Investovania sa bojíme a ani to nevieme. Prečo?

Na Slovensku keď spomeniete slová ako investovanie či finančné trhy, tak zaručene si niekto plesne po čele a zamrmle, že ste ďalší čo mu chce predať hrnce za výhodnú cenu. Nuž áno, investovanie nemáme radi a máme voči nemu predsudky. V tomto videu si o strachu z investovania povieme viac.

Toto video vzniklo v spolupráci s Finaxom, ktorý do 30.11 na tomto linku ponúka odpustenie vstupného poplatku (1,2%) z vašich investícií.

Grafy a ostatné infografiky sú zobrazené vo videu. 

Väčšina leží na účte

Nechuť Slovákov ukazujú aj štatistiky. Podľa dát Európskej centrálnej banky Slovácia držia viac ako 58% svojich úspor na bežných účtoch alebo v hotovosti, viac ako 21% majú v dôchodkových a poistných schémach a v akciových a investičných fondoch majú len necelých 10% a v dlhopisoch necelé 4%. Napríklad Česi majú na účtoch a v hotovosti 45% finančných aktív a 40% majú v akciových a investičných fondoch. Holanďania majú napríklad až 66% v poistných a dôchodkových fondoch a 14% v akciových a investičných fondoch a len 17% v hotovosti a ne bežných účtoch.

Problémom je, že finančný majetok netvoria nehnuteľnosti, kde sú Slováci mimochodom celkom úspešní, čo dokazujú analýzy Národnej banky Slovenska. V skratke, čisté bohatstvo Slovákov sa zvyšuje hlavne kvôli rastúcim cenám nehnuteľností a práve nehnuteľnosti tvoria drvivú väčšinu čistého bohatstva Slovákov.

Aj podľa prieskumov vychádza, že Slováci sú konzervatívni a investujú hlavne do sporiacich účtov v bankách či do životných poistiek a rizikovejšie investície veľmi neobľubujú. Často sa zvykne vytýkať, že máme žalostné platy a kvôli tomu si nedokážeme sporiť. NBS to v rovnakej analýze vylučuje a podľa jej prieskumov až 70% domácností je schopných si sporiť a v priemere dokážu usporiť 6% disponibilného príjmu, čo vychádza na približne 100€ mesačne.

A asi nemusím spomínať, že sporiace účty a rôzne investície do dlhopisov vynášajú skoro nič a inflácia ich hravo zhltne.

Finančná gramotnosť je slabá

Prečo sa teda tak bojíme investovať? Ja v tom vidím dva hlavné dôvody, a to finančnú gramotnosť a historické pozadie investovania na Slovensku.

Najprv k finančnej gramotnosti. Podľa spomínaného prieskumu NBS sme vo finančnej gramotnosti vyslovene blbí. Len 10% domácnosti dokázalo odpovedať na 4 základné otázky týkajúce sa hypoték, úrokov a rizík investície.

Keby sme sa pozreli na iné testovanie finančnej gramotnosti, napríklad PISA od OECD medzi 15 ročnými žiakmi, tak rovnako nám vyjde, že veľmi gramotní nie sme. Slovenskí žiaci dosiahli v roku 2018 v tomto testovaní 481 bodov, pričom priemer OECD bol 505 bodov, čo znamená, že sa ocitli pod priemerom. Za nami boli len krajiny ako Taliansko, Čile, Srbsko alebo Bulharsko.

A finančná gramotnosť nie je problémom len mladých. Podľa NBS finančná gramotnosť seniorov po 60 roku života rapídne klesá, čo nie je javom len na Slovensku, ale napríklad aj v USA. Avšak to neznamená, že by sme s tým nemali nič robiť. Možno si poviete, že nevadí a seniori toho už do konca života veľa nenainvestujú a nemajú prečo, avšak opak je pravdou. Seniori majú spravidla najvyššie čisté finančné bohatstvo, ktoré neskôr zdedia ich potomkovia.

Okrem finančnej negramotnosti je za Slovenskou averziou k riziku a ku kapitálovým trhom aj minulý režim a samozrejme časy transformácie. Trpkosť voči investíciám započala menová reforma v roku 1953, ktorá obrala obyvateľov aj o posledné úspory. Prostredníctvom menovej reformy, ktorú oznámili dva dni predtým, než prestali staré bankovky platiť, sa režim obohatil o 4 miliardy korún pretože v rôznom pomere zamieňal starú menu za novú, keďže bol iný pomer výmeny v hotovosti a v banke. Napriek tomu v priemere každý Slovák dostal za 3329 korún v starej mene približne 121 nových korún. Nehovoriac o tom, že boli anulované všetky štátne dlhopisy, všetky tuzemské cenné papiere, životné poistky.

A prakticky počas celého režimu neexistoval slobodný trh bánk a kapitálové trhy, a teda väčšina možností investovania, ktoré dnes sú bežným štandardom.

Negatívna historická skúsenosť

A úplným vrcholom boli roky nasledujúce po socializme, kedy postsocialistická ekonomika s množstvo dier v zákonoch priala špekulantom a tunelárom okolo nebankoviek. Keď sa spýtate staršej generácie na mená ako Drukos, Horizont či BMG Invest, v lepšom prípade uvidíte zamračený pohľad a v horšom si vypočujete pár nadávok.

O čo išlo? Za spoločnosťou BMG Invest a Horizont stál spočiatku jeden človek a to Vladimír Fruni, ktorý pred kúpou oboch spoločností v roku 1997 skúšal v podnikaní všeličo iné, ale v zásade mu to nevychádzalo. Až prišiel s jednoduchým a samozrejme nemorálnym biznis plánom, ponúknuť vyššie úroky na vkladoch než banky a boli to skutočne astronomické úroky vo výške 20 až 40%. Aj keď sa vám to môže zdať na prvý pohľad smiešne, veď kto by takýmto úrokom len veril. Predstavte si že žijete v tom čase na prelome milénií, desaťročie po páde socializmu, kedy kapitálové trhy a financie prakticky neexistovali a ľudia, vedomosti v tejto oblasti až na pár študentov ekonómie, skrátka nemali.

Samozrejme jednalo sa o klasickú Ponziho schému, kde noví vkladatelia vyplácali tých, ktorí vstúpili pred nimi. A peniaze sa skutočne z počiatku vyplácali, čo Ponziho schéme len pridávalo na dôveryhodnosti. Mimochodom obe spoločnosti boli v tom čase jedným z najväčších zadávateľov reklamy. A obe spoločnosti prakticky od začiatku boli v strate. Paradoxom pritom bolo, že aj samotná ministerka financií Brigita Schmögnerová varovala pred investovaním do nebankoviek, avšak nikoho to netrápilo a ľudia vkladali peniaze naďalej.  Národná banka Slovenska, ktorá je regulátorom finančného trhu sa proti tomu síce snažila bojovať, avšak nebankovky vždy našli cestu ako vklady príjmať naďalej. Z vkladateľov spravili tichých spoločníkov, a to málo peňazí čo im vyplácali nazvali podiel na zisku.

Ako to už je pri ponziho schémach zvykom, tak ani nebankovky nevydržali dlho. Po 4 rokoch v roku 2002 sa BMG Invest, Horizont a Drukos či AKW zosypali. Samozrejme v podvode v spojení s BMG Invest a Horizont bolo namočených viac ľudí a celé to bolo trochu komplikovanejšie. Keby ste chceli video aj k tejto smutnej udalosti, napíšte mi dole do komentárov.

Horizontu a BMG investu sa za 4 roky podarilo vyzbierať 63 miliárd korún (2 miliardy eur) od bežných ľudí a podpísať 850 tisíc zmlúv. Väčšinu minuli na vyplácanie vkladov a na stratové investície do iných sektorov. V čase pádu pyramídy ostalo nevyplatených 12 miliárd korún. Len pred dvoma rokmi súd rozhodol, že približne 100-tisíc klientov dostane naspäť necelé 2% vkladov. Drukos zanechal po sebe nevyplatené vklady v hodnote 4 miliardy korún a nebankovka AGW 2,5 miliardy korún.

Po týchto skúsenostiach starších ročníkov sa nemôžeme čudovať prečo sú Slováci averzní k riziku. Jednoducho majú negatívnu historickú skúsenosť. Preto sa v ďalších videách budem snažiť vám investovanie priblížiť, aby vás nikto neoklamal a nesľuboval vám modré z neba.