Socializmus: najčastejšie mýty s ním spojené

Veď to poznáte, tovary a dovolenky boli lacnejšie. Chleba chlebovejší a mäso mäsovitejšie. Aj takto podľa pamätníkov vyzeral socializmus. Sú to však pravdivé tvrdenia? Na to sa pozrieme v tomto videu.

Mýtus: Lacné tovary

Za socializmu sme si toho mohli kúpiť viac. Aj toto je jeden z častých mýtov, ktoré medzi pamätníkmi počujete. Keď sa na to pozrieme skrz čísla, tak v roku 1989 bola priemerná mzda 3142 korún, čo je približne 104 eur. V roku 2018 bola priemerná mzda 1013 eur, čo je skoro 10 násobne viac.

socialializmus

V tabuľke poukazujem na to, že v súčasnosti si za priemernú mzdu môžete kúpiť viac tovarov ako na konci socializmu. Napríklad môžete mať 4 krát viac kurčiat, 3-krát viac múky alebo 6 krát viac televízorov.

Samozrejme netreba zabúdať, že ceny počas socializmu neodrážali realitu, tak ako som to spomínal v predchádzajúcom videu, a boli za cenu dotácií umelo znižované, čiže reálne boli vyššie.

Mýtus: Dostupnosť a kvalita tovarov

Ďalším mýtom je kvalita a dostupnosť tovarov.

Napríklad kvalita potravín nepodliehala prísnej kontrole. Problémom pritom boli nielen hygienické pomery výrobných prevádzok, ale aj nebezpečne vysoký obsah ťažkých kovov, napríklad medi a cínu či dusičnanov v potravinách. Obsah v niektorých potravinách bol často násobne vyšší ako boli normy. Tento fakt ilustruje aj udalosť z roku 1984, kedy chcelo Československo vyviezť šunku do USA. Americké úrady však veľkú zásielku vrátili naspäť s odôvodnením, že je značne zamorená zmesou nebezpečných priemyselných chemikálií, polychlórovaných bifenylov.

Rozdiel v kvalite tovarov mohli vidieť najmä tí, ktorým sa podarilo počas socializmu nakúpiť v tuzexe (tuzemskom exporte, čo boli podniky zahraničného obchodu). V tuzexoch boli tovary, ktoré za západnou hranicou Československa boli bežné, avšak u nás to boli luxusné tovary. Príkladom je elektronika, potraviny, ale aj oblečenie napríklad rifle. Nakupovalo sa tu len za Bony, ktoré ste mohli dostať za valuty, čiže zahraničnú menu v hotovosti. Tú ste držať doma nemohli a nemohli ste valúty zameniť za koruny. Nadobudnúť ich mohli len tí, ktorí pracovali v zahraničí alebo ľudia, ktorí ich dostali od známych v zahraničí. Samozrejme za nafúknutí kurz sa bony dali dostať aj na čiernom trhu od tzv. veklslákov.

Kým dnes máte podstatne viac sortimentu v obchodoch a je dostupný celý rok, keď bol u nás socializmus, tak tomu tak nebolo. Napríklad banány a mandarinky boli dostupné len počas Vianoc. Od osemdesiatych rokov sa nedostatok tovarov prehlboval a rozširoval na mnohé, aj bežné, tovary. V obchodoch chýbali nielen autá, bicykle, elektronika, mäso či exotické ovocie, ale napríklad aj jogurty, bavlnená bielizeň, žiarovky, zdravotnícke potreby či dámske hygienické vložky. Po tom, ako v roku 1988 došlo k požiaru v Harmaneckých papierňach, rigidné centrálne riadené hospodárstvo nedokázalo zabezpečiť ani dostatok toaletného papiera, ktorý musel byť dovážaný zo zahraničia.

Problémom bolo aj to, že kto mal známeho v akomkoľvek obchode kde bol nedostatkový tovar, tak si vedel vybaviť tzv. podpultový predaj, čo znamená, že sa k tovaru nemohol dostať hocikto, ale len vyvolené osoby.

Mýtus: Všetci mali prácu

Áno politikou socializmu v Československu bolo zabezpečiť každému prácu, avšak nikto už neriešil, či to boli produktívne pracovné miesta. Odpoveďou je, že neboli, čo sa ukázalo keď socializmus u nás padol. A to nehovoríme o nejakom odmeňovaní. Problémom bolo, že počet a druh pracovných miest bol vopred určený a profesijný rast prakticky neexistoval. Vybrať si druh práce a pracovnú pozíciu ste si nemohli a museli ste pracovať, inak vám hrozili sankcie. Nehovoriac o tom, že lepšie miesta mali straníci, či ľudia so známosťami.

Mýtus: Rovnosť príjmov

Áno rovnosť príjmov svojim spôsobom existovala. Problémom je, že 70% ľudí zarábalo v rámci najnižších príjmových intervalov a zvyšok vyvolených mal aj 3,5 násobne vyššie platy. A to tu nie sú premietnuté stranícke hotely, sanatóriá či špeciálnych obchodov. Podľa štatistík, v 80. rokoch bola jedna desatina populácie Československa v blízkosti pásma chudoby, pričom túto skupinu tvorili najmä dôchodcovia. Dôchodky sa v tom čase nevalorizovali. Dôchodky očistené o oficiálne vykazovanú infláciu v osemdesiatych rokoch stagnovali a po zohľadnení vyšších cien v tieňovej ekonomike pravdepodobne klesali.

Mýtus: Socializmus a lacné bývanie

Bývanie bolo lacné a dostupné. To je rovnako jeden z mýtov, ktorý o socializme koluje. Je pravdou, že aj vďaka panelákom, ktoré sa ľahko stavali, sa stavalo viac bytových jednotiek ako dnes. Na strane druhej aj tak ponuka nestíhala za dopytom a na byty sa čakalo skrz poradovník, pričom čakateľ si veľmi vyberať nemohol.

Avšak byty sa stavali aj na západe a nie je pravdou, že tie československé boli nejakým nadštandardom. Podľa štatistík v 80. rokoch 36% bytov nemalo splachovací záchod a zhruba štvrtina bola bez kúpeľne. V preklade, kúpeľňu a záchod zdielalo v spoločných priestoroch viacero domácností. Okrem toho infraštruktúra v okolí bytoviek často žiadna nebola, a tak ste mali bývanie prakticky na lúke.

Počas socializmu ste mali 4 možnosti ako získať právo užívať byť. Mohli ste mať pridelený štátny byt, bývať v podnikovom byte, bývať v družstevnom byte alebo v družstevnom stabilizačnom byte. Prvé spomínané dostávali vyvolení, čiže straníci, príslušníci ŠTB a podobne. Podnikové byty mali niektoré veľké podniky, avšak keby ste v práci skončili, tak sa skončí aj vaše bývanie v podnikovom byte. Družstevné byty boli najbežnejšie, avšak museli ste sa stať členmi družstva za čo ste platili. A rovnako platiť tzv. družstevný podiel, ktorý bol dediteľný. Samozrejme platili ste nájomné, ktoré aj s energiami mohlo stáť aj 1000 kčs. Netreba zabúdať, že prakticky ste byt zdediť či predať nemohli pretože ste ho nevlastnili.

Družstevné stabilizačné byty boli alternatívou pre zamestnancov v tých profesiách, kde vládol nedostatok pracovníkov a súčasťou „stabilizácie zamestnancov“ bol aj prísľub na skoršie pridelenie takouto formou. V princípe však šlo o družstevné byty s rovnakým spôsobom financovania zo strany nájomníka/družstevníka.

Mýtus: Dostupnejšia dovolenka

Dnes, keď sa rozhodnete ísť na dovolenku, tak prakticky môžete ísť kamkoľvek na svete a jediným vašim obmedzením budú v niektorých prípadoch víza a samozrejme váš rozpočet. Keď bol u nás socializmus, tak ste na to mohli zabudnúť. Vládnuca strana sa síce snažila o v úvodzovkách rozvoj cestovného ruchu, avšak len doma či v krajinách východného bloku.

Zabezpečovala napríklad účasť ľudí na domácom cestovnom ruchu formou centrálne riadených výberových rekreácií Revolučného odborového hnutia (ROH), podnikovou a závodnou rekreáciou, rekreáciou určenou príslušníkom špecifických profesijných skupín, rekreáciou detí v pionierskych táboroch, rekreáciou členov rôznych spoločenských organizácií, či centrálne prideľovanými liečebnými pobytmi v kúpeľoch.

Napriek tomu taká dovolenka v Bulharsku je dnes vzhľadom k priemernej mzde lacnejšia a pravdepodobne aj luxusnejšia ako bola počas socializmu.

Cestovanie do západných krajín bolo prakticky nemožné, socializmus to neumožňoval. Aby ste sa dostali do západných krajín, tak ste potrebovali cestovnú doložku a devízový prísľub. Vybaviť cestovnú doložku bolo zložité a spojené aj s lustrovaním žiadateľa, teda či sa náhodou nesnaží utiecť.

Devízový prísľub sa týkal tých, ktorí chceli vymeniť koruny za devízy (bezhotovostné zahraničné meny). Devízový prísľub sa schvaľoval raz ročne a to maximálne do výšky 300 amerických dolárov, a to bezohľadu na to kam cestujete a ako dlho tam budete. Bežný občan bez členstva v komunistickej strane na príslub mohol čakať aj pár rokov. Okrem toho vývoz domácej meny, drahých kovov, elektroniky či kožených búnd bolo nutné pri prechode cez hranice zapísať do colného prehlásenia, na ktoré šli ďalšie kolky v hodnote 300 Korún. A netreba zabudnúť, že tieto veci trebalo doviezť  späť domov. V realite to znamenalo, že bežný človek sa do západných krajín vôbec nedostal.

A práve preto nezabudnite, že socializmus nebol len o neefektívnej ekonomike, ale aj o obmedzovaní dnes už bežných slobôd, ako je sloboda pohybu či sloboda slova.

Zdroje:

Hlavný zdroj tu