Miliardy vyhodené von oknom a desiatky tisíc nezamestnaných, aj to je posledná kríza z roku 2008. Ako vznikla a aké boli jej príčiny? Na tieto otázky si odpovieme v tomto videu.

Kríza z rokov 2007 až 2009, ktorá začala v USA a rozmohla sa do celého sveta je trocha komplikovanou krízou, keďže ako to v ekonómii býva, ovplyvnilo ju množstvo faktorov. Z toho dôvodu sa ani nedá presne časovo vymedziť, keďže problémy sa nabaľovali postupne.

Ako funguje monetárny systéme?

Kľúčové je, si ujasniť úlohu hlavných aktérov krízy a veľmi zjednodušene si vysvetliť bankový systém. Na vrchu celého systému je centrálna banka, v americkom prípade je to FED (Federal reserve system), ktorý riadi menovú politiku v Spojených štátoch a je teda hlavným regulátorom bankové sektora. Pod centrálnou bankou, nie len v USA, sú komerčné banky, teda bežné banky, kde mi všetci máme hypotéky a svoje bežné účty.

FED má tzv. duálny mandát, to znamená, že sleduje infláciu a jeho cieľom je, aby sa dlhodobo pohybovala na úrovni dvoch percent a rovnako sleduje zamestnanosť, ktorú chce udržať čo najvyššie. Pre porovnanie, európska centrálna banka má za cieľ udržovať infláciu v strednodobom horizonte tesne pod 2%. Samozrejme nebudeme teraz teoretizovať o tom ako sa meria inflácia v eurozóne ako v USA a podobne.

Centrálne banky na plnenie týchto cieľov využívajú priame či nepriame nástroje čím ovplyvňujú množstvo peňazí v obehu a úrokové miery tak, aby dosahovali svoje ciele. Jedným z nepriamych nástrojov je diskontná sadzba alebo základná úroková sadzba, za ktorú poskytuje centrálna banka úvery komerčným bankám a tie zase od nej odvíjajú úroky na ich spotrebných či hypotekárnych úveroch. Čiže produktoch za ktorými ideme my do banky.

Kríza vznikla na trhu s nehnuteľnosťami

A teraz ku samotnej kríze. Kríza v USA vypukla kvôli hypotékam a cenovej bubline na trhu s nehnuteľnosťami.

Kroky, ktoré viedli ku kríze už začali desiatky rokov pred krízou a postupne sa nabaľovali. Napríklad prvý z niekoľkých zákonov, ktoré viedli k neskoršej kríze bol tzv Community Reinvestment Act, ktorého cieľom bolo odstrániť tzv. Redlining, čiže úverové znevýhodnenie sociálne slabších lokalít. Štát banky nabádal k tomu, aby poskytovali úvery nezávisle od bonity či solventnosti klienta.

Zákon bol neskôr pozmenený a aj keď priamo nevyžadoval poskytovanie tzv. Subprime hypoték (čiže hypoték pre rizikovejších klientov), tak neskôr keď chceli banky vykonať akvizíciu či fúziu, tak museli spĺňať limity na poskytnuté subprime hypotéky. Cieľom týchto opatrení bolo bojovať proti rasizmu, teda aby aj iní ľudia ako bielej pleti mali nárok na nehnuteľnosť.

Okrem toho, štát na podporu boja proti rasizmu podporoval úverovanie aj skrz pološtátne agentúry ako Fannie Mae a Freddie Mac, ktoré podporovali poskytovanie hypoték a odkupovali balíky hypoték od bánk a vytvárali sekundárny trh, ale o tom si povieme neskôr.

Veľmi podstatným faktorom, ktorý hypotekárnu bublinu nafúkol bola spomínaná diskontná sadzba. Tú FED znižoval, ako reakciu na DotCom bublinu z prelomu milénií, aby tak naštartoval opäť ekonomický rast.

Samotná nízka diskontná sadzba nie je zlá, pokiaľ sa dlhy splácajú. A to bolo práve problémom. S lesajúcou diskontnou sadzbou klesali aj úroky na hypotékach, ktoré boli čím ďalej tým viac poskytované bežným ľudom, avšak aj rizikovým klientom, u ktorých existovalo vyššie riziko, že ich splácať nebudú.

To samozrejme nafukovalo cenu nehnuteľností, keďže dopyt po nich rástol a ponuka za dopytom nestíhala, avšak to nemohlo trvať do nekonečna.

Na vine bola aj sekuritizácia a finančné deriváty

Nástrojom, ktorý problém ešte znásoboval bola tzv. sekuritizácia. Čo to je? V jednoduchosti, zoberiete niekoľko hypoték, ktoré má komerčná banka v súvahe a spravíte z nich balík, ktorý posuniete napríklad inštitúciám ako Fannie mae a Freddie mac. Z týchto balíkov sa spravia cenné papiere, ktoré dostanú rating od ratingových agentúr (ktorý bol mimochodom nadmieru nadhodnotený) a predajú sa investorom na finančných trhoch.

Štandardne bez sekuritizácie by banky narazili na limity týchto aktivít skôr.

Problémom sekuritizácie bolo aj to, že sa nad ňou vyskladali ďalšie tzv. deriváty. Tie slúžia alebo na zaistenie rizika, tzv. hedging alebo na cenovú špekuláciu. Deriváty nebudeme podrobnejšie vysvetľovať, keďže to je na ďalšie video, bude nám stačiť konštatovanie, že celú situáciu len násobne zhoršili, keďže do nich bolo zapojených viac inštitúcií, ktoré špekulovali či hedžovali riziko a tak vznikla len veľmi komplikovaná pavučina vzťahov, ktorú v tom čase aj samotní ekonómovia mali problém pochopiť. A keďže problémom boli samotné hypotéky na ktorých boli deriváty vyskladané, tak celá pavučina sa spretrhala.

Problémy n a trhu sa začali nabalovať od roku 2004, keď FED začal postupne dvíhať základnú úrokovú sadzbu. Niekde okolo roku 2006 začal klesať záujem o nové hypotéky a neskôr prestali menej spoľahliví klienti hypotéky splácať. Je potrebné si uvedomiť, že hypotéky v USA v tom čase mali variabilnú úrokovú mieru a fixné úrokové sadzby sa hlavne pri subprime hypotékach veľmi neposkytovali.

Po tom čo klesol záujem o hypotéky a niektorí ľudia už nedokázali splácať, tak problémy sa začali nabalovať. Klesol dopyt na stavebnom trhu čo sa reťazovo prenieslo do ekonomiky a hlavne začali dovtedy rastúce ceny nehnuteľností klesať.

V prípade hypoték je to problémom, keďže samotná nehnuteľnosť funguje ako zábezpeka pre banku v prípade, že nebudete splácať. V USA sú vlastníkom nehnuteľností banky až dokým nesplatíte hypotéku. V prípade, že ju nesplatíte, banka môže nehnuteľnosť predať na trhu. A to sa aj stalo, avšak prebytok nehnuteľností a nedostatočný dopyt opäť len znižoval ceny nehnuteľností. A to začalo byť problémom pre banky, keďže hodnota nehnuteľnosti už bola nižšia ako hodnota hypotéky. To si uvedomovali aj dlžníci, a tak čím ďalej viac ľudí prestalo splácať hypotéky.

Okrem toho, množstvo ľudí malo hypotéky len ako špekuláciu. Byty a domy kúpili a prenajímali ich s tým, že ich o pár rokov predajú so ziskom.

Oficiálne sa kríza začala pádom Lehman Brothers

Verejnosť si začala všímal problémy až po tom, čo zbankrotovala jedna z najväčších bánk, a to Lehman Brothers. Do problémov sa dostala rovnako aj iná banka, a to Merrill Lynch, avšak tá sa zlúčila s Bank of America, čo ju pred bankrotom zachránilo. Počet bánk, ktoré začali mať problémy postupne rástol a v systéme vznikala nedôvera a zo strachu a nedostatku financií si prestali banky medzi sebou požičiavať. Kvôli detivátom a sekuritizácii sa problémy automaticky preniesli aj do Európy, keďže aj tunajšie banky mali vo svojich súvahách americké hypotéky.

Štáty začali niektoré kľúčové inštitúcie  zachraňovať a poskytovali garancie. Samozrejme najvýraznejšie to bolo v spojených štátoch. V spojení so záchranou niektorých finančných domov rovnako vznikla diskusia o morálnom riziku. Teda, že veľké finančné inštitúcie vedeli, že si môžu dovoliť riskovať, pretože v prípade problémov ich štát zachráni. Skrátka Too big to fail.

Vďaka globalizácii sa kríza preniesla aj do Európy

Vďaka globalizovanému svetu a prepojenosti finančných inštitúcií sa kríza preniesla aj do ďalších krajín a teda aj do európskych bánk, ktoré museli odpisovať straty práve kvôli nevymožiteľným hypotékam, ktoré nepriamo mali v súvahe práve cez spomínané deriváty. Niektoré banky bolo potrebné zachraňovať štátmi, keďže tie chceli ustrážiť dôveru investorov.

Na jednej strane rástla zadlženosť štátov a na druhej sa prepadávala dôvera investorov, ktorá sa prejavila rastom úrokových sadzieb štátnych dlhopisov.

Pre lepšie pochopenia: Štáty štandardne vyberajú dane a odvody aby mohli financovať svoje výdavky. V prípade, že má menej príjmov ako výdavkov (čo má väčšina štátov) tak rozdiel musí financovať prostredníctvom vydania cenný papierov a predaja investorom. V tomto prípade sa najčastejšie emitujú štátne dlhopisy, ktoré pre investorov predstavujú bezpečie práve preto, že na druhej strane je štát, kde sa nepredpokladá, že by niekedy zbankrotoval. Kvôli kríze začali úrokové miery na štátnych dlhopisoch rásť, keďže investori už natoľko štátom nedôverovali, a teda to muselo byť kompenzované vyššou úrokovou mierou. Vtedy sa začali ukazovať opäť dlhodobejšie problémy, ktoré v eurozóne narastali.

Najlepším príkladom je Grécko. Po tom čo sa tam v roku 2010 vymenila vláda sa zistilo, že Grécko falšovalo svoje štatistiky o HDP alebo fiškálnom stave krajiny. Reálne teda malo stav verejných financií horší ako sa dovtedy oficiálne vykazovalo. Neskôr sa ukázalo že výškou dlhu boli v ohrození aj krajiny ako Taliansko, Španielsko či Írsko.

A prečo práve Grécko? Dôvody sú dva. Na jednej strane to je nezodpovednosť Grécka a na druhej samotný charakter projektu spoločnej meny, Eura. Keďže zaviesť spoločnú menu v krajinách, ktoré sú politicky a ekonomickou štruktúrou odlišné nie je vôbec jednoduché, tak sa zaviedli tzv. maachstricke kriteria, ktoré museli krajiny pred vstupom do eurozóny spĺňať. Kritéria sú presnejšie štyri a vypíšem vám ich na obrazovku, avšak pre nás podstatným je kritérium týkajúce sa verejných financií. Podľa neho nemôže mať krajina dlh vyšší ako 60% HDP a deficit verejných financií rok pred hodnotením nesmie byť vyšší ako 3%. To Grécko pred rokom 2001 nesplnilo a bolo nad týmito limitmi.

Vstup krajín do eurozóny spôsobilo to, že investori začali krajinám viac veriť, pretože mali za sebou spoločnú menu s napríklad rozpočtovo zodpovednými Nemcami. Dôvera prirodzene znižovala úroky na štátnych dlhopisoch, a tak bolo pre Grécko oveľa jednoduchšie si požičať a tak financovať svoje zvyšujúce sa výdavky štátneho rozpočtu.

Po tom čo sa začali úrokové sadzby zvyšovať, tak to znamenalo pre Grékov, ale aj ostatné nezodpovedné krajiny problém, pretože sa im financovanie prostredníctvom dlhu predražovalo. Okrem Grécka zasiahol podobný jav aj Portugalsko, Írsko alebo Španielsko či Taliansko a neskôr aj Cyprus.

Ako reakcia na zhoršujúcu sa situáciu vznikol tzv. ESM, teda euroval, ktorý mal slúžiť ako fond na poskytovanie pôžičiek či garancií. V skutočnosti ale nahradil Európsky nástroj finančnej stability, pričom sa zvýšili prostriedky v eurovale.

Zásadným krokom bolo, keď ECB nakupovať dlhopisy jednotlivých krajín, avšak pod podmienkou, že spravia poriadok a reformy vo svojich verejných financiách. V zásade viacero krajín malo problémy a každá z nich mala problémy trocha odlišné. Samozrejme priebeh krízy a vývoj v jednotlivých krajinách by bol na niekoľko videí.

Výsledkom nenásytnosti niektorých bánk a politikov a ich dobrých vzťahov, tak bola kríza, ktorá sa dotkla v zásade celého sveta a kvôli ktorej sa ekonomické napredovanie spomalilo a milióny ľudí stratilo prácu. Napriek tomu obviňovať len bankárov nie je úplne správne. Jednotlivé vlády kríze svojou nepremyslenou politikou rovnako pomohli nehovoriac o ratingových agentúrach, ktoré rizikové cenné papiere nadhodnocovali.

Svoj podiel na kríze má aj Európska centrálna banka, ktorá použila neštandardné riešenia proti kríze, ktoré boli už za hranou dovtedy platných dohôd.

Výsledkom krízy je tak prísnejšia regulácia bankového sektora a striktnejšie pravidlá aj pri poskytovaní hypoték. V Európe sa po kríze začalo s hlbšou integráciou ekonomík, aby sa predišlo ďalším krízam. Okrem toho sa začal meniť aj systém tzv. bail outu, aby daňoví poplatníci nesponzorovali krachy veľkých bánk, ale aby ich najprv zaplatili ich akcionári. To či tieto opatrenia sú prospešné je na diskusiu. Čo si myslíte vy?