Téma platov a slovenských cien je nikdy nekončiacou debatou od slovenských krčiem až po analytické tímy na ministerstvách. Slováci prakticky od pádu železnej opony túžia po západných platoch pričom ich túžbu ešte umocňujú politici svojimi sľubmi, pri ktorých dáta ukazujú, že sa nenapĺňajú a Slovensko sa stále viac v porovnaní prepadá. Nehovoriac o tom, že túžime aj po nižších cenách, kde tieeež ten vývoj nie je veľmi priaznivý.
Porovnávať sa so západom ohľadom výšky nominálnych platov nemá veľmi význam, rozdielna história a vyše 40-ročný socializmus na Slovensku a v krajinách V4 sa výrazne podpísal na výkone a štruktúre ekonomík. Kým na západe si užívali kapitalizmus my sme si užívali v mnohých prípadoch umelo držaný socializmu. Po jeho páde ostali na mnohých miestach na Slovensku či v Česku mŕtve neudržatelné fabriky, ktoré tam režim postavil len na základe plánovania a nie ekonomickej logiky. Prirodzene v nastupujúcom kapitalizme poznačenom čudnými privatizáciami spojenými s tunelovaním vydržali len krátky čas.
So západom má zmysel sa porovnávať len v kontexte toho, či sa im približujeme a či sme k napríklad rakúskym alebo nemeckým platom stále bližšie. Skrátka porovnávať nominálnu výšku nemá zmysel či už kvôli odlišnej histórii alebo odlišným životným nákladom.
Keď sa pozrieme na vývoj priemerného čistého príjmu jednotlivca od roku 2000 a porovnáme ho so zvyškom V4, tak môžeme vidieť, že Slovensko je len pred Maďarskom s čistým príjmom 12 740 eur vs. 12 450 eur a zásadne ho predbieha napríklad susedné Česko s čistým príjmom na úrovni 17 160 eur. Keby sme brali všetky krajiny a rok 2023 tak za Slovenskom je okrem Maďarska len Rumunsko, Chorvátsko, Bulharsko, a Turecko. No a dlhodobý vývoj tiež nevyzerá extra priaznivo a od roku 2020 máme krivku plochšiu ako napríklad Česko. Aj keď je malou útechou, že k Nemeckým platom postupne konvergujeme. Kým v roku 2020 sme zarábali asi 21% nemeckého príjmu, tak v roku 2023 je to už 33%.
Parita kúpnej sily nie je najpresnejším konceptom
Aj keď tento vývoj môže vyzerať skrz na skrz deprimujúce treba si spraviť odbočku aj do metodiky. Po ktorej to bude ešte deprimujúcejšie. Problémom merania HDP či príjmov je, že ich musíte v nejakej mene vyjadriť. Okrem nás majú krajiny V4 svoje meny a menové kurzy zase nie sú úplne najstálejšia vec a preto môže nadhodnocovať či podhodnocovať obraz o ekonomike či čistom príjme. Ekonomická teória hovorí, že menový kurz odráža najmä export či import a teda tovary, ktoré sú obchodovateľné a nie úplne dobre odráža služby a tovary, ktoré sú regionálne dostupné a nie sú cezhranične obchodovateľné či obchodované. Preto v priemere nadhodnocuje cenu služieb v chudobnejších krajinách.
Z toho dôvodu je široko uznávaná a uplatňovaná tzv. metodika parity kúpnej sily, ktorá si skrátka berie ceny veľkého množstva produktov vo všetkých sledovaných krajinách a pozerá za na ich vývoj. Je to v princípe umelý výmenný kurz. Predstavte si napríklad coca colu na Slovensku a v Česku. Kým u nás bude stáť jedno euro, tak v Česku by mala stáť kvôli výmennému kurzu približne 25 českých korún. Avšak v realite bude stáť 30 korún. Z toho dôvodu bude kurz v parite kúpnej sily 30 korún voči jednému euru. Samozrejme toto je zjednodušený príklad a v realite sa berie veľké množstvo tovarov, služieb a napríklad aj cien bývania.
Prakticky tak čistý príjem prepočítaný skrz PKS odráža lepšia čisté príjmy vzhľadom na rôzne cenové úrovne dokonca aj v krajinách s rovnakou menou.
Problémom je, že aj keď je PKS v súčasnosti široko uznávaná a uplatňovaná, tak má svoje nedostatky. PKS sa kvôli náročnosti výpočtu a zisťovania cien robí len raz za 3 roky a navyše sa realizuje len v hlavných mestách. V krajinách ako je Slovensko, kde máme veľké regionálne rozdiely to môže celkový výsledok značne skreslovať, a to najmä v prípade služieb a bývania, ktoré sú skrátka v Bratislave zásadne drahšie ako vo zvyšku Slovenska. Napriek tomu ekonomovia hovoria, že metodika by sa mala upravovať určitým koeficientom kvôli regionálnym rozdielom.
Mimochodom bývanie bolo kameňom úrazu v predchádzajúcich rokoch, kedy sme ho mali voči V4 v rámci PKS značne nadhodnotené, čo nás robilo štatisticky chudobnejšími. Potom aj rast HDP voči ostatným krajinám V4 stagnoval. Neskôr sa metodika upravila avšak až po roku 2019 a tak obdobie 2016 až 2019 je stále so zlými údajmi.
No a teraz tá depresia. Slovensku a našim čistým príjmom veľmi prepočítanie skrz PKS nepomôže pretože sa zrazu ocitneme na poslednom mieste Európskej 27. Čistý príjem jednotlivca prepočítaný cez paritu kúpnej sily dosahuje len 64% príjmu Poliaka, 74% príjmu Čecha či 82% príjmu Maďara.
Príliš drahé potraviny
Špecifikom Slovenska v posledných 2 rokoch je najmä to, že má drahšie potraviny ako je priemer Európskej 27čky. Kým cena poľských potravín bola 75% európskeho priemeru v roku 2023, tak u nás to bolo o 5% viac ako je európsky priemer. Malou útechou pre Slovákov je fakt, že Česko aj Maďarsko je blízko nás a ich ceny sú na úrovni Európskeho priemeru.
Napríklad v oblasti bývania, vody a energií či palív je na tom Slovensko svojou cenovou hladinou lepšie ako Česko, aj keď horšie ako Poľsko či Maďarsko. Tu ale stále treba myslieť na to, že dáta sú zbierané len v rámci hlavných miest a práve tie môžu bývanie do veľkej miery skresľovať. Nehovoriac o tom, že štatistické zisťovanie môže mať svoje muchy.
Celkovo máme ale spomedzi krajín V4 najdrahšiu bežnú spotrebu spolu s Českom v porovnaní s európskym priemerom. Kým u nás to je 58% Európskeho priemeru, tak v Česku 63% a v Maďarsku a v Poľsku 48 resp. 54%.
Späť ale k potravinám. Dobrou otázkou je prečo sú u nás voči naším mzdám potraviny drahšie ako v ostatných krajinách V4. Niekto by mohol namietať, že je to zahraničnými reťazcami ako napríklad Lidl či Tesco, avšak pravdou je, že či už prakticky alebo teoreticky majú ceny nižšie ako konkurencia. Skrátka ceny v reťazcoch sú vždy lepšie ako v menších obchodoch, keďže majú väčšiu vyjednávaciu silu voči dodávateľom.
Keď sa pozrieme na obchodné marže napríklad reťazcov v Česku a rovnakých reťazcov na Slovensku, tak uvidíme, že nie sú zásadne odlišné. V princípe sa pohybujú dlhodobo od 25 do 28%. V podstate na vysokú cenu potravín neexistuje jednoznačná odpoveď a je to kombinácia mnohých faktorov. Navyše sa už dlhšiu dobu hovorí o tom, že vláda rozmýšľa nad mimoriadnym odvodom pre reťazce, ktorý by sa pravdepodobne platil ako daň z obratu. takýto odvod fungoval aj keď len 4 mesiace, pretože ho Európska únia stopla. Avšak odvod reťazcov nebol výnimkou ani u našich susedov. Keby odvod reťazcov bol opäť na stole, tak jeho dopad je v princípe jasný. Spôsobí zdraženie potravín a sortimentu, ktorý by predávali reťazce a obchody, ktoré pod odvod spadajú. Daň z obratu má veľmi podobný dopad ako zvýšenie DPH, je skrátka prenesená na spotrebiteľa. Nevýhodou je, že vo rôznej miere, keďže napríklad v elektronike si budú reťazce viac konkurovať s ostatnými obchodmi, tak ceny elektroniky nemôžu zvyšovať, tým pádom zvýšia ceny iných skupín produktov.
V prípade príjmov by sa rovnako mohlo na prvú zdať, že problémom budú zamestnávatelia, ktorí si väčšinu pridanej hodnoty ktorú spoločnosti a zamestnanci vyprodukujú nechajú. Avšak keď sa pozrieme na pridanú hodnotu a na podiel kompenzácií zamestnancov, tak zistíme, že sa dlhodobo k európskemu priemeru približujeme a s krajinami V4 sme na tom veľmi podobne. Dokonca tento podiel má vyšší len Česko no a Poľsko a Maďarsko ho má nižší. Tejto téme som sa venoval v inom videu, ktoré vám pripnem do pravého horného rohu.
Problémom nízkych čistých príjmov na Slovensku je fakt, že máme spomedzi krajín V4 jedno z najvyšších zdanení a zodvodnení ceny práce zamestnancov. Nehovoriac o tom, že máme progresívne zdanenie príjmov a to aj v prípade odvodov, kedy pri vysokom príjme platíte zásadne viac vo forme sociálneho poistenia ako z neho neskôr dostanete. Takto nastavená daňovo odvodová politika len dáva ďalší dôvod nadpriemerne zarábajúcim odísť zo Slovenska.
No a navyše ešte je tu problém absencie výraznejších reforiem, ktoré by dokázali limitovať odsun ľudí do zahraničia a odlev kapitálu a dokázali by prilákať pracovné miesta s vyššou pridanou hodnotou. V zásade platí, že priemerný slovenský zamestnanec má len tak vysoký plat ako vysokú má produktivitu práce. Nemali by sme sa hádať na tom, či existujúci koláč sa spravodlivo rozdeľuje, ale na tom ako ho zväčšiť. No a zväčšiť ho môžeme len štrukturálnymi zmenami. Lepším podnikateľským prostredím alebo lepším vzdelávaním a inštitúciami či infraštruktúrou alebo výskumom a vývojom. Skrátka, aby naše vzdelanie a infraštruktúra prilákala inovatívne firmy na Slovensko alebo, aby sme si ich tu sami vytvorili.