Od pýchy Uhorska k hladovej doline

Keď poviem Gemer, tak väčšine asi napadne kaštieľ Betliar alebo vyhorený hrad Krásna Hôrka, ktorý stále od posledných predčasných volieb nie je zrenovovaný a sprístupnený. A samozrejme väčšine z vás asi napadne, že je to hladová dolina, ktorá sa začína za Lučencom a končí niekde pred Košicami. Gemer je ale oveľa pestrejšia časť južného Slovenska než si väčšina z vás myslí. Dva storočia dozadu bola gemersko-malohontská župa pýchou Uhorska, ktorá lákala šľachtické rody podnikať v baníctve. No a dnes, okresy ako Revúca, Rožňava a Rimavská Sobota sú oblasťami nedostatku pracovných príležitostí, chudoby a rozpadajúcich sa budov bývalých podnikov.

Priznám sa, že toto video som chcel spracovať od prvého dňa čo som si založil YouTube kanál. Na Gemeri som sa narodil a často sa sem vraciam a zatiaľ to aj vyzerá, že nejakú ďalšiu časť života tu pobudnem. Skrátka mám ku Gemeru silné väzby. Video je dlhšie ako zvyčajne, a je tak trošku historicko-ekonomické a možno aj cestovateľské – hádam mi všetci historici ospravedlnia mierne zjednodušovanie a historické skratky z dôvodu hutnejšieho rozsahu.

Odporúčam si pozrieť video, či už kvôli mapám, grafom alebo dronovým záberom, ktoré vám oveľa viac povedia ako text.

Keby sme sa vrátili o dvesto rokov dozadu, tak sa ocitneme v 19. storočia v Gemersko-Malohontskej župe v Uhorsku. V zásade ide o územie, kde by sme mohli zaradiť okresy dnešnej Rožňavy, Revúcej a Rimavskej Soboty + nejakú časť okresu Brezno. A keďže je to južná časť dnešného Slovenska, tak svojho času tu bola aj početná menšina Maďarov alebo Nemcov či Židov – historici ju zložením zvyknú prirovnávať k vtedajšiemu Prešporku.

Významný uhorský rod

Práve v 19. storočí bol už na Gemeri dobre usadený jeden z najvýznamnejších uhorských šľachtických rodov, a to rod Andrássyovcov, ktorým patril aj spomínaný hrad Krásna Hôrka a panstvo v Betliari. Avšak tieto dve pamiatky sú v zásade aj keď významnou, ale predsa len ihlou v kope sena toho čo Andrássyovcom na Gemeri patrilo. A veľa to nehovorí ani o ich podnikateľských aktivitách.

Aj keď prvá zmienka o tomto rode sa datuje až do 16. storočia, tak na výslnie sa dostal v 19. storočí, kedy už patril medzi európsku elitu. Práve v tomto období sa Andrássyovci významne zaslúžili o rozvoj baníctva na Gemeri, ktoré Gemeru prinieslo bohatstvo. Leopold Andrássy, ktorý prebudoval kaštieľ Betliar a jeho park, postavil v Betliari koncom 18. storočia vysokú pec na spracovanie železnej rudy. On sám sa zaujímal o baníctvo a mineralógiu o ktorých je aj množstvo kníh z jeho zbierky v knižnici v samotnom kaštieli. Jeho synovec Karol III, ktorý bol poslancom za gemerskú župu v uhorskom sneme aj vďaka manželstvu s Etelou Szapáryovou získal ďalšie majetky a pozemky a v neďalekom Vlachove postavil vysokú pec a dve hámre, ktoré slúžili na ďalšie spracovanie rudy a v Nižnej Slanej otváral ďalšie bane. Okrem toho sa snažil aj o rozvoj cestnej siete. Okrem iného vlastnil majetky aj mimo Gemera napríklad v Zemplínskej župe. A zároveň financoval aj rozvoj železiarstva v dnešnom maďarskom Ózde, ktorý bol o niekoľko rokov neskôr spojený železnicou s Budapešťou a Gemerom.

Napriek jeho pestrím aktivitám sa za najväčší rozmach baníctva na Gemeri zaslúžil jeho syn Emanuel I. Andrássy, ktorý si za to vyslúžil prezývku železný gróf. V Nižnej Slanej postavil hutu Etelka pomenovanú po svojej mame a vo Vlachove hutu Karol pomenovanú po otcovi. Do Nižnej slanej prúdila ruda z neďalekých baní a do Vlachova z baní v neďalekých kopcoch, z Dobšinej a Vyšnej Slanej. Mimochodom Dobšiná bola svojho času významne banícke mesto, kde tretinu obyvateľov tvorili Nemci.

Obe huty do dnešného dňa stoja aj keď značne zanedbané, pritom sú to významné technické pamiatky. Emanuel investoval a skupoval aj ďalšie menšie súkromné železiarne či vysoké pece v povodí rieky Slaná, ktoré patrili menším podnikateľom napríklad v Gombaseku či vo Vidovej alebo v Brzotíne.

Keď sa pozrieme na mapu Gemera tak  prakticky skoro v každej obci v okolí Rožňavy či Revúcej fungovala v určitom čase vysoká pec na spracovanie rudy a mnohých komíny stoja dodnes. Emanuel Andrássy, podobne ako jeho predchodcovia, investoval aj za hranicami Gemera na Spiši či v dnešnom Maďarsku. Neďaleká Rudabányia, ktorá patrila Andrássyovcom sa stala najväčšou železorudnou baňou v Uhorsku. Emanuel sa na sklonku svojho života zaslúžil o založenie a spojenie dvoch spoločností z ktorých vznikla v roku 1881 Rimamuránsko-šalgotarjánska železiarska spoločnosť, kde mal Emanuel najväčší akcionársky podiel a okrem toho sedel v správnej rade. Spoločnosť sa za krátke obdobie stala najväčšou banskou spoločnosťou a najväčším výrobcom železa v Uhorsku. Emanuel po spojení týchto dvoch spoločností si svoje banské podnikanie držal stranou, avšak jeho potomok Gejza bol kvôli konkurencii donútený nakoniec Andrássyovské banské podnikanie koncom 19. storočia predať.  Gejza sa tak podobne ako jeho nebohí otec stal významným akcionárom a šialene bohatým človekom – po rozpade monarchie mal na účte viac ako 300 miliónov rakúsky korún

Zaujímavé je si všimnúť, že v spojení s Andrássyovcami ale aj inými rodmi, ktoré vtedy pôsobili v Uhorsku sa používajú slová ako investor, akcionár, člen správnej a dozornej rady. Sú to slová o ktorých ste neskôr počas socializmu veľmi nepočuli.

Výrobky z Drnavy v Budapešti

Druhá vetva Andrássyovcov mala svoje sídlo v kaštieli v Krásnohorskej Dlhej Lúke, avšak samozrejme vlastnili viacero sídiel. A práve Juraj IV. Andrássy sa zaslúžil o rozvoj železiarne a baní v okolí Drnavy. V 30. rokoch 19. storočia vybudoval v Drnave moderný hutnícky závod, kde pracovali stovky zamestnancov a Drnave sa hovorilo aj Malá Pešť. Jej najvýraznejším zárezom v dejinách bolo odliatie oceľových komponentov pre reťazový Széchenyiho most v Budapešti, ktorý spájal dovtedy nespojené brehy Budína a Pešti. Most bol počas druhej svetovej vojny zničený a neskôr opravený. Napriek tomu jeho pozostatky sa stále nachádzajú na Gemeri na hrade Krásna Hôrka a v Budapešti.

V Drnave sa odlievali rôzne výrobky ako pece, liatinové náhrobky, sporáky, kotly či rôzne ozdobné predmety. Všetky produkty sa predávali po celom Uhorsku. Napriek tomu, že závod v Drnave patril k špičke, tak kvôli silnejúcej konkurencii ho bol syn Juraja – Dionýz nútený prenajať a nakoniec predaj na začiatku 20. storočia už spomínanej rimamuránsko-šalgotarijánskej spoločnosti. Aj keď sa akciová spoločnosť snažila ešte podnik modernizovať a spracovanie železa aspoň čiastočne prevádzkovať aj za pomoci nových baní v neďalekom Krásnohorskom podhradí neďaleko hradu, tak to nestačilo a v roku 1915 bola huta definitívne odstavená ako jedna z posledných na Gemeri.

Faktom je, že Andrássyovci sa do veľkej miery zaslúžili za hospodársky a kultúrny rozmach Gemera a najmä okolia Rožňavy v 19. a začiatkom 20. storočia. Pri hutách a baniach sa postavili robotnícke kolónie, čo boli domčeky s predzáhradkami pre samotných zamestnancov z ktorých mnohé stoja dodnes. Zamestnanci tu mali lekára, školy a škôlky. Najznámejšia je kolónia na Rožňava bani . Keby sme išli ďalej tak podobné kolónie stavala už spomínaná akciová spoločnosť napríklad pri závodoch v Sirku-železníku, v Hnúšti alebo v Drnave či Nižnej slanej. Pri kolóniách vznikali aj rôzne zariadenia na oddych a zábavu robotníkov. Známa je napríklad kolkáreň v Sirku či kino Stachanov. Skrátka aj keď mali baníci a ich rodiny ťažký život, tak podnikatelia sa im to snažili kompenzovať.

Liberálnejší šľachtický rod

Andrássyovci neboli úplne typickým šľachtickým rodom a hovorilo sa o nich, že patria k tým liberálnejším. Historici hovoria, že veľmi nerozlišovali medzi národnosťami a ku každému v zásade pristupovali rovnako. V Rožňave napríklad založili prvé kasíno na našom území, čo bol de facto debatný klub na štýl gentlemanských klubov v Anglicku. Okrem toho financovali stavbu nemocnice a gymnázia  a iných škôl v Rožňave a založili banícke múzeum a postavili a financovali sirotinec, či výstavbu synagógy či reformovaného kostola

Aj keď to celé znie veľmi idealisticky, netreba zabúdať, že doba v tom čase bola iná. Prirodzene práca baníkov bola stále náročná, a to pre celé rodiny, keďže ženy s väčšími deťmi pracovali na povrchu v samotných závodoch. Pre mužov existovali aj sankcie napríklad keď neprišiel do práce alebo prišiel opitý, tak musel zaplatiť pokutu. V zásade spoľahlivosť robotníkov bola nízka.

Napriek tomu baníci mali ekvivalent dnešného sociálneho poistenia menom bratské pokladnice, kde odvádzali časť prostriedkov a neskôr boli použité na lieky, či kompenzácie úrazov a práceneschopnosti. V prípade úmrtia prostriedky dostávala vdova. Navyše Andrássyovci založili zamestnancom aj obdobu dnešného druhého piliera, teda akési súkromné dôchodkové poistenie, ktoré bolo ale určené pre vyššie pracovné pozície. Nehovoriac o ďalších benefitoch vo forme bývania a základnej starostlivosti v baníckych kolóniách.

Samotná Rimamuránska-Šalgotarjánska železiarska spoločnosť sa behom 30 rokov od jej vzniku v 80. rokoch 19. storočia stala jednou z najväčších banských a hutníckych spoločností v strednej Európe a začiatkom 20. storočia vyrábala väčšinu surového železa v celom Uhorsku. Na Gemeri pred prvou svetovou vojnou vlastnila najviac železorudných baní. Železiarne, oceliarne a valcovne vlastnila v okolí Ózdu, Šalgotarijánu a Boršonádaždu. Závody či bane mala aj v Hnúšti, Železníku v Rákošbani či Luciabani. Po kúpe hút od Gejzu Andrássyho ich spoločnosť postupne kvôli starším technológiám zrušila, avšak bane si ponechala. A ešte významnejšie pre spoločnosť boli banské práva vďaka ktorým začala budovať moderný závod na už spomínanej Rožňava bani, kde sa používali najnovšie technológie na ťažbu a spracovanie rudy. Zároveň spoločnosť zmenila prevádzku v Nižnej Slanej a v konečnom dôsledku odstavila aj hutu Etelka. Po zrušení posledných prevádzok v Drnave sa tak definitívne skončilo pôsobenie baní a železiarní s väzbami na šľachtický rod Andrássyovcov.

Paradoxné je, že Andrássyovci si dočasnosť a pominuteľnosť baníctva uvedomovali a vedeli, že sa raz výnosnosť rudných žíl zníži natoľko, že budú musieť podnikať v niečom inom. Z toho dôvodu začali čím ďalej viac hovoriť o rozvoji cestných sietí medzi mestami a dedinami a o cestovnom ruchu, ktorý by sa zameriaval na kúpeľníctvo.

V tejto časti som vám nespomenul všetko, v baníctve podnikali aj iné šľachtické rody či podnikatelia a nie všetko vlastnili Andrássyovci, napríklad v Dobšinej mali banské závody aj Coburgovci, ktorí pôsobili aj v okolí Revúcej a napríklad v Jelšave dodnes stojí ich kaštieľ.

Keby som chcel spracovať všetko a všetkých v súvislosti s baníctvom na Gemeri, tak by to bol celovečerný film. Prirodzene baníctvo nebolo jediným odvetvím, kde ľudia pracovali, avšak v tom čase bolo silným odvetvím s tisíckami pracovníkov a navyše práve v súvislosti s baníctvom sa hovorilo o zlatom veku Gemera. Koniec koncov Andrássyovci neboli jediným šľachtickým rodom, ktorý mal o bane na Gemeri záujem.

Bane boli všade

Keď sa pozrieme na dnešnú mapu Gemera, tak bane boli skoro doslova v každom kopci. Každý kopec bol prevŕtaný skrz na skrz a keď pri prechádzkach lesom dnes nenarazíte na štôlňu, tak minimálne nájdete jaskyňu alebo spadnete do priepasti, ktorými je Slovenský kras známi. Avšak baníctvo sa nerozvíjalo len pred prvou svetovou vojnou. Po druhej svetovej vojne sa podniky Benešovými  Bešeňovými dekrétmi v 1946 zoštátnili a neskôr s príchodom socializmu sa v baníctve pokračovalo. Paradoxom je, že síce Andrássyovci vedeli, že príde raz koniec baníctva, tak nový režim, ktorý trval na Slovensku viac ako 40 rokov to ignoroval. A práve baníctvo a baníci boli počas socializmu výrazne protežovaní.

V 60. rokoch ostali len bane a spracovanie rúd v Nižnej Slanej a napríklad v Rožňave v podobe železorudných baní Rožňava. Závody a ťažba v Drnave, Železníku, Luciabani, Vlachove či v Dobšinej alebo v Čučme sa obmedzili alebo úplne zrušili.          Železorudné bane Rožňava do 90. rokov zatvárali niektoré bane a iné zase otvárali. Nakoniec po páde socializmu sa ukázalo, že prevádzky nie sú životaschopné a do roku 1993 sa závody zatvorili. Jediný, ktorý ostal bol v Nižnej Slanej.

Pravdou je, že socializmus udržoval aj sektory, ktoré by v trhovom systéme neboli efektívne, čo sa v konečnom dôsledku po páde socializmu aj ukázalo. Navyše si tento neduh do nejakej miery držalo aj novovzniknuté demokratické Slovensko.

Závod Siderit, ktorý ostal v Nižnej Slanej fungoval do roku 2008 vďaka štátnej podpore ťažby. Poslednú podporu okrem iných dostal v roku 2006 – keď už všetci tušili, že to nikam nevedie a firma je v dlhoch. V tom čase zamestnávala približne 600 ľudí. Všetci nakoniec prišli o prácu. Keď pôjdeme o dolinu ďalej tak pri Revúcej sa stále nachádzajú magnezitové závody, ktoré sú stále najväčším zamestnávateľov v okrese Revúca.

Gemer, ktorý ešte v predvojnových časoch prosperoval a banské závody a diela lákali mnohých podnikateľov a šľachtické rody, sa stal nakoniec chudobnou dolinou. O prácu prišli stovky ba až tisícky baníkov. Celý Gemer v podstate doplatil na svoje nerastné bohatstvo a pre tento región v podstate neexistovala alternatíva v podobe iného odvetvia.

Okrasy s vysokou nezamestnanosťou

Okresy ako Rimavská Sobota, Revúca či Rožňava sa v súčasnosti označujú za hladové doliny, kvôli svojej vysokej nezamestnanosti a slabej ekonomickej aktivite. Keď sa pozrieme na posledné obdobie za ktoré už máme dáta, tak vidíme, že nezamestnanosť po kríze v roku 2008 až 2010 atakovala aj 30%. To znamená, že približne tretina ľudí v produktívnom veku bola nezamestnanými. Odvtedy sa nezamestnanosť znížila no napriek tomu okresy ako Revúca, Rožňava a Rimavská Sobota sú dlhodobo okresy s najvyššou evidovanou nezamestnanosťou. V novembri 2022 sú všetky tri na prvých troch miestach.

Ešte horší obraz poskytujú ďalšie štatistiky úradu práce, ktoré sa pozerajú aj na obdobie nezamestnanosti. Keď sa pozrieme na podiel ľudí, ktoré sú dlhodobo nezamestnaní – teda viac ako jeden rok – na celkovom počte nezamestnaných, tak práve tieto okresy patria medzi tie, ktoré majú podiel týchto ľudí veľmi vysoký. Z výskumov vyplýva, že čím dlhšie je niekto nezamestnaný, tak tým horšie, pretože takýto ľudia sa stávajú fakticky závislí na sociálnom systéme a s vyššou pravdepodobnosťou sa ocitnú v chudobe a ťažšie sa zase dostávajú do pracovného života. Z toho dôvodu sa štát snaží znižovať dlhodobú nezamestnanosť.

Smutnou pravdou bude, že pravdepodobne väčšina dlhodobo nezamestnaných bude pochádzať z minoritnej časti obyvateľstva, teda z pomedzi Rómov, ktorí sa ocitajú v začarovanom kruhu generačnej chudoby z ktorej sa len máloktorý z nich dostane. Ukazuje to napríklad Atlas rómskych komunít podľa ktorého Gemerské okresy patria medzi dvadsať tých okresov, kde je najvyšší počet Rómov.

Problémom Gemera je nedostatok spoločností, ktoré by pracovné miesta vytvárali a aj tie čo tu pôsobia nie sú tie, ktoré pôsobia v odvetviach, kde by dokázali predávať produkt s vyššou pridanou hodnotou a tvoriť na ľudský kapitál náročnejšie pracovné pozície.

Keď si pomôžem dátami Finstatu, ktorý zhromažďuje finančné dáta firiem, tak v podstate uvidíme začarovaný kruh nízkeho počtu ekonomicky významnejších firiem v regióne.

Veľké ale ekonomicky menej významné spoločnosti

Zaujímavý je ukazovateľ pridanej hodnoty spoločnosti. Ako ho dostanete? V zásade stačí že porovnáte náklady firmy na výrobu nejakého produktu s jej tržbami za predaj tohto produktu, avšak bez započítania investícií firmy, čiže v preklade odpisov a mzdových nákladov na zamestnancov. Čiže od tržieb z predaja produktu odčítate náklady na jeho výrobu, a tak dostanete pridanú hodnotu. Z tejto pridanej hodnoty firma platí zamestnancov a investuje ďalej do výroby či iných položiek spojených s jej podnikaním a prirodzene po započítaní ostatných výnosov a nákladov, ktoré väčšinou tvoria na celkovej položke len zanedbateľnú časť jej ostane zisk alebo strata. Keby sme to zjednodušili, tak plus mínus platí, že čím vyššia pridaná hodnota, tak tým viac významnejších alebo väčších firiem.

Keď sa pozrieme na top 15 spoločností podľa pridanej hodnoty v okresoch ako Rimavská Sobota, Rožňava a Revúca, tak uvidíme, že drvivá väčšina firiem sú výrobné spoločnosti alebo firmy zo sektora ťažby. Na jednej strane to nemusí byť zlé, nadnárodné firmy ako Volkswagen platia svojich zamestnancov nadpriemerne, avšak na strane druhej tam nájdete množstvo tých, ktoré skrátka nemajú dostatočne vysokú pridanú hodnotu, aby mohli platiť zamestnancov lepšie a vytvárať kvalifikovanejšie pracovné miesta. Skrátka nie sú to firmy s celosvetovou pôsobnosťou.

K top zamestnávateľom v spomínaných okrese Rožňava patrí napríklad Essity, Kovostroj Dobšiná a Agrotrade. V Revúcej to sú Slovenské magnezitové závody Jelšava a Slovmag. V Rimavskej zase Tauris. Tieto spoločnosti vytvárajú stovky pracovných miest, avšak s nižšou kvalifikáciou, čo sa odzrkadľuje na priemernej vyplácanej mzde.

Keď sa pozrieme na podiel odpisov a miezd na pridanej hodnote, tak vidíme, že pri väčšine spoločností sú dosť vysoké. V konečnom dôsledku spoločnosti aj keby chceli, tak nevedia vyplácať vyššie mzdy. Nehovoriac o tom, že sú to spoločnosti, ktoré sú citlivé na externé faktory ako je vyčerpateľnosť prírodných zdrojov alebo zmena cien energií či konkurenciu zo zahraničia. Nehovoriac o tom že baníctvo z minulosti, ale aj zo súčasnosti za sebou necháva nemalé environmentálne záťaže a krajinu zmenenú na nepoznanie.

Tieto firmy ekonomicky nie sú veľmi významné a tak nútia obyvateľov regiónu, ktorí chcú mať lepšie pracovné miesta, cestovať alebo sa úplne odsťahovať. Na strane druhej lepšie firmy do regiónu neprídu pretože nenájdu tu dostatočný počet kvalifikovaných pracovníkov, a tak sa radšej rozhodnú ísť inde. Je to skrátka začarovaný kruh.

Téma regionálnych rozdielov je na samostatné video. Na jednej strane sa vedie odborná diskusia o tom, či okresy a kraje sú správne rozdelené, aké by im mali prináležať kompetencie a do akej miery by mali byť decentralizované. Napríklad vidíme, že Gemersko-malohontská župa sa prakticky rozpadla na 3-4 okresy. Na strane druhej sa diskutuje o tom, čo je príčinou regionálnych rozdielov a do akej miery a hlavne ako by mal do nich zasahovať štát, keďže rôzne skupiny ekonómov a odborníkov sa na problematiku pozerajú odlišne.

Samotný štát, ktorý je tlačený aj Európskou úniou, sa snaží regionálne rozdiely vyrovnávať, aj keď niekedy nie úplne úspešne, o čom hovorí napríklad analýza NKU.

S Gemerom to ružovo nevyzerá, pretože nedostatok pracovníkov a kapitálu spôsobuje len další nedostatok v podobe menšej kúpyschopnosti ľudí a horších služieb a infraštruktúry.

Firmy od investícií odraďuje okrem dlhodobo nezamestnaných aj slabé cestné či železničné napojenie. Stavba rýchlostnej cesty, ktorá spojí Bratislavu s Košicami južnou trasou sa stále odkladá. Hustota osobnej a nákladnej vlakovej dopravy je na Gemeri stále menšia. Posledné vlakové spojenia ktoré, premávali medzi hlavnou trasou a Muráňom, Slavošovcami a Dobšinou začiatkom milénia zanikli. A vlakové stanice tak trochu pripomínajú Leoneho slávne westerny.

Zároveň firmy odraďujú aj nedostatočne vybavené priemyselné parky.

Záchrana v podobe cestovného ruchu?

Najpravdepodobnejší scenár je postupný zánik regiónu resp. stále väčšie prehlbovanie jeho súčasných problémov. Záchranou môže byť napríklad vstup Ukrajiny do Európskej únie a väčšia obchodná spolupráca, ktorá by celkovo východnému Slovensku pomohla. Určite by v nejakej miere pomohla diaľnica a pravdepodobne regiónu pomôže aj nedávno ohlásená investícia Volva či iných firiem v Košiciach.

Okrem pumpovania peňazí do hladových dolín niektorí hovoria aj o tom, že by sa mali v týchto regiónoch vytvoriť špeciálne ekonomické zóny, ktoré by firmám ponúkli benefity napríklad v podobe daňových zvýhodnení. Alebo by sa malo riadenie regiónov viac decentralizovať a viac kompetencií by sa malo preniesť na okresy či obce. Teórií je veľa, záleží len od toho akého odborníka sa spýtate.

Obľúbenou témou miestnych politikov je cestovný ruch. Ten by Gemeru určite pomohol, ale netreba v ňom vidieť zázračný liek, ale len väčšiu náplasť. Zároveň si treba priznať, že aj my Gemerčania ukazujeme svoju apatiu k tejto oblasti a čakáme kto nám kedy podá pomocnú ruku.

Nemusíme ani vykročiť pod svahy planín či k ústiam baní a už z auta uvidíme zhmotnený nezáujem o technické a kultúrne pamiatky, ktoré po sebe zanechali šľachtické rody, ktoré sa svojho času zaslúžili o rozvoj Gemera. Väčšina z nich padá pod ťarchou zatekajúcich striech a múrov úplne bez povšimnutia. Nehovoriac o tom, že Gemer je kraj prvoobjavov, kde stačí niekoľkokrát zle odbočiť a narazíte na niečo čo na mapách nenájdete a budete sa musieť poriadne miestnych pýtať, kým zistíte čo to je.

Turistický potenciál v podobe planín a okolitých kopcov zase zanikol v tieni naháňania vyhliadok a vrcholov. Výnimkou sú len sysle na muránskej planine, sprístupnené jaskyne a kaštieľ v Betliari. Kým v Tatrách a v okolí Banskej Štiavnice nájdete davy ľudí motajúcich sa lesom a hľadajúcich plesá či tajchy na krasových planinách pritom nestretnete okrem polovníkov a jaskyniarov hľadajúcich objavy nikoho. Pritom sú to planiny, kde vyhráva príroda nad človekom a staršie generácie spomínajú na ich vykosené lúky a čriedy dobytka a hlavne na nespočetné množstvo dier v zemi!

Gemer tak dopláca na baníctvo z minulosti a nezáujem a neexistenciu alternatív v súčasnosti.

Za podporu pri tvorbe scenára vďačím riaditeľovi aukčnej spoločnosti SOGA Júliusovi Barczimu a združeniu Čiernych dier, ktorých publikácie a aktivita mi poskytli veľa hodnotných informácií.