Príbeh Televízie Markíza: Od Angeliky anjelov cez mafiánske kauzy až po miliardové zisky

Televízia Markíza je slovenskou televíznou jednotkou už niekoľko desaťročí. V posledných rokoch sme o nej počuli najmä v súvislosti s exodusom novinárov do existujúcich či nových médií. Pravdou však je, že v porovnaní s tým, ako Markíza začínala, je táto súčasná situácia len maličkým desaťminútovým dejstvom v trojhodinovom filme. Príbeh televízie je totiž od začiatku prepojený s viacerými menami blízkymi nielen politike, ale aj mafii.

Na začiatku tohto príbehu stojí kontroverzný a dnes už odsúdený podnikateľ Pavol Rusko, ktorý bol pôvodne redaktorom Slovenskej televízie (STV). Jeho pôvodným zámerom pritom vôbec nebolo televízne vysielanie – chcel vyrábať pančuchy. Firmu podľa vlastných slov spolu s manželkou Vierou pomenovali po filmovej Angelike, Markíze anjelov – jednoducho Markíza.

Do firmy už v tom čase pribrali ďalšiu spoločníčku Sylviu Volzovú, ktorá dlhodobo žila v Nemecku a podľa Ruska im mala pomôcť otvárať dvere na západe. Volzová sa stala konateľkou spoločnosti Markíza Slovakia a jej meno zohralo v ďalšom osude televízie kľúčovú úlohu.

Boj o licenciu a americký kapitál

Turbulentná prvá polovica 90. rokov nakoniec Ruskovcov a Volzovú priviedla k televíznemu biznisu. V tom období prideľovanie licencií prebiehalo prostredníctvom vtedajšej Licenčnej rady. Na Slovensku fungovala prakticky len veľká štátna Slovenská televízia a niekoľko menších projektov, ktoré však nedosahovali celoslovenské pokrytie.

Podobne ako v iných oblastiach, aj v médiách sa začal prejavovať trend liberalizácie. Miešalo sa tu množstvo biznisových záujmov miestnych vplyvných skupín napojených na politiku , o čom vo svojej knihe píše aj samotný Rusko.

Aj keď prvý tender Ruskovi nevyšiel, po zmene členov Licenčnej rady už Ruskovci licenciu získali. Rusko sa však v tom čase zamotal s ľuďmi okolo ESPE štúdia a človekom menom Siloš Pohanka. Podľa Ruska mal práve Pohanka záujem získať licenciu pre seba a chcel ho len využiť. Hoci začiatky Markízy boli komplikovanejšie, ESPE štúdio zohralo dôležitú rolu v neskoršom priebehu udalostí.

Samotný Rusko pripúšťa, že v roku 1995 využil svoje kontakty na vtedajšieho premiéra Vladimíra Mečiara, ktorý mu bol v roku 1991 dokonca svedkom na svadbe. O tom, že sa členovia Licenčnej rady vymenili aj na popud ľudí z pozadia, hovoril otvorene napríklad aj Ľubo Gregor – vtedajší blízky človek Pavla Ruska a dôležitá osoba pri vzniku Markízy.

Podľa vtedajších pravidiel mohla licenciu na vysielanie získať iba slovenská spoločnosť. Rusko mal síce znalosti o fungovaní televízie, no na jej rozbehnutie potreboval obrovský kapitál. V tom čase po slovenskom trhu pokukovala silná mediálna skupina CME, ktorej sa už predtým podarilo úspešne rozbehnúť televíziu Nova v Česku.

Došlo k spojeniu Ruska s CME, pričom chod projektu sa rozdelil na dve časti. Samotnú licenciu na vysielanie vlastnila spoločnosť Markíza Slovakia, no prostriedky na techniku, budovu a prevádzku dodali Američania prostredníctvom novej akciovej spoločnosti Slovenská televízna spoločnosť.

Nová éra televízie a príchod fenoménu

Televízia Markíza začala vysielať 31. augusta 1996 o siedmej hodine večer. Americkí investori na Slovensku preinvestovali milióny korún, vďaka čomu sa nová stanica mohla pochváliť modernou budovou a najmodernejšou technikou, ktorú jej vtedajšia štátna STV mohla len závidieť.

Markíza priniesla na Slovensko úplné noviny: atraktívne moderátorky či Televízne noviny bulvárnejšieho štýlu, než na aké boli diváci dovtedy zvyknutí. Na obrazovky prišli zábavné, šokujúce a z dnešného pohľadu až bizarné relácie ako *Je to možné?!*, *Láskanie* či *Smotánka*, doplnené o lacné juhoamerické telenovely.

Tento formát bol pre slovenského diváka natoľko nový a príťažlivý, že raketový nárast sledovanosti na seba nenechal dlho čakať a Markíza čoskoro úplne ovládla trh a deklasovala verejnoprávnu STV.

Obrovský úspech so sebou priniesol enormný dopyt po reklame. Vtedajší reklamný priestor využívali nielen zahraničné korporácie vstupujúce na slovenský trh, ale aj domáce značky prvých oligarchov – vrátane kontroverzných firiem a nebankových subjektov ako Drukos, Horizont Slovakia či BMG Invest.

Kauza Gamatex a boj o Markízu

Tento úspešný stroj na peniaze však čoskoro narazil na vážne problémy. V počiatkoch Markízy totiž existovala zmluva medzi televíziou a ESPE štúdiom, ktorú Rusko považoval za spornú a neplatnú. Podľa bývalej šéfky Rady Marty Boldišovej však malo byť ESPE štúdio určitou zárukou kvality podnikateľského zámeru. Hoci sa zloženie správnej rady zmenilo, licenčné konanie pokračovalo a s ním aj nároky vyplývajúce zo zmluvy.

Keďže Rusko pohľadávku odmietal uznať, Siloš Pohanka sa ju rozhodol predať. Novým vlastníkom pohľadávky sa stala firma Gamatex, za ktorou stál Marián Kočner.

V polovici augusta 1998 nastal zlomový bod. Do budovy Markízy napochodoval Kočner v sprievode silných mužov bratislavského podsvetia a predložil výpis z Obchodného registra. Na jeho základe sa Gamatex stal novým spoluvlastníkom Markízy, pretože televízia nevyrovnala odkúpenú pohľadávku. Keďže Sylvia Volzová ako druhá konateľka túto pohľadávku uznala, Gamatex uspel na súde s návrhom na exekúciu a obchodné podiely Ruska aj Volzovej boli prepísané na Kočnerovu firmu.

Tento spor ukázal neštandardné legislatívne prostredie rozvíjajúcej sa slovenskej demokracie v 90. rokoch, kedy dochádzalo k prevodom majetkov prostredníctvom utajených exekúcií bez vedomia pôvodných majiteľov.

Celý konflikt nakoniec vyvrcholil tesne pred parlamentnými voľbami v roku 1998, kedy bola spoločnosť mimoriadne polarizovaná. Proti autoritatívnemu štýlu vládnutia Vladimíra Mečiara stála zjednotená opozícia na čele s Mikulášom Dzurindom a novými tvárami, ako bol Robert Fico.

Markíza obsadená Gamatexom požiadala divákov priamo vo vysielaní o pomoc. Jednou z ústredných postáv tohto odporu bola vtedajšia populárna redaktorka Anna Ghanamová. Pred budovou televízie sa zhromaždili tisíce ľudí a situáciu okamžite využili politici – na jednej tribúne tam bok po boku rečnili Mikuláš Dzurinda s vtedajším mladým politickým talentom Robertom Ficom. Súkromný obchodný spor dvoch vplyvných mužov sa tak pred verejnosťou úspešne odprezentoval ako „boj za demokraciu“.

Prepojenie s podsvetím a vstup do politiky

Kontroverzie okolo Pavla Ruska však pokračovali. Do televízie sa opakovane vracal v sprievode rusky hovoriacej ochranky, čím sa na jednom mieste stretávali silní muži slovenského aj východného podsvetia. Prepojenie mafie a televízie sa v tom čase riešilo dlhodobo. Markíza bola napríklad jedinou televíziou, ktorá s kamerou priamo dokumentovala oslavy 31. narodenín mafiánskeho bossa Mikuláša Černáka, priniesla reportáž o jeho tigroch a bola prítomná aj pri jeho zatknutí v Banskej Bystrici.

Pavol Rusko navyše po rokoch skončil pred súdom s obvinením, že si v tom období objednal vraždu svojej spoločníčky Sylvie Volzovej. Hoci ho súd v tomto prípade neskôr oslobodil, ich dlhodobo zlé vzťahy boli verejným tajomstvom. Rusko o svojej ukrajinskej ochranke vo svojej knihe tvrdí, že ho pred bratislavskou mafiou chránili na pokyn z pozadia, pričom naznačoval nejasné prepojenie na Ameriku. Podobné prepojenie spomínal aj novinár Robo Čulen, avšak predstava, že by si americkí investori na ochranu záujmov najali ruskojazyčnú mafiu, pôsobí nepravdepodobne.

Kauzu Gamatex sa nakoniec podarilo urovnať a po právnych ťahaniciach zostal majetkový podiel v rukách Pavla Ruska. Ten mal v roku 2000 iba 37 rokov a rozhodol sa využiť vplyvný nástroj na ovplyvňovanie verejnej mienky a vstúpiť do politiky. Rusko vo svojej knihe otvorene priznáva, že Markíza vo voľbách 1998 výrazne pomohla Dzurindovi, čiastočne aj z obáv pred Mečiarom.

Hoci sa v začiatkoch hovorilo o Markíze ako o „Mečiarovom dieťati“, jej spravodajstvo sa vyprofilovalo smerom k liberálnejšiemu divákovi, bolo vnímané ako dôveryhodné a na rozdiel od štátnej STV dávalo priestor opozícii.

Zároveň však bolo neprehliadnuteľné personálne prepojenie televízie s politickou scénou. Priekopníčkou bola Viera Rusková, o ktorej sa hovoril vtip, že televíziu síce riadi Rusko, ale jeho riadi Rusková. Tá sa po voľbách 1998 stala poslankyňou za stranu SOP Rudolfa Schustera , kde pôsobila aj s Dianou Dubovskou, partnerkou podnikateľa Jozefa Majského. Práve z nadržiavania strane SOP bola televízia pred voľbami obviňovaná.

V roku 2001 založil Pavol Rusko vlastnú stranu Aliancia nového občana (ANO). Spolu s ním do politiky odišlo viacero známych tvárí z obrazovky. Rusko oficiálne odišiel z čela televízie a novým generálnym riaditeľom sa stal dovtedajší seriózny moderátor spravodajstva Vladimír Repčík, ktorý bol však vnímaný ako Ruskov človek. Strana ANO vo voľbách v roku 2002 uspela a Rusko sa stal ministrom hospodárstva.

Hoci Rusko formálne predal svoj podiel už v roku 2000 svojmu blízkemu kamarátovi Františkovi Vizvárymu, neskôr sám priznal, že išlo len o formálnu transakciu a televíziu fakticky ovládal naďalej.

Odchod zakladateľa a éra korporátneho vlastníctva

Definitívnu kontrolu nad Markízou stratil Pavol Rusko až v roku 2005, kedy jeho podiel odkúpila americká CME a stala sa tak väčšinovým vlastníkom. Televízia v tom čase čelila silnejúcemu tlaku konkurencie. Slovenský mediálny trh sa profesionalizoval, Slovenská televízia pod vedením Richarda Rybníčka zaznamenala úspech s projektom *Superstar* a na trhu sa etablovala nová TV JOJ, ktorá cielila na rovnakého diváka. Americkí spolumajitelia vtedy na Ruska tlačili, že ak svoj podiel nepredá, nemusia požiadať o predĺženie licencie, ktorej platnosť bola obmedzená na 12 rokov.

Po Ruskovom odchode opustilo televíziu viacero ľudí. Výrazným príkladom bol mladý moderátor spravodajstva Erik Tomáš, ktorý bol obviňovaný z nadpráce v prospech Ruskovej strany ANO. Tomáš následne prešiel na Ministerstvo vnútra ako hovorca Roberta Kaliňáka a neskôr sa vypracoval až na pozíciu ministra práce.

Z Markízy do ministerských kresiel a parlamentných lavíc zamierilo množstvo ďalších tvárí: Daniel Krajcer (bývalý minister kultúry), Martina Šimkovičová (ministerka kultúry), Jozef Pročko, Gábor Grendel, Igor Farkašovský, Peter Szalay či Peter Ondruš.

V roku 2007 ovládla CME celú televíziu. Svoje podiely predali Ján Kováčik (dnešný šéf Slovenského futbalového zväzu), ktorý predtým v roku 2001 odkúpil podiel od Volzovej, a taktiež privatizér ružomberských papierní Milan Fiľo.

Pre Markízu nastala nová, divácky úspešná éra charakterizovaná hitmi ako *Horná Dolná*, *Oteckovia* či adaptáciou formátu *Superstar*. Pod americkým vedením stanica úspešne spustila aj ďalšie tematické televízne okruhy. Z tohto obdobia sa však neskôr vynoril obrovský finančný škandál s falošnými zmenkami, v ktorom opäť zohrali hlavnú úlohu Pavol Rusko a Marián Kočner.

Súčasnosť pod krídlami PPF

V roku 2020 prešla Markíza do rúk nového vlastníka. Americká CME prehodnotila svoje pôsobenie v strednej Európe a rozhodla sa stiahnuť z trhu. Novým majiteľom sa stala investičná skupina PPF, patriaca rodine zosnulého najbohatšieho Čecha Petra Kellnera.

Tento krok len potvrdil dlhodobý trend takzvanej oligarchizácie médií v česko-slovenskom priestore, kde vlastné mediálne domy kontrolujú silné finančné skupiny ako Penta, J&T, EPH Daniela Křetinského či holdingy Andreja Babiša.

Televízii sa pod vedením PPF ekonomicky darí – tržby firmy prekonali hranicu 100 miliónov eur a v roku 2024 dosiahli až 150 miliónov eur, pričom si televízia dlhodobo udržiava čistý zisk na úrovni okolo 27 miliónov eur. Na trh úspešne uvádza nové projekty a udržiava si pozíciu lídra, pričom divákov nestratila ani po turbulentnom období po parlamentných voľbách v roku 2023, kedy z jej spravodajstva odišla časť redaktorov.

V roku 2026, kedy si televízia pripomína svoje okrúhle jubileum, sa v kuloároch opäť otvárajú špekulácie o jej možnom predaji, pričom ako potenciálny záujemca sa spomína český zbrojár a miliardár Michal Strnad. Nech už bude budúcnosť akákoľvek, Televízia Markíza od svojho vzniku zmenila slovenský mediálny trh spôsobom, akým sa to nepodarilo žiadnemu inému projektu.