pozícii klienta ktorému majetok spravoval niekdajší manažér Schubach. Nakoniec sa o pár rokov ukáže, že asistentka rovnakého manažéra bola partnerkou Epsteina, ktorú využíval pre svojich budúcich klientov, aby mu skrátka dohodila bohatých ľudí, ktorých mal v správe Bear Stearns.

Napriek tomu, že sa stal milionárom, jeho technika sa nezmenila.

Na konci 80. rokov sa podieľal aj na ponziho schéme ktorú stvoril jeho známy Steven Hoffenberg pod menom Towers Financial. Kým to celé padlo vyzbierali od investorov na nákup dlhopisov asi 500 miliónov dolárov. Hoffenberg za to dostal 20 rokov väzenia, pričom svedčil aj proti Epsteinovi.

Epstein ale nedostal žiaden trest.

Neskôr on a ostatní investori nakupovali akcie miliardovej chemickej firmy Pennwalt a oznámili, že ju chcú celú za cenu o 40% vyššiu ako bola vtedajšia cena akcií. To samozrejme vyvolalo paniku na trhu a akcie rástli. V skutočnosti akcie nikdy nekúpili a neskôr po raste akcii podiel predali.

Skutočnou smotánkou sa stal až po tom keď sa dostal do správnej rady New York academy of Art, ktorú okrem iných zakladal aj Andy Warhol. V správnej rade sedeli okrem neho členovia rodiny Forbesovcov či ľudia z Ford modeling agency.

K svojim vilám dvom ostrovom a luxusnému lietadlu sa dostal v čase keď začal spravovať majetok Lexovi Wexnerovi, ktorý vlastnil značku The limited a Victoria secret. Epsteinove meno sa začalo objavovať na účtovných závierkách wexnerových biznisov a charít ako osoby, ktorá je za ne zodpovedná. Síce ľudia v okolí Wexnera hovorili, že by nemal až tak dôverovať človeku, ktorého veľmi nepoznajú, majiteľ victoria secret to nechal tak. Skrátka ho dokázal presvedčiť, že všetci čo mu doteraz spravovali majetok to robili zle a on je ten správny. Vďaka tomu kúpil nehnuteľnosť v Palm beach len kilometer od rezidencie Donalda Trumpa Mar-a-lago.

Zároveň si mohol dovoliť podporovať kongresmenov a charity a získaval si cez nového priateľa ďalšie známe tváre amerického biznisu. Tak sa dostal k Billovi Clintonovi alebo členom rodiny Rockefelrovcov či k členom rodiny Johnson, ktorej členovia vlastnili firmu Johnson and Johnson.

Na konci milénia mal už majetok v hodnote sto miliónov amerických dolárov.

V priebehu 90. rokov si našiel komplicku, ktorá s ním rozbehne práve všetky jeho tresné činy, a to Ghislaine Maxwellovú, dcéru Roberta Maxwella mediálneho magnáta z UK. Jej otec náhle zomrie a impérium sa rozpadne, a tak jej Epstein poskytne pomoc, tak ako svojim ďalším obetiam. Z výpovedí vyplýva, že Maxwelová bola Epsteinom úplne ohúrená a nevadilo jej ani to, že mu robí dohadzovačku stále nových dievčat ktorých počet začne narastať.

V podstate Epstein vytvoril ľudskú ponziho schému, v rámci ktorej nové dievčatá sa mohli rozhodnúť či mu budú slúžiť za peniaze alebo za peniaze zoženú ďalšie dievčatá.

Práve vplyvné mená mu zabezpečili dlhoročnú beztrestnosť a za obvinenia len dohodu o vine a treste a 18 mesačný trest odňatia slobody v roku 2008. Táto dohoda vyvolala rozsiahlu kritiku verejnosti a médií.

V júli roku 2019 bol Epstein znova zatknutý federálnymi orgánmi a obvinený zo sexuálneho obchodovania s maloletými. O dva týždne neskôr bol hodinu a pol po polnoci nájdený a v cele obesený. Doteraz americká verejnosť špekuluje o tom či to bola samoražda.

The post Ako Jeffrey Epstein zbohatol? first appeared on Ekonómia ľudskou rečou.

Americký prezident Donald Trump opakovane naznačuje, že Spojené štáty by mali získať plnú kontrolu nad Grónskom. Považuje ho za kľúčové územie z hľadiska národnej bezpečnosti. Argumentuje rastúcou prítomnosťou Ruska a Číny v arktickom priestore a tvrdí, že Grónsko je obklopené ruskými ponorkami a vojnovými loďami.

Pohrozil vybraným európskych krajinám clami, ak Grónsko nezíska. Už o pár dní bolo po rozruchu. Ako sa hovorí “Trump Always Chickens Out”. Je to Trumpova stratégia nerealistickými požiadavkami zahltiť a vystrašiť druhú stranu a následne z nich obrusovať.

V švajčiarskom Davose na Svetovom ekonomickom fóre sa Trump dohodol so šéfom Severoatlantickej aliancie (NATO) Markom Ruttem na budúcej dohode. Detaily dealu sa nik nedozvedel, ale Trump neskôr povedal, že dohoda bude na večné časy a jej súčasťou bude prístup ku grónskym nerastným surovinám pre USA i Európu a dôjde k spolupráci na viacstupňovom protiraketovom štíte Golden Dome (Zlatá kopula), ktorý chce vybudovať.

V rozhovore pre New York Times spred pár dní Donald Trump odhalil základnú pohnútku získať Grónsko aj z iného pohľadu. K ostrovu totiž pristupuje ako realitný developer. Povedal, že chce Grónsko vlastniť, lebo len “vlastníctvo vám dáva niečo, čo nemôžete získať nájomnou zmluvou alebo dohodou”.

Grónsko si americký prezident cení ako nehnuteľnosť. Ak by ho teoreticky Američania získali, rozšírili by si pôvodné územie o 20 percent. Ostrov sa pýši strategickou polohou a nevyužitými zásobami nerastných surovín hlboko pod ľadom.

V tomto videu sa pozrime na Grónsko z ekonomickej stránky. Ak si niekto myslí, že ide len o ľadovú pustatinu, v zásade sa nemýli. Z hľadiska ekonomiky je to skôr bieda ale zase ekonomický potenciál tam je.

Na čom je závislá ekonomika

Pre začiatok základné fakty: Grónsko je hornatá krajina a najväčší ostrov sveta s celkovou rozlohou 2,2 milióna km štvorcových. Až 81 percent Grónska je pokrytých ľadom a celková populácia sa hýbe okolo 57-tisíc ľudí. Teda niekde na úrovni Trenčína či Popradu.

Grónsko, ktoré tvorí výlučne rozsiahla tundra, má najnižšiu hustotu obyvateľstva na svete. Všetky mestá a osady sa nachádzajú pozdĺž pobrežia. Medzi mestami neexistujú žiadne cesty a doprava je možná iba po mori alebo letecky.

Väčšina obyvateľstva žije na juhozápadnom pobreží, kde je aj hlavné mesto Nuuk s takmer 20-tisíc obyvateľmi. Grónsko má vlastnú štátnu vlajku, ale nemá vlastnú menu. Dánska koruna je zákonným platidlom. Ostrov je autonómnym územím, stále je formálne súčasťou Dánskeho kráľovstva.

V súčasnosti je grónska ekonomika závislá na dvoch veciach. Rybolove a pravidelných dotáciách z Dánska. Okolo rybolovu sa točí prakticky všetko. Súkromné a štátne firmy lovia tresky, halibuty či krevety. Ďalšie firmy ich exportujú alebo predávajú. Druhou časťou ekonomiky, z ktorej Grónsko žije, sú dotácie z Dánska. Ide o takzvaný “block grant” alebo v originálnom názve “bloktilskud”.

Ročná dotácia sa hýbe okolo štyroch miliárd dánskych korún. Ak mám byť presný, v roku 2024 to bolo 4,35 miliardy korún, čo je v prepočte 580 miliónov eur. Suma je fixne stanovená zákonom a každoročne sa upravuje o infláciu a rast cien v Dánsku. Nie je teda závislá od politického vyjednávania, čo dáva Grónsku istotu pri plánovaní rozpočtu. Sú to peniaze, ktoré pokrývajú až 40 percent verejných výdavkov Grónska a predstavuje 20 percent HDP krajiny.

Bez týchto peňazí by Grónsko nedokázalo financovať školstvo či sociálny systém na súčasnej úrovni. Z dotácií sa platí polícia, súdy, bankové regulačné orgány a prevažne bezplatnú zdravotnú starostlivosť pre obyvateľov z najodľahlejších osád.

Ostrov je jedným z najväčších sociálnych štátov na svete a jeho obyvatelia sú zvyknutí na výhody dánskej sociálnej demokracie. Prechod do rúk Američanov, kde vládne tvrdý kapitalizmus, je im prirodzene proti ich srsti. Minoritná časť obyvateľov ponuku USA nezavrhuje, pretože si myslí, že by Američania mohli pomôcť Grónsku ako Aljaške, kde tamojší občania dostávajú dividendy z príjmov z ropy.

Myslieť si, že transformovať grónsku ekonomiku, kde 98 percent exportu tvoria ryby, na ťažobnú ekonomiku vzácnych minerálov, je nerealistické. Bude to trvať roky a stáť miliardy dolárov. Je to niečo podobné ako Venezuela. Tá má najväčšie ropné zásoby na svete, ale americkým ropným spoločnostiam (okrem Chevronu) sa v nej nechce investovať, pretože vybudovať infraštruktúru bude stáť desiatky miliárd dolárov a trvať roky.

V prípade Grónska je to niečo podobné. Áno, na ostrove sa nachádza 39 z 50 nerastov považovaných za kľúčové pre americkú národnú bezpečnosť a hospodársku stabilitu podľa strategických priorít USA. Medzi vzácne minerály patrí grafit, lítium či kobalt. Tie sú nevyhnutné pre technológie čistej energie a využívajú sa v batériách elektrických vozidiel či pri skladovaní energií (pekná infografika tu). Sú tam aj zásoby niklu, zinku, uránu alebo zlata. Zlatú baňu na vrchu Nalunaq v obci Kujalleq otvorila minulý rok firma Amaroq Minerals.

Okrem toho sú v Grónsku aj ložiská titánu, vanádu a volfrámu. Skutočná výťažnosť nálezísk je nejasná, ide skôr o odhady. Niekde ťažba v malom prebieha, ale veľké ťažobné projekty sú len na papieri. Problémom je najmä mrazivé arktické podnebie. Väčšina zdrojov je v odľahlých oblastiach za polárnym kruhom, kde ľadový povrch môže mať hĺbku až jedného kilometra a akákoľvek infraštruktúra na ostrove chýba.

Ak by som sa vrátil k ekonomike, jej stav je relatívne zaostalý a životná úroveň obyvateľov sa líši. Centrom blahobytu je hlavné mesto Nuuk, kde si miestni obyvatelia môžu zahrať golf a ísť na večeru do reštaurácii na úrovni, ale v menších odľahlých osadách je to bieda. Ľudia si tam vysekávajú kusy ľadu, ktoré roztopia, aby mali vodu. Ostrov, ktorý je o niečo väčší ako Mexiko, má len 150 kilometrov ciest, z toho len 60 kilometrov tvoria asfaltové cesty. Pekne video o Grónska tu.

Grónsko vykazuje výrazné sociálne a mzdové rozdiely, ktoré sú definované najmä geografickou polohou, pohlavím a typom zamestnania. Hoci je Grónsko technicky klasifikované ako ekonomika s vysokými príjmami, čelí najvyššej miere rizika chudoby spomedzi severských krajín, pričom v roku 2023 žilo 17,4 percent domácností pod hranicou 60 percent mediánového príjmu. Rozdiely v mzdách sú markantné najmä medzi mestami a izolovanými osadami.

Kombinácia dánskych dotácií a rast cien rýb pomáhal ekonomike fungovať a držať sa nad vodou. Až 40 percent ľ udí pracuje vo verejnej správe, zvyšok v rybolove a doprave. Asi osem percent ľudí pracuje v stavebníctve, ktoré zažívalo od roku 2018 skvelé obdobie. Grónsko si prešlo najväčšou vlnou investícií do infraštruktúry vo svojej modernej histórii, ktorej stredobodom bol program modernizácie troch kľúčových letísk.

Okrem nového medzinárodného letiska v Nuuk, ktoré bolo oficiálne otvorené v novembri 2024, to bola masívna prestavbu letiska v Ilulissate a výstavbu úplne nového letiska v Qaqortoqu. Hlavná fáza výstavby najväčších projektov už vrcholí alebo je dokončená. Tri letiská stáli dokopy asi 800 miliónov dolárov a náklady čiastočne financovali Dáni, ktorí poskytli zvýhodnený úverový balík po tom, ako zistili, že o financovanie týchto projektov majú záujem Číňania.

Mimochodom letiská boli oveľa drahšími, ako sa plánovalo v rozpočte, a v júli 2025 dánska vláda poskytla ďalšiu dotáciu vo výške 400 miliónov korún na financovanie prebiehajúcej výstavby letiska v Ilulissate.

Dôvodom bol rast cien materiálov po vojne na Ukrajine či cien výbušnín. V Grónsku takmer neexistujú prirodzené roviny. Mestá sú postavené na skalnatých pobrežných útesoch, čo infraštruktúrne projekty predražuje a použitie výbušnín je nielen bežné, ale pri akejkoľvek výstavbe absolútne nevyhnutné. Aj preto sa ďalšie väčšie projekty neplánujú. Ostatné dva roky sa Grónsku ekonomicky nedarí a dá sa hovoriť o stagnácii. Grónska ekonomika vzrástla v roku 2024 o 0,8 percent HDP a v roku 2025 len o 0,2 percent, čo potvrdila dánska centrálna banka (skvelý report od nej tu).

Veľká časť tohto spomalenia súvisí viac-menej s rybolovom. V okolí Grónska totiž došlo k zníženiu populácie kreviet, na reprodukcii ktorých majú vplyv rastúce teploty mora. Export kreviet sa od roku 2023 znižuje. Je zaujímavosťou, že k zníženiu výskytu kreviet pomohlo aj premnoženie tresky, pretože krevety sú ich súčasťou potravy. V dôsledku toho miestni rybári zvýšili vlani objemy ulovenej a exportovanej tresky. Hodnota exportu tresky sa v prvých 10 mesiacoch roku 2025 zvýšila o 70 percent v porovnaní s rovnakým obdobím minulého roka.

Medzi ďalšie dôvody spomalenia ekonomiky je akútny nedostatok pracovnej sily a spomínané ukončovanie veľkých investičných projektov do infraštruktúry. V ekonomike nič iné nehľadajte, pretože je relatívne plochá a triviálna.

Ekonomické spomalenie sa prejavilo na zhoršení stavu verejných financií v roku 2025. Kým v lete 2024 sa pri návrhu rozpočtu počítalo s rozpočtovým prebytkom 111 miliónov korún, v skutočnosti skončil v deficite 400 miliónov korún.

Dôvodom bol pokles očakávaných dividend, spôsobený najmä zlými hospodárskymi výsledkami štátnej rybárskej spoločnosti Royal Greenland, a podpísal sa pod to aj nižší výber príjmov z poplatku, ktorý musia rybárske spoločnosti (ako štátny gigant Royal Greenland alebo súkromná spoločnosť Polar Seafood) platiť vláde za právo loviť a vyvážať krevety. Ďalej to bol nižší výnos z dovozných ciel a daní z príjmu fyzických osôb. Je dobré, že na tento rok už Grónsko prijalo konsolidačné opatrenia, ktoré má deficit v tomto roku znížiť a verejné financie by sa mali dostať opäť do prebytku v rokoch 2027 a 2028.

Rok 2026 sa považuje za rok prebudenia ekonomickej aktivity Grónska, pretože by nové letiská mali začať generovať vyššie príjmy z turizmu, čo by mohlo stagnáciu ukončiť. Na druhej strane, ak sa im to nepodarí, závislosť od rýb bude naďalej spôsobovať výkyvy v ekonomike.

Z dlhodobého hľadiska čelí Grónsko výzvam, ktoré sú známe mnohým západným ekonomikám. Ide o starnutie populácie a odliv mozgov, keďže vzdelaní Grónčania radšej ostrov opúšťajú a idú za kariérou do Dánska. To predstavuje aj podľa dánskej centrálnej banky riziko, že sa bude zhoršovať nedostatok pracovnej sily na ostrove (aktuálne je na ostrove 29-tisíc práceschopných ľudí). Čiastočne odliv domácej populácie Grónsko pláta imigráciou – najmä z Filipín – s cieľom zaplniť voľné pracovné miesta.

Aby som nebol len negatívny: Grónsko má obrovský potenciál. Veľa závisí od toho, či dokáže využiť nerastné bohatstvo pod ľadom. V súčasnosti má iba jednu aktívnu baňu. Za posledných dvadsať rokov sa toho veľa prerokovalo a nakoniec zavrhlo, pretože buď chýbal ekonomický motív alebo ochota Grónska dať na ťažbu povolenie. Prípadná ťažba by mohla Grónsku pomôcť s výstavbou ciest, prístavov či kapacít bývania. Spustenie letísk v Grónsku môže podporiť cestovný ruch a na ostrove môžu pristávať aj väčšie dopravné lietadlá, čo podporí aj medzinárodný obchod a uľahčí export.

Na obzore sú aj ďalšie investície, ktoré by mohli pomôcť nakopnúť ekonomiku. Ide o rozšírenia vodnej elektrárne Buksefjord neďaleko hlavného mesta a v pláne je aj výstavba ďalších vodných elektrární. Tieto elektrárne môžu do budúcnosti poskytovať lacnú energiu napríklad do dátových centier, ktoré sú v horúčke AI v kurze. Grónsko môže pokojne napodobniť úspech Islandu, ktorý kombinuje cestovný ruch s rybolovom a dostupnou energiou, ktorá prilákala na tento ostrov technologické spoločnosti.

Na záver tu mám pre vás ešte jednu ponuku, odporúčanie či tip či ako to nazveme. Keďže viem, že mnohí z vás ma inde nesledujú ako na youtube, prípadne nesledujú na všetkých platformách a ja kadejako potom pridávam obsah o ktorý môžete prísť, rozhodol som sa spustiť platený newsletter. Za 5 eur mesačne či 40 eur ročne dostanete všetok obsah so zdrojmi do mailu a navyše aj s pridaným obsahom a zaujímavosťami za daný týždeň. Viac nájdete na linku, ktorý je priložený v popise a prvom komentári.

The post Len ryby, ľad a chudoba. Ekonomika Grónska first appeared on Ekonómia ľudskou rečou.

V poslednom roku sa nám rozmohol taký nešvár a mnohí politici a verejne známe osoby začali hovoriť o tom, že Slovensko je na tom ekonomicky horšie ako Rumunsko, ktoré bolo dlhodobo považované za jednu z tých slabších ekonomík Európy. Samozrejme zvyčajne sa to používa, aby sa jednoduchšie vysvetľovalo čo robila alebo nerobila tá či oná vláda. V tomto videu sa pozrieme na to, či sú tieto dáta pravdivé resp. ako sa na nich pozerať.

Životná úroveň meraná cez paritu kúpnej sily

Prvou oblasťou o ktorej všetci hovoria je konvergencia, teda že Rumuni nás už v kvalite života a ekonomickom výkone predbehli.

Všetci, ktorí hovoria, že áno sa odvolávajú na dáta eurostatu, ktoré porovnávajú výkon ekonomiky vyjadrený cez paritu kúpnej sily. Podľa dát by sme mali byť v roku 2023 na 74 % výkonu priemeru Európskej únie a naopak Rumunsko niekde na 78 %. Dokonca Rumunsko by tak predbehlo aj Maďarsko a Poľsko. Jediné Česko by bolo na 90 % výkonu priemeru EÚ.

Asi sa nemusíme dlho zamýšlať, aby sme došli k tomu, že na tom niečo nesedí. Problém je samozrejme vyjadrenie dát. Aby sa dali porovnať krajiny s rôznou cenovou úrovňou a navyše menou, keďže všetky spomínané majú inú menu, tak sa použije umelý výmenný kurz prostredníctvom ktorého sa vyjadrí HDP. V preklade nám vie napríklad PKS povedať, čo by sme si vedeli za dané peniaze kúpiť v inej krajine. PKS skrátka lepšie odhaduje životnú úroveň.

Problémom je, že tento prepočet, ktorý nám má poskytnú obraz o tom ako sa máme v porovnaní s ostatnými krajinami vo rôznych obdobiach nie je dokonalý a metodika sa stále vylepšuje. Najlepším príkladom je vývoj Slovenska od roku 2016 do roku 2019, keď zrazu sme sa v životnej úrovni prepadli. Dôvodom bola metodická chyba, ktorú síce štatistický úrad na Slovensku opravil, avšak Eurostat má politiku, že viac ako 3 roky dozadu korekcie nerobí a tak je tam stále chyba. Ďalším príkladom je napríklad cenová úroveň bývania a energií, kde sme spomedzi Rumunska, a V4 úplne excelovali a boli extrémne drahí. Nakoniec nastali korekcie aj v tejto oblasti.

A v neposlednom rade potraviny. Tam sme zrazu po revízii údajov zlacneli a kým predtým sme mali potraviny cenovo na úrovni Európskej únie po revízii sme zrazu mali ceny na 82 % EU. Dôvodom bola zmena metodiky a fakt, že sa začali brať aj akciové ceny potravín pričom práve akcie sú v prípade Slovenska častejšie ako v zahraničí.

Z toho dôvodu nie sú tieto dáta úplne porovnateľné naprieč krajinami a navyše parita kúpnej sily dlhodobo schytáva kritiku, že nadhodnocuje chudobné krajiny, kde sú lacné služby a podhodnocuje bohaté krajiny, kde sú služby drahšie.

A aj keby HDP krajiny nemusí byť dostatočný ukazovateľ životnej úrovne.

Avšak bez debaty je Rumunsko v rámci HDP inšpiratívne. Ekonomika Rumunska je jednou z najrýchlejšie rastúcich ekonomík v posledných rokoch. Čo vidíte aj na nominálnom raste HDP, v rámci ktorého je viditeľné, že sa priblížilo pomerne výrazne od roku 2020. Dôvodom je aj fakt, že pri raste ekonomík platí, že z nižšej úrovne rastiete rýchlejšie.

Tu treba pripomenúť, že Rumunsko malo jeden z najtvrdších ekonomických režimov počas socializmu a pomerne silnú industrializáciu a všelijaké sociálne experimenty zo strany Caucesca, ktoré okrem iného spôsobili nedostatok potravín v krajine. Tvrdá bola aj odpoveď v roku 1989, kedy demonštranti zvrhli Caucesca a po krátkom procese bol spolu s manželkou popravený zastrelením.

Keď si otvoríte New York times z roku 1993, tak sa tam o Rumunsku píše ako o krajine, kde je situácia niekoľkokrát horšia ako v iných postkomunistických krajinách, ktoré sa transformujú na trhovú ekonomiku. A podľa odhadov mal priemerný Rumun kvôli inflácii dávať až 80 % príjmu na potraviny.

Odvtedy už Rumunsko prešlo kus cesty a vďaka trhovým reformám, privatizácii a prílevu zahraničného kapitálu sa začalo doťahovať aj na krajiny V4.

Summa sumárum HDP treba brať s rezervou, poskytuje to síce aký taký obraz o ekonomike, avšak často to o životnej úrovni až tak veľa nepovie a treba brať do úvahy niekoľko ďalších faktorov.

Majetok ľudí

Napríklad v Rumunsko je stále priemerný finančný majetok pomerne nízky. Avšak tu treba pripomenúť, že Slováci sú v hromadení finančného majetku rovnako celkom slabý a v roku 2024 sú dokonca slabší ako Rumuni. Kým priemerný Slovák má čistý finančný majetok v hodnote 9 160 eur, tak priemerný Rumun 9 440 eur. Každoročne sa tejto oblasti venuje Allianz, ktorý pri čistom finančnom majetku neráta samozrejme so záväzkami a s nehnuteľnosťami, ktoré do finančného majetku nepatria. Slováci a Rumuni by pravdepodobne z toho pri zarátaní nehnuteľností vyšli trochu lepšie.

V oboch prípadoch by sa mal brať príklad z Česka, kde priemerný Čech má finančný majetok 31 910 eur. Pracovať na finančnom majetku by mal každý, keďže umožňuje budovanie a dosahovanie rôznych životných či rodinných cieľov.

Na zlepšenie týchto celoslovenských štatistík a hlavne svojich môžete využiť aj platformu Portu, ktorá je sponzorom tohto videa. S Portu investuje už viac ako 230 000 ľudí. S portu viete investovať veľmi jednoducho a navyše len za jediný poplatok vo výške 1 % ročne. Môžete ochrániť svoje úspory pred infláciou, odkladať si na hypotéku či na zaistenie lepšieho dôchodku. K registrácii môžete využiť aj odkaz v popise videa, s ktorým získate k prvej investícii bonus 20 € a 3 mesiace bez poplatku.

Počet obyvateľov

Späť ale k porovnaniu s Rumunskom. Počet obyvateľov je ďalším faktorom, ktorý čo to hovorí o ekonomike. Stačí keď sa napríklad pozrieme na počet obyvateľov, ktorých počet v Rumunsku dlhodobo klesá, čo sa v krajinách V4 v takej miere nedeje. Od 90. rokov Rumunsko opustili 4 milióny ľudí a v súčasnosti je ich oficiálne vyše 19 miliónov.

Počet obyvateľov má samozrejme vplyv aj na ceny nehnuteľností, ktoré nijak zásadne v Rumunsku nerástli, a to Rumuni zdrvujúco vedú rebríček vlastnenia nehnuteľností podľa ktorého vyše 90 % vlastnia Rumuni bez hypotéky. Ceny týchto nehnuteľností vzrástli od roku 2010 len o vyše 30 % zatiaľ čo na Slovensku o vyše 90%. Dôvodom je aj práve fakt, že Rumunsko sa stále vyľudňuje.

Vysoká príjmová nerovnosť

Nevábnou štatistikou Rumunska je aj príjmová nerovnosť. Napríklad je tam vyše 20 % dôchodcov v ohrození chudobou, zatiaľ čo na Slovensku aj kvôli štedrým valorizáciám v dôchodkovom systéme len 9 %. Celkovo približne 35 % ľudí je v ohrození chudoby, zatiaľ čo krajiny V4 sú medzi 10 až 20 %.

Zároveň Rumunsko trápi relatívne vysoké daňovo odvodové zaťaženie, a to najmä v prípade nízko zarábajúcich, ktorým štát zoberie zo mzdy vyše 43 %. Mimochodom Rumunsko má nízku daň z príjmu, a to len 10 % v prípade fyzických osôb, avšak relatívne vysoké odvodové zaťaženie, čo zase má aj Slovensko.

Navyše Rumunsko má veľmi vysokú medzeru na výbere DPH. Kým na Slovensku je vyše 10 %, tak V Rumunsku vyše 35 %.

Regionálne rozdiely

Rumunsko trpí rovnako vysokými regionálnymi rozdielmi. Tými trpí aj Slovensko, avšak v nie takom rozsahu ako Rumunsko.

Keď sa pozrieme napríklad na to ako rástlo HDP regiónov v Rumunsku a Slovensku, tak uvidíme, že niektoré rástli medzi rokmi 2012 až 2022 nadpriemerne ako sú severozápadné regióny či región hlavného mesta, avšak tie ostatné zažívali prakticky žiadny rast alebo pokles. To samozrejme nie je dobrá vizitka štátu, štáty sa väčšinou snažia regionálne rozdiely vyrovnávať a viac zatraktívniť chudobnejšie regióny pre investorov.

Samozrejme aj na Slovensku máme pomerne silné regionálne rozdiely, avšak oproti tým rumunským nie sú až také zásadné.

Produktivita práce

Poslednou oblasťou, kde Rumunsko zaostáva je produktivita práce. Produktivita práce je pre bežného človeka trochu záhadný ukazovateľ, ale na vysvetlenie je pomerne jednoduchý. Skrátka je to hodnota, ktorú dokáže jeden pracujúci vyprodukovať za nejaký čas. Samozrejme za predpokladu, že mu v tom pomáhajú rôzne stroje a technológie. Z toho dôvodu profesie, kde potrebujete vysokú školu budú v priemere v prepočte na čas produktívnejšie ako tie, kde len lopatujete.

Pri porovnaní regiónov je Rumunsko za krajinami V4. Najviac sa európskemu priemeru približuje región Bukurešti, kde je produktivita práce 65 % priemeru EÚ. Ostatné regióny sa pohybujú okolo 20 až 30 %. Na Slovensku sú všetky regióny nad 50 % z výnimkou Bratislavského kraja, ktorý je nad 80 %.

Summa sumarum. Rumunsko spravilo od socializmu poriadny krok, dokázalo naštartovať ekonomiku a napríklad taký IT sektor, kde na burzy sa dosátvajú úspešné veľké firmy. Napriek tomu ale nemôžeme hovoriť, že Rumunsko v životnej úrovni či výkone ekonomiky dobehlo Slovensko či krajiny V4. Samozrejme stále treba mať na pamäti, že Slovensko potrebuje rovnako reformy pretože postupne čím ďalej tým viac strácame aj na také Česko o tom už ale v inom videu.

The post Slovensko chudobnejšie ako Rumunsko. Prečo je to (ne)pravda? first appeared on Ekonómia ľudskou rečou.

Singapur dnes poznáme ako úspešnú a bohatú krajinu, ktorá za pár desiatok rokov sa zo slumov prepracovala k mrakodrapom a fungujúcej infraštruktúre a dokonca ekonomicky prekonala len pomerne nedávno aj Spojené štáty americké. Málokto ale tuší, že Singapur aj keď je trhová ekonomika nie je úplne demokratickou krajinou v tom európskom slova zmysle. Kritici označujú aj trochu nadnesene Singapur za diktatúru, ktorej väčšine času šéfoval Lee Kuan Yew (lí kuan jú). Z toho dôvodu tu nastáva logická otázka. Môžu krajiny prosperovať aj keď im vládnu autoritatívnejší vodcovia?

Singapur je malý ostrovný štát, kde síce žije cca toľko ľudí ako na Slovensku, avšak je 60x menší. Presnejšie má len 710 km2. Zároveň to nie je homogénna krajina a žijú tu Číňania, Malajci alebo Indovia.

V modernej histórii bol Singapur pôvodne britskou kolóniou a dôležitým námorným prístavom. Počas druhej svetovej vojny bol ostrov okupovaný Japonskom. Japonská okupácia, ktorá skončila kapituláciou v auguste 1945 znamenala, že ostrov sa vrátil Britom. Avšak okupácia zanechala veľké stopy na Singapure. Počas vojny obyvateľstvo ostrova veľmi trpelo a tieto útrapy sa nekončili ani po vojne. Potopené lode blokovali prístav, železnica spájajúca krajinu so susednou Malajziou bola zničená. V rokoch po vojne tam 70 % obyvateľstva žilo v slumoch.

Prvé reformy v Singapure začali koncom 50. rokov, ešte pred získaním samostatnosti. Zamerané boli najmä na veľkú industrializáciu. Avšak počas 60. rokov bol Singapur stále nestabilným miestom, kde sa množili štrajky robotníkov. Do života Singapuru navyše výrazne zasiahol vojenský konflikt medzi Malajziou a Indonéziou medzi rokmi 1963 a 1966, ktorý na atraktivite regiónu tiež nepridal.

Nezávislosť získal Singapur až v roku 1965. Avšak práve blízke väzby s Malajziou sa v tomto roku narušili. Tie spôsobili, že myslenie singapurskej vlády sa muselo prispôsobiť okolnostiam. Lee Kuan Yew toto nazval obdobím trápenia. Singapur bola prakticky ekonomika bez zahraničných investícií, s malým domácim dopytom a hlavne so žiadnymi surovinami.

Vláda sa začala orientovať na proexportnú politiku a začalo sa významné prvé obdobie budovania modernej singapurskej ekonomiky. Už v roku 1961 v krajine vybudovala prvú rafinériu ropná spoločnosť Shell. Tu si treba uvedomiť, že Singapur vyprodukuje len veľmi málo barelov ropy denne, avšak sídlia v ňom doteraz rafinérie a to práve z toho dôvodu, že je na dobrom mieste a zároveň je tu nízka úroveň regulácií.

V priebehu 60. rokov pokračovalo ďalšie spriemyselňovanie krajiny, a budoval sa napríklad aj odevný, či elektrotechnický priemysel. V 70. rokoch 20. storočia pribúdali ďalšie ropné rafinérie.

Mimochodom práve v tom čase už bol premiérom Lee Kuan Yeu, ktorý okrem týchto reforiem podporoval aj prijatie angličtiny, malajčiny, tamalčiny a čínstiny ako oficiálnych jazykov. Zároveň dosť výrazne zasahoval proti prostitúcii, kasínam či iným činnostiam zo šedej zóny ekonomiky. A zároveň začal s obmedzovaním slobody prejavu napríklad v médiách.

V roku 1972, len sedem rokov po získaní nezávislosti bola štvrtina singapurských firiem zo zahraničnou účasťou alebo priamo vlastnená zahraničnými spoločnosťami. Mohla za to najmä politika singapurskej vlády, zameraná na prilákanie zahraničných investícií. Dobrým príkladom je čipová americká firma Texas Instruments, ktorá prišla do Singapuru len po polročnom vyjednávaní na konci 60. rokov.

Singapur sa zameral tiež na rozvoj ľudského kapitálu. Krajina otvorila množstvo technických škôl a zamerala sa na vzdelávanie v oblasti informačných technológií, petrochémie a elektrotechniky. Pre tých, ktorí sa nedokázali zamestnať v technických sektoroch vláda podporovala stratégiu rozvoja služieb cestovného ruchu alebo napríklad dopravných služieb. Táto politika priniesla skvelé výsledky a zatiaľ čo v 70. rokoch boli hlavnými exportnými artiklami Singapuru textil a základná elektronika, v 90. rokoch Singapur produkoval polovodiče, biotechnologický výskum, farmaceutické výrobky, či výrobky pre letecký priemysel. Orientácia na priemysel s vyššou pridanou hodnotou ostala krajine doteraz.

Neoddelitelnou súčasťou úspechu bol a stále je prístav, ktorý má strategickú polohu. Leží na križovatke dôležitých obchodných trás, v juhovýchodnej Ázii a jeho poloha umožňuje prekládku a nakládku tovaru smerujúceho z Číny nielen do Európy ale tiež do Ameriky či Ázie. Túto funkciu plnil prístav už počas koloniálnych čias. V súčasnosti je to druhý prístav sveta, ktorým prejde ročne najviac tovaru. Zároveň je známy ako free port, teda prístav, kde je nízka alebo žiadna úroveň ciel, poplatkov a regulácií.

Lee Kuan Yew a jeho nesmrtelná strana People’s Action Party, ktorá vládne Singapuru nepretržite od samostatnosti podporila aj prílev zahraničných bánk.

Pred získaním samostatnosti, počas britskej nadvlády bol finančný sektor nerozvinutý a podriadený záujmom britskej vlády v Londýne. V období po získaní nezávislosti sa začal prudko rozvíjať aj tamojší finančný sektor. Niektoré zdroje uvádzajú, že dôvodom je aj to, že časť zdrojov bolo do krajiny presunutých zo Švajčiarska v súvislosti so zvýšením daní vo Švajčiarsku. Avšak politika Singapurskej vlády bola dlhodobo zameraná aj na podporu finančného sektora vo forme nižších daní, menších regulácií a podobne – to sa prejavilo najmä v 90. rokoch, keď sa týchto výhod mohli nabažiť aj zahraničné banky. V roku 1999 sa zlúčili dve dovtedy samostatné burzy a vznikla jedna silná Singapurská burza. V nultých rokoch Singapur posilnil bankové tajomstvo a stal sa jednou z významných destinácií pre bohaté rodiny z celého sveta. Samozrejme toto prinieslo aj kritiku, keďže vysoké bankové tajomstva je vždy spojené aj s offshormi a praním špinavých peňazí.

Začiatkom 90. rokov skončil Lee a nastúpil miesto neho do vlády Goh Chok Tong, ktorý v podstate pokračoval v tom čo jeho predchodca započal.

Deväťdesiatky boli ale sprevádzané krízami. Najprv Ázijská finančná kríza a následne aj prasknutie dot-com bubliny v Spojených štátoch. Ázijská finančná kríza, ktorej korene možno hľadať skôr v Thajsku mala devastačný dopad na prudko sa rozvíjajúce ekonomiky v regióne juhovýchodnej Ázie. Singapur nebol zasiahnutý priamo ale určité spomalenie ekonomiky Ázijská finančná kríza priniesla. O prácu prišlo asi 30 000 ľudí a nezamestnanosť vzrástla na miernych 3,2 %. Ekonomický rast, ktorý dovtedy predstavoval viac ako 8 % ročne poklesol na 1,5 %. Reakcia vlády bola na európske pomery prekvapivá. Namiesto vládnych dotácií a stimulácie vláda zareagovala znížením daní.

Oživenie po Ázijskej finančnej kríze bolo rýchle. Rok 2001 priniesol ďalšie globálne udalosti a to či už pád dvojičiek alebo prasknutie dot com bubliny. Singapur utrpel ďalšie straty a pokles rastu HDP. V roku 2003 krajinu zasiahol SARS, vírus, ktorý svojim priebehom pripomínal to, čo sme na Slovensku zažili o 20 rokov neskôr. Dôsledky na ekonomiku boli tiež nezanedbateľné, Singapur pocítil prepad v turizme a pokles návštevnosti v niektorých mesiacoch až o takmer 70 %. Niektoré hotely hlásili len 10 % obsadenosť a klesli tiež príjmy maloobchodu.

V roku 2004 opäť nastala zmena na premiérskom kresle a tentoraz do neho nastúpil syn prvého a najdlhšie vládnuceho premiéra Lee Hsien Loong.

V roku 2008 zasiahla Singapur veľká finančná kríza ako prvú z ázijských ekonomík. Nasledoval strmý pokles HDP, ktorý v prvom kvartáli 2009 dosiahol viac ako 9,5 %. Situácia bola spôsobená najmä poklesom globálneho dopytu, ktorá mala na Singapur, ako významný prístav fatálny vplyv. Straty utrpel aj singapurský finančný sektor. Napriek tomu je Singapur označovaný za jednu z krajín, ktorá zvládla dopady globálnej recesie najlepšie vo vyspelom svete.

Lee okrem toho, že nerobil významné zmeny zároveň sa zameral na rozvoj zábavy. V Singapure vznikli kasína a dokonca krajina hostila v roku 2008 preteky F1.

Singapur je prakticky doteraz strediskom obchodu, biznisu a finančných inštitúcií a je atraktívny aj kvôli nízkemu daňovému zaťaženiu. Daň z príjmov fyzických osôb sa pohybuje v rozmedzí od 0 do 24 %. Sociálne poistenie pre fyzickú osobu dosahuje maximálne 37 %, avšak to je aj vrátane časti, ktorú platí zamestnávateľ. DPH je 8% a Daň z príjmov právnických osôb je nízka, na úrovni 17 %, ale rôzne odpočítateľné položky znamenajú, že niektorí podnikatelia platia iba minimálne dane.

Napriek tomu je paradoxom, že Singapur nemá žiadnu svoju typickú firmu, ktorá by bola známa vo svete, ako napríklad TSMC na Taiwane.

Keď sa trochu nad tým zamyslíte tak sám Lee Kuan Yew ten koktejl veľmi šikovne namiešal. Napriek tomu, že v krajine panuje určitá miera cenzúry, zahraničné médiá platia pokuty za ohováranie alebo je tam určitá forma nepotizmu či boja proti opozícii, tak zdá sa, že je krajina spravovaná pomerne šikovne. Teda hlavne keď to porovnáme s inými štátmi, kde je to politické prostredie rovnaké.

Lee si uvedomoval realitu Ázie, ktorá rada uprednostňuje širšiu spoločnosť pred európskym individualizmom a zároveň vedel, že keď sa naplnia prirodzené ľudské potreby, ako sú dobré platy, infraštruktúra, čistota, ktorou je Singapur známy a bývanie, tak budú skrátka ľudia v priemere viac spokojní ako nespokojní. Mimochodom bývanie ešte stojí za zmienku.

Dlhodobo sa uvádza, že v štátom podporovaných bytoch býva vyše 80% ľudí a dokonca v nich býval aj nový premiér, ktorý nahradil Lee Hsien Loong-a. Sú to byty, ktoré štát stavia a dotuje. Vyše 90% bytov je v  99-ročnom zmluvnom vzťahu, počas ktorého ich ľudia môžu predávať na sekundárnom trhu. Aj keď z rôznymi obmedzeniami. Po uplynutí 99 rokov by sa mal byt vrátiť štátu. Zároveň štát na tieto kúpi poskytuje pôžičky cez známy The Central Provident Fund, ktorý okrem bývania pokrýva aj zdravotníctvo a dôchodky a Singapurčania do neho prispievajú zo svojej mzdy.

Drvivú väčšinu nehnuteľností vlastní štát, aj vďaka pozemkovej reforme zo 66‘, kedy si štát zjednodušil kúpu a vyvlastnenie pozemkov. Zároveň regulácia sekundárneho trhu je dosť komplikovaná. Štát sa napríklad snaží o etnickú rôznorodosť na sídliskách, aby nevznikali homogénne skupiny podľa národností. Je tak bežné, že zamieta žiadosti o bývanie len kvôli tomu. Zároveň štát podporuje a dotuje nižšie vrstvy obyvateľstva. V preklade vznikajú či zanikajú nové dane, poplatky alebo regulácie.

Samozrejme to nie je také ružové, pretože ceny či už bývania a ostatných produktov rastú a prirodzene starne aj obyvateľstvo a počet detí na jednu ženu je zdrvujúco podpriemerný. Navyše 40% pracujúcich nie sú singapurskými obyvateľmi, čo je mimochodom aj odpoveď na to, prečo má Singapur také vysoké HDP per capita, pretože je takto trochu neprirodzene nafúknuté, keďže síce zahraniční pracovníci sa na HDP podieľajú avšak do výpočtu nevstupujú. Prirodzene miestni sa začínajú na zahraničných pracovníkov pozerať cez prsty, že práve oni dvíhajú ceny.

Napriek tomuto je singapurský systém bývania a spravovania štátu široko uznávaný, keďže dokázal vytvoriť bohatú krajinu len za jednu generáciu. Z krajiny, kde bývalo 70% obyvateľstva v slumoch je teraz krajina, kde väčšina má vlastné slušné bývanie.

Otázne je či to obyvateľom stojí za menšiu mieru slobody vyjadrovania, ale ukazuje sa, že áno.

The post Bohatší ako Spojené štáty americké (USA). Ako sa zo SINGAPURU stala jedna z najbohatších krajín? first appeared on Ekonómia ľudskou rečou.

História nákupných centier: Od prvých obchodných domov po moderné mally

Dnes je už pomerne bežné stráviť hodiny v nákupnom centre. Na Slovensku to síce neplatí úplne všade, keďže v menších mestách sú nákupné centrá zvyčajne len menšieho charakteru, ale v každom väčšom meste ich už prakticky nájdete. A to ani nemusíme hovoriť o zahraničí či západe. Aj keď sa môže zdať, že ide len o fenomén posledných desiatok rokov, za ktorý vďačíme pádu železnej opony, pravdou je, že aj socializmus mal svoje nákupné centrá a tie tu boli dokonca už pred ním. V tomto videu sa pozrieme bližšie na ich históriu.

Prvé nákupné centrá sa vo svete vyvinuli spolu s rastom konzumnej, kapitalistickej spoločnosti. Tento spôsob nakupovania sa rozvinul najmä v USA. Za úplne prvé obchodné centrum je považované Country Club Plaza, otvorené v Kansas City v roku 1922. V USA sa stalo charakteristickým znakom, že sa už od začiatku počítalo s možnosťou pohodlne pri nákupnom centre zaparkovať. Preto aj prvé centrá disponovali parkovacími miestami a pomerne veľkými parkoviskami, a to aj napriek tomu, že stupeň motorizácie bol v tom čase ešte veľmi nízky. V USA je kultúra šoférovania a parkovania predsa len trochu iná ako v Európe.

Rozvoj veľkých nákupných centier v západnom svete nastal najmä v 80. rokoch 20. storočia. Začali vznikať prvé obrovské nákupné centrá, ako napríklad West Edmonton Mall v Alberte, ktorý okrem 800 obchodov ponúkol nakupujúcim aj hotel, zábavný park či kostol.

Prví predchodcovia na Slovensku

Prvými predchodcami nákupných centier na Slovensku sa stali obchodné domy. Tie sa začali otvárať až po vzniku samostatnej Československej republiky. Podľa niektorých zdrojov bol prvým obchodným domom na Slovensku obchodný dom ASO na súčasnom Námestí SNP v Bratislave. Išlo však o budovu, ktorej účel nebol pôvodne obchodný. Z hľadiska histórie sa tak ako prvý obchodný dom uvádza bratislavský obchodný dom TETA. V budove sa nachádzali rôzne predajne, ako napríklad textil či drogéria, ale najmä veľká predajňa potravín na prízemí. Tá síce pod názvom TETA v roku 2012 skončila, na jej miesto však nastúpil moderný reťazec Lidl. Bratislavský obchodný dom TETA tak slúži svojmu účelu dodnes. Pre najväčší reťazec na Slovensku je to lukratívne miesto a je takmer nemožné prejsť cez pokladne bez toho, aby ste nestáli v rade.

Moderné nakupovanie takmer až amerického strihu Slovákom sprístupnili v roku 1936 podnikatelia Brouk a Babka. Tí na Námestí SNP postavili krásny funkcionalistický obchodný dom Brouk a Babka. Bol postavený v rekordnom čase – za pol roka – a Slovákom je známy skôr ako Obchodný dom Dunaj. Dnes prechádza rozsiahlou prestavbou.

Po druhej svetovej vojne a nástupe komunizmu sa trend rozvoja nákupných domov na Slovensku spomalil, respektíve zastavil. V povojnovej dobe bolo z ekonomických, ale najmä z politických dôvodov nevhodné spotrebiteľom akokoľvek sprostredkúvať západný štýl nakupovania. Tento prístup sa začal meniť až v 60. rokoch.

Éra obchodných domov Prior

Spolu s politickým uvoľňovaním napätia prichádza do Československa trend veľkých nákupných domov, a tak vznikla slávna sieť obchodných domov Prior. Generálne riaditeľstvo podniku pre celé Československo sídlilo v Bratislave. Typické Priory boli budované najmä vo väčších mestách, pričom sú dodnes postavené priamo v centrách. Ich architektonická hodnota je rôzna. Kým v Bratislave, Prahe alebo v Košiciach vznikli zaujímavé budovy s architektúrou inšpirovanou západom, ktoré spĺňali vysoké parametre na nakupovanie, inde sú to len nevzhľadné kocky.

Stavba Priorov v mestách mala často za následok nezvratné poškodenie historických centier. Príkladom je búranie časti historického jadra v Bratislave, ale odstrašujúcim príkladom je najmä česká Jihlava a na Slovensku napríklad Žilina. Prakticky v každom meste, kde sa postavil Prior, došlo k búraniu veľkej časti historického centra, vysídľovaniu obyvateľov a zmene pôvodných mestečiek na socialistické mestá plné brutalistickej architektúry.

Výhodou Prioru pre nakupujúcich bolo však to, že v jednej budove mohli nájsť sortiment z rôznych oblastí. Priory boli tiež mierne lepšie zásobené a ako jedny z mála budov v Československu disponovali eskalátormi, čo bola na začiatku veľká atrakcia. Keďže vznikali najmä v centrách, stali sa cieľom nákupnej turistiky.

Divoké 90. roky a príchod shopping mallov

V 90. rokoch prichádza v nakupovaní ďalší zvrat. Socialistická ekonomika končí a do popredia sa dostáva dovoz tovarov zo zahraničia. Program privatizácie sa dotkol aj siete Prior – obchodné domy kúpil najskôr americký K-Mart, následne britské Tesco. Časť z týchto budov nový majiteľ rozpredal, časť zrekonštruoval a časť opustil. Najmä v 90. rokoch bolo nakupovanie na Slovensku trochu divoké.

Zahraničné predajné siete v tom čase absentovali a prichádzali až postupne. Miestne predajne boli skôr iniciatívou malých súkromníkov rozptýlených po mestách. Obchodné domy často zapĺňali ázijskí predajcovia s lacnejšou módou. Problémom bola aj zlá finančná situácia obyvateľstva, a tak po veľkých nákupných centrách nebol spočiatku dopyt.

Situácia sa začala meniť až v nultých rokoch. Bývalé Priory požiadavkám novej doby nevyhovovali – najmä kvôli doprave. Socialistickí plánovači nerátali s vysokou motorizáciou, a tak chýbali parkovacie miesta. Obyvateľstvo začalo bohatnúť a rástla spotreba. Prvým nákupným centrom naozaj západného strihu, takzvaným shopping mallom, sa na Slovensku stal Polus v roku 2000 (dnes Vivo). V tom istom roku otvorila svoje brány aj Danubia v Petržalke, tá sa však zameriavala na trochu iný typ predaja. O dva roky neskôr pribudol Avion, ktorý Polus svojou rozlohou predbehol.

Rozmach v regiónoch a zmena správania

Nástup Polusu predznamenal novú éru. Postupne rýchlo pribúdali ďalšie nákupné centrá, najmä v Bratislave, no neskôr aj v iných mestách. Prvým mimobratislavským centrom sa podľa viacerých zdrojov stala OC Atrium Optima v Košiciach. Z iných miest sú známe napríklad Mirage v Žiline, Európa v Banskej Bystrici, Max v Trenčíne či Poprade alebo sieť Aupark. Zmenou na moderné centrá prešli aj niektoré Priory, napríklad v Martine vznikla na mieste pôvodného obchodného domu Galéria.

V menších mestách zase vznikali menšie nákupné centrá, ako napríklad sieť Stop Shop. Ide o koncept s veľkým parkoviskom a niekoľkými prevádzkami, ktoré pokrývajú základné potreby ako potraviny, oblečenie či hračky. Zmenilo sa aj zloženie nájomcov. Kým spočiatku v centrách dominovali veľké siete supermarketov ako Carrefour, Hypernova či Billa, neskôr sa pridal Kaufland. V roku 2017 prišlo k zmene, keď do nákupných centier vstúpil aj diskontný reťazec Lidl – prvú takúto predajňu otvoril v košickej Cassovii. Dnes je výnimočnou napríklad predajňa na bratislavských Nivách, ktorá je vďaka samoobslužným pokladniam zameraná na rýchle odbavenie cestujúcich.

Súčasnosť a neistá budúcnosť

V posledných rokoch už nové nákupné centrá pribúdajú iba pozvoľne a dochádza skôr k rozširovaniu tých existujúcich. Výnimkou bolo otvorenie obrovského centra Nivy v roku 2021, ktoré zožalo aj kritiku za svoje architektonické riešenie. V roku 2023 pribudlo rozšírenie bratislavskej Eurovei, ktorá sa stala najväčším nákupným centrom v krajine.

Nákupné centrá predstavujú zaujímavý biznis. Tržby Eurovei v roku 2023 presiahli 35 miliónov eur, bratislavský Aupark zinkasoval viac ako 40 miliónov eur so ziskom 10 miliónov a banskobystrická Európa dosiahla tržby 16 miliónov eur. Darí sa aj menším stopshopom v regiónoch.

Budúcnosť nákupných centier je však otázna. Na jednej strane tie úspešné stále rastú, no existujú aj odstrašujúce príklady neúspechu. Príkladom je slovenský outlet vo Voderadoch, ktorý je už roky opustený. Neslávne dopadlo aj centrum Vega v Šamoríne a zlyhal projekt Yosaria Plaza v bratislavskom Ružinove. Do karát im nehrá ani rozširovanie e-commerce, keďže ľudia čoraz častejšie nakupujú online, aby ušetrili čas.

Dnes vidíme skôr výstavbu menších „krabicových“ obchodov pre denné nákupy. Trh plnoformátových nákupných centier sa na Slovensku značne nasýtil. Hoci je saturácia stále nižšia ako v niektorých iných štátoch, boom spred desiatich rokov sa už pravdepodobne nezopakuje. Zaujímavý je však vývoj v USA – hoci sa po pandémii očakával ústup nákupných centier, v súčasnosti je tam ich obsadenosť najvyššia za posledných desať rokov a dopyt opäť prevyšuje ponuku.

The post Od socialistického Prioru po Auparky a Nivy. Ako sa zmenilo nakupovanie? first appeared on Ekonómia ľudskou rečou.

Z pestovateľov ryže výrobcovia čipov

Taiwan, krajina v konštantnom ohrození a v potenciálnom konflikte zo strany Číny. Nekonečná séria stále tvrdších vojenských cvičení a ešte tvrdších politických vyjadrení. No napriek tomu je to jedna z najúspešnejších svetových ekonomík a tak trochu aj výkladnou skriňou kapitalizmu. Okrem toho má minimálne jednu kriticky zásadnú firmu, bez ktorej produktov by ste toto video nemali na čom pozerať a vlastne ja by som toto video ani nikdy nespravil. V tomto videu sa pozrieme na ekonomický úspech krajiny, ktorá sa pred 70 rokmi živila hlavne poľnohospodárstvom a dnes je to jedna z najvyspelejších ekonomík.

Taiwan, ktorého oficiálny názov štátu dokonca znie Čínska republika, je síce sporné územie, ktoré väčšina štátov sveta za samostatný štát ani neuznáva, avšak de facto je samostatným štátom. Má nielen svoju vlastnú menu, ale tiež parlament, armádu a vládne úrady. Rozlohou je ostrov asi o desatinu menší ako Slovensko, no žije na ňom až 23 miliónov obyvateľov.

Avšak ekonomickú transformáciu tejto krajiny nie je možné opísať bez znalosti aspoň základov modernej histórie ostrova. Pred a počas druhej svetovej vojny bolo územie ostrova okupované Japonskom. Po skončení vojny a vyhnaní Japoncov sa v celej Číne naplno rozhorela občianska vojna. V nej na jednej strane bojovala komunistická strana vedená Mao Ce-tungom a na strane druhej Kuomintang, ktorý viedol Čankajšek. Dôležitým detailom je, že Čankajšek bol prezidentom dovtedajšej Čínskej republiky, proti ktorej vláde komunisti bojovali. V tejto vojne nakoniec mali navrch komunistické vojská. Tie obsadili takzvanú pevninskú Čínu a na jej území vyhlásili Čínsku ľudovú republiku. Čankajšek však neskončil na popravisku. Jeho jednotky, zatlačené na juh, sa uchýlili na Taiwan.

A keďže sa považovali za právoplatných nástupcov pôvodnej Čínskej republiky a Čankajšek za úradujúceho prezidenta, tak tvrdili, že oni sú „legitímna“ Čína a Mao a jeho komunisti sú Čína, ktorá nemá legitimitu. Tchaj-pej ustanovili za dočasné sídlo ústrednej vlády Čínskej republiky. Paradoxne, až do 70. rokov práve Taiwan z týchto dôvodov, ktoré uznával aj svet, zastupoval Čínu v orgánoch OSN. A práve z dôvodu, že pevninská Čína neuznáva Taiwan ako samostatnú krajinu, ale považuje ho za svoju súčasť – aj keď rebelujúcu, zatiaľ čo Taiwan sám seba považuje za legitímneho pokračovateľa Čínskej republiky – existujú medzi oboma krajinami už viac ako 70 rokov napäté vzťahy. Tie sa často prejavujú námornými cvičeniami, preletmi stíhačiek či vzájomnými diplomatickými prestrelkami. Taiwan navyše ako samostatnú krajinu uznáva len 11 iných krajín, z významnejších len Paraguaj či Guatemala. Ostatné krajiny síce samostatný Taiwan oficiálne neuznávajú, no na druhej strane, aj vďaka nespornej sile a dôležitosti ostrova, nadväzujú s ostrovom neformálne a hlavne obchodné vzťahy. Prakticky od rozdelenia krajiny na dve Číny sa postupne prejavili aj ekonomické rozdiely.

Začiatky ekonomického zázraku

Skončenie občianskej vojny v Číne zastihlo Taiwan v slabej ekonomickej kondícii. V 50. rokoch ekonomike dominovalo najmä poľnohospodárstvo a tvorilo asi tretinu ekonomiky. Navyše, kým sa miestna ekonomika stihla spamätať z okupácie krajiny Japoncami, na jeho územie prišli ďalšie takmer 2 milióny ľudí. Išlo nielen o utečencov pred komunistami z pevninskej Číny, ale tiež členov Kuomintangu.

Ekonomika tak bola neúmerne zaťažená nákladmi na obranu, na ktoré vydávala až 9,5 % hrubého národného produktu, čo predstavovalo 47 % vládneho rozpočtu v roku 1961. V 50. a 60. rokoch išlo o chudobnú krajinu, ktorej HDP na hlavu predstavoval len asi 1000 dolárov. Krajina navyše trpela hyperinfláciou. Kuomintang v krajine vládol pomerne tvrdo a až do roku 1987 v krajine platilo stanné právo. Spočiatku krajina pripomínala skôr diktatúru než demokraciu. Až začiatkom 80. rokov sa krajina začala demokratizovať.

Napriek tomu, že stav v 50. rokoch nebol ideálny, krajina sa aj pod vplyvom vlády Kuomintangu vyhla niektorým pokusom, ktoré zažila pevninská Čína, ako napríklad Maovej kultúrnej revolúcii. Taiwanu navyše v 50. a 60. rokoch výrazne ekonomicky pomáhali aj USA. Za jednu dekádu tvorili americké investície na Taiwane asi 30 % celkových investícií. Kľúčové vzťahy s USA má Taiwan doteraz. Spojené štáty americké doteraz držia nad Taiwanom ochrannú ruku voči Číne.

Mimochodom, Taiwan je večnou témou aj na finančných trhoch. Je sídlom niekoľkých svetovo podstatných spoločností, ktoré by len náznak konfliktu na Taiwane mohol kriticky ohroziť, čo by malo veľmi nepríjemný dopad na finančné trhy a zároveň na nás všetkých. Tejto téme sa bude venovať aj výročná konferencia sponzora tohto videa, spoločnosti XTB. Pozrú sa na geopolitiku a makro, pasívne investovanie a na súčasné trendy na finančných trhoch, kam čipové firmy patria. Konferencia je online a prihlásiť sa na ňu môžete na priloženom linku.

Kľúčové reformy a priemyselná orientácia

Najvýznamnejšou reformou Kuomintangu v 50. rokoch sa stala pozemková reforma, ktorú vláda realizovala aj s pomocou USA. Vláda časť pôdy predala farmárom, znížila nájom a zároveň znížila vplyv veľkých farmárov, ktorých donútila predať časť pozemkov vláde výmenou za dlhopisy v hodnote 2,5-násobne väčšej, než bol predpokladaný výnos z pôdy. Túto pôdu následne vláda redistribuovala medzi ostatných farmárov. Na jednej strane išlo o kontroverznú reformu, ktorá zasiahla do vlastníckych práv a možná bola len preto, že Kuomintang v krajine nevládol demokraticky. Na strane druhej sa zvýšila rovnosť medzi farmármi a posilnila sa úloha vlády v ekonomike.

Už v tomto čase ekonomika dosahovala medziročné rasty HDP okolo 7 až 9 %. Avšak v týchto rokoch išlo o prevažne poľnohospodársky založenú ekonomiku, kde malo poľnohospodárstvo až 53 % podiel na zamestnanosti a 20 až 30 % podiel na HDP krajiny. Poľnohospodárska produkcia predstavovala najväčšiu exportnú komoditu Taiwanu. V prvej polovici 60. rokov sa však situácia začína postupne meniť a Taiwan sa čoraz viac začal orientovať na priemysel.

V 60. rokoch sa preto zmenila aj exportná štruktúra Taiwanu a ostrov začína čoraz viac exportovať výrobky ako napríklad hračky, dáždniky či topánky. Vláda podporovala priemysel daňovými výnimkami a postupne zavádzala slobodné ekonomické zóny, v ktorých investorom ponúkala infraštruktúru, ale aj daňové zvýhodnenia. V 70. rokoch sa na Taiwane začína rozvíjať aj ťažký priemysel, ako napríklad oceliarne či petrochemický priemysel. Avšak priemysel náročný na export a lacnú pracovnú silu mal v regióne juhovýchodnej Ázie veľkú konkurenciu. Preto sa vláda rozhodla zamerať svoju pozornosť na podporu vedy a výskumu.

Cesta k technológiám a TSMC

V 70. a najmä 80. rokoch sa pozornosť Taiwanu sústredila na podporu vysokoškolského vzdelávania, ale tiež na prepojenie univerzít a praxe. Od podpory humanitných a poľnohospodárskych odborov sa krajina zamerala najmä na technické odbory a prírodné vedy. V roku 1973 bol založený neziskový Výskumný ústav priemyselných technológií s cieľom vykonávať aplikovaný výskum a vychovávať spoločnosti poskytovaním technických služieb a prenosom výskumu na ne. V roku 1980 bol založený vedecký park Sin-ču s cieľom podporiť rozvoj high-tech priemyslu. Tieto dve iniciatívy prilákali na Taiwan talenty zo zahraničia a splodili množstvo technologických firiem. Medzi nimi aj dnes tak dôležitú spoločnosť TSMC.

V 80. rokoch vláda ekonomiku naďalej liberalizovala a deregulovala. Boli zavedené opatrenia ako liberalizácia úrokových sadzieb, kontrola importu či zrýchlené odpisovanie. Bankovému sektoru až do začiatku 90. rokov dominovalo štátne vlastníctvo a prílev kapitálu umožnila deregulácia trhu a vstup nových bánk. Konkurenciou sa podarilo výrazne znížiť úrokové sadzby, čo tiež podporilo rast ekonomiky.

Okrem týchto reforiem taiwanská vláda pristupuje veľmi zodpovedne k verejným financiám. Dlh v pomere k HDP má klesajúci charakter a minulý rok podľa niektorých údajov dosiahol len asi 21 % HDP. Dokonca sa vláde darilo štátny dlh znižovať aj počas obdobia koronakrízy. Taiwanu pomohlo tiež nadviazanie vzťahov s pevninskou Čínou, ktoré sa začali normalizovať začiatkom 90. rokov. Kým v roku 1992 bola Čína pre Taiwan až 26. najvýznamnejším obchodným partnerom, dnes je jeho najvýznamnejším partnerom. Dôležitú úlohu v exporte zohráva aj Hongkong, s ktorým Taiwan udržiava čulé obchodné vzťahy.

Spolu s tým, ako rástli výrobné náklady a náklady na pracovnú silu, sa výroba začala premiestňovať do iných krajín a taiwanské firmy začali postupne expandovať do sveta. Firmy ako TSMC, Asus, Foxconn či Acer dnes pozná celý svet. V 90. a nultých rokoch sa Taiwan definitívne zaradil medzi najvyspelejšie ekonomiky sveta.

Moderný Taiwan a kremíkový štít

Ekonomický úspech Taiwanu podčiarkujú aj dva megaprojekty. V roku 2004 v hlavnom meste Tchaj-pej otvorili vtedy najvyššiu budovu sveta, vežiak Taipei 101. Druhým projektom je vybudovanie vysokorýchlostného železničného prepojenia naprieč ostrovom. Taiwanský rýchlovlak dosahuje rýchlosť až 300 km za hodinu a pokrýva takmer 90 % populácie, a to aj napriek tomu, že Taiwan sa nachádza v seizmicky aktívnom pásme.

Dnešný Taiwan sa radí medzi najslobodnejšie ekonomiky sveta. Práve vysoká ekonomická sloboda mu zaručuje prosperitu a Taiwanu patrí v porovnaní HDP v parite kúpnej sily na obyvateľa 12. miesto na svete. Dosahuje približne hodnoty Holandska. Miera nezamestnanosti je veľmi nízka, dnes je to necelých 4 %, a nízky je aj vládny dlh na úrovni 27 % HDP.

Štruktúra ekonomiky je úplne odlišná oproti 50. rokom. Poľnohospodárstvo dnes tvorí iba asi 2 % HDP a zamestnáva 5 % obyvateľstva. Priemysel tvorí 36 % taiwanského HDP a zamestnáva asi 35 % pracovnej sily. Hlavnými sektormi sú elektrotechnický, textilný a petrochemický priemysel. Až 70 % taiwanských zamestnancov pracuje v službách, ktoré sú zodpovedné za 62 % HDP. Ide najmä o IT služby, finančný sektor, turizmus a zdravotníctvo. Práve taiwanský systém zdravotníctva sa dostáva do popredia aj v súvislosti s medicínskou turistikou a e-commerce službami spojenými so zdravím.

Aj napriek úspechom mnohých firiem jedna vyčnieva – Taiwan Semiconductor Manufacturing Company, v skratke TSMC. Predstavuje najväčšieho svetového výrobcu mikročipov, ktoré nájdete v telefónoch, autách, zdravotníckej technike aj v raketových systémoch. Taiwan je dnes zodpovedný za produkciu 90 % najpokročilejších čipov na svete. Dôležitosť firmy pre svetovú ekonomiku je tak enormná, že kolaps trhu s polovodičmi by ohrozil funkčnosť americkej, európskej a nakoniec aj čínskej ekonomiky.

To je práve jeden z paradoxov Taiwanu. Napriek tomu, že pevninská Čína pravidelne ohrozuje Taiwan a špekuluje sa o vojenskej operácii či blokáde ostrova, obe ekonomiky sú od seba neuveriteľne závislé. Najväčším obchodným partnerom Taiwanu je práve Čína, kam vyváža čipy. Čína je zasa kľúčová tým, že sa v nej skladá dôležitá elektronika, ako napríklad iPhony.

Príbeh TSMC a celkovo čipov v prípade Taiwanu je témou na ďalšie video, ktoré plánujem v budúcnosti. Taiwan, ktorý nemal žiaden z predpokladov stať sa úspešným, je dnes inšpiratívnou krajinou a dôkazom, že trhová ekonomika môže aj nehostinný ostrov premeniť na mimoriadne fungujúcu a svetovo dôležitú ekonomiku.

The post Z chudoby ČIPOVÁ VEĽMOC. Ekonomika TAIWANU first appeared on Ekonómia ľudskou rečou.

Téma platov a slovenských cien je nikdy nekončiacou debatou od slovenských krčiem až po analytické tímy na ministerstvách. Slováci prakticky od pádu železnej opony túžia po západných platoch pričom ich túžbu ešte umocňujú politici svojimi sľubmi, pri ktorých dáta ukazujú, že sa nenapĺňajú a Slovensko sa stále viac v porovnaní prepadá. Nehovoriac o tom, že túžime aj po nižších cenách, kde tieeež ten vývoj nie je veľmi priaznivý.

Porovnávať sa so západom ohľadom výšky nominálnych platov nemá veľmi význam, rozdielna história a vyše 40-ročný socializmus na Slovensku a v krajinách V4 sa výrazne podpísal na výkone a štruktúre ekonomík. Kým na západe si užívali kapitalizmus my sme si užívali v mnohých prípadoch umelo držaný socializmu. Po jeho páde ostali na mnohých miestach na Slovensku či v Česku mŕtve neudržatelné fabriky, ktoré tam režim postavil len na základe plánovania a nie ekonomickej logiky. Prirodzene v nastupujúcom kapitalizme poznačenom čudnými privatizáciami spojenými s tunelovaním vydržali len krátky čas.

So západom má zmysel sa porovnávať len v kontexte toho, či sa im približujeme a či sme k napríklad rakúskym alebo nemeckým platom stále bližšie. Skrátka porovnávať nominálnu výšku nemá zmysel či už kvôli odlišnej histórii alebo odlišným životným nákladom.

Keď sa pozrieme na vývoj priemerného čistého príjmu jednotlivca od roku 2000 a porovnáme ho so zvyškom V4, tak môžeme vidieť, že Slovensko je len pred Maďarskom s čistým príjmom 12 740 eur vs. 12 450 eur a zásadne ho predbieha napríklad susedné Česko s čistým príjmom na úrovni 17 160 eur. Keby sme brali všetky krajiny a rok 2023 tak za Slovenskom je okrem Maďarska len Rumunsko, Chorvátsko, Bulharsko, a Turecko. No a dlhodobý vývoj tiež nevyzerá extra priaznivo a od roku 2020 máme krivku plochšiu ako napríklad Česko. Aj keď je malou útechou, že k Nemeckým platom postupne konvergujeme. Kým v roku 2020 sme zarábali asi 21% nemeckého príjmu, tak v roku 2023 je to už 33%.

Parita kúpnej sily nie je najpresnejším konceptom

Aj keď tento vývoj môže vyzerať skrz na skrz deprimujúce treba si spraviť odbočku aj do metodiky. Po ktorej to bude ešte deprimujúcejšie. Problémom merania HDP či príjmov je, že ich musíte v nejakej mene vyjadriť. Okrem nás majú krajiny V4 svoje meny a menové kurzy zase nie sú úplne najstálejšia vec a preto môže nadhodnocovať či podhodnocovať obraz o ekonomike či čistom príjme. Ekonomická teória hovorí, že menový kurz odráža najmä export či import a teda tovary, ktoré sú obchodovateľné a nie úplne dobre odráža služby a tovary, ktoré sú regionálne dostupné a nie sú cezhranične obchodovateľné či obchodované. Preto v priemere nadhodnocuje cenu služieb v chudobnejších krajinách.

Z toho dôvodu je široko uznávaná a uplatňovaná tzv. metodika parity kúpnej sily, ktorá si skrátka berie ceny veľkého množstva produktov vo všetkých sledovaných krajinách a pozerá za na ich vývoj. Je to v princípe umelý výmenný kurz. Predstavte si napríklad coca colu na Slovensku a v Česku. Kým u nás bude stáť jedno euro, tak v Česku by mala stáť kvôli výmennému kurzu približne 25 českých korún. Avšak v realite bude stáť 30 korún. Z toho dôvodu bude kurz v parite kúpnej sily 30 korún voči jednému euru. Samozrejme toto je zjednodušený príklad a v realite sa berie veľké množstvo tovarov, služieb a napríklad aj cien bývania.

Prakticky tak čistý príjem prepočítaný skrz PKS odráža lepšia čisté príjmy vzhľadom na rôzne cenové úrovne dokonca aj v krajinách s rovnakou menou.

Problémom je, že aj keď je PKS v súčasnosti široko uznávaná a uplatňovaná, tak má svoje nedostatky. PKS sa kvôli náročnosti výpočtu a zisťovania cien robí len raz za 3 roky a navyše sa realizuje len v hlavných mestách. V krajinách ako je Slovensko, kde máme veľké regionálne rozdiely to môže celkový výsledok značne skreslovať, a to najmä v prípade služieb a bývania, ktoré sú skrátka v Bratislave zásadne drahšie ako vo zvyšku Slovenska. Napriek tomu ekonomovia hovoria, že metodika by sa mala upravovať určitým koeficientom kvôli regionálnym rozdielom.

Mimochodom bývanie bolo kameňom úrazu v predchádzajúcich rokoch, kedy sme ho mali voči V4 v rámci PKS značne nadhodnotené, čo nás robilo štatisticky chudobnejšími. Potom aj rast HDP voči ostatným krajinám V4 stagnoval. Neskôr sa metodika upravila avšak až po roku 2019 a tak obdobie 2016 až 2019 je stále so zlými údajmi.

No a teraz tá depresia. Slovensku a našim čistým príjmom veľmi prepočítanie skrz PKS nepomôže pretože sa zrazu ocitneme na poslednom mieste Európskej 27. Čistý príjem jednotlivca prepočítaný cez paritu kúpnej sily dosahuje len 64% príjmu Poliaka, 74% príjmu Čecha či 82% príjmu Maďara.

Príliš drahé potraviny

Špecifikom Slovenska v posledných 2 rokoch je najmä to, že má drahšie potraviny ako je priemer Európskej 27čky. Kým cena poľských potravín bola 75% európskeho priemeru v roku 2023, tak u nás to bolo o 5% viac ako je európsky priemer. Malou útechou pre Slovákov je fakt, že Česko aj Maďarsko je blízko nás a ich ceny sú na úrovni Európskeho priemeru.

Napríklad v oblasti bývania, vody a energií či palív je na tom Slovensko svojou cenovou hladinou lepšie ako Česko, aj keď horšie ako Poľsko či Maďarsko. Tu ale stále treba myslieť na to, že dáta sú zbierané len v rámci hlavných miest a práve tie môžu bývanie do veľkej miery skresľovať. Nehovoriac o tom, že štatistické zisťovanie môže mať svoje muchy.

Celkovo máme ale spomedzi krajín V4 najdrahšiu bežnú spotrebu spolu s Českom v porovnaní s európskym priemerom. Kým u nás to je 58% Európskeho priemeru, tak v Česku 63% a v Maďarsku a v Poľsku 48 resp. 54%.

Späť ale k potravinám. Dobrou otázkou je prečo sú u nás voči naším mzdám potraviny drahšie ako v ostatných krajinách V4. Niekto by mohol namietať, že je to zahraničnými reťazcami ako napríklad Lidl či Tesco, avšak pravdou je, že či už prakticky alebo teoreticky majú ceny nižšie ako konkurencia. Skrátka ceny v reťazcoch sú vždy lepšie ako v menších obchodoch, keďže majú väčšiu vyjednávaciu silu voči dodávateľom.

Keď sa pozrieme na obchodné marže napríklad reťazcov v Česku a rovnakých reťazcov na Slovensku, tak uvidíme, že nie sú zásadne odlišné. V princípe sa pohybujú dlhodobo od 25 do 28%. V podstate na vysokú cenu potravín neexistuje jednoznačná odpoveď a je to kombinácia mnohých faktorov. Navyše sa už dlhšiu dobu hovorí o tom, že vláda rozmýšľa nad mimoriadnym odvodom pre reťazce, ktorý by sa pravdepodobne platil ako daň z obratu. takýto odvod fungoval aj keď len 4 mesiace, pretože ho Európska únia stopla. Avšak odvod reťazcov nebol výnimkou ani u našich susedov. Keby odvod reťazcov bol opäť na stole, tak jeho dopad je v princípe jasný. Spôsobí zdraženie potravín a sortimentu, ktorý by predávali reťazce a obchody, ktoré pod odvod spadajú. Daň z obratu má veľmi podobný dopad ako zvýšenie DPH, je skrátka prenesená na spotrebiteľa. Nevýhodou je, že vo rôznej miere, keďže napríklad v elektronike si budú reťazce viac konkurovať s ostatnými obchodmi, tak ceny elektroniky nemôžu zvyšovať, tým pádom zvýšia ceny iných skupín produktov.

V prípade príjmov by sa rovnako mohlo na prvú zdať, že problémom budú zamestnávatelia, ktorí si väčšinu pridanej hodnoty ktorú spoločnosti a zamestnanci vyprodukujú nechajú. Avšak keď sa pozrieme na pridanú hodnotu a na podiel kompenzácií zamestnancov, tak zistíme, že sa dlhodobo k európskemu priemeru približujeme a s krajinami V4 sme na tom veľmi podobne. Dokonca tento podiel má vyšší len Česko no a Poľsko a Maďarsko ho má nižší. Tejto téme som sa venoval v inom videu, ktoré vám pripnem do pravého horného rohu.

Problémom nízkych čistých príjmov na Slovensku je fakt, že máme spomedzi krajín V4 jedno z najvyšších zdanení a zodvodnení ceny práce zamestnancov. Nehovoriac o tom, že máme progresívne zdanenie príjmov a to aj v prípade odvodov, kedy pri vysokom príjme platíte zásadne viac vo forme sociálneho poistenia ako z neho neskôr dostanete. Takto nastavená daňovo odvodová politika len dáva ďalší dôvod nadpriemerne zarábajúcim odísť zo Slovenska.

No a navyše ešte je tu problém absencie výraznejších reforiem, ktoré by dokázali limitovať odsun ľudí do zahraničia a odlev kapitálu a dokázali by prilákať pracovné miesta s vyššou pridanou hodnotou. V zásade platí, že priemerný slovenský zamestnanec má len tak vysoký plat ako vysokú má produktivitu práce. Nemali by sme sa hádať na tom, či existujúci koláč sa spravodlivo rozdeľuje, ale na tom ako ho zväčšiť. No a zväčšiť ho môžeme len štrukturálnymi zmenami. Lepším podnikateľským prostredím alebo lepším vzdelávaním a inštitúciami či infraštruktúrou alebo výskumom a vývojom. Skrátka, aby naše vzdelanie a infraštruktúra prilákala inovatívne firmy na Slovensko alebo, aby sme si ich tu sami vytvorili.

The post Slováci majú najnižšie príjmy v Európskej únii a ceny potravín vyššie ako Česi a Poliaci. first appeared on Ekonómia ľudskou rečou.

Samošky, supermarkety, hypermarkety či diskonty. Všetko rôzne koncepty obchodov ktoré mali svoje miesto v histórii či stále majú v súčasnosť, zatial. O tom ako sa zmenilo nakupovanie a ako si Slováci odvykli od pultového a samozrejme podpultového predaja a Priorov a navykli si na dnešné diskonty si povieme v tomto videu. Mimochom napíšte dolu do komentárov, ktoré z koncetov vám sedí najviac.  

Vývoj nákupných konceptov na Slovensku a v Česku samozrejme poznačil do veľkej miery socializmus. Dokonca aj keď prvé samoobsluhy, kde ste si nakupovali sami vznikli pred 100 rokmi v USA, tak na Slovensko resp. do východného bloku sa dostali až o čosi neskôr. Vo východnej Európe bolo nakupovanie realizované najmä formou väčšieho množstva špecializovaných predajní. V potravinách ste tak typicky nemohli kúpiť elektroniku a jednotlivé druhy tovaru kupujúci zháňali podľa typu predajne. Oveľa bežnejší ako dnes bol predaj prostredníctvom pultu a obsluhy za pultom. Najmä však komplexnejšie nákupy, keď ste chceli nakúpiť okrem potravín aj nejaký spotrebný tovar, či drogériu boli realizované v obchodných domoch. Najslávnejšia a najväčšia sieť na Slovensku dostala názov Prior a boli to takí ranní predchodcovia nákupných centier, ktorí mali aj socialistickému Československu priniesť pocit západného spôsobu nakupovania. Prví predchodcovia supermarketov, moderné samoobsluhy, začali na Slovensku vznikať na konci 50. rokov. Postupne po celom Československu vzniklo 10 000 takýchto samoobslúh.

Západ bol v minulosti popredu

Na západ od železnej opony bolo nakupovanie a štýl nakupovania rozdielny. Nielen nedostatkového tovaru bolo menej, ale tiež spôsob predaja bol odlišný. Koncept supermarketov, teda obchodu, kde pod jednou strechou zákazník dostane okrem potravín aj čerstvé mäso, zeleninu a nemusí si pýtať tovar od predavača za pultom, začal vznikať v USA začiatkom 20. storočia. Niekedy od 40. rokov 20. storočia sa postupne začali presadzovať supermarkety aj v konzervatívnejšej Európe. Tento koncept umožnil nielen nakupovanie do košíka a platbu pri pokladni ale tiež zvýšil rozsah položiek, ktoré mal nakupujúci k dispozícii. Okrem bežných potravín pribudli do regálov supermarketov aj kozmetika, či denná tlač. Bežný denný nákup zrazu nakupujúci vybavil pod jednou strechou a nemusel navštíviť samostatne mäsiara, mliekara, či trafiku. Koncept supermarketov postupne rozšírili aj hypermarkety, ktoré predstavujú určitú nadstavbu.

Prvé tzv. Hypermarkety začali v západnej Európe vznikať od 60. rokov minulého storočia. Ktorý z nich bol prapôvodne prvým hypermarketom je dnes ťažké určiť a každý zdroj uvádza iný príklad. No jednou z prvých sietí, ktorá na európsky trh priniesla koncept hypermarketov bol bezpochyby francúzsky Carrefour. Preto prvé hypermarkety vznikali práve vo Francúzsku, Belgicku, či v Nemecku.

Hypermarket predstavuje ideu, kedy sa takmer všetko dá kúpiť pod jednou strechou. Typický hypermarket má plochu od 5000 – 15 000 štvorcových metrov a ponúka široké množstvo produktov – nielen potraviny, ale tiež elektroniku, autodiely, či vybavenie do záhrady. Aby bolo možné takéto množstvo tovaru na obrovskej ploche predávať, typicky je miesto na hypermarkety vyčlenené na okrajoch miest. Súčasťou hypermarketov sú preto veľké parkoviská a nakupovanie je cielené na zákazníkov, ktorí urobia obrovský nákup často na celý týždeň. 

Nakupovanie a štýl nakupovania u nás sa zmenil až po páde komunistického režimu v roku 1990. Skutočné hypermarkety na Slovensku alebo v Česku v tom čase vôbec neexistovali a zmenu štýlu nakupovania priniesli najprv supermarkety.

Za prvý naozajstný supermarket je považovaná predajňa Mana v Jihlave, ktorá otvorila svoje brány v júni 1991. Pre nakupujúcich bol koncept natoľko nový, že do supermarketu chodili zájazdy dokonca až zo Slovenska. Kupujúcich podľa dobových materiálov a spomienok pracovníkov prekvapil veľký výber tovaru. Na pulty Mana napríklad priniesla mango, dovtedy úplne nepoznaný druh ovocia.

Prvý bol americký K-mart

Skutočne západný štýl nakupovania Slovákom však sprístupnili až zahraničné reťazce, pričom jedným z prvých bol americký K-mart, ktorý získal práve obchodné domy Prior. Tento americký reťazec čoskoro však vystriedalo Tesco, v tom čase britský gigant predaja potravín. Tesco strategicky vstúpilo na viaceré trhy bývalej východnej Európy, napríklad do Čiech, Poľska, či Maďarska. Tesco spočiatku prebralo len obchodné domy Prior, no už krátko po svojom vstupe sa vrhlo na predstavenie nového spôsobu nakupovania pre Slovákov. A v roku 1999 otvorilo svoj prvý hypermarket v Nitre. Zákazníci tak na ploche jednej predajne našli 50 000 produktov a hypermarket zamestnával 600 ľudí, čím sa zaradil k najväčším zamestnávateľom v meste Nitra. Tesco zároveň predstavilo svoju vlastnú značku výrobkov, čo bolo na trhu tiež novinkou. Otvorenie predajne vyvolalo obrovský záujem a rady sa tvorili už pred otvorením. 

V roku 2004 vstúpil na slovenský trh Lidl. Lidl priniesol úplne nový koncept obchodov – diskonty. Diskont sa vyznačuje najmä snahou o čo najnižšiu cenu. A aj keď môže vyzerať na prvý pohľad ako supermarket, odlišností je hneď viacero. Zatiaľ čo typický supermarket predáva asi 6000 položiek, diskonty sú zamerané na predaj asi len šestinu až štvrtinu z tohto množstva položiek. Zároveň je diskont zameraný najmä na cenu a za týmto účelom znižuje náklady na predaj. Tovar sa preto často predáva rovno z paliet, či krabíc, typické sú privátne značky. V diskontných predajniach pracuje menej zamestnancov, ktorí najmä vykladajú tovar. V diskontnej predajni tiež typicky nie je predajňa čerstvého mäsa, či rýb, predávajú sa balené výrobky.

No, respektíve, takto to bolo najmä pri vstupe Lidla na slovenský trh, v súčasnosti vidíme určitú premenu aj pri diskontnom koncepte Lidla. Lidl v roku 2015 oznámil veľkú renováciu svojich predajní. Typickú žlto – modrú začali striedať elegatnejšie farby ako sivá a čierna, ktoré mali navodiť dojem luxusu. Niektoré predajne dokonca Lidl kompletne zbúral a postavil nové, modernejšie. Tovar je viac uprataný a predajne typicky ponúkajú dopekanie pečiva priamo na mieste, pričom sa tiež viac rozšíril sortiment a je možné kúpiť aj globálne, či slovenské výrobky, nielen výrobky privátnych značiek. Rozdiel medzi diskontami a supermarketmi sa tak čoraz viac stiera a najvýraznejšie sa diskonty od supermarketov dnes odlišujú najmä absenciou pultu s čerstvým mäsom a údeninami, ktoré sú súčasťou väčšiny supermarketov. Napriek tomu treba spomenúť, že Lidl často predáva len jeden typ produktu v kategórii, to znamená, že nemá jedno polotučné mlieko od rôznych značiek ale skrátka len od jednej. Zvyčajne svojej privátnej.

Rastúce Tesco a nový Carrefour

No späť k hypermarketom. Ich boom nastal práve okolo roku 2000. Rýchlo pribúdali nielen hypermarkety siete Tesco. Na trh vstúpili aj francúzsky Carrefour a holandská sieť Ahold so značkou Hypernova. Postupne sa tieto hypermarketové siete, typicky postavené na okrajoch miest rozrástli aj o benzínové pumpy. 

Na trh vstúpil aj nemecký Kaufland, ktorý síce nie je typický hypermarket, no jeho koncept je tak niečo medzi supermarketom, hypermarketom a diskontom. S hypermarketom má Kaufland spoločné napríklad to, že predáva široký sortiment tovaru a okrem potravín je možné v jeho predajniach nakúpiť aj elektroniku, či domáce potreby. Naproti tomu sú typické obchody tejto značky skôr menšej rozlohy a preto sa nedajú považovať ani za typický hypermarket. Na druhej strane, s diskontom má Kaufland spoločné to, že veľká časť značiek je privátnych.

V roku 2005 sa zo slovenského trhu rozhodol stiahnuť Carrefour. Svoju sieť hypermarketov predal Tescu, avšak túto transakciu zamietol Protimonopolný úrad. Ten vo svojom rozhodnutí poukázal mimo iného na prieskum, podľa ktorého až 22% respondentov v roku 2004 deklarovalo, že najväčšiu časť výdavkov na potraviny minie v hypermarketoch. Práve hypermarkety v danom období rástli najrýchlejšie. Z údajov Protimonopolného úradu tiež vychádza, že podiel Tesca na maloobchodných predajniach v Bratislavskom regióne v roku 2005 bol asi 40 – 50 %. Biznis Tesca v danom čase bol postavený práve na hypermarketoch. Carrefour svoju sieť v reakcii na rozhodnutie Protimonopolného úradu síce nepredal ale prestal ju výraznejšie rozvíjať a nové hypermarkety tejto značky prestali na Slovensku pribúdať.

Odchod Hypernovy nasledoval v roku 2013. Slovenská sieť Terno, ktorá tieto predajne prebrala ich postupne prefarbila do svojich farieb, no prvým krokom, ktorý začala sieť realizovať bolo zmenšovanie predajnej plochy a postupné zatváranie hypermarketov. Časť z hypermarketov skončila úplne, časť predajných priestorov prebrali iné značky a predajná sieť obchodu s potravinami sa značne zmenšila. Niektoré z predajní nachádzajú svoje využitie až dnes. 

Aj pomyselný líder hypermarketového predaja na Slovensku – britské Tesco, muselo realizovať niekoľko zásadných zmien. Kým v nultých rokoch sa Tesco hrdo hlásilo k tomu, že jeho predajne majú viac a viac položiek a najväčšiu rozlohu, v roku 2019 ohlasovalo, že niektoré predajne prejdú zmenšením. Ukázalo sa, že zákazníci nie sú spokojní a neradi trávia v predajni more času, ale chcú rýchlejšie nakúpiť, čo im obrovské hypermarkety s obrovskou predajnou plochou neumožňujú dostatočne efektívne. Najmä predajne konceptu Tesco Extra, ktoré ponúkali napríklad aj oddelenia s elektronikou, či módou prešli zásadnými zmenami a časť priestorov Tesco ponúklo aj iným nájomcom.

Ústup hypermarketov

Koniec Carrefouru, Hypernov a zmeny, ktoré zaviedlo Tesco iba predznamenali celoeurópsky, respektíve celosvetový trend ústupu obrovských hypermarketov a nástupu iných konceptov predaja potravín. Napríklad jeden z priekopníkov hypermarketov, francúzsky gigant Carrefour v roku 2019 utlmil svoje aktivity v Číne. V roku 2023 v Nemecku skrachovala sieť hypermarketov Real, pričom väčšinu z obrovských predajní sa nepodarilo vôbec predať konkurentom. Globálny a dlhodobý ústup z pozícii hlási aj Tesco. Britský gigant postupne opustil Francúzsko, Japonsko, USA, no a v roku 2020 predal všetkých 301 obchodov v Poľsku. Poľský trh opustil po 24 rokoch. Dánsky majiteľ prefarbil väčšinu obchodov na značku Netto, no niektoré obchody zavrel a časť obchodov zmenila svoju veľkosť. Netto je opäť sieť diskontných predajní, čo značí, že klasický hypermarket má problémy aj v Poľsku. Aj prieskum agentúry TNS hovorí o rastúcej popularite nákupov v menších predajniach ako napríklad Lidl, avšak svoje miesto na slovenskom trhu si čiastočne stále držia aj hypermarkety.

Otvorenou otázkou preto ostáva, ako sa nakupovanie zmení viac a viac v budúcnosti. Prvé zmeny badáme v maloobchode už dnes. 

Zdá sa, že veľké hypermarkety sú na ústupe. Ľudia sa čiastočne vracajú k nákupom v malých, špecializovaných predajniach, či k nákupom čerstvej zeleniny a mäsa priamo od malých predajcov z menších chovov a fariem. Aj keď samozrejme záleží od miesta kde bývate a bonity zákazníkov. V malých slovenských mestách zvyčajne maloobchod pohltili nadnárodné reťazce, kam ľudia z mesta a okolitých dedín rýchlo pricestujú spravi dvakrát za týždeň nákup a majú vybavené.

Do veľkých sietí nastupuje trend digitalizácie a automatizácie. V slovenských podmienkach sú viditeľné napríklad nástup samoobslužných pokladní, všimnúť ste si to naposledy mohli v predajniach Lidla.  ale napríklad aj samoobslužných skenovacích zariadení. 

Pri nakupovaní tiež častejšie používame mobil, ktorý sa stáva akýmsi asistentom nakupujúceho. 

Postupne sa mení aj dizajn predajní. Predajne sú čoraz viac zelené, pričom stavajú sa napríklad predajne so zelenými strechami, či so solárnymi panelmi. 

Budúce trendy v nasledujúcich rokoch sa viažu napríklad k plne samoobslužným predajniam, v ktorých vôbec alebo len v niektorých časoch nebude žiadna obsluha. Prvé takéto predajne už badáme aj na Slovensku. Taktiež čoraz viac badáme nástup dovozu potravín domov, pričom platformy dovozcov sa čoraz viac zameriavajú najmä na skrátenie doby doručenia od momentu objednávky. Veľkou témou maloobchodu smerom do budúcnosti je využívanie AI a virtuálnej reality. Cieľom je nakupujúceho čoraz viac vtiahnuť do nákupu. Čoraz viac dochádza k analýze dát a preto môžeme očakávať viac personalizované kampane a presnejšie cielenie na jednotlivých nakupujúcich. 

Novou vecou na vyspelých trhoch je tiež nástup agresívnej konkurencie. Napríklad v USA maloobchod zmenil nielen nástup Lidla ale tiež otváranie predajní potravín dovtedy internetového giganta Amazon. Skúškou pre slovenských nakupujúcich bude nástup poľského giganta Biedronky, ktorý sa očakáva tento rok.  

The post Od Priorov po Lidl, Kaufland a Tesco. Ako sa zmenilo nakupovanie od socializmu? first appeared on Ekonómia ľudskou rečou.

Toto video je tak trochu pre mňa špeciálne, pretože do Dobšinej som chodil 4 roky na strednú školu a 4 roky sledoval úpadok mesta, ktoré niekedy bolo jedným z centier baníctva na Gemeri a ktoré na rozdiel od ostatných zakladali hlavne nemeckí baníci. Stretol ho však osud, ktorý stretol aj ostatné mestá či obce na Gemeri alebo na Spiši a ktorý stretne ešte mnoho iných miest na Slovensku, ktoré živí len jeden typ priemyslu. Toto video bude tak trochu historicko-ekonomické a rozpovie príbeh kedysi bohatého mesta, ktoré zakladali nemeckí imigranti a ktoré je v súčasnosti v úpadku s chátrajúcimi pamiatkami po rodákoch či slávnych rodoch len malou šancou zvrátiť svoj osud. 

Dobšiná a jej nechvalne preslávený Dobšinský kopec, leží na spojnici medzi Gemerom a Spišom resp. Horehroním. Keď ste niekedy išli z Rožňavy na Palcmanskú mašu či do Popradu alebo na Horehronie, tak ste prešli priamo cez mesto. 

Prvé zmienky o Dobšinej siahajú až na začiatok 14. storočia, kedy ju nezvyčajne na miestne pomery zakladali nemeckí osadníci ešte na želanie uhorského rodu Bubekovcov, ktorým patrili tunajšie územia a ktorí napríklad začali stavať opravovaný hrad Krásna Hôrka. Pôvodne dedina a o sto rokov mesto bolo od začiatku spojené s baníctvom, ktorého charakter sa postupne menil podľa dostupných technológii a trhových cien. Dobšinú v podstate vybudovali nemeckí baníci – prisťahovalci pravdepodobne z oblastí ako Bavorsko, Štajersko či Sasko. Dobšiná tak bola dlhodobo najväčšou enklávou Nemcov na Gemeri. Samozrejme o dolinu ďalej na Spiši boli Nemci oveľa bežnejšími obyvateľmi, ale to si nechám na iné video.

Banícka minulosť

Osady postupne vznikali v okolí vodných tokov, kde sa spracúvali rudy z ktorých sa vyrábalo napríklad železo či oceľ. To, že išlo o nemecké mesto hovoria aj názvy ložísk a kopcov. Keď si otvoríte napríklad vojenské mapovanie z roku 1839 tak všetky názvy v okolí, ktoré sú dnes už poslovenčené sú v nemčine. Napríklad železné rudy sa nachádzali v ložiskách s názvami ako Biengarten, Massörtet, Altenberg, Gugel ktorý sa nachádza neďaleko pôvodných osád Mlyniek a vtedy ešte neexistujúcej vodnej nádrže palcmanská maša a prečerpávacej elektrárne. 

V okolí Dobšinej sa nachádzali rôzne ložiská od železných rúd ako siderit a limonit až po meď, nikel, kobalt striebro a v niektorých zdrojoch sa spomína aj zlato. 

Tie sa spracúvali v spomínaných osadách, kde sa nachádzali hámre a maše, alebo inak nazývané huty. Teda technicky to boli často jeden celok a práve v oblasti slovenského rudohoria vznikali ako prvé v 14. storočí. Skrátka na spracovanie rúd ste potrebovali pece, ktoré ste poháňali dreveným uhlím, ktoré ste získavali z hustých lesov a zároveň vodu, ktorá poháňala hámor. Takto ste mohli vyrábať napríklad železné tyče na ďalšie spracovanie. Do týchto malých osád neprúdila ruda len z baní z okolia Dobšinej, ale z celého Gemera a samozrejme aj zo Spiša, tak ako aj tieto produkty prúdili opačným smerom. Napríklad známa Andrášiovská železiareň v Lipovníku, ktorá napríklad vyrábala časti Budapeštianskeho mosta mala v 19. storočí materiál práve aj z okolia Dobšinej.  

Tieto malé osady zvyčajne spravovali rôzni obchodníci a bohatší mešťania z Gemera či zo Spiša a medzi sebou si často konkurovali a viedli spory o pozemky na ktorých ťažili. Ich ziskovosť do veľkej miery záležala od spoločenskej situácie a od aktuálnych cien kovov a výrobkov na trhoch. Z ťažby a prieskumov malo peniaze aj mesto, kvôli rôznym platbám a poplatkom, ktoré s povoleniami a užívaním súviseli.

V 16. storočí rozvoj zastavili Turci, ktorí mesto vyrabovali a vypálili a vyše 300 ľudí odviekli do zajatia. Odvtedy až dodnes tam funguje tzv. turecký zvonček, ktorý počuť o 9 večer a 3 ráno , ktorý túto udalosť pripomína. Nápadne môže pripomínať Banskú Štiavnicu. 

Historické pramene sú na presné štatistiky nebodaj mapy skúpe, niečo zničili požiare a čas a niečo stále leží v archívoch neraz mimo okresu či Slovenska písané v nemčine, latinčine či maďarčine. Pramene len stroho uvádzajú, že približne v polovici 17. storočia tu bolo viacero maší a 7 hámrov. 

„Prvé“ oceliarske mesto v Uhorsku

V niektorých archívoch sa spomína Dobšiná ako prvé oceliarske mesto v Uhorsku, kvôli tomu, že tu bola postavené prvá vysoká pec pri rieky Hnilec v Dobšinskej maši. Iné dokumenty spomínajú, že to bolo trochu neskôr začiatkom 18. storočia a fakticky bola druhá v poradí. Výstavba druhej vysokej pece zároveň dobre ilustruje vlastnícku rozdrobenosť baníckeho priemyslu. Kapitálovo za vysokou pecou stál miestny obchodník a politik Pál Lányi. Okrem asi druhej vysokej peci v Uhorsku vlastnil v Dobšinej aj nemalú časť baní na meď a železo spolu aj so súvisiacimi hámrami či mašami. Navyše niektoré zdroje uvádzajú, že vlastnil aj ďalšiu vysokú pec priamo v Dobšinej na rieke Slaná. Historici venujúci sa ekonomickej stránke baníctva píšu, že Lányi mal vďaka vysokej peci a štátnemu výkupu medi v 17 až 19. storočí až 70% ziskové marže. V preklade do dnešných pomerov na jedno euro výnosov mu ostalo vo forme čistého zisku až 70 centov, čo je na dnešné pomery neuveriteľný podiel. 

Po Lányim je doteraz pomenovaná jedna časť Dobšinej, kde stála Lányiho Huta. V súčasnosti tam nájdete pár domov a chát, po hute a ostatnej infraštruktúre tu nenájdete ani stopy. 

Najsvetlejším obdobím pre Dobšinú bolo objavenie Kobaltovo-niklových rúd koncom 18. storočia, ktorých ťažbu sa ujala rodina Paltzmanovcov. Najbližších 100 rokov sa ťažba rozvinie a tieto rudy sa dostávajú do Saska, Anglicka či Belgicka. Bohatne z toho celé mesto a obdobie od začiatku do konca 19. storočia je považované za zlatý vek mesta. Po 200 ročnej činnosti rodiny Paltzmannovcov v oblasti baníctva si meno Paltzman odnesie aj súčasné vodná nádrž Palcmanská maša, ktorú po zatopení malej osady postavili komunisti a ktorá doteraz slúži ako prečerpávacia vodná nádrž so začiatkom na rieke Hnilec a s prepadom do Dobšinej do rieky Slaná. 

Zlaté obdobie

V tomto období bola v meste realizovaná stavba kanalizačnej siete, vydláždenie ulíc, budova radnice, budovy troch škôl, materská škola a pod., všetko akcie, ktoré si vyžadovali veľké výdaje. Účastinárom banského podnikania bola aj miestna evanjelická cirkev, ktorá zo zisku viacerých účastín financovala učiteľov a kňazov, ako aj zakladala fondy. Nie jedna súkromná budova v meste z tohto obdobia bola postavená preto, že viacerí baníci, si to  zo svojho mesačného zárobku mohli dovoliť.

Zlaté obdobie Dobšinej pokračovalo aj v 19. storočí kvôli objaveniu Dobšinskej ľadovej jaskyne Eugenom Ruffínyim, čo mestu prinieslo turistov s peniazmi. 

Koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa ale zlatý vek Dobšinej končí, keďže cena spomínaných rúd na trhoch klesá a aj samotné ložiská sa v okolí Dobšinej vyčerpávajú.

S ekonomickým úspechom a neúspechom Dobšinej koreluje aj početnosť obyvateľstva. V prvom sčítaní ľudu v roku 1785 malo mesto vyše 3400 obyvateľov. O sto rokov neskôr 5 a pol tisíca. Koncom 90. rokov s príchodom úpadku už len 4,6 tisíca. Až do konca 19. storočia bola bežným jazykom Nemčina, neskôr kvôli vývoju v spoločnosti maďarčina. Samotní Slováci sa začali do Dobšinej sťahovať niekedy v polovici 18. storočia v súvislosti s rekatolizáciou, keď bolo do mesta dosídlených niekoľko katolíckych rodín zo Spiša. Nemecká publikácia z 50. rokov 20. storočia o Dobšinej eviduje v meste v roku 1900 vyše 2700 Nemcov a 1500 Slovákov a 700 Maďarov. Od roku 1900 je zloženie obyvateľstva len ťažko dešifrovateľné, keďže vrcholila maďarizácia a neskôr zase vznikla Česko-Slovenská republika. Medzi týmito troma skupinami obyvateľstva sa tak ľudia prelievali z pragmatických dôvodov. No a svoju rolu zohralo aj vysťahovalectvo.  

Zaujímavosťou je, že v priebehu storočí sa kapitál v baníctve značne koncentroval. Kým v stredoveku bolo vlastníctvo resp. kapitál rozdrobené medzi rodiny obchodníkov, ktorí odvádzali formu dane zemepánom,  tak neskôr od 18. do 20. storočia sa zisky z baníctva koncentrujú do rúk najprv známych rodov ako Andrášiovci či Coburgovci a neskôr do tzv. účastinných spoločností, ktorým by sa dnes hovorilo akciové spoločnosti. 

Tieto známe rody rovnako vlastnili majetky v samotnom meste a jeho okolí a v podstate sú jedny z posledných, ktoré ešte stále stoja.

Hutu Karol, ktorá patrila Andrášiovcom stále nájdete kilometer od mesta Dobšiná. Vedľa bývalej huty stoja ťažké stroje a drevo a samotná budova len dožíva. Podobným scenárom je o niekoľko kilometrov ďalej huta Etelka. Severne od Dobšinej v Stratenej mal svoju železiareň knieža Coburg do ktorej sa dovážal materiál po lanovke, ktorej miestny nepovedia inak ako šodronka. Kvôli prepojeniu coburgovských majetkov na Horehroní a železiarne vznikol dnes už tunelom nahradený prírodný stratenský kaňon resp. cesta, ktorá ním viedla a ktorá pretínala niekoľkokrát meandre Hnilca. Vďaka Coburgovcom patrí Slovenský raj medzi najstaršie chránené územia Európy. Zo železiarne ostalo pár zabudnutých múrov medzi domami v Stratenej. Šodronka spájala so železiarňami aj súčasnú už spomínanú dedinu Mlynky, pôvodne 7 baníckych osád, ktoré sa spojili do dnešnej dediny. Coburgovci jej rudnú produkciu spojili šodronkou so železničnou stanicou v Dobšinej a so Stratenou. 

Pozostatky baníctva na Mlynkách sú stále hmatateľné už len cez gugel a tzv. komín, kde je výstupisko lyžiarskeho vleku. Niekedy tu bola malá úpravovňa, ktorú postavili Dobšinské medenorudné závody začiatkom 20. storočia. Pod kopcom sa nachádzala železnička a splodiny prúdili kanálom a komínom, ktorý vychádzal na kopci gugel. Posledné rudy sa na Mlynkách prestali ťažiť koncom 60. rokov 20. storočia. 

Postupný úpadok v 20. storočí

V 20. storočí nastanú jedny z najzásadnejších zmien v histórii baníctva na Gemeri a v Dobšinej. Viaceré zdroje uvádzajú, že už začiatkom storočia nebolo baníctvo rentabilné a tak bolo potrebné sa orientovať iným smerom. To ale prekazila prvá a druhá svetová vojna. Po druhej svetovej vojne slávny rod Andrášiovcov príde kvôli benešovým dekrétom o majetky. 

Časť Dobšinčanov, ktorá mesto v podstate vybudovala, sa mesiac po konci druhej svetovej vojny vracala z českého pohraničia kam ich násilne evakuovala nemecká armáda rok predtým. Vlak síce vypravený bol, ale na Slovensko nikdy nedošiel. Spolu s ostatnými karpatskými Nemcami boli zavraždení pri českej obci Přeřov a až do pádu železnej opony sa veľa o skoro 300 obetiach nevedelo. Zo skoro 300 obetí boli 112 Dobšinčania. Veliteľ vojakov bol za to odsúdený len na krátko a následne režimom amnestovaný.

Dobšiná sa od začiatku 20. storočia potápala do svojho čoraz väčšieho úpadku. Bane postupne zanikali pre nízke ceny surovín a nerentabilitu a vyťaženosť ložísk. Socializmus ešte udržoval ťažbu železnej rudy, ktorá začala v 20. rokoch. Aj keď sa o nej píše ako o jedinom hospodársky významnom ložisku, jeho ekonomickú návratnosť skôr vystihuje fakt, že podnik, ktorý železnú rudu ťažil padol spolu so socializmom v 89‘. Aj po krátkom pokuse v 90. rokoch ťažbu obnoviť sa bane definitívne zavreli. Doteraz je pýchou a hanbou mesta zároveň, škaredá halda zvyškov na ktorej v súčasnosti stojí fotovoltická elektráreň a ostatná časť pomaly zarastá. 

Posledných 30 rokov od pádu socializmus mesto postupne upadalo. Pre baníkov bolo posledným miestom, kde sa mohli zamestnať bane Siderit v neďalekej Nižnej Slanej, ktoré napokon v roku 2008 po niekoľkoročných problémoch ťažbu definitívne ukončili a s podnikom sa definitívne ukončila aj ťažba železných rúd v Rožňavskom okrese.

Schátrané pamiatky

Dobšiná má aj nešťastnú polohu, keďže je približne polhodinu od okresného mesta Rožňava a 50 minút od Popradu. Navyše sa nachádza na hranici Slovenského raja a Horehronia, kde rovnako neexistuje väčší zamestnávateľ. Aj Finstat vám napovie, že v a okolí Dobšinej toho veľa neostalo. Funguje tam ešte Kovostroj Dobšiná prípadne mestské lesy Dobšiná či píla ktorá so spracovaním dreva nevyhnutne súvisí. Pobočky bánk, ktoré tam ešte niekedy v období prelomu milénii boli, tam už nie sú a samotné mesto a mestské budovy postupne chátrajú. Nie je výnimkou, že nie sú vôbec využívané. Gymnázium, ktoré bolo niekedy pýchou mesta a ktoré som navštevoval, sa rovnako postupne vyludnilo. Najprv sa spojilo so strednou odbornou školou a neskôr pred pár rokmi úplne zaniklo. 

Po baniach okrem haldy, zvyškov banského podniku zo socializmu a chátrajúcej medenej huty z prvej svetovej vojny či domčeku banskej správy už veľa nenájdete. Po Ruffínyim, ktorý je aj teraz označovaný ako najväčší Dobšinčan, ostala v centre Dobšinej vila, ktorá je tak ako zvyšky baníckych budov v rovnakom stave. Aj keď po niekoľkých rokoch ju mesto odkúpilo. 

Témou Dobšinej a Dobšinčanov je aj Rómska časť obyvateľstva okolo ktorej obydlí takmer určite prejdete, keď budete cestovať od Rožňavy cez Dobšinský kopec. Rómovia sú tu ešte od začiatku 19. storočia, kedy im postavila domy jedna z rodín, ktorá tu vlastnila bane, a to Szontágovci. Kočovní Rómovia sa tak v Dobšinej usadili a pracovali ako kováči a sami o sebe hovorili, že sú Szontágovskými veriacimi.  Rómske domy stáli práve na mieste, kde ešte nedávno bola rómska osada a v súčasnosti tu stoja nové bytovky, kde býva asi 500ka Rómov. Podľa Atlasu rómskych komunít z roku 2019, ktorý zo zdrojov na Slovensku najpresnejšie odhaduje počet Rómov v jednotlivých obciach by malo byť celkovo v Dobšinej asi 1500 až 2000 Rómov z celkového počtu vyše 5100 obyvateľov Dobšinej.

Rómsku problematiku v Dobšinej „preslávil“ otvorený list učiteliek z Dobšinej, ktoré v roku 2012 napísali o tom, aké to je pre učiteľov najmä na základných školách vzdelávať Rómov v Dobšinej či inde, ktorí nemajú základné hygienické návyky, pomôcky, motiváciu a pozitívny príklad či výchovu od rodičov. Nehovoriac o tom, že nedokážu kvôli tomu spĺňať štandardy, ktoré sa od nich v jednotlivých školských rokoch vyžadujú. 

Učiteľky z Dobšinej dostali uznanie a pochopenie verejnosti, avšak na úrovni štátu a školstva sa v podstate veľa nezmenilo. Tak ako vtedy, tak aj teraz sú problémy v školstve veľmi podobné. 

Aj spomínané bytovky sú v podstate hmatateľným dôkazom nezáujmu štátu a politikov a povedzme si otvorene aj širokej verejnosti. Bytovky sa síce postavili a šikovne si poradili aj s neplatičmi, avšak napriek tomu sú v nelichotivom stav. Pritom ľudia, ktorí majú v oblasti väčšie skúsenosti pripomínali, že najlepšie by bolo, keby si to Rómovia postavili sami, alebo sa na výstavbe a starostlivosti o svoje obydlia aktívne podieľali. Navonok sa síce problém vyriešil, ale v realite sa jeho riešenie len odsunulo.  

Tak ako v iných regiónoch aj v Dobšinej je to rovnaký scenár. Množstvo Rómov je závislých od sociálneho systému, niektorým to môže vyhovovať a iný štandard v podstate nepoznajú. Ostatným to nevyhovuje a snažia sa s tým niečo spraviť. Problémom je, že v Dobšinej veľa pracovných príležitostí nie je. A dostať sa z chudoby, v ktorej ste či už vlastným alebo cudzím pričinením, jednoduché nie je. 

Učiteľky z Dobšinej si kvôli alibizmu zo strany štátu o rok na to ako napísali list založili združenie Detstvo deťom a svojpomocne a vďaka donorom zabezpečili priestory v ktorých sa venujú rómskym matkám a učia ich starať sa o svoje deti, keďže neraz platí, že deti majú deti. Fakticky je ich model nádejou, ktorá pomôže začleniť Rómov do bežného života, aby sa životný scenár rodičov neopakoval rovnako aj pri ich deťoch. 

Nádej, ktorá sa medzičasom rozšírila aj medzi iné neziskovky v ostatných kútoch Slovenska, ale naráža na realitu. Štátu a politikom sa nechce, pretože to stojí peniaze a v podstate ani nemusia, pretože väčšina obyvateľstva by aj tak hromžila. Keď sa spýtate obyvateľov miest ako je Dobšiná, v ktorých je veľký podiel Rómov, tak rýchlo pochopíte, že ich to názormi ťahá niekde ku krajnej pravici. Na jednej strane zarážajúce na strane druhej aj celkom pochopiteľné. 

Faktom je, že Slovensko so svojim nafúknutým sociálnym systémom, ktorého väčšinu skonzumuje majorita, bude o pár rokov potrebovať čoraz viac pracujúcich, ktorí budú platiť odvody. Čím neskôr sa začnú podporovať občianske združenia ako Detstvo deťom, tak tým viac to bude stáť a tým polarizovanejšia bude spoločnosť. 

A medzitým banícke mesto, ktoré vybudovali nemeckí prisťahovalci spolu so Slovákmi a Maďarmi bude postupne chátrať a vyludňovať sa. A aj kedysi početné sprievody baníkov na Turičné slávnosti, ktoré spievajú nemecké banícke piesne a spomínajú na slávnu banícku minulosť, budú postupne rednúť. No a zostávajúcim Dobšinčanom ostane len viera v krajšie zajtrajšky, v ktorých by bývalé banícke mestá našli aj iný scenár ako úpadok a biedu. 

The post Z nemeckej baníckej pýchy Gemera čierna diera. Príbeh Dobšinej first appeared on Ekonómia ľudskou rečou.

Orbánove Maďarsko

Viktor Orbán sa počas svojho pôsobenia v politike v Maďarsku stal fenoménom a zároveň tak trochu čiernou ovcou Európskej únie. Ide bezpochyby o rozporuplnú osobnosť, ktorá je pri moci v premiérskej stoličke už piate volebné obdobie, čo je mimochodom spomedzi európsky politikov súčasnosti, najdlhšie. Najzaujímavejším je na Orbánovi práve jeho prerod od pôvodne liberálneho politika, ktorý začínal pred pádom železnej opony na politika s autoritatívnymi črtmi, ktorý zmenil porevolučné Maďarsko, a to aj po ekonomickej stránke. A práve o ňom a ekonomike Maďarska bude toto video.

Viktor Orbán vstúpil do politiky ešte počas socializmu. Aby sme však pochopili súvislosti, musíme sa nakrátko pozrieť do histórie. Maďarsko po druhej svetovej vojne pripadlo do zóny vplyvu Sovietskeho zväzu. Z tejto zóny sa však pokúsilo vymaniť medzi prvými, už v roku 1956. Vznikajúcu revolúciu však krvavo potlačili ruské tanky a zahynulo niekoľko tisícov Maďarov.

Gulášový socializmus

Reakciou na túto neúspešnú revolúciu však bol nástup tzv. gulášového socializmu, ktorého cieľom bolo udržať pokoj v spoločnosti. Maďari si tak mohli užívať voči susedným socializmom relatívne slobodnejší život. Režim tak popustil opraty aj v ekonomike a mohlo sa do nejakej miery podnikať a dokonca fungoval aj guláš riadených cien v kombinácii s trhovými cenami. Vysvetliť všetky ingrediencie tohto gulášu by už ale chcelo ďalšie video.

Maďari si tak užívali relatívne vyššiu životnú úroveň v porovnaní s ostatnými socialistickými krajinami. Určité slobody povolil maďarský režim aj v prípade politického vyjadrovania. Avšak, táto relatívna sloboda bola financovaná zväčša zahraničnými pôžičkami a tlačením peňazí. Režim sa v roku 1989 ekonomicky doslova vyčerpal a Maďari sa ocitli v zložitej situácii.

Predchádzajúce deficity a štátny dlh sa štát pokúsil dostať pod kontrolu vyššou monetárnou expanziou. Medziročná inflácia v Maďarsku v roku 1989 dosiahla 25 %, v roku 1991 sa priblíži k 40 %. Miera štátneho vlastníctva v ekonomike bola síce nižšia ako v iných štátoch socialistického bloku, napriek tomu však dosiahla asi 90 %. To viedlo nielen k obrovskej miere prezamestnanosti ale i neefektivite, ktorá sa odrážala na prepadajúcej sa životnej úrovni širokého obyvateľstva.[1]

Práve počas spomienky na maďarského expremiéra Imreho Nagyho, ktorý sa pokúsil počas komunistickej éry vymaniť Maďarsko spod nátlaku Sovietskeho zväzu preniesol Orbán v júni 1989 pred asi pol miliónovým davom odvážny prejav. Žiadal v ňom napríklad stiahnutie sovietskych vojsk z Maďarska, či demokratické voľby. Aj keď v tom čase už komunistický režim nebol taký rázny ako pred rokmi, stále išlo o prejav odvahy, za ktorý stále mohol Orbán niesť neblahé následky. Risk mu však vyšiel a odštartoval strhujúcu politickú kariéru, ktorá trvá dodnes.

Mladý demokrat

V tom čase bol Orbán predstaviteľom Združenia mladých demokratov, známeho tiež ako FIDESZ. Orbán sám v rokoch 1989 – 1990 študoval na Oxforde. Perličkou je, že na jeho vzdelávanie v tom čase prispievala Sorosova nadácia, voči ktorému neskôr spustil otvorenú vojnu.

Orbán sa v prvých slobodných voľbách v Maďarsku stal poslancom parlamentu. Strana FIDESZ získala necelých 9 % hlasov a skončila v opozícii. Fidesz sa však profilovala ako pomerne reformná, pravicovo liberálno – konzervatívna strana. Trochu nadnesene by sa dal Fidesz prirovnať k vtedajšej SDKÚ, ktorá spájala aj liberálov, či konzervatívcov reformného, proeurópskeho zamerania. V roku 1993 sa predsedom stal Viktor Orbán a v roku 1995 sa názov zmenil na Fidesz – Maďarská občianska strana. Postupne v tomto období začal Viktor Orbán stranu ťahať výraznejšie konzervatívnym smerom. Dokonca začal vyznávať kresťanské hodnoty, ktorých sa drží doteraz a po 11 rokoch od civilného sobáša si to s manželkou zopakoval v kostole a zobrali sa tak druhý krát.

Maďarsku sa paradoxne v prvých porevolučných rokoch nedarilo úplne zle. Aj keď pretrvával problém s infláciou, krajina dokázala spustiť rozsiahly program reštrukturalizácie a privatizácie podnikov. Maďarsko sa stalo magnetom pre príliv zahraničných investícií.

Faktom je, že Maďarsko má dlhodobo problém s fiškálnou disciplínou a inak tomu nebolo ani na začiatku 90. rokov, kedy už niekoľký krát v histórii hrozil krajine bankrot. Nasledoval preto program ozdravného plánu, medzi inými došlo k devalvácii meny, zníženiu platov, či iným reformám. Maďarsko v tomto období spustilo dokonca dôchodkovú reformu, ktorej hlavným motívom bol silný druhý pilier.

Prvý krát vo vláde

Po prvý krát sa Orbánova strana dostala do vlády v roku 1998 a rovno sa stala hlavnou vládnou stranou a spolu s menšími stranami vytvorila pravicovú vládu. Už o rok na to vstúpilo Maďarsko do NATO. Jeho prvá vláda musela bojovať s vysokým zadlžením maďarskej ekonomiky a Orbánovi sa podarilo znížiť štátny dlh zo 61 % HDP na 55 %. Maďarsko dokonca v tomto čase začína uvažovať nielen o integrácii do EÚ ale pohráva sa aj s myšlienkou zavedenia eura. Orbán sa v tomto období snažil aj o konštruktívne vzťahy so Slovenskom, dôkazom čoho bola napríklad symbolická rekonštrukcia mosta Márie Valérie. Spolu s prichádzajúcimi voľbami v roku 2002 Orbánova vláda realizuje niekoľko populistických krokov. Znížila napríklad školné, zvýšila mzdy vo verejnom sektore alebo zaviedla dotácie k hypotékam. Prekvapivo však Fidezs vo voľbách 2002 prehrá a vládu zostavia socialisti. Tí ľuďom sľubujú ešte viac, ako napríklad zvýšenie miezd vo verejnom sektore, zavedenie 13. dôchodku ako i zavedenie 13. platu vo verejnom sektore. Nanešťastie pre maďarskú ekonomiku, tieto sľuby po roku 2002 aj realizujú. Populistická politika oboch hlavných strán začína zabíjať maďarskú ekonomiku a krajina sa prepadá do čoraz hlbších fiškálnych deficitov.

Po voľbách 2006 opäť zostavia vládu socialisti. Krátko na to sa však prevalí škandál premiéra Gyurcsanyho, ktorý na neverejnom mítingu svojich priaznivcov doslova povie, že aby vyhrali voľby „klamali ráno aj večer“. Navyše svojim priaznivcom povie, že evidentne klamali posledný rok a pol až dva, pričom bolo evidentné, že nehovoria pravdu. Nasleduje vlna protestov, často násilných, ktorá vyhovuje práve Orbánovi.

Všeobecné znechutenie z vlády socialistov, prehĺbené škandálom ich lídra prinieslo v roku 2010 obrovskú popularitu práve Orbánovi. Ten získal v parlamente dokonca ústavnú väčšinu. Orbán však v druhom období čelil nepriaznivej ekonomickej situácii, v ktorej sa Maďarsko po finančnej kríze nachádzalo. Nezamestnanosť v Maďarsku atakovala v roku 2010 11 %. Hrubý domáci produkt poklesol v Maďarsku počas roka 2009 o 6,6 %. Problémom Maďarska v tomto období bol tiež zvyšujúci sa deficit a dlh, ktorý dosahoval úrovne 86 % HDP. Situáciu v krajine dokonca sanoval pôžičkou Medzinárodný menový fond. V kampani Orbán síce sľuboval typicky pravicovú politiku zameranú na zníženie daní, podporu miestneho podnikania, avšak praktické kroky jeho vlády boli pomerne sporné. Základnú sadzbu DPH postupne zvýšil až na 27 %, s výnimkou niektorých potravín. Extrémnym bolo najmä zrušenie druhého piliera v Maďarsku.

Prerod orbána

Paradoxne, druhý pilier v Maďarsku bol zavedený oveľa skôr ako na Slovensku a to už v roku 1997. Orbánová zmena spočívala v postupnom obmedzení automatického vstupu do druhého piliera. Následná zmena znamenala, že sporiteľom, ktorí v druhom pilieri zostali zanikli práva na dôchodok od štátu. Pre drvivú väčšinu sporiteľov sa takáto zmena stala absolútne nevýhodnou a presunuli svoje úspory do štátom garantovaného systému. Len asi 3 % sporiteľov ostali naďalej súčasťou druhého piliera a nasporené prostriedky sporiteľov v tomto období do značnej miery odvrátili finančný kolaps Maďarska.

Fenoménom týchto rokov bolo aj oslabovanie kurzu forintu. V tom čase mali státisíce ľudí hypotéky a pôžičky v cudzích menách, prevažne vo frankoch voči ktorým forint oslaboval. Vysoké percento týchto ľudí sa tak dostalo do platobnej neschopnosti, kedy orbán len nahnevane reagoval a verejne tvrdil, že nech si to zaplatia banky.

Orbánová pozornosť sa v tomto období postupne zameria aj na veľké firmy. Aby Orbán naďalej mohol ovplyvňovať ceny energií, štát sa mimoriadne angažuje v energetike. Posilňuje sa postavenie spoločnosti MVM a maďarský štát priamo vlastnícky vstúpi do spoločnosti MOL. V neskoršom období sa vláda akcií MOL-u opäť zbaví Navyše, Orbán obmedzí aj predaj tabakových výrobkov, ktorý je v Maďarsku možný len prostredníctvom štátnej siete Nemzeti Dohánybolt. V neskoršom období napríklad maďarská vláda prijme zákon, prostredníctvom ktorého dokáže čoraz viac šikanovať developerov nákupných centier, či rezidenčných nehnuteľností.

Neskôr analytici hovoria o orbánovi ako o oligarchickom kapitalizme, kedy k biznisu majú prístup len orbánovi blízki ludia, ktorí robia biznis vdaka licenciám a vyhratým verejným obstarávaniam.

Okrem týchto nepopulárnych krokov však Orbán spravil aj niekoľko krokov, ktoré sa dajú nazvať pravicovými. V Maďarsku zaviedol široko ďaleko najnižšiu korporátnu daň a to vo výške 9 %, aj keď na druhej strane je táto daň do značnej miery kompenzovaná vysokou daňou z dividend (15%). Avšak nízka korporátna daň, spoločne s pomerne vysokými dotáciami pre investorov Maďarsku umožňuje naďalej získavať zahraničný kapitál.

Napriek tomu však výsledky prvého volebného obdobia v Maďarsku neviedli k sľubovanému ekonomickému zázraku. Dlh vlády klesal len pozvolna a Maďarsko strácalo kredit a dôveru finančných trhov. Maďarsko sa však dokázalo vrátiť k rastu ekonomiky a aj keď v roku 2012 ekonomika medziročne ešte mierne poklesla, v roku 2014 dosiahol ekonomický rast už viac ako 4 %. Krajina dokonca v roku 2013 predčasne splatila pôžičku MMF.

Možno aj vďaka tomu, či napriek tomu si Orbán udržal popularitu aj do ďalšieho volebného obdobia po roku 2014 a v parlamente opäť dosiahol aj ústavnú väčšinu. Avšak už počas predošlého obdobia sa začali prejavovať u Orbána autoritatívne črty, ktoré priniesli okrem iného novú volebnú legislatívu. Maďarsko totiž nemá čisto proporčný systém ako Slovensko. Pomerne zložitý volebný systém zvýhodňuje väčšie strany. Orbánová strana od roku 2010 ešte realizovala niekoľko krokov aj na podriadenie si kľúčových inštitúcií, ktoré majú byť v demokratickej krajine nezávislé, ako sú napríklad centrálna banka, alebo verejnoprávne médiá, či ústavný súd. Jeho postup v týchto oblastiach by vydal na ďalšie video, summa sumarum, ale výsledkom bolo, že oslabil nezávislosť a slobodu týchto inštitúcii a nastavil ich tak, aby slúžili v jeho prospech a v prospech jeho blízkych ľudí.

Aj keď Orbán na začiatku 90. rokov nepôsobil ako nacionalistický a už vôbec nie konzervatívny politik, tieto vlastnosti naplno postupne odhalil. V roku 2002 napríklad zaujal výrokom, že Benešove dekréty by mali byť zrušené. Avšak v tom čase sa tento výrok vnímal skôr ako exces. Počas druhého volebného obdobia zaujal zákonom o dvojitom občianstve, na ktoré napríklad veľmi rázne reagovala aj vtedajšia vláda R. Fica na Slovensku protizákonom. Vzťahy so Slovenskom boli v týchto rokoch veľmi napäté a aj keď sa dnes slovenský a maďarský premiér tvária ako spojenci, v danom čase to tak nebolo. Slovensko dokonca odoprelo vstup maďarskému prezidentovi na svoje územie. Naplno sa však Orbán prejavil v nacionalistických a konzervatívnych témach po roku 2014.

Začiatok obvinovania Sorosa

Medzi sporné kroky, s dosahom na ekonomiku krajiny však možno zaradiť aj vyhnanie Stredoeurópskej univerzity z Budapešti. Dôvod bol aj v tomto prípade politický a síce univerzitu založil a finančne podporoval práve George Soros. Univerzita patrí medzi prestížne školy a postupne presídlila do Viedne. Ani v na prvý pohľad populistických krokoch sa Orbán nevyhol chybám. V roku 2015 napríklad Orbán, snažiaci sa vždy vyhovieť populistickým tendenciám, súhlasil so zákazom nedeľného nakupovania v Maďarsku. Tento zákaz sa však natoľko neosvedčil a bol natoľko nepopulárny, že už o rok na to vláda tento zákaz zrušila.

Jeho tretie volebné obdobie po roku 2014 navyše výrazne ovplyvnila migračná kríza. Jedna z tranzitných trás viedla cez Maďarsko a Orbánová vláda zareagovala mimoriadne tvrdo, pričom na hranici dokonca postavila plot. Už v tomto čase sa začal Orbán dostávať do sporov s Európskou úniou a začal ju kritizovať a vystupovať proti nej. Charakteristickým pre neho bol aj revizionizmus, kedy v Maďaroch začal vzbudzovať starú trianonskú krivdu, kedy Maďarsko po 1. svetovej vojne prišlo o veľkú časť území.

Z hľadiska ekonomiky bolo tretie Orbánovo volebné obdobie pokojnejšie. Maďarská ekonomika sa dokázala vrátiť k rastu a postupne sa stabilizoval aj vládny dlh, ktorý postupne klesol pod 70% HDP. Zároveň v Maďarsku klesla nezamestnanosť na 3,8% z vyše 11% v roku 2010. Skeptici ale pripomínali, že Maďarsko si nevedie nijak zásadne lepšie ako zvyšok Európy a nezamestnanosť že skresluje skoro 200-tisíc ľudí, ktorí pracovali vo vládnom programe a pracovali pre obce či mestá. Nehovoriac o tom, že sa stávalo, že tieto práce ani neboli potrebné alebo boli vykonávané neefektívne. Odhadovalo sa, že reálna nezamestnanosť bola vyše 7%. Navyše sa zhoršovalo aj hodnotenie Maďarska v oblasti korupcie.

Štvrté volebné obdobie v roku 2018 Orbán opäť zvalcoval svojou popularitou a opäť získal ústavnú väčšinu. Pravdou však je, že tieto voľby boli už ovplyvnené novou ústavou. Orbán pokračoval v nastavených trendoch politiky, ale v polovici obdobia do jeho vlády zasiahla koronavírusová pandémia. Orbán toto obdobie šikovne využil a ešte zvýšil svoju moc nad Maďarskom. Z hľadiska prístupu k pandémii však postupovala jeho vláda až prekvapivo štandardne a podobne ako ostatné krajiny obmedzovala pohyb obyvateľov. Pandémia výrazne zhoršila stav maďarských verejných financií. Deficity dosiahli až 9 %. Orbán sa čiastočne pokúsil pandemické problémy prekryť nákupom ruskej vakcíny Sputnik V.

V tomto období už Maďarsko predstavuje skutočnú čiernu ovcu Európy. Orbánová strana je dokonca odídená zo skupiny Európskych konzervatívcov EPP. Orbán ostáva osamotený, podporu jeho politiky v Európe nenachádza a Maďarsku sú, vzhľadom na veľké korupčné škandály dokonca pozastavené aj eurofondy. Orbán šikovným politickým marketingom útočí na všetky skupiny, ktoré paradoxne, roky dozadu bránil. Nepriateľmi sú Soroš, homosexuáli, EÚ, či NATO. Maďarskú politiku čoraz viac nacionalizuje a spojencom Maďarska sa stáva Rusko. S ktorým po roku 2014 a anexii krymu robí čím ďalej väčší biznis. Uzatvára kontrakty s Gazpromom. A verejné kontrakty neraz vyhrávajú ruské spoločnosti.

Zatiaľ posledné voľby vyhral Orbán v roku 2022. Toto volebné obdobie je zatiaľ predčasné hodnotiť, no ovplyvnené je najmä ukrajinsko – ruskou vojnou. Orbán sa čiastočne stavia na stranu Ruska, Ukrajine odmieta posielať zbrane, no na druhej strane, aspoň čiastočne umožňuje výcvik ukrajinských vojakov, zároveň prijíma veľké množstvo utečencov z Ukrajiny, kde navyše žije veľká maďarská menšina.

Orbán však napríklad robí drahoty pri prijímaní nových členov NATO – Švédska a Fínska. Čoraz častejšie provokuje susedné štáty, kde žije maďarská menšina. Špekuluje sa tiež o zasahovaní maďarskej vlády do politických kampaní v susedných štátoch s maďarskou menšinou. Sporným sa stane tiež prepustenie veľkej skupiny prevádzačov krátko pred slovenskými voľbami.

V ekonomickej oblasti je Maďarsko poznačené energetickou krízou. Snaží sa sanovať domácnosti a populisticky im prepláca zvýšené ceny či dokonca zastropuje ceny palív. Na všetko toto dopláca čomu som sa už venoval v iných videách o Maďarsku a týchto bizarných politikách, ktoré nakoniec nikomu nepomohli. Samozrejme Orbán nakoniec zastropovanie cien palív zrušil a rovnako tak aj postupne ruší regulované ceny energií pre domácnosti. Napriek tomu je deficit štátneho rozpočtu skoro 6%, aj keď má postupne klesať. Inflácia už v súčasnosti klesla, čiastočne aj kvôli bázickému efektu, avšak stále ma Maďarsko najslabší forint za posledných 25 rokov. A ratingové agentúry mu spomedzi krajín V4 dávajú najslabší rating. Na strane druhej Madarskému rastu pomôžu orbánom nenávidené fondy európskej únie, ktorá ich nakoniec po zmenách v justícii uvolnila.

Napriek všetkým problémom v médiách a justícii a napriek zjavnému autoritárstvu Viktora Orbána sa mu darí lákať zahraničné investície. Aj keď je pravdou, že skôr tie z východu a hlavne Číny. Orbán je tak kontroverznou osobou, ktorá sa vybrala cestou populizmu a orientácie Maďarska skôr na východ ako na západ. Čo je najlepšie vidieť práve v lákaní priamych zahraničných investícií.

The post Diktátor či šikovný politik? Ako Viktor Orbán zmenil Maďarsko a jeho ekonomiku? first appeared on Ekonómia ľudskou rečou.